Voľná tvorba

10. led, 2018

V spleti hriešnych túžob (poviedka)

Úpadok

Sára nikdy nezabudne na deň, kedy sa z jej života vytratila dúha a nahradili ju silné mračná, ktoré pripomínali rozzúrených temných drakov. Akoby nad jej hlavou krúžili s nenávistným pohľadom a rozhodli sa spáliť svojim ohnivým dychom všetko, čo kedy milovala.  A ona Ivonu nadovšetko ľúbila! Bola to jej pokrvná sestra, ktorá jej bola vždy oporou a na blízku, ak to potrebovala.  Jedna druhú vzájomne povzbudzovali a prechádzali životom spoločne. Až dokým sa nestala tá nehoda. Nehoda, o ktorej nikto nehovorí. Nehoda, ktorá je tak desivá, že i samotní pekelníci s ňou nechcú mať nič dočinenia. No v očiach dospelých je považovaná za nešťastnú náhodu. Nič mystické ani žiadny nevídaný úkaz, ktorý by bol ťažko pochopiteľný pre nejedného skeptika.

Ivona mala nežné a citlivé srdce, plné lásky a porozumenia pre všetky živé bytosti. Ničím sa  nikdy neprevinila a napriek tomu sa z jej života nenávratne vyparila ako ľadová kocka na teplom asfalte. Jej sestra bola srdečná, veľkorysá a spravodlivá. Presne tak si ju aj Sára uchovala v pamäti a stále samú seba presviedčala o tom, že sa ku nej jedného dňa vráti. V nádherný  slnečný deň, keď na oblohe nebude ani mráčik a vtáky budú vzduchom pospevovať ...

,,Sára! Kde sa túlaš?! Okamžite poď sem!.“  Hlas, ktorý sa ozýval chodbou jej pripomínal stádo splašených koní, ktorí sa snažili uniknúť pred krutým trestom. No, nebola to žiadna vzdialená ozvena v jej hlave, ale reálny zvuk, ktorý vychádzal z pier veľmi nahnevanej ženy. A tou bola osoba, ktorá sa o ňu starala odkedy, jej rodičia tragicky zahynuli v kočiari pri lúpeži. Bola to jej teta Alica, ktorá sa ku nej správala často nespravodlivo a bez známky úcty. No nie vždy bola taká nemilosrdná a neprajná. Kedysi to bola krásna žena, ktorá sršila energiou a dôvtipom. A potom sa zmenila na jednu ufrflanú, podráždenú a večne nespokojnú babizňu, ktorá pre dievča s romantickým cítením nemala pochopenie a ani pár pekných slov. Nebolo jej dopriate stať sa matkou a ani manželkou. A to spôsobilo, že bola zatrpknutá a pomstychtivá.

Dievčina sa kajúcne otočila k hlasu, ktorý sa rozliehal vzduchom. Veľmi dobre vedela, že sa musí podriadiť. Nemala na výber. Nikto sa za ňu nepostaví a nikto jej nepomôže. Beztak jej Alica zo života peklo urobí, keď si tak zaumieni. Sára ju úprimne ľutovala. Bola to len veľmi nešťastná žena, ktorá nepoznala dotyk skutočnej lásky a ani objatie od svojho dieťaťa. Alica si však vo svojom zúfalstve neuvedomovala, že svojim správaním ubližovala každému, kto sa nachádzal v jej blízkosti. Ospravedlňovala ju len túžobná potreba sa chrániť argumentom, že má na to plné právo a život sa s ňou tiež nijako nemaznal. A žiaľ to bola aj pravda. A to bol hlavný dôvod, prečo sa Sára nevzbúrila a nepostavila na odpor.

,,Počúvam vás Alica. Prepáčte mi. Bola som len zamyslená,“ priznala úprimne a čakala, aký výraz sa zjaví v ženinej tvári. V podstate ho už poznala naspamäť. Postaršia dáma s popolavými vlasmi, ktoré boli pretkané striebornými prameňmi sa na ňu zamračila a potom si založila ruky v bok. Týmto gestom manifestovala svoj autoritatívny postoj a dokazovala ním, že ju vôbec nezaujímajú neterine osobné dôvody. Trochu sa naklonila a predstúpila priamo pred ňu. ,,Sára Erin  Miltonová, ty máš stále nejaké výhovorky, prečo si niečo neurobila alebo neurobíš. Povedala si, že si zamyslená?.“ zrúkla ako zatvorený lev v klietke a prižmúrila svoje veľké sovie oči. ,,Ty sa v myšlienkach túlaš bohvie kde, odkedy ťa poznám!.“

Dievčina sklonila hlavu na znak zahanbenia. ,,Odpusťte mi Alica. Prikážem mysli nemyslieť. Ale nemyslím, že ma počúvne.“

,,Nebuď drzá!,“ vypenila ako horúca láva a hrubo odsekla. ,,Obleč sa. Ideme na návštevu k mojej milej priateľke Lujze. Už nás očakáva. Má najmladšiu dcéru v tvojom veku. Istotne si budete veľmi rozumieť. A aspoň ťa naučí móresom, keď ťa ich nenaučili tvoji rodičia. Zdúchli skôr, ako ťa stihli vychovať. A ja mám teraz na krku štrnásťročnú jazyčnicu, ktorá sa nevie slušne správať!,“ posťažovala sa neexistujúcim nebesiam očami nahor a otočila sa na päte. Sáru chytila triaška. Spomínaná Lujza ju nevedela vystáť a nikdy sa ku nej nesprávala milo a ani priateľsky a to ju videla len párkrát. A ak je tá žena tak príšerná, tak jej dcéra nebude o nič milšia. Dievčinu napadalo tisíc dôvodov prečo neisť, no jej vymýšľanie bolo zbytočné. Alica by ju aj tak donútila a nenechala doma samú, ani keby od toho závisel jej vlastný život. Pokorne zvesila plecia a prikývla. ,,V poriadku. Budem o chvíľu hotová.“

,,Nie, že budeš zdržiavať. A slušne sa obleč. Nech urobíš dobrý dojem. Vieš dobre, že Lujza má vycibrený vkus na módu a štýl. Nedovolím ti, aby si ma zahanbila.“

Akoby som o tom nevedela, pomyslela si dievčina, no nahlas nič nepovedala. Mala len jediné prianie. Prežiť dnešné poobedie bez akýchkoľvek strastí a nečakaných udalostí. S touto myšlienkou si na gaštanové vlasy upevnila čepiec, prehodila hnedú šatku cez plecia a vyšla z dverí izby.

Zaživa v cele...

Pri vstupe do priestrannej miestnosti sa dievčina rozhliadala vôkol seba. Už sa nečudovala Alici, prečo tento dom tak rada navštevuje. Ešte nikdy ju sem nevzala. No pohľad na interiér v srdci jeho kráľovstva bol skutočne skvostný. Sára mala miestami pocit, akoby sa nachádzala v oáze blahobytu. I keď voči samotnej Lujze cítila nesympatie, musela jej prirátať k dobru výborný vkus pre detail. Ten mala postaršia dáma skutočne jedinečný. Sára sa cítila u nej cítila ako nevítaný hosť, no i napriek tomu sa rozhodla svojim pohľadom preskúmať každé zákutie navonok estetickej architektúry. A táto príležitosť sa jej naskytla, keď sa dámy vzdialili a ona osamela. A tak sa labužnícky vydala na prieskum.

Podlaha väčšej časti domu dýchala zemitým odtieňom zmesi škoricovej a okrovo zlatej farby. V niektorých miestnostiach sa nachádzali na zemi koberce so vzormi kvetín s tmavým lemom.  Dominantnou časťou obydlia boli steny, ktoré niesli rozmanité ornamenty a symboly. Na nich viseli výšivkové gobelíny a nechýbali ani obrovské zrkadlá obdĺžnikového tvaru. Väčšina nábytku pôsobila honosne a bola potiahnutá platinou. Nábytok bol vyrobený prevažne z mahagónu alebo dubu.  V kúpeľni bola umiestnená dlažba s motívom šachovnice. Bola totožná s tou, ktorá sa nachádzala v kuchyni. Tá nadobúdala dojem tradičného anglického štýlu, ktorý sa pýšil drevenou linkou. Otvorené police umožňovali vystaviť porcelán, ingrediencie na varenie, riad z medi a všelijaké pestré koreniny. Na policiach bolo vystavených niekoľko rozkvitnutých kvetov. Plynové lampy umiestnené v dome boli upevnené v stene na držiakoch. Väčšina obytných miestností mala vystavený kozub s bohatou zdobenou rímsou.

Dievčina netušila, kde sa má skôr pozrieť, pretože dom bol priestranný a ponúkal fascinujúce zábery. Ako prechádzala do spoločenskej miestnosti, so záujmom sa zahľadela na masívnu pohovku tmavo vínovej farby. O kúsok ďalej si všimla robustné kreslá s tartanovou vlnenou látkou. Priam ju vyzývali, aby sa do jedného z nich usadila. Neodolala. Ponorila sa do hriechu elegancie, farieb a luxusu. Pocit, ktorý ju pritom zaplavil bol príjemný a hrejivý. V tak pohodlnom kresle ešte v živote nesedela. S pôžitkom zaklonila hlavu a prestala na chvíľu vnímať okolie. Zatvorila oči. Z úplného pokoja ju vyrušil zvuk klopkajúcich topánok, ktorý sa niesol po točitom schodisku s mrežovaným zábradlím svetlej farby. Sára prudko otvorila oči a naklonila sa smerom k prichádzajúcemu hlasu. Z diaľky videla len tieň. No o chvíľu sa silueta odhalila a pred ňou stálo asi pätnásťročná dievča. Avšak návštevníčka nepôsobila práve najpriateľskejšie. Dokonca pri nej mala pocit, že sa ju pokúsi vyhodiť.

,,A ty si kto? Predpokladám, že nebudeš z vyšších kruhov. Si naša nová slúžka?,“ ozvala sa nepohostinným hlasom, ktorý neskrýval pohŕdanie a posmešnosť.

Sára by sa bola aj urazila, ale miesto hnevu, ju v srdci zapichalo. Posmutnela. Alica šetrila na jej odeve, ako sa len dalo. Nikdy ju nechcela rozmaznávať. Dopriala jej len to, čo si podľa jej slov zaslúžila. A toho bolo tak žalostne málo. Oblečenie, ktoré mala dnes na sebe bolo jej najmilšie a prakticky jediné, ktoré bolo hodné návštevy. Vlasy jej ukrýval čepiec kapucňovitého tvaru, ktorý celkom skryl hrivu jej gaštanových vlasov. Mala na sebe jednoduchú platenú blúzku so sukňou pastelovej farby. Okolo ramien mala prehodenú hnedú šatku. Nohy skrývala v tmavých čižmách so šnurovaním na nízkom opätku. Vyzerala ako žobráčka a oproti druhému dievčaťu rovnako biedne ako ošklbaný páv.

,,Nie, ja som Sára. Teší ma. Moja teta Alica sa o mňa stará. Prišli sme na návštevu,“ odvetila priateľsky a očakávala, že ku nej zmení prístup. No nič také sa nestalo. Keď sa ozvala jej tón bol ešte protivnejší. ,,Ach tak. Moje meno je Lavínia,“ predstavila sa tak vznešene, ako keby uvádzala na dvore anglickú kráľovnú. ,,Určite by si si ho mala zapamätať. Budeš ešte o mne počuť,“ dodala sebavedomým hlasom a venovala jej nadradený pohľad nevädzovomodrých očí.  

Sára musela uznať, že dievčaťu spomínané meno mimoriadne pristane. Z jej vzpriamenej a štíhlej postavy vyžarovala grandióznosť a cit pre detail. Ten podčiarkoval aj výber odevu, ktorý mala na sebe. Bolo vidieť, že si potrpí na okázalý štýl so štipkou noblesy . Lavinia mala oblečené pôvabné rúžové šaty z mušelínu. Šaty boli pod prsiami uviazané žltou elegantnou stuhou. Spod šiat vykukovali hnedé dámske lodičky na nízkom opätku. Hlavu jej zdobil výrazný klobúk s prekrásnymi umelými ružami a orchideami. Sára sa s mladým a pekným dievčaťom nemohla ani zrovnávať. To bola presne tá kráska, o ktorej spanilosti by sa mohli písať ódy na krásu. Jej farba vlasov bola popolavo svetlej farby a pleť mala alabastrovo biely odtieň. Pripomínala porcelánové bábiky za výkladom, ktoré návštevníkov lákali do sietí ako maľované motýle. Sára vôbec netušila o čom sa má s dotyčnou baviť, pretože boli úplne odlišné nielen zjavom, ale aj spôsobom života. No, napriek tomu sa odhodlala nadviazať s rovesníčkou zdvorilý rozhovor. Chvíľu sa hrýzla do spodnej pery a potom sa spýtala priateľským hlasom. ,,Máte skutočne prekrásny dom. Život v ňom musí byť určite rozprávkový.“

,,Tak to áno. Ale prečo by sme si nemohli dopriať len to najlepšie, keď sme toho hodné? My patríme k najbohatším mešťanom na okolí. Každý od nás kupuje mamine vzácne a ručne tkané koberce a tapisérie. Sú najznámejšie zo všetkých! Ja sama už viem veľmi pekne pliesť, tkať, šiť i vyšívať,“ oznámila s neskrývanou hrdosťou v melodickom hlase a triumfálne sa na druhé dievča oproti seba pozrela. ,,Moja mama tvrdí, že som tak šikovná, že ju o pár rokov zatienim a budem mať toľko zákaziek, až nebudem stíhať pracovať.“  

,,To ti skutočne od srdca prajem,“ odvetila a myslela to naozaj úprimne. Je podľa mňa úžasné, ak sa niekto nájde v tom, v čom je skutočne dobrý už v takom mladom veku.“ Pri pomyslení si uvedomila, že je to aj pravda. Žena, ktorá sa o ňu starala ju držala nakrátko a nedovoľovala jej vôbec sa venovať dievčenským činnostiam. Skôr ju zaplavovala činnosťami, po ktorých vyzerala ako stratená Popoluška. Sára tak maximálne mohla pestovať a spracovať ovocie, zeleninu a oberať lesné plody či zbierať liečivé bylinky.

,,Ja som sa jednoducho narodila pod šťastnou hviezdou. V mojom živote je všetko tak úžasné,“ podotkla s pýchou v hlase. Keď si už Sára myslela, že konverzácia práve skončila, tak sa svetlovláska ozvala zvedavým hlasom. ,,Ako to vlastne bolo s tvojou sestrou? Je skutočne pravda, že sa utopila pod vodou? To znie tak deprimujúco.“  

Sára preglgla naprázdno. Takú otázku nečakala. Nevedela ako má reagovať. Sama skutočnú pravdu nepoznala. Len sa mohla dovtípiť, ako to naozaj bolo. Ale tej jej pravde by aj tak nikto neuveril. A táto slečna so správaním aristokratky by ju určite nazvala pomätenou. Nakoľko nechcela byť nezdvorilá, povedala polopravdu. ,,Moji rodičia .... začala a chvíľu sa zastavila, akoby sa jej o tom rozprávalo ťažko a o chvíľu pokračovala tichším hlasom, ,,boli zdrvení smrťou mojej sestry. Vydali sa na prechádzku ju hľadať a splašené kone ich udupali, keď sa prevrhol ich kočiar. Mňa samu to nesmierne zasiahlo. Bolo to pred rokom, no niekedy mám pocit, že sa stalo včera. Ešte stále je to veľmi bolestivá spomienka. Nebola som pritom, ale vraj pod ňou praskol ľad a stiahol ju so sebou na dno,“ dokončila smutným hlasom. Cítila, ako ju vnútro zoviera. Bolo jej do plaču. No premohla sa a zabránila čo len jedinej slze.

,,Tak to mi je ľúto,“ dodala chápavým hlasom, akoby sa snažila vžiť do pocitov tej druhej. ,,Ja som nikdy sestru nemala a ani by som nechcela. Musela by som sa s ňou deliť o svoju izbu, šatstvo a iné cennosti. A mám oboch rodičov, no otec je na cestách. A sú spolu veľmi šťastní.“  

Sára si predstavila usmiatu Ivoninu tvár, ktorá pripomínala jarný vánok a srdce jej radostne poskočilo. Rovnako žalostne vnímala stratu oboch rodičov, ktorí ju taktiež opustili. V čase, keď žili, boli obidve tými najšťastnejšími dcérami pod obzorom. Rodičia ich obe ľúbili, venovali im pozornosť a svoj voľný čas. Otec sa venoval poľnohospodárstvu, oraniu pôdy, mláteniu obydlia a chodil rúbať drevo do hôr. Odjakživa túžil po synovi, ktorý by sa mu staral o dobytok a hospodársku zver, no nakoniec táto práca padla na jeho plecia. No venoval sa jej s pokorou a láskou zároveň. A ich mama bola vždy v dobrej nálade a mala pochopenie pre svoje obe dcéry. Venovala sa bylinárstvu, robila z nich rôzne odvary, masti a liečiva. Bola prepojená s prírodou, čo po nej zdedila tak Ivona ako aj Sára.

Nikdy sa úplne nedozvedela skutočnú pravdu o svojich rodičoch. A keďže sa po smrti jej mladšej sestry, nemal kto o ňu postarať, tak sa dostala do opatery svojej tety, ktorá však pre jej fantáziu a zmysel pre tajomnosť nemala nikdy pochopenie. Už uplynul celý rok, ale dievčina sa v jej prítomnosti necítila dobre. Alica nikdy  nemala vlastnú dcéru a to bol možno dôvod, prečo sa ku nej nepekne správala a nemala pre ňu milé slovo. Istý čas sa o jej tetu, predtým uhladenú a kultivovanú ženu, uchádzal jeden statkár s menším pozemkom, roľou a dobytkom, avšak pre ňu nebol dosť dobrým mužom a vyhnala ho zo svojho života. A čakala, že raz príde princ na zlatom koni a položí jej kráľovstvo priamo k nohám. No nikdy sa toho nedočkala. Časom bolo nápadníkov menej než šafranu v prírode. Až sa rozhodla, že zostane starou dievkou, bez rodiny, bez detí a bez priateľov. Jej jedinou záľubou a radosťou bolo trýzniť mladé dievča, ktoré zostalo bez rodičov aj sestry. No Sára nemala dôvod tete neveriť.

,,Tak čo si o tom myslíš?,“ skočila jej do myšlienok Lavinia a nahnevane dupla nohou. ,,Sára, počuješ ma?! Opakujem to už asi tretí krát, ale vôbec ma nevnímaš,“ posťažovala si a založila ruky vo vzdorovitom prejave pod prsia.

Dievčina sa mierne zahanbila. ,,Prepáč mi. Uvažovala som. A máš pravdu. Nepočúvala som ťa. Môžeš mi to prosím zopakovať?.“

,,Typické,“ prekrútila očami nahor, akoby prosila nebesia nech jej pomôžu. ,,Aj mama hovorila, že si nejaká zvláštna a sú s tebou samé problémy. Ale mne je jedno, čo mama hovorí. Kamarátky mi závidia, že som tak pekná a tak bohatá. A preto  ich veľa nemám. Ale myslím si, že tebe je to jedno a nevadí ti, že oproti mne si ako fádny opát. Teda, aspoň v to dúfam, Rada by som mala dôvernú priateľku.“

Dievčina by sa mohla pri jej priamočiarosti uraziť, ale v duchu si povedala, že sa tým nebude zaťažovať. Veď to napokon bola aj pravda. Lavinia bola skutočne pozoruhodná a výnimočne krásna. A ona sa nemohla zrovnávať ani s ohybom jej nariasených šiat. No, taktiež sa cítila neraz osamelá a rada by uvítala, keby mala spriaznenú dušu. Aj keby si ta osoba nemala vidieť na koniec svojho nosa. Tá myšlienka sa jej celkom páčila. A napokon nemusela byť až taká zlá, ako sa navonok tvárila. A tak prikývla.  

Lavínia nečakala, radostne zvýskla a uchopila ju za pažu, ako keby sa poznali odjakživa. ,,Ach Sára. Máme v kuchyni skvelý čajový kútik a vlastníme tie najlepšie čaje. Určite musíš ochutnať. A to, keď uvidíš moju izbu, tak mi budeš ticho závidieť. A to naozaj nepreháňam,“ štebotala cestou, zatiaľ čo svoju novú kamarátku viedla po skvostnej vzorovanej podlahe k točitému schodisku.

,,Pozri sa Alica. Ako nádherne si naše dievčatá rozumejú. Možno sa z nich stanú tak dobré známe, ako sme my dve,“ zašveholila ako slávik a od radosti objala svoju vernú a dlhoročnú priateľku. Druhá žena jej venovala nadšený pohľad, no potom sa len kyslo zatvárila. ,,Sára má kopec povinností, nemá čas na zábavu. Musí sa venovať domácnosti a ešte toľko ju toho plánujem naučiť. Rodičia jej dovolili len leňošiť, vystrájať a kade tade lietať. Mladá dáma musí byť na úrovni a nie naháňať poľnú zver.  Chýbajú jej patričné spôsoby,“ posťažovala si tak hlasno, ako keby sa práve dozvedela, že prišla o celý majetok.  

Lujza sa s priateľkou nechcela hádať. Poslušne prikývla. ,,Moja Lavínia je už veľmi zručná v šití a v narábaní s textíliami. Je na svoj vek veľmi šikovná, ale nedržím ju tak krátko, pretože by som tým brzdila jej talent a to by bola škoda. Každopádne vieš, prečo si si zvolila tento typ výchovy.“

,,je to len pre jej dobro, Lujza. Môžeš mi veriť,“ vyznala sa jej srdcervúco a navonok sa s nehou v očiach zahľadela na svoju neter. No náklonnosť o chvíľu vystriedal hnev a zápal pre poriadok. ,,Sára, už musíme ísť. Doma ťa čaká robota. Lavínia príde určite niekedy ku nám na návštevu.“  

Oslovená zvedavo nadvihla krk. ,,A máte tak honosný dom, ako je ten náš? Môj čas je drahocenný a nemôžem si dovoliť ním mrhať,“ opýtala sa bez servítky na ústach a neodpustila si miernu iróniu.

,,Lavínia! Čo sú to za spôsoby!,“ okamžite ju napomenula jej mama, ktorá sa mierne zapýrila. ,,Vieš predsa, že nie každý si môže dovoliť žiť na úrovni. No nemusíš predsa svoj vyšší štandard  predhadzovať ostatným. “

Po jej slovách Alica zostala ticho, Sára zamyslene a Lavínia sklopila oči kajúcne do zeme, ako keď dieťa učiteľ pristihne pri opisovaní od spolužiaka. ,,Máš pravdu, mama. A preto si myslím ...“

,,Už dosť!,“ vykríkla na dcéru a postavila sa pred ňu ako naparený kohút. ,,Vieš čo ťa predsa učím. Menej je niekedy viac. A v tvojom prípade to platí dvojnásobne.“  

Opakovane pokorená dcéra bola definitívne umlčaná. Až teraz si Lujza všimla, že ju zhodila až príliš. Snažila sa celú situáciu napraviť a tak sa s úsmevom obrátila k hosťom. ,,Moja dcéra je len veľmi otvorená a úprimná. No nie je to skvelé? Nemá v sebe ani štipku potreby klamať.“

,,Je to vskutku pozoruhodné,“ dodala Alica, ktorej sa jej slová až tak veľmi nepozdávali. Už aj ona sa cítila byť dotknutá a to oprávnene. Uvedomila si, že je najvyšší čas odísť. Ju nikto nebude zhadzovať kvôli nedostatku blahobytu a životnej úrovne. Ona je tá, čo rozkazuje. A jej ego bolo zranené. Po očku pozrela na Sáru, ale tá mala kamennú tvár. Vôbec ju však netrápilo, ako sa cíti. Ona nebola dôležitá. Podstatné je, aby neutrpela jej povesť. A na ničom inom nezáleží.  

Podišla k dievčine a zvolala pripravená k odchodu. ,,Ďakujem za pohostenie. Tebe aj tvojej láskavej dcére. Je skutočne jedinečná. Sára sa má ešte veľa čo učiť. Ale aj jazdec, kým sa naučí osedlať svojho koňa ho musí skrotiť. A ten kôň stelesňuje jej povahu. Neskrotnú. Vášnivú. Temperamentnú. Ale ako sa hovorí: ,,Kto si počká, ten sa hostiny dočká.“

S poslednými slovami sa rozlúčila s priateľkou a jej dcérou a stratila sa so Sárou za masívnymi dverami ich domu.

V plameni pravdy

Sára sa celú noc prehadzovala. Nemohla zaspať. Neustále sa jej zjavoval prízrak jej sestry. Ale inak, ako ju poznala. Akoby to bola bytosť z iného sveta, neschopná viesť šťastný život v ľudskom prístreší. Nočné mory do nej dobiedzali tak dotieravo, až ju donútili prudko vstať. Rýchlym pohybom tela zhodila z postele sestrin krémový vankúš s damaškovými prúžkami. Sklonila sa k zemi, aby ho zodvihla. Pritisla si ho s láskou k srdcu. Jej sestra ho tak milovala. Rovnako ako závesy s dvojfarebným kvetovým vzorom, ktoré boli ozdobou ich spoločnej izby. Zbožňovala všetko živé, kvety a slobodu. Túžila byť slobodná. Bez pút na rukách a bez okov na duši. Nemala strach pred živlami prírody a myslela si, že pokorí aj samotný ľad. Išla sa prejsť po zamrznutej vode. A bolo jej to osudné. Už je celý rok bez jej prítomnosti a neustále jej všetko okolo nej sestru pripomína. Miestnosť, veci v nej položené i neviditeľná aróma, ktorá sa ňou niesla, to všetko jej našepkávalo, že jej sestra je nažive.

Pravda v odraze  

Sára sa celú noc prehadzovala. Nemohla zaspať. Neustále sa jej zjavoval prízrak jej sestry. Ale inak, ako ju poznala. Akoby to bola bytosť z iného sveta, neschopná viesť šťastný život v ľudskom prístreší. Nočné mory do nej dobiedzali tak dotieravo, až ju donútili prudko vstať. Rýchlym pohybom tela zhodila z postele sestrin krémový vankúš s damaškovými prúžkami. Sklonila sa k zemi, aby ho zodvihla. Pritisla si ho s láskou k srdcu. Jej sestra ho tak milovala. Rovnako ako závesy s dvojfarebným kvetovým vzorom, ktoré boli ozdobou ich spoločnej izby. Zbožňovala všetko živé, kvety a slobodu. Túžila byť slobodná. Bez pút na rukách a bez okov na duši. Nemala strach pred živlami prírody a myslela si, že pokorí aj samotný ľad. Išla sa prejsť po zamrznutej vode. A bolo jej to osudné. Už je celý rok bez jej prítomnosti a neustále jej všetko okolo nej sestru pripomína. Miestnosť, veci v nej položené i neviditeľná aróma, ktorá sa ňou niesla, to všetko jej našepkávalo, že jej sestra je nažive.

Dievčina potriasla hlavou, ako keby sa snažila zbaviť smogu, ktorý sa na nej usadil. Nechcela v sebe živiť plané nádeje. Jej sestra nežije. Veď je to predsa hlúposť. Nechala ju tu samú a opustenú. Rodičia taktiež zahynuli. A jej jedinou útechou sa stala viera. Viera, ktorá je tak iracionálna, až by sa tomu zasmial aj samotný kúzelník. I napriek tomu, ako samu seba presviedčala o nezmysle toho všetkého, tak v sebe stále chovala nádej, ktorá jej našepkávala, že život je plný záhad a nevysvetliteľných udalostí. Bola však príliš vyčerpaná na to, aby sa tým vážnejšie zapodievala. Teta Alica ju pol dňa zaneprázdňovala poriadkom v dome a na záhrade. Nie, že by jej upratovanie prekážalo, práve naopak, niekedy ho vnímala ako potrebný relax. No, po tom čo sa udialo v dome Lavínie, sa už nevedela tak odosobniť ako predtým. Niečo sa v nej pohlo. Emócia, ktorú zatiaľ nedokázala pomenovať, no cítila, ako sa jej norí do hrude a snaží sa z nej vysať všetku energiu, ktorá jej ešte zostala.

Strach?

Hnev?

Úzkosť?

Toľkými vlastnosťami sa dalo označiť, to čo sa odohrávalo v jej vnútri, až sama nerozumela, tomu, ako sa naozaj cíti. A to ju prekvapilo a súčasne vydesilo. Snažila sa rozumieť svojmu srdcu, no tento raz pred ňou postavilo hradby, ktoré nedokázala prekonať. Tak veľa sa stalo odvtedy, čo zomreli jej rodičia a jej mladšia sestra. Zmenila sa. Jedna jej časť už nebola rovnaká. A napriek tomu mala stále pocit, že je tým istým dievčaťom, akým bola pred tou tragickou nehodou.

Sára však ledva udržala viečka otvorené. Na jej myseľ dopadala obrovská ťažoba, ktorá ju v tichosti pozývala do večných lovísk. A ona bola tak vyšťavená, až bolo priam nadľudské im odolať. Na ranné vstávanie sa však vôbec netešila a tak sa len veľmi nerada odovzdávala do náruče spánku. Vedela, že ju budú čakať tie isté povinnosti, ktoré aj v iné dni. Miesto zábavy len samé úlohy, miesto bezprostrednosti samá kázeň a miesto slobody železné väzenie.

Dievčina nebola márnotratná a ani sebecká. Nemala v sebe závisť, zákernosť a ani namyslenosť. Bola jej cudzia bezcharakternosť, zlomyseľnosť a bezohľadnosť. Veľmi si priala, aby sa vrátili jej milovaní rodičia. Túžila, aby sa vrátila domov aj Ivone. A aby mohli byť všetci štyria spolu, tak ako to bolo predtým. A práve vtedy sa to udialo. Niečo ju donútilo vstať z postele. Bosými nohami sa dotýkala studenej dlažby. Kráčala k oválnemu zrkadlu s mohutným rámom, ktoré tak veľmi obdivovala. Bolo prenádherné. V odraze videla svoju poblednutú tvár. Presne vystihol to, ako sa cítila. Vyzerala bezducho ako zvädnutá kvetina. V očiach jej chýbala iskra a pery mala zúžené do tenkej čiarky. Bola veľmi štíhlej postavy, ktorá bola ešte zvýraznená jednoduchou platenou spodnou košeľou. To zrkadlo ju fascinovalo. Dívala sa na neho tak dlho, až strácala pojem o čase. Očami vpíjala každý jeho detail až od zlatých kovových  prstencov až cez jeho jemné vyrezávané okraje. Miestami mala pocit, akoby si to zrkadlo žilo vlastným životom. Keď sa ho dotkla prstami mala pocit, že jej pod rukou pulzuje. Avšak neodtiahla ruku. Nemala strach z toho podlhovastého útvaru.  Bála sa len života, ktorý sa nedal nazvať žitím. Lenže nebol na okolí nikto, kto by si ju vypočul a kto by jej pomohol sa dostať zo svojej nedobrovoľnej cely. A ona si priala iba jediné. Utiecť.

Bizarná predtucha

Sára sa prebúdzala ľahko, ako keby sa vznášala. Za posledný rok si nepamätala tak príjemné pocity. Bolo to výnimočné. No bála sa otvoriť oči. Nechcela, aby sa to stratilo. Napokon ich predsa len otvorila. A to čo uvidela, ju pripravilo o všetky slová.

,,Vítam ťa Sára. Dúfam, že sa ti u nás bude páčiť. Cíť sa tu ako doma. Tvoja sestra na teba už čaká,“ povedala žena, ktorá na sebe mala priesvitný blyšťavý plášť, Celá sa trblietala ako hviezdna obloha. V žiarivých vlasov mala pripevnené malé farebné klobúčiky, v ktorých mala prišpendlené mená. Nechýbalo ani jej vlastné meno, ku ktorému bol pripísaný dátum! Bol to dátum jej narodenia!

,,Kto ste? O čom to hovoríte? A prečo máte moje meno aj s mojim narodením vo vlasoch Vy ma poznáte?,“

Neznáma žena sa len usmiala. ,,Už si nám chýbala. Ty sem predsa patríš, Sára. Rovnako ako tvoja sestra. Aj ona za nami prišla.“

Sára vôbec nerozumela tomu čo hovorí, aj keď cudzinka jej reč dokonale ovládala. Avšak nechápala čo jej tým chce povedať. ,,Prepáčte, ja vám nerozumiem. Kto vlastne ste?.“

,,Volám sa Sanel a budem ťa sprevádzať. Prakticky som si ťa vybrala. A ty si ma počúvla.“

O žene menom Sanel nikdy nepočula. Ona ani nevedela, že existuje také meno. Avšak stále sa nedozvedela odpoveď na svoju otázku. Ako tak pozerala na ženu pred sebou, ktorá sa tak ligotala, až mala problém jej dovidieť do tváre si na nej všimla niečo zvláštne. I cez obrovskú žiaru postrehla jej pohľad. Mala neobyčajné oči. Bolo to neuveriteľné. V očiach jej ihrali všetky živly prírody. Keď sa na ňu zadívala uhrančivým pohľadom a vtedy sa v jej očiach zračilo more. Sára v duchu zaúpela. To predsa nie je možné! To nie je normálne!

Dievčina bola akoby paralyzovaná. Mala pocit, že jej dotyčná číta myšlienky. A čo je najhoršie, akoby ovládala jej vôľu. A keď žena prehovorila, jej pochybnosti sa naplnili. ,,No tak Sára. Nechci po mne, aby som ťa tu držala nasilu. Môžem to zariadiť. Som silnejšia ako ty.“

Sára sa jej snažila nepozerať do očí, pretože čím viac sa do nich dívala, tým väčšmi bola oslabená. Tá žena z nej doslova vybíjala energiu. Krásny sen sa zmenil na nočnú moru. Lenže tá žena pozná jej sestru. A čo ak žije? Uniesla ju? Drží ju v zajatí?

,,Čo odo mňa chcete?.“

,,Teba.“ Žena sa ku nej bližšie prisunula, až mala dievčina pocit, že sa ocitla blízko elektrického prúdu. Navyše v jej očiach sa preháňal vietor, ktorý narážal do morských vĺn. Keď podišla ešte bližšie. Všimla si medzi tým množstvom malých ozdôb v podobe klobúkov aj niekoľko mien. To predsa nebolo možné. To nemohla byť realita.

,,Tvoja sestra našla ku nám cestu ako prvá. Cítila sa nemilovaná. A my sme ju prijali. Je jedna z nás a je šťastná. A to už sa nezmení. Ty to nezmeníš, Sára. Zmier sa s tým!“

,,Je moja sestra nažive?! Kde je? Kde ju držíte?!,“ dožadovala sa odpovede. Všimla si, že ženin pohľad potemnel. ,,Zmenila sa. Tu je medzi svojimi. A môže byť len kým si zažiada. A ty nás nezastavíš,“ vykríkla a otočila sa jej chrbtom. Nemohla si nevšimnúť, že žena má sypkú postavu. Akoby ju držal len piesok, ktorý spájal jej jednotlivé časti postavy. To ju tak šokovalo, až skoro stratila rovnováhu. Snažila sa upokojiť, no nijako sa jej to nedarilo.

,,Chcem svoju sestru. Bez nej neodídem!,“

Žena sa ku nej otočila opäť v tvárou v tvár. Vošla si rukou do vlasov a vytiahla z nich meno s dátumom. Natočila papierik, aby ho videla. Bolo tam meno jej sestry. Držala v rukách víťaznú kartu. Už sa nesnažila byť milá. ,,Ty si to zrejme stále nepochopila, Sára. Ivone neodíde. Ale tvoj odchod sa dá zariadiť. No, nemyslím si, že sa ti to bude páčiť. My klobučníci sme veľmi hrdé bytosti a taktiež tvrdohlavé. Nikdy sa nevzdávame!“

                Sára sa postavila pred ňou a rozhodnosť jej iskrila v očiach. ,,Ja bez Ivone neodídem! Chcem ju vidieť! Nemáte právo tu držať ju a ani mňa!“

Sanel sa zasmiala hrdelným hlasom. ,,Nebude chcieť s tebou odísť. Patrí ku nám!“

,,Prajem si ju vidieť! Ukážte mi ju! Chcem vedieť, že mi neklamete.“

Žena len mykla sypkými plecami. ,,Ako si praješ. Ale pamätaj. Neodíde odtiaľto. Niet cesty späť. Sanel si priložila papierik blízko k ústam a niekoľko krát do neho sfúkla. Počas tohto rituálu opakovala akési slová, ale ona im nerozumela. Dievčina sa dívala, ako v povetrí krúži malý papierik a ako sa vznáša čím ďalej viac k oblohe. Keď už ho nebolo dovidieť, papierik sa zmenil na jagavú žiaru. Tá postupovala k zemi ľahkosťou pierka, ktoré dopadá z výšin na zem. Žiara silnela až vytvárala dojem, že okolo nej poletuje cez tisíc smietok trblietavého prachu. Pomaly nadobúdala siluetu akejsi postavy. Bolo to mladé dievča. Malo vlnité medové vlasy a oči akvamarínovej farby. Bolo celé odeté v striebristom závoji. Tie oči by spoznala na kilometer! Bola to tvár jej sestry! Ivone žije! Sára nečakala ani na okamih a rozbehla sa priamo za ňou. Nemohla uveriť vlastným očiam!

,,Ivone! Sestrička! Ty žiješ!,“ vykríkla a po lícach sa jej kotúľali slzy. Nedokázala skrývať svoju radosť. Ten bezbrehý pocit, ktorý jej zaplavil celé vnútro. Nezáležalo na tom, kde sa ocitla. Bola tu jej sestra. Môžu byť opäť spolu. A ona ju už odísť zo svojho života viac nenechá.

Ivone od prekvapenia prestala dýchať. Nevedela od sestry odtrhnúť zrak. Chcela kričať a plakať zároveň. Obidve emócie sa vzájomne bili, no jej to vôbec neprekážalo. Tak veľmi sa tešila zo sestrinej prítomnosti. No vedela, že to potrvá len krátko. Ona predsa už nemohla odísť.

,,Sára! Ach Sára! Chýbala si mi,“ zakričala, keď ku nej sestra predstúpila a dovolila jej, aby ju objala. ,,Obidve zabudli na čas a nechali sa unášať sesterskou radosťou a bezprostrednosťou. Bolo to príliš krásne na to, aby to mohla byť pravda.

,,Sára, čo tu robíš? Odtiaľto nie je cesty späť.“

Dievčina sa odtiahla a dotkla sa rukou jej tváre. Bola teplá. Ľudská. ,,Čo to hovoríš, Ivone?. Prišla som za tebou. A bez teba neodídem!,“ trvala na svojom a chytila sestru za ruku. Tá ju nasledovala. ,,Ja a moja sestra odtiaľto odchádzame.“

Sanel sa pred nich postavila ako bohyňa pomsty. ,,Vy dve odtiaľto neodídete. Ivone, povedz jej o svojom malom talizmane. Pouč sestru, nech vie, o čo sa pokúša.“

Sára sa dívala, ako po jej slovách dievčina posmutnela. Pichlo ju pri srdci. Nedopustí, aby ich niekto rozdelil. ,,Sestrička, čo sa deje? Prečo nemôžeš odísť?.“

Ivone nepovedala ani slovo. Odvrátila zrak. Pustila sa sestrinej ruky a cúvla. ,,Ja nemôžem odísť. Prijala som stužku spolupatričnosti.“

,,Stužku?.“ Prekvapene zamrkala dievčina ..Akú stužku?.“

,,Túto,“ zašepkala a nastavila jej ruku, kde mala upevnenú čiernu stuhu. Bola to obyčajná látka, ktorá nebola ničím mimoriadna.

Sára sa na ňu usmiala. ,,Dáme ju dole. Veď ťa to predsa nedrží. Nemusíš ju mať.“

,,Ale musí,“ zamiešala sa do ich debaty Sanel, ktorú si už hodnú chvíľu nikto nevšímal. ,,Ak ju rozviažeš, sestra sa zmení v piesok a rovnako ako ten piesok sa vyparí. Drží ju na živote len tá stuha, ktorú nikdy nesmie dať dole.

To nie je možné! Práve teraz, keď našla svoju sestru by mala o ňu prísť? To ona nikdy nedopustí!

 Pokračovanie  dnes ...

 

28. kvě, 2017

     Mestská štvrť Westminster je známa oblasť Anglicka, ktorá patrí Londýnskemu mestskému Westminsterskému obvodu.

Tento malebný úsek zahŕňa brilantné štvrte akými sú Paddington a Marylebone. 

Táto lokalita sa nachádza na juhozápade blízko pamätníka Charing Cross, ktorý postavil bývalý anglický kráľ Eduard I. na pamiatku svojej manželky Eleonóry Kastílskej.

   Pôvodný názov Westminster sa vzťahuje na Westminsterské opátstvo a jeho západný chrám, po ktorom sa nesie meno tohto veľkolepého územia. Neďaleko Westminsterského paláca, ktorý patrí do starého politického okresu sa nachádza aj zóna nákupných stredísk v okolí Oxford Street, Regent Street a zábavného námestia Soho.

    V tento deň nebolo príjemné počasie, rovnako ako ani celý minulý týždeň. Londýn bol známy zrážkami a častým dažďom a preto každý Londýnčan považoval za rozumné, ak sa vyzbrojí dáždnikom. Nečakaná spŕška kvapiek dokázala človeka prekvapiť prakticky kedykoľvek. Toto hlavné mesto Anglicka sa iba málokedy zaobišlo bez prehánok a zdalo sa, že ani dnes nebude počasie k obyvateľom priaznivé. Niektorí ľudia verili tomu, že to či je vonku pekne dokáže vplývať na citové rozpoloženie človeka. Keď sa na nebi vzťahujú mraky a slnko sa za ne ukrýva, negatívne to vplýva aj na ľudí. Preto sa používalo aj príslovie: ,,Dokým sa neukáže jas, svet zahalí temnota.“

      Blysse Robertsová pokojne kráčala cez chodník aj so svojou mladšou sestrou, ktorá sa tvárila ako nevesta Hádesa – boha vojny.

        Dievčina netušila, čo sa odohráva v sestrinej hlave, ale bola si takmer istá, že to nebude nič príjemné. Tenley bola nezvyčajne ticho a už niekoľko minút odkedy vystúpili z auta nepovedala ani slovo. Blysse z vlastnej skúsenosti vedela, že v sestre horí oheň, ktorý o chvíľu prepukne. Hoci nepatrila medzi ľudí, ktorí vybuchujú často, tak ak sa to stalo, bol to mimoriadny zážitok. Samozrejme iba pre tých, ktorí mali nervy z ocele, čo však nebol prípad každého. Blysse sa rozhodla, že bude tiež ticho a nebude sa na nič pýtať. Tak sa aspoň vyhne zbytočnej hádke. Navyše veľmi dobre vedela, že už čoskoro jej sestra popustí uzdu hnevu. A presne to sa aj stalo, hoci nevedela predvídať budúcnosť. Ako Tenley kráčala, tak si nevšimla malý výčnelok a zakopla. Jej sestra v duchu začala rátať sekundy.

Raz

Dva

Tri ...

      ,,Dosť!,“ vybuchla a dupla nohou, až jej záplava pieskových vlasov poskočila. Pár neposlušných prameňov jej vlietlo do tváre.   Tenley si ich nahnevane odhodila a skríkla. ,,To je kvôli tebe Blysse. Všetko je to iba kvôli tebe!“

     Dievčina sa na chvíľu zastavila a odpovedala. ,,Isteže. Je to všetko kvôli mne.“ Keďže v chôdzi pokračovala ďalej, nevšimla si zaostávajúcu sestru. ,,Prestaň zo mňa robiť hlupaňu! Veľmi dobre vieš, o čom hovorím, Blysse! Tak to na mňa teraz nehraj!,“ nahnevane jej vyčítala, pričom sa nepohla ani o krok.

    Sestra náhle zastala a namietla. ,,Neviem o čo ide. Ja nie som jasnovidka.“

    ,,Ale vieš,“ zakňučala a dupla malou nohou. Keď videla, že ju nečaká, rozbehla sa za ňou. ,,Ide o nášho otca. Neustále ho provokuješ. A ja si to potom všetko vypočuť za teba! Myslíš, že ma to baví?,“ zvolala a zlostne do nej vpíjala svoj pohľad.

     ,,Ja otca neprovokujem. Iba som vyjadrila svoj názor. A nikdy som si nevšimla, že by si za mňa musela v niečom pykať.“

      Svetlovlasá dievčina mlčala, pretože k tomu nemala čo povedať. No snažila sa držať témy. ,,Otec ma dnes rázne požiadal, aby som sa s tebou porozprávala. Tvoje správanie prekračuje všetky medze,“ vyhlásila odvážne a nasledovala svoju sestru, ktorá prechádzala cez cestu.

       ,,Musíme sa teraz o tom baviť? Skutočne sa mi s tebou nechce hádať,“ odvetila a dúfala, že to pochopí. No to bolo v prípade Tenley asi nemožné.

      ,,A kedy?.“

        ,,Najlepšie by bolo keď budeme mať súkromie. Ale na ulici, po ktorej každú chvíľu niekto prechádza, nechcem rozoberať osobné veci. Nikdy nevieš, kto ťa počuje,“ uzavrela a zabočila cez rozostavenú budovu. Už bolo cez husté stromy vidieť ich školu, ktorú obe navštevujú.

     ,,Lenže ja som ... ,“ sestra nedokončila, pretože si tiež všimla, že sú už veľmi blízko pri škole. A hoci mala na jazyku toľko slov, rozhodla sa byť diskrétna. Predsa len ju hocikto mohol vidieť a ona skutočne netúžila po tom, aby ju niekto kategorizoval do skupiny, do ktorej patrila jej sestra.

      Podivín.

      Čudák.

      Mimozemšťan.

     Na to sa mala príliš rada a súčasne milovala svoj život.

     Ako stúpali čoraz bližšie, staršia sestra ponechala uzdu svojej predstavivosti a premýšľala, aké vlastnosti by budove pripísala.

     Westminsterská akadémia, ktorú navrhol slávny architekt Allford Monaghan Morris sa otvorila v roku dvetisíc šesť. Táto súkromná stredná škola sa nachádzala v komplexe uprostred mesta, ktorému dominoval nadjazd Westway a Harrow Road. Všade navôkol sa črtali výškové budovy, verejné cesty, diaľnice a rozsiahle športové ihriská. Hoci na prvý pohľad bola oblasť v okolí akadémii impozantná, v skutočnosti patrila medzi najchudobnejšie londýnske oblasti. No iba málokto by  našiel na tejto obdivuhodnej rekonštrukcii nejakú chybu.

       Blysse musela uznať, že tento architektonický skvost sa mohol právom  pýšiť unikátnym dizajnom a výnimočnou konštrukciou.

         Obe dievčatá sa blížili ku obrovskej budove, ktorá svojou veľkosťou naháňala strach a okázalosťou fascinovala okoloidúcich pozorovateľov. Celá metropola pôsobila esteticky a moderne. Stavební inžinieri podľa slov Londýnčanov, odviedli skutočne výbornú prácu a mali pravdu. Na budovu bol nesmierne čarovný výhľad. Svojim transparentným panelovým zasklením a priestranným rozložením pripomínala rozprávkovú terasu. Architekt chcel docieliť spojitosť prírody s výtvorom človeka a tak budova bola odetá do farby zelene a púpav. Krásu tejto betónovej kráľovnej podrhli aj osvetlené železobetónové nosné konštrukcie s nádychom farebných akcentov.

        Keby si človek neprečítal na budove zvýraznený nápis ,,Westminsterská akadémia“ pomyslel by si, že vstupuje do kúzelnej ríše plnej dobrodružstva a zázračných bytostí. Pozoruhodná stavba brala ľuďom dych.

     ,,Je to naozaj krásny exponát, hotový výstavný kus. Musím uznať, že ma vždy fascinovala kulisa prírody, ktorá ho obklopuje,“ zašepkala Blysse s nadchnutím a kráčala po chodníkovej dlažbe.

     ,,Súhlasím,“ prikývla jej sestra a to bola asi jediná vec, v ktorej s ňou súhlasila. V  osobnom živote mala každá úplne iné predstavy o kráse, ale aj o živote. Hoci boli sestrami, tak boli rozdielne. Spoločne zamierili ku dreveným lavičkám pred budovou. Okolití vtáci im robili spoločnosť a kvety sa rozpínali v kvetináčoch. Miestami žiaci postávali v areáli školy. Blysse však nikoho nepoznala.

       Tenley sa posadila na lavičku a hlasno sa opýtala ,,Ako to, že tu ešte nie sú? Už tu predsa dávno mali byť,“ vyhlásila nespokojne a hompáľala štíhlymi nohami nad chodníkom v cyklámenových balerínach. Sestra sa nemusela dvakrát pýtať koho ma na mysli, pretože to veľmi dobre vedela. A práve jej  kamarátky sa postarali o to, aby na to ani jeden deň cez školu nezabúdala. Elora, Mikaela a Tanzie, tvorili nerozlučné trio, ku ktorým patrila i jej mladšia sestra.

       Tieto tri slečny boli stelesnením krásy, dôvtipu a obdivu a preto boli presvedčené, že im patrí celý svet. Blysse si spočiatku myslela, že ich kamarátstvo je večné a úprimné, ale keďže sa stala už viackrát svedkom ich falošnej pretvárky a intríg, uvedomila si, že význam ,,priateľstvo“ tieto dámy ani z ďaleka nepoznajú. Čo sa  vzhľadu týkalo, nedalo sa poprieť, že všetky tri boli nápadne pekné a vyzývavé. Každá z nich mala iné vlasy, ale obliekali sa úplne rovnako, čím u nej budili dojem, že sú absolútne favoritky čo sa týka prznenia kreativity a originality. 

       Blysse veľmi dlho uvažovala nad tým, prečo sa jej sestra s nimi priatelí. Na prvý pohľad je možno rovnako pôvabná, ak nie dokonca o niečo krajšia, no rozhodne nie je hlúpa. Dalo by sa povedať, že je  mierne povýšená a má posmešné správanie, no určite nie je vo vnútri dutá ako drevo. A v skutočnosti to bolo milé dievča, no malo zásadnú chybu. A tou bolo, že sa snažila byť za každých okolností očarujúca. Žiaľ, aj na úkor bolesti a trápenia iných ľudí. To bol možno pravý dôvod, prečo sa kamarátila s tak povrchnými a preafektovanými dievčatami, ako boli jej spolužiačky. No, napriek tomu svoju sestru neobviňovala. Tenley bola veľmi pekná a práve preto svojim spôsobom chápala jej zmysel života. Aj keď s ňou väčšinou nesúhlasila. Narodila sa pre lesk a pôvab.

       Na okamih sa Blysse zazdalo, že sa Zem prestala točiť okolo svojej osi, všetko navôkol stíchlo do mŕtveho ticha a celé Anglicko pohltila tma. Vetrík slabo povieval a hlasy žiakov, ktoré sa odvšadiaľ ozývali stíchli. Tenley mlčala ako dno jazera a ona si vychutnávala nerušenú harmónia ticha a pokoja. To ticho bolo také úžasné. Mohla by v ňom žiť naveky.

        ,,Už ich vidím, Blysse!,“ vykríkla nadšene a prudko vstala z lavičky, až sa jemne zapotácala. Jej sestra prudko roztvorila oči a nechýbalo málo a skoro sa opýtala ,,Koho?.“

      ,,Ako vyzerám?“

     Staršia sestra nemusela dlho uvažovať. A nemala jej dôvod závidieť. Aj keď neboli práve spriaznené duše, tešila sa z toho, aká je pekná. Mohli za to predovšetkým jej pieskové vlasy, ktoré na slnku žiarili ako zlatý vodopád a ametystové oči, ktoré pripomínali rozbúrený oceán. Možno rolu zohrávala aj štíhla postava a ladné pohyby. I napriek malej výške dostala do vienka ukážkové nohy, ktoré s obľubou vystavovala. A dnes s tyrkysovými šatmi s volánmi z mušelínu vyzerala ako bájna bytosť.

    ,,Vyzeráš ako princezná,“ odpovedala úprimne.

    ,,Vďaka,“ dodala zdvorilo. ,,Potrebovala som to počuť.“

     Blysse prikývla. ,,Ako vždy.“

     Sestra jej už nevenovala pozornosť a zamávala blížiacej sa skupinke dievčat. ,,Ahojte!.“ veselo zvolala a išla im naproti. Hoci sa nesnažila počúvať o čom sa rozprávajú, hovorili tak nahlas, až mala pocit, že je priamo jednou zo zúčastnených.

 

 

      ,,Už na vás čakám dosť dlho. Čo vám to tak trvalo?,“ opýtala sa zvedavo, zatiaľ čo objímala svoju spolužiačku Mikaelu.     

        ,,Veľmi som sa na vás tešila baby, kedy vás konečne uvidím!.“

      ,,To nie je naša chyba, na vine je Elora,“ namietla najvyššia z nich a pokračovala. ,,Nevedela sa rozhodnúť či si dnes zvolí rúžovú kabelku alebo cyklámenovú.“

     ,,Nie, Ten. Never jej. Tanzie preháňa ako vždy,“ bránila sa oslovená a objala svetlovlásku okolo štíhlych pliec. ,,Popravde som sa nevedela rozhodnúť pre farbu rúžu. Všetky, ktoré mám mi prídu rovnakého odtieňu a preto to tak trvalo. Veď je nesmierne dôležité, aby som bola dokonale zladená.“

       ,,Bola som pritom a skutočne sa Elora trápila dilemou, ktorý rúž použije,“ úprimne odvetila Mikaela.

     ,,Bože, nezbláznite sa. Je jedno, či sa jedná o rúž, alebo kabelku,“ poznamenala dotknuto Tanzie. Dievčina chápavo prikývla. ,,Aha, takže ste riešili problém s kozmetickým prípravkom. Ale to je predsa jedno. Som rada, že ste tu!“

    ,,My sme sa tiež na teba tešili Ten!,“ súhlasila Mikaela a Elora súhlasne pokrútila hlavou. Tanzie sa k tomu nijako nevyjadrila, dokonca ju ani neobjala.

          Blysse čakala, čo sa bude diať. Zatiaľ ju nespozorovali, ale už boli nebezpečne blízko. Tak veľmi sa jej priečila predstava, že musí zbabelo utiecť. Nikdy im totiž nepovedala, čo si o nich skutočne myslí. A pritom nimi z celého srdca pohŕdala a nikdy v živote odkedy ich pozná jej neprišli ničím výnimočné. No strach z poníženia bol väčší ako jej hrdosť a tak sa rýchlo ukryla za jeden väčší kvetináč. Nebol síce príliš objemný, ale aspoň ju z väčšej časti zakryl a doprial súkromie. Stromy, ktoré pozdĺž rástli sa postarali o schopný úkryt. Alej zelene jej prisľubovala bezpečie. Blysse ostražito sledovala, ako sa štyri dievčatá blížia k lavičkám, na ktorých len pred pár minútami pobývala aj so sestrou.  Ešte viac sa ukryla pod tiene stromov. Snažila sa byť potichu ako gotická stavba. Takmer ani nedýchala.

   ,,Hm, to je zvláštne, ešte nedávno tu bola.“

   ,,Kto?,“ zvedavo sa spýtala Mikaela a posadila sa aj s Elorou na lavičku. Tanzie ostala stáť a tvárila sa nanajvýš dôležito.

   ,,Predsa moja sestra,“ vysvetľovala Tenley a obzerala sa navôkol. ,,Vlastne je to jedno.“

   ,,Veď je to nikto, Ten,“ podotkla Elora a narovnala si rúžovú kabelku. ,,Koho vôbec zaujíma taká nula?.“

    ,,Je to síce tvoja sestra, ale je úplne iná ako my. Inak sa správa, inak sa oblieka. Možno ani nie je človek,“ pridala sa Mikaela.

Tanzie, ktorá sa príliš dlho neozvala sa vmiesila do debaty a ľadovo povedala. ,,A ku všetkému nie je ani pekná. Divná, nudná a škaredá, žiadna kombinácia nie je horšia.“

    ,,Správne,“ pritakali dvojhlasne Elora aj Mikaela. Tenley sa komentára zdržala. ,,Aké budete mať vysvedčenie? Ja samé jednotky,“ vyhlásila sebaisto.

  ,,Ja budem mať trojku z Chémie a Biológie,“ zahanbene sa ozvala Mikaela a zvesila hlavu.

   ,,A ty Elora?“

   Oslovená sa narovnala a dodala  ,,Ja mám dvojku z  Matematickej koncepcie, Filozofie a Psychológie, ale inak mám jednotky.“ Tenley zaváhala s tým, či sa opýta poslednej na vysvedčenie, ale Tanzie ju pohotovo predbehla. ,Prepáč, Ten, ale netuším aké známky budem mať. A radšej na to ani nemyslím,“ odvetila podráždene.

  Tenley si položila ruky na kolená a prikývla. ,,Rozumiem. U nás v rodine sú známky dôležité, preto sa musím dobre učiť.“

  Elora sa poškrabala pri oku a neúctivo poznamenala. ,,Ale tvoja sestra sa dobre neučí.“

   Tenley pozrela na kamarátku a pokrútila hlavou. ,,Blysse to práveže páli, ale neučí sa na samé jednotky. Známky pre ňu nie sú dôležité.

    ,,Aha.“

      V tom sa ozval  zvuk a Mikaela sa postavila z lavičky. ,,Počuli ste to?,“ opýtala sa dychtivo priateliek a kráčala ku stromom.

  ,,Čo či sme počuli?“ opýtala sa nechápavo Elora. ,,Ja som nič nepočula.“ Tanzie, ktorá mala už dlhší čas podozrenie, že nie sú samé, ostražito vyhlásila. ,,Za tým kvetináčom niekto je.“

     ,,Si si istá? Ja som nič nepočula,“ pridala sa Tenley a sledovala ako sa kamarátky približovali k zeleni.

  ,,Som si tým istá,“ trvala na svojom Tanzie. A aj viem, kto je tam.“

  Elora venovala prekvapený pohľad Mikaele a tá začala. ,,Snáď si nemyslíš?.“

,,Ticho,“ vyštekla Tanzie a skríkla. ,,Ak okamžite nevyjdeš, tak ...“

   ,, Allenová, čo sa to tu deje?,“ prerušila ju ostro profesorka zo Španielčiny a rukou si napravila okuliare. ,,Prečo tu robíte taký hluk?,“ pýtala sa rázne a dožadovala sa vysvetlenia.

   ,,My sme tu len sedeli, pani profesorka,“ odvetila úctivo Mikaela a na vysvetlenie dodala. ,,Ale videli sme páva na tom strome, tak sme ho chceli chytiť“

  ,,Páva? U nás?,“ opýtala sa šokovane dáma v strednom veku a neveriaco na dievčatá upierala zošikmené oči. ,,Nie je možné, aby tu bol nejaký páv, Evansová. Neprežil by vo voľnej prírode v našich zemepisných šírkach. Čo sú to za hlúposti? Chcem vedieť pravý dôvod.“

     ,,Mikaela Vám hovorí pravdu, pani profesorka. Naozaj tam bol. Všetky sme ho videli,“ obhajovala kamarátku Elora.

      ,,V poriadku, dievčatá. Ak teda trváte na tom, že ste videli Páva, tak dúfajte, že medzitým neodniesol vaše vysvedčenia,“ dodala žartovne, ale vzápätí sa zamračila. ,,Obzvlášť vysvedčenie slečny Allenovej by stalo za spomenutie. ,,Buďte rada, že som vás nechala prejsť zo Španielskeho jazyka. Vaše vedomosti z tohto predmetu sú minimálne,“ upozornila ju pani profesorka a narovnala sa. ,,Čoskoro sa začnú rozdávať vysvedčenia, mali by ste ísť všetky do triedy. Ostali ste tu posledné,“ podotkla prísne a pokynula im rukou. ,,Prosím slečny, nasledujte ma.“ Všetky štyri dievčatá bez jedinej pripomienky kráčali za pani profesorkou. Tenley s Elorou išli tesne vedľa nej. Ostatné dve dievčatá kráčali pozadu.

     ,,Bola tam Blysse,“ poznamenala Tanzie.

     ,,Si si istá?,“ rozšírila oči Mikaela a uprela pohľad na kamarátku.

     Prikývla ,,Áno, som si istá. Dnes mala šťastie.“

   ,,Veru, mala,“ pritakala Mikaela a kráčala vedľa nej.

   ,,Nebudúce už také šťastie mať nebude,“ zasyčala Tanzie nenávistne a v očiach jej blčal červený oheň. No potom sa ku nej obrátila. ,,Čo ťa napadlo spomínať práve páva? To si si nevedela vymyslieť niečo lepšie?

Dievča sa zapýrilo a zamrkalo svojimi dlhými umelými mihalnicami. ,,No nič iné ma nenapadlo. Páv má pekne perie.“

    Tanzie sa na ňu usmiala. ,,Nemôžeš byť múdra, aj pekná však?.“

    Mikaela sa zatvárila zarazene. ,,Nie, ale mám najkrajšie topánky v celom Anglicku.

     Kamarátka prikývla a nechala ju chlácholiť sa tou smiešnou predstavou.

 

 

       Darkim sa rozhliadal po triede, zatiaľ čo čakal na Spencera. Zatiaľ neprichádzal. A tak sa trošku poobzeral po okolí. Miestnosť pôsobila útulne a príjemne. Celé priestranstvo sa nieslo v zelenom a žltkavom nádychu farieb. Zelené boli nielen žalúzie, ale aj stoličky a okraje tabule. Človek sa cítil ako v lese, ak si odmyslel rámus, ktorý sa rozliehal odvšadiaľ z lavíc. Najviac sa mu páčili sklené zelené panely z hliníka, ktoré pôsobili nesmierne a dynamicky. Terakotové dlaždice, ktoré sa pýšili vo všetkých priestoroch akadémie vytvárali dojem akéhosi prepychu. Taktiež výstredne pôsobili aj samonosné balkóny, ktoré sa nachádzali skoro v celej aule školy. Ak si Darkim odmyslel niektorých otravných spolužiakov a spolužiačky, mohol by vyhlásiť, že táto miestnosť je hotový rúžový sad. Bol v tom však jediný problém. Tóny rúžovej boli vidieť jedine na oblečení dievčat a realita bola hocijaká, iba nie rúžová.

         Chlapca sa náhle zmocnila únava. Aj by rád relaxoval, keby v miestnosti žiaci nevykrikovali a netrieskali vecami. Napokon si položil hlavu na lavicu a zatvoril oči. Neubehlo ani par sekúnd a bol nútený sa sústrediť. S prekvapením zistil, že pozerá do očí, ktoré pripomínali jantárovú farbu.

      ,,Prepáč, nevšimla som si tvoju tašku. Zakopla som o ňu,“ ozvala sa dievčina s vlasmi nádychom medi.

         ,,Ty prepáč mne, vôbec som neregistroval, čo sa okolo mňa deje. Posuniem ju, aby sa to viackrát neopakovalo,“ povedal láskavým tónom a prisunul si tašku bližšie pod lavicu.

        Dievčine zasvietili oči. ,,To je od teba milé.“ Dodala s úsmevom a mierne sklopila zrak. Potom sa rozhodla pokračovať v ceste, ale zastavil ju chlapcov hlas.

      ,,Ako sa voláš?“

     ,,Moje meno je Melory Lawrencová. Teší ma, Darkim.“

     Úsmev jej opätoval. ,,Aj mňa teší.“

     Keď sa ich dlane spojili, pocítil príjemne teplo, ktoré sálalo z pokožky dievčaťa.

       ,,Odkiaľ vieš moje meno?,“ opýtal sa zarazene a videl ako dievčaťu zažiarili šibalsky oči. Melory si vymanila ruku z jeho mierneho zovretia. ,,Máš ho vyšité na svojej taške.“

     ,,Vážne?,“ opýtal sa zaskočene a znepokojila ho myšlienka, čo si o ňom teraz môže pomyslieť. Veď teraz pred ňou musí vyzerať ako narcis!

     Odkašľal si. ,,Ďakujem za upozornenie, Melory. Síce postávala len kúsok od jeho lavice, ale on náhle netušil, čo má povedať. Akoby sa minuli všetky témy, ktoré s ňou mohol prebrať. A pritom tak veľmi chcel o nej vedieť viac. Napokon sa predsa odvážil a prejavil iniciatívu. Hoci to nemal vôbec vo zvyku. ,,Aj by som ti navrhol, aby si si sadla vedľa mňa, ale môj kamarát sa tu čoskoro objaví a tak si myslím ...“

    ,,Rozumiem,“ skočila mu do reči a odmlčala sa. Darkim sa opäť pokúsil o nadviazanie konverzácie. ,,Ty si tu nová, však? Ešte som ťa na škole nevidel.“ Melory sa posunula, aby cez ňu mohla prejsť spolužiačka a prikývla. ,,Áno, ja som zo San Antónia.“

    ,,Kalifornia?,“ hádal naslepo a keď Melory pokrútila hlavou, zmierne sa začervenal. ,,Nie, San Antonio  je mesto v  Texase. Ale veľa ľudí si ho mýli so San Diegom, kvôli začiatočnému názvu. A San Diego je pobrežné mesto v Kalifornii,“ vysvetlila.

    Chlapec sa na dievča so záujmom zadíval. ,,Ty musíš ovládať celý svet.“

   ,,To nie, stačí mi pochopiť svoj svet. Ale ten má pre mňa najväčšiu hodnotu,“ odvetila úprimne a a rozlúčila sa. ,,Už vidím tvojho kamaráta. Prichádza. Maj sa pekne. Ešte sa určite uvidíme.“

      Prichádza? Spencer? Odkiaľ vedela ako sa volá a na koho čaká? Jeho meno jej predsa nepovedal alebo áno? Pôsobila na neho tak tajomne. Zatúžil o nej vedieť podstatne viac. Sledoval, ako sa usádza do prvej lavice, ktorá bola prázdna. Chystal sa ísť za ňou. Musí ju lepšie spoznať. Pocítil niečo, čo mu pripomenulo aké by bolo úžasné, keby znova cítil ku niekomu niečo viac ako len priateľstvo. No v tom mu zabránil neznámy votrelec, ktorý sa postavil priamo pred neho a zakryl mu výhľad. Už sa chystal na neho oboriť, keď v tom spoznal známu tvár.

     ,,Čau, Dark,“ pozdravil ho Spencer. ,,Čo tu robíš? Medituješ?,“ opýtal sa nechápavo a sadol si do lavice vedľa neho. Darkim mu očami naznačil ako veľmi ho to pobavilo a odvetil. ,,Nie, popravde onanujem.“ Kamarát na neho neveriaco pozrel a súčasne s ním sa otočilo aj niekoľko spolužiakov, ktorým jeho spoveď neunikla. Všimol si, že sa niektorí tvárili pohoršene. Niektorí sa dokonca usmievali. Našťastie k Melory sa to nedostalo. Vydýchol si.

    ,,Tu?,“ zvolal šokovane Spencer.

    ,,Tak mi nepokladaj také hlúpe otázky, Spen. Lebo ti na ne aj budem hlúpo odpovedať.“

     Spencer zdvihol pravé obočie a štuchol do neho. ,,Si akýsi podráždený.“

       ,,To bude tým, že sa neviem dočkať už vysvedčenia.“

Spencer na neho s údivom civel. ,,To bude také dobré?.“

   ,,Chválitebné,“ odpovedal popravde a oprel sa si lakte o stôl.

   ,,Ja mám tiež celkom slušné známky,“ pripustil. ,,Spoznal si medzitým čo si na mňa čakal, niekoho zaujímavého?.“

   ,,Nevedel som, že vieš čítať myšlienky,“ neodolal pokušeniu ho podpichnúť.

    Chlapec hlasno zvolal ,,Takže áno? Myslel som si to.“

     ,,Možno,“ odvetil tajomne a dúfal, že ho prestane spovedať. Spencerova zvedavosť však bola nadrozmerná a tak do neho rýpal ďalej. ,,Je z triedy?.“

   Darkim prikývol ale bez akýchkoľvek emócii. ,,Áno.“

    ,,Aha a čo Tabora? Ta už je mimo hru?.“

Darkima podráždilo a súčasne rozhnevalo, že jeho kamarát spomína dievča, na ktoré sa snažil zabudnúť. Ešte stále ho bolelo srdce z toho, ako ho oklamala. Opäť sa začali rozrývať staré jazvy a bolesť prenikala do jeho hrudi ako zradný meč nepriateľa. Na druhej strane však vedel, že Spencer za to nemôže a preto svojho kamaráta nevinil za jeho zvedavosť. Na jeho mieste by konal rovnako. Sú predsa priatelia a to od detstva.

   ,,Rozišli sme sa,“ povedal tak pokojne akoby sa jednalo o domácu úlohu z Matematickej koncepcie.

     Spencer sa zatváril zmätene. ,,Tak to ma mrzí,“ povedal súcitne, ale potom do svojho kamaráta znova štuchol. ,,Aj tak sa k tebe nehodila. Nájdeš si lepšiu. Nezaslúžila si ťa Dark, keď ti dala kopačky,“ zvýšil hlas čím na seba upozornil ďalších spolužiakov, ktorí si začali kvôli medzi sebou šepkať.

     ,,Vďaka za podporu a najmä to, že to kričíš tak hlasno, až sa to ozýva po celej miestnosti,“ vystrúhal na neho grimasu a jemu neušla jeho irónia.

      Darkim sa narovnal a poškrabal sa na krku. ,,Asi bude rozumné, keď si dám od dievčat pauzu na nejaký čas.“

Kamarát na neho vyjavene pozrel, akoby pochyboval o jeho zdravom rozume a naklonil sa ku nemu bližšie. ,,Zbláznil si sa? Treba hľadať ďalej. Ta tvoja pravá niekde istotne bude!.“

Darkim prikývol a prevzal iniciatívu zvedavosti zasa on. ,,A čo ty a tvoja Fran? Ešte ste spolu?.“

     Spencer pokrútil hlavou a uprel pohľad do lavice. ,,Jáááj Fran. Včera sme sa rozišli.“

   ,,Dlho vám to nevydržalo,“ skonštatoval súcitne a uprel pohľad na tabulu.

     Spencer mykol plecom. ,,Netrápi ma to. Je mi to celkom jedno. Hlavu hore, Dark. Veď dievčatá treba poriadne preskúmať a tým nemám na mysli len ich pekné ústočká,“ vyhlásil sebavedomo Spencer, avšak za jeho chrbtom sa ocitla práve pani profesorka zo Španielčiny. A tá si neodpustila na jeho adresu štipľavý komentár.     

      ,,Dúfam, že vaše vedomosti plne využijete na hodine biológie. Lebo zatiaľ nemám pocit, že by ste z toho predmetu vynikali.“     

        Darkim potlačil úsmev a niektorí spolužiaci sa od srdca rozosmiali. Spencer sa cítil ako hlupák, ale nedal to na sebe znať a ďalej sa správal ako kráľ plesových sál.

     ,,Aha,“ ukázal na štyri dievčatá, ktoré cupitali po triede a sadli si do prvých radov. ,,Tá v tom modrom je celkom rozkošná.“ Darkim sa naklonil, aby videl lepšie poslednú z dievčat, ktorá si sadla ku svojej spolužiačke. Všimol si dlhé pieskovo zlaté vlasy voľne rozpustené a štíhly chrbát.

    ,,Myslíš tu v tom tyrkysovom,“ opravil ho a sucho poznamenal    

    ,,Nič extra. Úplný priemer.“

   ,,To je jedno, aká je to farba. Na tom nezáleží,“ namietol kamarát a pokračoval zanieteným hlasom,,Videl si jej oči? Má ich ako oceán pred búrkou,“ dodal fascinovaný a nakláňal sa cez lavicu, aby na dievča lepšie videl. Lenže spolužiaci mu zavádzali v pozadí. Nasrdene sa vzpriamil. ,,Asi mi nebudeš veriť, ale úplne som zabudol ako sa volá.“

     Darkim prevrátil očami. ,,To iba dokazuje, ako veľmi sa ti páči.“

      ,,Prestaň byť ironický Darkim Austen!,“ oslovil ho celým menom, aby mu dal patrične najavo, že sa na neho hnevá. ,,Volá sa Elora Simmonsová,“ vyhlásil sebavedomo a pozrel na kamaráta.

     Ten sa zdržal komentára. ,,To je predsa tá, ktorá sedí vedľa tej v tom tyrkysovom.“

     Spencer sa naježil. ,,Však vyzerajú rovnako. Kto ich má rozoznať?“

    ,,Musím ti oponovať, Spencer. Elora ma čierne vlasy.“

     ,,A ako sa potom volá tá kráska?.“ Darkim si zahryzol do jazyka, aby nemusel kamarátovi povedať, že podľa neho nie je vôbec krásna. ,,Volá sa Tenley Robertsová.“

     Spencer sa buchol rukou do čela a rozžiarene zvolal    

   ,,Robertsová, no jasné.“

Oslovená sa otočila dozadu a on sa ukryl celý červený za spolužiaka, aby si ho nevšimla.

      ,,Myslím, že o teba má záujem,“ odvetil s úškrnom a drcol do priateľa.

     ,,Samozrejme. Myslí si o mne, že som kretén.“

     ,,Ešte máš šancu na ňu urobiť dojem. Využi jeden zo svojich šarmov,“ dohováral mu a potláčal smiech.

   ,,Ako?“

   ,,Zaspievaj jej serenádu. Tomu žiadna neodolá,“ rýpal Darkim a oči mu svietili pobavením.

    ,,V španielčine však?,“ podráždene sa na neho pozrel. Ledva z nej prechádzam,“ namietol.

      ,,No však práve preto. Žiadna ti neodolá, keď prejavíš svoj španielsky akcent.“

       Spencer si niečo popod nos zašomral a naznačil kamarátovi, aby sa staral radšej sám o seba. Pani profesorka, ktorá sa intenzívne preberala jednotlivými vysvedčeniami a robila si poriadok na svojom písacom stole ostražito zdvihla hlavu a narovnala si na nose okuliare. Hneď na to sa postavila pred triedu a zvučným hlasom sa prihovorila ku žiakom. ,,Milí žiaci. Ako isto všetci viete, opäť tu máme koniec školského roka. Dúfam, že prežijete príjemne strávené prázdniny a nezabudnuteľné chvíle. V rukách držím vaše vysvedčenia, ku ktorým mám aj niekoľko cenných vyjadrení,“ nachvíľu sa odmlčala a potom pokračovala sýtejším hlasom. ,,Niektorí z vás ma veľmi milo prekvapili vynikajúcim prospechom, iní ma zarmútili s prospechom veľmi slabým. Keďže ste boli len prváci, verím, že sa vaše výsledky v druhom ročníku viditeľne zlepšia. Predsa sa ešte väčšina z vás oboznamuje so školským prostredím, i keď musím podotknúť, že niektorí z vás sa plne aklimatizovali. Želám vám do nového roku veľa síl a úspechov. Keďže o pár dní začnú prázdniny, učiť sa už nebudete. Budú sa však konať spoznávacie výlety a rôzne spoločenské podujatia, takže dúfam, že sa tam stretneme.“ Postavila sa pred triedu a vyhlásila. ,,Teraz Vám odovzdám vaše vysvedčenie, ktoré zodpovedá o vašej aktivite, ctižiadostivosti a hlavne schopnosti koncentrovania. Budem vás volať podľa abecedy jednotlivo k sebe. Každý si zoberie hodnotenie a bude môcť z triedy odísť.

      ,,Austen Darkim,“ zvolala pred triedu a všetci sa otočili ku nemu. Chlapec vstal z lavice a kráčal ku pani profesorke s istou chôdzou. Do ruky dostal papier, ktorý zodpovedal o jeho doterajších vedomostiach. ,,Myslím, že je to chválitebné. Na hodinách ste prejavili aktivitu a sústredenosť. Vcelku som spokojná. Len tak ďalej,“ povedala a potľapkala ho po pleci. Chlapec jej poďakoval a poprial pekné prázdniny. Medzitým ako prechádzal cez lavice sa po očku pozrel po svetlovláske, ktorú Spencer označil za krásku. Dievčina mu venovala chladný pohľad svojich ametystových očí a on si s úžasom pomyslel, že naozaj vyzerajú ako drahokamy. Snažil sa tento pocit ignorovať a pokračoval ku svojej lavici. Nadchnutie ho však neopúšťalo.  Obišiel Spencera a sadol si na stoličku.

     ,,Čo je Dark? Videl si ducha? Vyzeráš vystrašene,“ vyzvedal a čakal na kamarátovo vysvetlenie.

    ,,Má oči ako drahokamy,“ odpovedal bez otázky a vyslúžil si jeho zmätený pohľad. ,,Kto?.“

      Darkim neodpovedal a dodal ,,Počkám ťa na pred školou, alebo mám ísť domov?.“

      Spencer zažmurkal a odpovedal ,,Choď sa radšej prespať. Blúzniš, kamarát.“

   Darkim prikývol a zdvihol sa zo stoličky. Prechádzal okolo lavíc a zamieril ku dverám. Predtým ako ich otvoril sa zahľadel na to dievča ešte raz. Nedokázal si to vysvetliť, ale nejaká magická sila ho pobádala, aby sa jej ešte raz pozrel do očí. K jeho šťastiu mu venovala rovnako odmeraný pohľad, ale jej oči žiarili ešte jasnejšie ako predtým. Teraz pripomínali zamrznuté cencúle počas jari, v ktorých horel plameň i napriek ich chladu. Nezdalo sa mi to, sú naozaj ako drahokam, pomyslel si prekvapene a otvoril dvere. No farba jej očí mu z mysle neschádzala ani cestou domov.

28. kvě, 2017

        Ak existovalo niečo čo Aldwyn Roberts naozaj z celej duše neznášal, tak to boli práve neskoré príchody. O tomto človeku bolo známe, že si potrpí na istú disciplínu a dodržiavaný režim, ktorý bol súčasťou jeho pedantného života. No, i napriek tomu sa stávalo, že niektorí členovia tento zaužívaný prístup nedodržiavali. To znamenalo, že chodili pravidelne neskoro. A on poznal z ich štvorčlennej rodiny len jednu. Bola ňou jeho staršia dcéra. Odjakživa patrila medzi čiernu ovcu a výrazne vytŕčala medzi bielymi ovečkami, ktoré tvorili vzorec úcty a poslušnosti. Či už chcela alebo nie, vždy sa jej podarilo niečím svojho otca nevýslovne rozčúliť. A stačila k tomu jej prítomnosť.

      ,,Mali ste prísť na raňajky o pätnásť minút skôr. Ktorá z vás  môže za to, že meškáte?,“ zrúkol skôr, než sa dievčatá stihli posadiť za priestranný stôl z bukového dreva.

        Blysse nepovedala ani slovo, zato jej mladšia sestra si nenechala ujsť príležitosť ako nahrať otcovi do kariet. Každý z rodiny vedel, že za neskoré príchody mohla vždy iba ona. No Tenley aj za cenu vlastného znemožnenia, mala vždy potrebu nad ňou zvíťaziť a dokázať jej, ktorá je tá lepšia! A toto bola jedna z vlastností, ktorú na svojej sestre úprimne nenávidela. Prehnaná zaliečavosť.

        ,,Myslím, že na svoju otázku si si odpovedal aj sám otec,“ sebavedomo vyhlásila a pohrávala sa so svojim náhrdelníkom z opálov. ,,Vieš, že ja nikdy nemeškám.“

       Hlava rodiny súhlasne prikývla a pozornosť upriamila na staršiu dcéru.     

     ,,Chceš mi k tomu niečo povedať, Alexa?.“

        Oslovená dievčina, ktorú jej otec nikdy nenazýval inak ako jej druhým menom sa nenápadne pozrela na tú vedľa seba. Avšak tá zaryto mlčala. Pre Tenley to bolo typické. Vedela ju ľahko zhodiť, podraziť, ale nikdy jej nepomohla. Veď prečo by to aj robila, keď s radosťou na ňu všetko žalovala. V tej chvíli si želala, aby nikdy neboli sestrami. Boli momenty, kedy by bola naozaj šťastná, keby jej sestra zmizla z povrchu zemského.Teraz jej neostávalo nič iné ako zachovať pokoj a nedopriať sestre víťazný triumf. 

      ,,Upratovala som si izbu. Mala som v nej veľký neporiadok.“ Muž s čiernymi vlasmi ako obsidiánové sklo a zemitými očami sa ku nej so zamračeným čelom otočil. Potom jej venoval jeden zo svojich obľúbených mrzutých pohľadov.

      ,,V prípade ak sa chce s tebou niekto z rodičov porozprávať, má ísť všetko bokom. Je neprípustné, aby si jediná nedodržiavala pravidlá tejto rodiny a nerešpektovala rozhodnutia rodičov,“ zamietol ráznym tónom a ešte väčšmi sa zamračil. Blysse bola na otcove pohľady už za tie roky zvyknutá. Vždy to bola predsa ona, ktorá za všetko mohla.

       ,,Budem sa snažiť, aby sa to už neopakovalo otec,“ pokorne mu prisľúbila, hoci o svojich slovách vážne pochybovala. No jej otec ju poznal veľmi dobre na to, aby vedel, že svoje slovo nedodrží. A to ho ešte väčšmi podráždilo. A tak sa rozhodol už nič k tejto téme nepovedať.

          Medzitým prišla jeho manželka s prívetivým úsmevom na perách položila na kuchynský dres malú kôpku špinavého riadu. Ak niekto dokázal ich otca schladiť tak to bola práve táto pôvabná a útla žena, ktorá mala na neho znamenitý vplyv. Ich mama pripomínala nežné  stvorenie, ktoré by svojou elegantnou chôdzou a benevolentným prístupom zatienilo aj vznešenú anglickú kráľovnú. Madeline nedávno dosiahla tridsať sedem rokov, ale svojim mladistvým vzhľadom jej každý odhadol oveľa menej. Bola to pozoruhodná žena s eleganciou, šarmom, ktorá prekypovala vitalitou. Veľmi sa ponášala na svoju mladšiu dcéru, s ktorou mala podobné vlasy pieskovej farby a modro zelenkavé oči. S Blysse ju však spájali len niektoré charakterové rysy, inak sa na ňu vôbec neponášala. Lenže ona sa nepodobala ani na svojho otca. A na svoju sestru už vôbec nie. A tak mala často pocit, že do ich rodiny ani nepatrí. Madeline si prstami zachytila svetlý prameň na nose, ktorý jej tam uviazol a zastrčila ho za ucho. Pohľadom prebehla po svojich dcérach. Mladšia sa tvárila spokojne, ale Blysse sa ako vždy mračila. Pôvabná žena sa zozadu priblížila k manželovi a vtisla mu na líce bozk. ,,Nespovedal si náhodou pred chvíľou našu dcéru, však drahý?.“ Zámerne spomenula len jednu z nich, pretože každý v ich rodine vedel, že privilégium hnevu si zaslúži len Blysse.

       ,,Nie, Tenley nemám čo vytknúť. Spovedal som len našu staršiu dcéru. Ale pokojne si to vypočuj. Ešte som len začal,“ odpovedal úprimne a dával si pozor, aby sa v jeho hlase neodrážalo napätie alebo hnev. Svoju ženu miloval nadovšetko a nerád by ju niečím sklamal. Madeline prikývla s úsmevom, no zamierila ku stolu.

      ,,Blysse, je všetko v poriadku? Snáď ste sa s otcom nehádali?,“ vyzvedala s obavami a úsmev sa jej z pier vytratil rovnako rýchlo ako zimná námraza počas jari.

       ,,Nie, mami. Všetko je v poriadku,“ ubezpečovala ju. Rozhodla sa, že ju nebude zaťažovať. ,,Otec mi len objasnil určité pravidlá tejto domácnosti.“

      Mama síce jej slovám neverila, ale pre tento deň nechcela v dome robiť dusnú atmosféru, no predsa len jej nedalo sa opýtať. Zadívala sa na Aldwyna, ktorý zakladal umytý riad do skriniek. Venovala mu skúmavý pohľad. ,,Dúfam, že sa zase nepreberali neskoré príchody?.“

      ,,Už sme si to vysvetlili,“ odvetil stroho a venoval sa riadom.

      ,,Snáď si sa nerozhodol, že pôjdu do školy bez raňajok?,“ vystrašene sa opýtala a prebehla očami po prázdnom stole. ,,Blysse určite nemeškala schválne, som o tom presvedčená,“ postavila sa na stranu svojej dcéry a venovala jej milý úsmev. ,,Dnes si predsa idú po vysvedčenia, je neprípustné, aby išli hladné.“

        Tenley prechádzala očami po vrúbkovanom obruse s potlačou rúži. No o chvíľu sa na staršiu sestru oborila. ,,Ďakujem ti pekne. Kvôli tebe prídem o marmeládové lievance!“ Tá však len prevrátila očami, čo plavovlásku nahnevalo a trucovito si prekrížila ruky cez prsia.

    ,,Nikto nebude hladný,“ vysvetľovala mama a pozrela na muža. ,,Posaď sa, dnes vás obslúžim.“

           Keď jej manžel videl ako sa jeho žena chopila veľkej misky a vytiahla štyri porcelánové taniere s ozdobenými okrajmi, tak začal protestovať.    

         ,,Alexa by nemala dostať raňajky. Mala by byť náležite potrestaná.“

        ,,To si nemyslím, pretože ak ju dnes potrestáš, tak sa na raňajkách už nikdy neukáže. A tvoj trest sa minie účinku. Mal by si jej dať šancu,“ navrhla a každému naložila za štyri kusy dobrôt.

  ,,Ale ... „ ešte raz sa pokúsil oponovať, ale jeho žena mu veselo skočila do reči. ,,Tebe som pridala päť kusov. Dúfam, že ti budú chutiť.“

       Jej manžel si rezignovane sadol na stoličku. Madeline sa z toho úprimne tešila. Takého dominantného a svojského muža, ako bol jej manžel by mala problém presvedčiť i kráľovská družina a možno i samotný biskup. Blysse sedela v tichosti na stoličke a upierala pozornosť na kuchynskú linku, Tenley netrpezlivo začala klepkať špičkou balerín o dlážku a ich otec sa tváril dôstojne ako sám Napoleon Bonaparte.

       Na stôl sa zniesli veľké sklenené taniere, na ktorých boli chutné lievancové palacinky. Po nich nasledovali aj lesklé príbory a nátierka s hustou džemovou polevou.

        ,,Tak dievčatá, dajte si. Neoháňajte sa tým, že málo vám stačí, Zjedzte všetci toľko, koľko vám hrdlo ráči,“ preniesla s poetickým duchom a venovala im žiarivý úsmev.

        ,,Vyzerá to naozaj lákavo,“ vyhŕkla mladšia a natierala si marhuľovú marmeládu na lievanec tupým nožíkom. Mama jej venovala pohľad svojich azúrovo – modrých očí a usmiala sa na ňu keď zasadla ku stolu vedľa manžela.

        ,,Prajem Vám všetkým dobrú chuť.“

      Tenley zdvihla hlavu od taniera a prikývla ,,Aj tebe mami, tati.“ Svoju sestru samozrejme vynechala a upriamila pozornosť na vábivú maškrtu na tanieri. Otec jej nezdvorilé prianie nijako nekomentoval a nasledoval ju v jedení, ale jeho manželka prekvapene zdvihla obočie. ,,Tenley, nezabudla si na niekoho?.“

      Oslovená sa zatvárila otrávene, ale  hneď vyčarila okúzľujúci úsmev. ,,Aj tebe samozrejme prajem, dobrú chuť, Blysse.“ Tá veta jej prišla síce násilne prednesená a mala pocit, že by pod jej falošnou zdvorilosťou aj ľad praskol. Avšak hodila jej rovnaký podiel kusu taveného syru. ,,Ďakujem ti, aj tebe dobrú chuť.“ Tenley sa zamračila nad jej iróniou. Bolo jej jedno, že s tým sama začala, bez dôvodu sa do sestry pustila.

      ,,Ale nemyslela si to vážne však? Najradšej by si bola, keby som sa tým jedlom zadrhla. Potom by ťa so mnou už nemuseli porovnávať, dodala víťazoslávnym tónom.

        ,,Vďaka ti. Aspoň už viem, ako si to myslela,“ vrátila jej úder, ktorý jej sestra nečakala. Dala jej dokonale najavo, že prekukla jej hru. A hoci sa vždy zmohla na nejakú uštipačnú poznámku, teraz prišla o slová. Počula ako sa nadýchla od hnevu, no potom očervenela ako cvikla. No, o chvíľu sa už chystala ozvať otvárajúc ústa, keď ju v tom otec ostro zahriakol.

     ,,Mohli by ste sa nehandrkovať vy dve aspoň pri stole?!“, zrúkol a udrel dlaňou do pevného stola, až vidlička mierne vedľa neho poskočila. Jeho žena sa ho snažila upokojiť a svojou rukou mu prikryla tú jeho. ,,Pokoj drahý. Dievčatá sa iba doberajú. Robia to tak odmala. Sú síce ako oheň a voda, ale majú sa radi.“

        Aldwyn nesúhlasne pokrútil hlavou. ,,To je vzájomná nevraživosť. V skutočnosti sa nevedia vystáť. Veď spolu nedokážu ani komunikovať!.“

       Madeline na to nemala čo povedať a tak radšej mlčala. Otec sa o chvíľu ozval znova. ,,Dnes je významný deň. Uvidí sa, čo ste sa v škole naučili. Tenley má perfektné výsledky každý rok. Žiaľ, o tebe Alexa sa to nedá povedať. A ak sa už nevieš vyrovnať svojej sestre so školskými výsledkami, tak sa jej nesnaž vyrovnať vôbec,“ vyprskol zo seba a bolo mu úplne jedno, že tým môže svoju dcéru zraniť. Avšak tá bola na podobné správanie zvyknutá.

       Jej otec chcel nemožné. S Tenley sa nikdy nemohla porovnávať, pretože ona mala od prvého ročníka základnej školy samé jednotky. Nemala problém celé hodiny sedieť nad knihami a učebnicami. Ale Blysse s tým mala veľký problém. Nedokázala to. Nesnažila sa kráčať v šľapajach svojej sestry a ani to nemala v pláne. Pre ňu známky neboli predpokladom inteligencie a múdrosti. Boli to len nejaké znaky, ktoré niekto udával za nadriľované poučky. Pre ňu bola dôležitá bystrá myseľ a kreatívne uvažovanie. Známky pre ňu neboli, nie sú a ani nebudú na prvom mieste.

      Tenley si uvedomovala, že má nad staršou sestrou znova prevahu a šťastne zvolala. ,,Ja budem mať zasa samé jednotky!.“

        ,,Áno, ja viem. Hovorím to stále, si veľmi šikovná. Kiežby si z teba brala príklad aj tvoja sestra,“ vyzdvihol pred všetkými jej talent a utrel si ústa do servítky. To isté spravila aj ona. Bola dokonalá imitácia vzornej dcéry. Blysse však mala nespútaného ducha a preto nemohla byť kópiou svojej sestry. No napriek tomu neodolala pokušeniu, otcovi niečo povedať. Niečo, čo sa mu isto nebude páčiť.

      ,,,,Ak by bol každý taký uhladený a dokonalý ako Tenley, neexistovali by protiklady. A potom by si ma nemal s kým celé roky zrovnávať,“ odvetila dotknuto a postavila sa zo stoličky. Obišla zaskočenú sestru, prekvapenú mamu i zarazeného otca. Bola pripravená odísť, ale zastavili ju slová jej mamy. ,,Otec to nemyslel v zlom, iba poukázal na dôležitosť známok v našej rodine,“ snažila sa zachrániť celú situáciu ako zvyčajne a jej slová vyzneli úprimne. Avšak tento krát ju nezastavila ani ona. Už tam jednoducho nechcela byť. Nevidela jediný dôvod zostávať.

       ,,Nemala by si bez vysvetlenia odchádzať od stolu Alexa! Je to nepatričné!,“ hlasno zvolal, bez toho aby sa ku nej otočil. Tenley ako vždy mlčala, pretože nemala dôvod sa jej zastávať.

       ,,Ale ja mám dôvod a podstatný,“ prelomila ticho a jej hlas pripomínal zúfalé kvílenie vetra za oknami. Bol to však mylný klam, pretože vonku povieval iba príjemný vánok. Smutne a súčasne nahnevane dodala     

        ,,Nedokážem sa viac pozerať na umelú predstavu o dokonalosti. Dobrú chuť.“ Tenley od prekvapenia otvorila ústa a mama sa radšej rozhodla mlčať. Otec bol ten čo sa ozval za odchádzajúcou staršou dcérou, ktorá mala namierené ku schodisku. ,,Vráť sa Alexa! Počuješ?!“ Keď videl, že ho dcéra ignoruje, mal sto chutí udrieť opäť do stola, ale nakoniec sa ovládol. Pozrel na svoju manželku, potom na svoju mladšiu dcéru. ,,Toto si nesmie dovoľovať. Mala by dostať domáce väzenie.“ V otcových očiach horel temný požiar a v momente, kedy si to niekto z ich rodiny uvedomil, sa s ním nikto nesnažil prieť o svoju pravdu. Jeho mladšia sestra sa o to pokúsila a odvážne dodala. ,,Myslím, že Blysse žije už dávno v dobrovoľnom väzení. Len o tom zatiaľ nevie.“

     Madeline s vážnym výrazom v očiach na dcéru pozrela a oznámila bezfarebným hlasom ,,Idem vyžehliť prádlo zo včerajška. Nahromadila sa už slušná kopa.“ Skôr než sa obaja nazdali sa vytratila z dverí ako duch zosnulej lady. Keď otec s dcérou osamel, pozrel jej do ametystových očí a jemne ju vyzval ,,Môžeš mi niečo sľúbiť?“

         ,,Pravdaže otec,“ prikývla odovzdane svetlovláska a bližšie sa ku nemu naklonila, aby ho lepšie počula. ,,Ide o Blysse,“ odpovedala mu na otázku, odpoveďou.

       ,,Porozprávaš sa s ňou? Musí si uvedomiť, kde je jej miesto. Nemôže sa takto nevychovane správať na verejnosti. Tvoja sestra sa musí spamätať, kým nie je neskoro.“

         ,,Tenley sa zatvárila ako spokojná mačka, ktorá práve dojedla to najlahodnejšie krmivo, aké kedy v živote dostala. S úsmevom prikývla.    

         ,,Spoľahni sa otec. Cestou do školy sa s ňou porozprávam.“

        ,,Ďakujem ti.“ A teraz rýchlo všetko odpraceme, aby sme stihli robotu i školu,“ dodal spokojne a obaja sa zdvihli zo stola.

 

         Abigail Nolinová, ktorú každý nazýval iba ,,Abby“ sa snažila o to, aby v dome vládla harmónia a príjemná atmosféra. Bola najstaršia zo slobodných sestier Nolinových, ktorá sa ponúkla postarať o svoju osemročnú neter a pätnásťročného synovca počas neprítomnosti ich rodičov. Odkedy odišli Sarah a Tobias Austenoví do Západnej Austrálii do mesta Perth za prácou, tak sa snažila plne vynahradiť obom deťom to o čo boli po ich odchode ukrátené. Venovala im svoj voľný čas v nelimitovanom množstve, no taktiež im dopriala vlastný priestor na realizáciu. Rozvíjať nechala svojho synovca, ktorý prechádzal fázou pubertálnych zmien. Veľmi dobre vedela, že chlapci sú v tomto oneskorení ako väčšina dievčat.

      Abigail sa o zlatíčka svojej sestry a švagra starala už pol roka a tak sa jej sestra Sarah ponúkla, že ju môže vystriedať aj ich najmladšia sestra, dvadsať osemročná Lissa, ktorá žila niekoľko rokov v Los Angeles. Posledné roky však uprednostnila pobyt v oblasti Notthingham, ktoré patrilo medzi významné mesta v strednom a severnom Anglicku. Abigail tento návrh zamietla. Robilo jej radosť sa starať o Darkima  i Siofru. Boli to najroztomilejšie deti, aké poznala.

         ,,Nemala by si sa s tým párkom tak dlho hrať Sio. Čo ak mu narastú krídla a odletí ti von oknom?,“ nadhodil a sledoval ako jeho sestra prestala točiť vidličkou v tanieri. Na chvíľu sa pozrela cez zavreté okno so svetlo žltými záclonami. Potom mu venovala výsmešný pohľad a hlasno zvolala.    

         ,,To vôbec nebolo vtipné. Mal by si skúsiť niečo lepšie,“ odvážne sa mu posmievala a čakala na to čo vymyslí.

 

          ,,To bola iba rečnícka otázka,“ zaklamal ctihodne jej brat a pokračoval s upretým pohľadom do taniera. ,,Skutočne nemám záujem sa nechať vyprovokovať dieťaťom.“ Dark vedel, že tým svoju sestru dokonale urazí a ona sa pokúsi o dostatočný protiúder. K jeho veľkému prekvapeniu sa dokonale ovládla a sucho poznamenala. ,,Hoci si starší, to neznamená, že si aj múdrejší.“ Darkim po jej slovách očervenel. Už chcel niečo dodávať, keď sa zrazu v miestnosti zjavila známa žena v kockovaných šatách. Teta Abby milovala retro štýl a bolo to na nej vidieť.

      S láskou v hnedých očiach sa ku ním otočila a starostlivo sa spýtala. ,, Nebudete hladní? Nemám vám ešte naložiť?“

      ,,Nie, ďakujeme. Mne táto porcia bohato stačí,“ odpovedal a pohľadom prechádzal po fazule, paradajkách, volskom oku a mletej červenej paprike.

      ,,Mne to tiež stačí. Viac by som nezjedla. A ak áno, beriem si do školy desiatu,“ skočilo tete do myšlienky dievčatko.

         Darkim si neodpustil ironickú poznámku ,,Môžeš zjesť svoj peračník ak dostaneš hlad.“

      Jeho sestra mu vyplazila jazyk a viac sa ním nezaoberala.

       ,,Dobre teda, ale ak budete hladní, neváhajte sa ozvať,“ žmurkla na nich a sadla si na prázdnu stoličku.

       ,,Snažím sa zdravšie stravovať. Mäsa sa síce nevzdám, ale nechcem to s ním ani preháňať,“ povedal do miestnosti, čím si vyslúžil sestrinu uštipačnú poznámku. ,,Môj brat sa snažil povedať, že si musí dávať pozor na to, aby nepribral.“ Chlapec na ňu zagánil. Ona mu vyplazila znova jazyk.

     ,,Myslím si, že Darkim to nepotrebuje. Má dobrú postavu. Je akurát,“ zhodnotila jeho teta a v duchu si pomyslela, že je celý jeho otec. Keď vyrastie bude z neho pekný mladý muž.

 

        ,,Ďakujem,“ odvetil slušne ale v duchu si pomyslel, že od ideálnej postavy má ešte ďaleko.

      ,,Ja nie som vôbec vyberavá, ale môj brat by sa mal vyhýbať kapuste a pikantným pokrmom. Pretože v opačnom prípade trávi na záchode nadštandardný čas.“

      Keď jej brat počul čo povedala, skoro mu zabehlo. ,,Siofra! Nevymýšľaj si také sprostosti! Si to predsa ty, ktorú nadúva po mlieku! A to nehovorím, ako to u teba vyzerá, keď si dáš ... “

       Teta mu skočila do reči a uprene na neho pozrela. ,,Je to ešte dievčatko, nemyslela to zle. Je iba prostoreká,“ obhajovala ju Abigail a dúfala, že si to jej brat nebude brať k srdcu.

          Ten sa napokon upokojil, no keď sa ozval, hlas mal prísny. ,,Moja sestra je hlavne drzá a nevie čo kde má povedať. Keby aspoň hovorila pravdu.“

       ,,Vy ste spolu trávili veľa času, však?

      ,,Nadmieru,“ obaja sa jednohlasne ozvali a vymenili si vražedné pohľady.

          ,,Ja som vyrastala medzi dvoma mladšími sestrami. Som zvyknutá na sesterské škriepky a hádky. Neraz sme sa nezhodli,“ teta spomínala na svoje detstvo a zasnene si povzdychla. ,,Boli to krásne časy. Plné smiechu, bláznovstiev a radostí. Nikdy na ne nezabudnem.“

     ,,Rozumiem. Ja by som radšej mal dvoch bratov, ako jednu sestru,“ popravde odvetil a videl ako sa Siofra urážlivo tvári. Netrvalo dlho a urážku mu vrátila rovnakou váhou. ,,Ja by som mala miesto brata radšej dvoch dikobrazov, alebo dve veveričky.“

        ,,Myslím, že ani tí by s tebou dlho nevydržali a utiekli od teba. S tebou sa žiť nedá!,“ namietal znechutený a popíjal šťavu z čerstvých citrónov.

       Siofra sa prekvapene usmiala. To jej brata zarazilo. Vždy sa zvykla urážať. ,,Stalo sa niečo?.“

     ,,Áno,“ dopovedala a sklopila oči do taniera, pričom zadržiavala smiech.

     Darkim stále nerozumel. ,,A čo také?“

     Siofra na neho uprela svoje veľké šedé oči. ,,Práve sa mi potvrdilo to, čo som si celé roky myslela. Si zúfalý!.“

     Jej brat to nijako nekomentoval, prevrátil očami a pokračoval v jedení.  Musí načerpať silu. V škole na neho čakajú celkom iní exoti. A malá Sio je pri nich len slabým odvarom.

 

28. kvě, 2017

     Tenley sa pokúšala už desať minút zaklopať na dvere, ale niečo ju nútilo, aby to nerobila. Mala intenzívny pocit, akoby ju vnútorná sila odhovárala. Ona bola však človek, ktorý stál nohami pevne na zemi. Nebola poverčivá a ani zasnívaná. A odmietala to meniť. Rozhodne sa nechcela stať niekým, koho by ľudia označovali za divného, ako napríklad jej sestru.

Preto odhodila všetky negatívne predsudky stranou a pomaly podišla k dverám. Z izby sa neozýval žiadny zvuk, akoby bola celkom prázdna. Opatrne pritisla hlavu k pevnému dubovému opevneniu a nastražila uši.

Ticho.

Nepočula nič čo by jej pripomenulo, že v izbe niekto je. Zrejme tam jej sestra skutočne nie je. Už bola rozhodnutá sa vrátiť, keď v tom si spomenula na otcove slová. Mala prísť dolu aj s Blysse.

 

On ju však nepožiadal, on jej to prikázal! A v tom je zásadný rozdiel. Hlasno si povzdychla a stisla kľučku, s úmyslom vojsť dnu. No skôr, ako to urobila sa dvere prudko otvorili.     

    ,,Potrebuješ niečo, keď si sa tak dobýjala do mojej izby?.“

    ,,Ja som sa nedob...,“ začala, ale náhle sa zarazila, keď sa na ňu uprene pozrela. ,,Preboha, Blysse, čo to máš na hlave? Vieš, dobre, že nemôžeš chodiť do školy ako hippisák,“ rozhorčene zabalansovala a pozerala na ňu ako na zjavenie.

 Tá prevrátila očami dohora v nemej prosbe a posmešne sa opýtala ,,To je všetko, čo si mala na srdci, sestrička? V tom prípade, môžeš odísť,“ dopovedala a chystala sa jej pribuchnúť dvere pred nosom, ale ona šikovne vsunula doprostred dvier sandálu cukríkovej farby ,,Otec sa chce s tebou ešte predtým ako pôjdeš do školy rozprávať,“ naliehavo zvolala.  

   ,,Povedz mu, že hneď prídem dole,“ odvetila a jej stredne vysoká postava sa z cela ukrývala za hrubým pozadím dreva.

     ,,Ale otec mi povedal, aby som sa bez teba nevracala. Mohla by si ma aspoň raz v živote ušetriť tých svojich problémov s naším otcom,“ zabručala nahnevane. Predsa nemôžem byť súčasťou dejstva každej tvojej šlamastiky, ktorá po každé rozzúri otca do  nepríčetnosti.“

    ,,Sestrička ty ešte nevieš, ako sa človek cíti, keď sa dostane do skutočnej šlamastiky.“

                Blysse na ňu nebrala žiadne ohľady a pribuchla jej dvere priamo pred nosom. Plavovláska zostala stáť za dverami s ústami otvorenými dokorán.

     ,,Nemala by si to robiť, Blysse. Otec sa rozzúri a keď bude na teba nahnevaný, tak si to odnesieš nielen ty, ale aj ja,“ hlasno jej vyčítala. Žiadna reakcia, vôbec nič sa nestalo. Tenley od zlosti zaškrípala zubami a pevne zabúšila na zavreté dvere.

      ,,Blysse! Okamžite otvor tie dvere! Ak ich neotvoríš, tak poviem otcovi, že si ma bez dôvodu udrela,“ vyhrážala sa svetlovláska. Dvere sa málinko pootvorili a cez ne vykukla hlava ,,To by si nespravila,“ namietala a zabodla do nej planúci pohľad svojich tmavo hnedých očí.

Tenley mierne cúvla a zahanbene uprela pohľad na svoje rúžové sandále.  

 ,,Možno spravila,“ zašepkala potichu, ale odmietala sa na sestru pozrieť.

  ,,V poriadku, vyhrala si,“ oznámila a plecia jej poklesli na znak rezignácie.

  ,,Vážne?.“ vykríkla nadšene a oči sa rozžiarili spokojnosťou a úľavou.

  ,,Naozaj,“ odvetila

   ,,Tak teda poďme, kým sa otec nerozčúli ešte viac. Veď dobre vieš, aký vie byť neznesiteľný ak sa naozaj nahnevá.“

    ,,Akoby som to nevedela,“ súhlasila a kráčala s ňou po dlhej chodbe.

 

 

         Darkim ležal na priestrannej posteli a nepretržito premýšľal. Potom, ako sa pred hodinou zobudil uveril, že všetko bol iba sen a v skutočnosti sa nič nestalo. Stále si v duchu opakoval, že sa s ním Tabora nerozišla a ich vzťah sa neskončil. Jeho srdce sa ho o tom snažilo presvedčiť. No rozum mu hovoril niečo celkom iné. Lenže on už pravdu o ich príbehu poznal.

       Prudko pokrútil hlavou, aby sa zbavil dotieravých myšlienok, no bezúspešne. Čím viac sa o to snažil, tým väčšmi na ňu myslel.

        Klameš sám seba!

       Jeho myseľ kričala a snažila sa dostať zo zovretých pazúrov minulosti.  Od ich rozchodu uplynul jeden deň. Možno o mesiac sa na to bude pozerať už celkom inak. S väčším nadhľadom a pokojom.

        Veľakrát videl v televízii rozchody a aj o nich čítal v časopisoch. Až po tom ako ho zažil na vlastnej koži môže konečne priznať, že je to veľmi bolestivá skúsenosť. Čas, ktorý s Taborou strávil bol magický. Od toho dňa, ako ju spoznal mal pocit, že ich duše sú prepojené. Veril, že ich láska nezovšednie, nepohasne a ani nezanikne. Lenže človek je primalý pán na to, aby dokázal ovládať tú všemocnú vládkyňu. Láska nie je ako krieda, ktorá sa zmaže v škole špongiou a ani ako sviečka, ktorá sa po vyhasnutí opäť zapáli. Avšak pre neho láska predstavovala jednofarebného motýľa, ktorému on rád dofarboval odtiene rôznymi farbami. Možno bol príliš veľký romantik a idealista, ale on napriek tomu chcel veriť, že existuje skutočná láska. Hoci tá jeho s Taborou mala od pravej lásky veľmi ďaleko.

        Ako tam tak ležal, ani si neuvedomil, rýchlo ubiehajúci čas. Len silou vôle sa prinútil vstať. Tento deň mal považovať za významný. Dokonca bol dôležitý aj pre neho. Dnes sa zídu supy z každej triedy, aby dostali za svoje nedobrovoľné väzenie v škole odmenu. Inak povedané pri slove vysvedčenie sa každému stredoškolákovi zjavila husia koža na tele.

      Darkim bol jeden z tých žiakov, ktorý si na svoje výsledky potrpel. Na hodinách dával pozor, bol svedomitý a zodpovedný. Niekedy sa mu stalo, že nedosiahol najlepšiu známku, no ak mu na jej zlepšení záležalo, vedel ísť na doraz. Prvý ročník ho toho dosť naučil a aj vďaka nemu dospel. Avšak život stredoškolákov je kľukatý a on dokým si to sám neodskúšal, tomu ani neveril.   

       Popritom ako premýšľal o vysvedčení, sa prehrabával v skrini. Hľadal niečo vhodné, čo by si mohol obliecť. Skriňa, ktorá mu ponúkala rôznorodý šatník bola síce priestranná, ale ani zďaleka nevypĺňala celé vnútro. Ako to už medzi chlapcami bývalo, ani on si nepotrpel na parádenie a na striedanie módnych doplnkov. Bol pomerne praktický typ človeka a vystačil si s niekoľkými tričkami, nohavicami a skromnou obuvou. Čo sa týka materiálnej stránky, mohol si dovoliť rozhadzovať, pretože jeho rodičia patrili medzi tých, ktorí si luxus radi dopriali a nemali problém z neho ukrojiť aj pre svoje deti. Avšak on v tom nevidel žiadny zmysel a preto od nich dostával len to najpotrebnejšie. Navyše chlapci v jeho veku toho veľa nepotrebovali. Za to dievčatá boli často márnotratné a rozmarné. Boli to maniačky do módy a všetkého, čo sa trblietalo, bolo vystavené vo výklade a považované za trend.

       Chlapec zvoľna očami prechádzal od modrých riflí, cez krátke tričká až zimné svetre. Roztvoril dvierka dokorán, no pri pohľade na obsah sa zamračil. Nenašiel tam ani jeden elegantný kúsok v podobe saka, vesty alebo iného slušivého kúsku. Dôvod bol jednoduchý. Nechcel zo seba robiť spoločenského motýlika. To pre nechal svojmu extrovertnému a večne pozornosť budiacemu kamarátovi Spencerovi. A vtedy zbadal jeden oblek, ktorý dostal od rodičov. Bol určený pre špeciálnu príležitosť. Natiahol ku nemu ruky a zobral ho aj s vešiakom. Keď ho vystavil na svetlo, všimol si, že je takmer bez chyby. Bol síce trošku pokrčený, ale inak mu vôbec nič nebolo. Dokonca pod ním bola aj košeľa s nohavicami! Chlapec po ňom so zaujatím prechádzal očami. Pri pohľade na tmavého motýlika nakrčil nos. Inak oblek pôsobil slušne a vyzeral byť na úrovni. Čierna látka, z ktorej bolo ušité sako, mala hodvábne šálové chlopne a biela košeľa sa pýšila stojačikovým tuhým golierom s dvojitými manžetami. Jednalo sa o dvojradový smoking. Pri pohľade na tú okázalú noblesu vystrúhal grimasu. Jedine čo sa mu na smokingu páčilo, boli tmavé nohavice bez manžiet s hodvábnym prúžkom.

         Chlapec zmierený s tým, že sa predsa len bude musieť do tejto maškarády navliecť si napokon všimol, že sú mu nohavice prikrátke. Predsa len ho dostal pred dvoma rokmi a za ten čas vyrástol o niekoľko centimetrov. Hoci mu plecia trošku zmužneli, inak sa nijako fyzicky nezmenil. Lenže bez nohavíc mu bol ten smoking zbytočný. Spokojne ho zavesil na pôvodné miesto. Jeho pohľad sa uprel na športovo elegantné rifle, pre ktoré sa predtým rozhodoval. Chvíľu skúmal ich jemne obnosený povrch, no napokon ich hodil na posteľ. To isté spravil s bielym tričkom bez akejkoľvek potlače. Tieto kúsky mu budú musieť dnes stačiť. Rozhodol sa, že to s oblečením nebude preháňať. Veď v podstate o nič nejde. Nie je to taký ceremoniál, aby na neho prišiel ako Princ Bajaja. Nadšený s výberom zavrel za sebou skriňu a zamieril ku kozmetike. Tým nemusel venovať veľkú pozornosť. Používal telový sprej Soul, ktorý bol vyrobený zo santalového dreva a gél na vlasy z jeho obľúbenej značky Style Freeze.  Bez týchto dvoch zložiek si nevedel predstaviť svoj život, patrili k jeho každodennému rituálu.

        Pristúpil k posteli a položil ich na hnedý bavlnený poťah. Medzitým ako sa obliekal, jeho myseľ pracovala na plné obrátky. Cítil, ako sa mu žalúdok zovrel, keď si pripomenul včerajší rozchod. Obával sa toho, že sa už nikdy nezaľúbi, ba čo viac, že už stratil schopnosť milovať. V tomto okamihu závidel všetkým mladým ľuďom, ktorí nie sú zamilovaní a nemusia trpieť pre zlomené srdce. Už poznal, aký trpký vie byť rozchod a aké je ťažké dať niekomu navždy zbohom. Hoci už Tabora pre neho nemala nič znamenať, tak na ňu stále myslel.

Bolo to rovnaké ako droga, na ktorú si človek zvykol a ak sa mu nedostáva, začne mu chýbať denná dávka.

      S potláčajúcim hnevom si prehodil cez hlavu biele tričko a navliekol rifľové dlhé džínsy. Obrátil sa ku stene, na ktorej viselo podlhovasté zrkadlo. Kriticky sa na seba zahľadel. Vyzeral ako normálny chalan. Tričko svojou univerzálnou formou nič nemohlo pokaziť, rovnako ako nohavice s mierne vyšúchaným vzhľadom na prednej časti. Boli to jeho najobľúbenejšie a zdobili ich štyri priestranné vrecká. Patrila ku ním aj dlhá pochromovaná kovová reťaz, ale tú okamžite zamietol. Nechcel pôsobiť vulgárne, ale ani byť stredobodom pozornosti. To skutočne nebol jeho štýl prejavu. Zamieril ku poličke pod zrkadlom a zobral z nej jednoduchú striebornú retiazku, ktorá ležala na kope príveskov. Zapol si ju okolo krku. Teraz bol so sebou spokojný. Už sa chystal odísť z miestnosti, keď si náhle spomenul, že na niečo zabudol. Schmatol z postele pomádu na vlasy a sprej. Niekoľkokrát ho stlačil a gél si prstami vmasíroval do svetlých pramienkov. I po nanesení vrstvy pôsobili jeho vlasy trošku neupravene, za čo mohol fakt, že sa mu odjakživa mierne vlnili. Prepožičiavali mu vzhľad neohrozeného piráta a jemu sa tá predstava páčila. Keď so svojim vzhľadom skončil, poobzeral sa po izbe. S prekvapením zistil, že po sebe nezanechal žiadny neporiadok. Nebol síce perfekcionista, ale ani nechcel, aby jeho izba pripomínala pouličnú skládku. Pre istotu skontroloval denník. Bol starostlivo ukrytý na mieste, kde na neho nikto nedočiahne. Hlavne jeho mladšia sestra Siofra, pred ktorou si musel dávať ozajstný pozor  a ktorú rád nazýval ,,chodiaca pohroma.“ Neraz sa stalo, že mu mizli veci a väčšinou bola na príčine vždy práve ona. A stávalo sa to ešte aj v čase, keď ich rodičia neboli pracovne odcestovaní. Počas ich pobytu v Austrálií sa o nich starala ich slobodná teta Abigail, ktorá si obe deti vzala pod ochranné krídla. Keďže nemohla mať vlastné deti, považovala ich za svoje. Darkim jej bol neskonale vďačný za jej obetavosť, náklonnosť a starostlivosť.

       Siofra mala vo svojom veku veľmi málo kamarátov, čo viedlo k tomu, že žila inak ako ostatné deti v okolí. Bolo to večne zasnívané dievčatko, s tajomnou povahou a nepredvídateľným správaním. Na dieťa mala obrovskú fantáziu a často sa jej nápady dali označiť ako bláznivé. Pre ňu nebolo nič nemožné. Aspoň to tak vždy tvrdila. A hoci ju mal svojim spôsobom rád, boli obdobia, kedy by ju doslovne dokázal zahrdúsiť vankúšom. A to bez váhania!

       Ešte teraz mu naskočila husia koža pri predstave, čo všetko pri svojej sestričke musel zažiť. Nakoľko milovala všetky zvieratá, tak sa neraz stávalo, že sa s každým jedným z nich musel zoznámiť aj on. A nie vždy to bolo dobrovoľne. No pri rekapitulácií niektorých jej výstrelkov sa nevedel zhodnúť na tom, ktorý bol horší. Všetky mu totiž prišli tragické. Dodnes si ešte na nich pamätal.

       Keď mal jedenásť rokov, tak sa ho rozhodla sestra prekvapiť. No to vystriedalo šok, keď zistil, že chová v jeho izbe včelie larvy, ktoré kŕmila nektárom a peľom. Vzhľadom k tomu, že ich chovala v starom kvetináči za skriňou, si to vôbec nevšimol. Nikdy nezabudne na deň, kedy na svoje meniny rozbaľoval darčeky od rodičov a jeho sestra mu darovala starý črepník prikrytý látkou. Síce ho prekvapilo, že mu darovala jeho vlastný kvetináč, ktorý chcel predtým vyhodiť, tak jej nechcel pokaziť radosť a darček od nej prijal. Keď však po odkrytí látky na neho vyletel malý roj včiel. V prvom momente spanikáril a začal rukami silno mávať, aby ich odohnal, pokiaľ sa mu nepodarilo vstať. Siofra vrieskala, že mu nič neurobia, ale on ju nepočúval. Jednej sa podarilo ho bolestivo uštipnúť do predlaktia. V ten deň musel ísť do nemocnice, no nič vážne sa mu našťastie nestalo. Keby bol alergický na včely, mohlo to dopadnúť aj inak. Jeho sestra dostala prísny zákaz nosiť do domu akýkoľvek hmyz a jej včelie kamarátky boli usmrtené biolitom. Keď sa vrátil domov, Siofra sa s ním nebavila skoro mesiac. Lenže potom dostala ďalší nápad. Starala sa o lúčne kobylky, ktoré chovala vo veľkých plastových nádobách a v zaváracích pohároch. Nejaký čas si to nikto nevšimol, až dokým sa do domu nezačala dostávať všelijaká háveď z okolitých trávnikov. Útulný domov sa čoskoro premenil na azyl pre hmyz.

     Hmyz sa tak rozšíril, až sa začal objavovať nielen v izbách, ale aj v jedle. A každý dobre vie, aké je nepríjemné, keď nájde plávať v polievke asi dvojcentimetrovú muchu alebo konára s dlhými nohami. Táto hmyzia invázia, o ktorú sa postarala jeho nezbedná sestra dopadla následným dezinfikovaním celého domu. Avšak ani to ju nedonútilo natrvalo byť poslušnou a v ich dome sa vystriedali osirelé ľubovoľné štvornohé až šesťnohé zvieratká. No v jeden deň ju to omrzelo a našla si inú zábavu. A tou bolo odcudzovať veci, ktoré jej nepatrili. Lepšie povedané jeho vlastné veci!

        Chlapec bol viac ako presvedčený, že jej správanie vyplývalo z nedostatku pozornosti zo strany ľudí, s ktorými by trávili čas. Chýbali jej kamaráti! Avšak ona stále tvrdila, že ľudí nepotrebuje a žije pre zvieratá. Síce jej brat musel dať za pravdu, že človek je najhorší predátor v živočíšnej ríše, nevedel si predstaviť život samotára. Hoci nemal na každom prste desať kamarátov, určite by postradal Spencerovu spoločnosť. A hoci sa stávalo, že si nie vždy vo všetkom sadli a mali aj rozdielne názory na vzťahy, život, záľuby, tak sa s ním určite lepšie vedel porozprávať, než s vrabcom na streche.

     A preto veril, že keď Siofra dospeje, bude jej spoločnosť ľudí chýbať. A pochopí, že je lepšie byť s niekým, ako zostať sám. Hoci ho jej záľuba netešila o nič viac, než tá predtým, bol predsa len radšej, že už nemusí riešiť dážďovky v šuplíku, ale len stratené pero alebo zápisník. Aspoň si už v izbe nenachádza žiadne okrídlené potvorky, ktoré ho vytáčali do nepríčetnosti.

       Je najvyšší čas k odchodu. Snažil sa nasilu usmiať. A vtedy si spomenul na Taboru. Nepodarilo sa mu to. A tak prešiel cez prah dverí svojej izby až sa ocitol na chodbe. Kráčal so sklonenou hlavou a rozmýšľal len nad tým, či sa v jeho živote objaví ešte niekedy dievča, ktoré bude vedieť ešte milovať.

28. kvě, 2017

    V Blysseinom živote sa dialo neustále niečo nové. Len zriedka sa v jej živote vyskytovalo tiché obdobie. Väčšinou pripomínal scenár  búrku, ktorá nečakane zmietla moreplavcov do oceánu. Dievčina sa neraz pristihla pri tom, ako závidí svojim rovesníkom, že vedú úplne jednoduché a obyčajné životy. Aj keď ten jej nebol ničím výnimočný, napriek tomu sa nedalo povedať ani to, že ju v skutočnosti napĺňal. Bolo to presne naopak. Neraz ju ubíjal.

            Možno za všetok ten chaos mohla jej mladšia sestra, ktorá ju nedokázala nikdy pochopiť a navyše sa pohybovala v úplne inej dimenzii. Vo sfére, kde pre idealistickú osobu, akou bola ona, nebolo žiadne miesto.

            Blysse sa o svojej sestre takmer nezmieňuje, pretože jej bolo asi miliónkrát opakované, že skutočnými sestrami ani nie sú. Práve preto sa neraz správala, že je vlastne jedináčik. Jej život by bol určite viac znesiteľnejší a pokojnejší. No, práve teraz nebolo možné ju ignorovať a ani sa tváriť, že neexistuje. Stačilo, aby sa pozrela na jej malý nakrčený nos, ktorým dávala najavo, že sa nechystá odísť. Neváhala a zastrčila si svoj starý zošit pod prikrývku. Narovnala sa v pleciach a obrátila sa k plavovlasej návštevníčke. ,,Čo ťa sem privádza, Tenley? Ty za mnou predsa bez dôvodu nechodíš. Musí to byť skutočne dôležité.“

            Jej sestra pôsobila sebaisto a s určitým nadhľadom. Nikdy sa netrápila preto ako vyzerá alebo sa nesťažovala na nedostatok priateľov. Vždy bola obdivovaná, populárna a spoločenská. Jedným slovom okúzľujúca. Teda, aspoň pre ostatných. Pre Blysse to bolo dievča, pre ktoré bol vzhľad to najdôležitejšie na svete a ktorej nič nehovorilo slovo pokora.

       Tenley ani nemala dôvod sa zapodievať tým ako vyzerá, pretože patrila medzi dievčatá, ktoré svojou krásou každého upútajú. Odmalička mala nádherné plavé vlasy so striebristými pramienkami a nezvyčajné akvamarínové oči, ktoré dokázali meniť farbu. Predstavovala všetko to,  čo ona nikdy znamenať nebude. Jej tok myšlienok napokon svetlovláska prelomila.

    ,,Musím mať dôvod na to, aby som navštívila svoju vlastnú sestru?.“ odbočila rafinovane od témy a nadvihla zlatisté obočie. Keby sa jednal o iný sestrin kúsok, možno by sa Blysse aj zasmiala na jej chabom pokuse snažiť sa predstierať, ale ona nemala vôbec náladu a chcela od sestry počuť jednoznačnú odpoveď. Okrem toho v jej podaní slov ,,vlastná sestra“ vyznela táto vyslovená myšlienka naozaj paradoxne a neprirodzene.

            ,,Som presvedčená, že si prišla kvôli niečomu alebo niekomu.“

Tenley sa nevinne usmiala a sklopila zrak. Postávala pri dverách a rozhliadala sa vôkol izby, ktorú videla najmenej tisíc krát. No nebadaný šibalsky výraz, ktorý mala v tvári, hoci sa snažila správať kajúcne, jej sestre neunikol. Mala niečo za lubom, bolo to viac ako isté. Keď podišla bližšie k jej posteli, sadla si vedľa nej. Obrátila ku nej oči, pričom zamrkala dlhými svetlými mihalnicami. ,,Máš pravdu. Niečo od teba potrebujem.“

Staršia sestra len prekrútila očami, pretože od nej čakala presne takú reakciu. Už si živo predstavovala čo to asi bude. Hneď ju napadlo nové oblečenie zo zahraničia, ktoré jej priniesla teta alebo možno jej parfum, ktorý sa jej potajme páčil. Hoci boli s Tenley úplnej inej povahy a vôbec sa do tváre na seba nepodobali, tak mali postavy približne rovnaké. A tak by ju vôbec neprekvapovalo, keby si vypýtala práve to oblečenie.

,,Chceš si odo mňa požičať to modré tričko s korálikmi, ktoré mi priniesla teta z Ameriky?“

Jej oči na chvíľu zažiarili ako zafíry, no vzápätí pohasli. Vzdychla si. ,,Nie, tričko som naozaj nemyslela. A ani tvoj parfum,“ skočila jej do myšlienok, ako keby z nich vedela čítať. Nakoľko nevedela, čím ju sestra prekvapí, začala byť trochu nervózna. No navonok sa správala formálne a odmerane. ,,O čo teda ide?.“

Tenley sa ku nej posunula ešte o kúsok bližšie, naklonila ku nej hlavu a zašepkala. ,,Predsa o to tajomstvo.“

Dievčina sa zatvárila prekvapene. Netušila, o čom jej sestra rozpráva. ,,Aké tajomstvo? O žiadnom neviem.“

   Tenley po jej odpovedi vyskočila z postele a vykríkla. ,,Videla som ako si schovávaš pod periny nejaký zošit.“

   ,,Ty si ma sledovala?“ vyhŕkla nahnevane i keď veľmi dobre vedela, že ju určite pristihla. Jej sestre nikdy nič neuniklo. V tom bola lepšia ako detektív na polícií.

  ,,Nesledovala!,“ urazene odvrkla. ,,Prišla som do tvojej izby práve vtedy keď si niečo ukrývala pod posteľ do ľavého rohu.“

   ,,A čírou náhodou si videla, že to ukladám do ľavého rohu  a, že to nie je povolené tvojím očiam.“ skonštatovala a uprela na ňu svoj pohľad. ,,Mala by si sa naučiť už konečne klopať, Tenley,“ namietla ostrejšie než mala v úmysle a prísne na ňu pozrela. ,,Možno keby si sa naučila čo sa patrí, tak by sme predchádzali nepríjemnostiam.“

,,Láskavo sa nado mnou nepovyšuj, Blysse!,“ vykríkla Tenley pobúrene a oči jej iskrili zeleno modrým ohňom.

Tmavovláska rezignovala. ,,Nechcem sa s tebou hádať. Ale ak je to všetko, čo si mi prišla povedať, tak môžeš pokojne odísť.“

Tenley na ňu vytreštila oči a pootvorila ústa, akoby pred sebou zbadala nejaký prízrak. ,,Ty ma vyhadzuješ?“

,,Nie, nevyhadzujem ťa. Len ti ponúkam možnosť odísť.“

   ,,Neklam, posielaš ma preč!,“ skríkla nahnevane a zdvihla do výšky prst, aby na seba upozornila. ,,Pravdou je, že som ťa chcela lepšie spoznať a preto som za tebou prišla, ale teraz viem, že to bola hlúposť,“ odsekla, pričom sa tvárila dotknuto.

    Blysse na jej obhajobu nepohla ani sánkou. Mlčala. No potom sa ozvala. ,,Ak budeš odchádzať, nezabudni za sebou zatvoriť dvere.“

            Dievčina od hnevu očervenela ako kapia. Otočila sa na päte a vypochodovala z jej izby ako zimná víchrica. Chytila mosadznú kľučku a skríkla ,,Aby si vedela tie dvere boli otvorené.“

Tresk!

Keď počula vzďaľujúce kroky svojej sestry. Vedela si živo predstaviť v akej je nálade. Tenley bytostne neznášala, ak jej bolo odopreté to, po čom ona zatúžila. Síce sa vedela vynikajúco ovládať, tak prišli aj také chvíle, kedy zlyhala a prišla o svoju rokmi nacvičenú rovnováhu. A vtedy bolo komické sledovať jej správanie. A ona to vedela zo všetkých najlepšie.

 

 

 

       Darkim sedel na drevenej lavičke. S blaženým pocitom v duši si čítal správu, ktorú mu poslala Tabora. Prišla mu pár hodín po tom, ako sa rozlúčil so Spencerom. Rozbor správy sa nedal rozlúštiť, ale obsah slov vyjadroval, že sa jedná o niečo dôležité. Tá správa bola od jeho milovanej. A tie slová boli určené iba pre jeho oči. Na ničom viac nezáležalo. Presne v takomto ponímaní sa to snažil vidieť aj zaľúbený chlapec.

        Znova prechádzal očami po textových riadkoch. Vnímal len to, že to je tá najkrajšia podoba lásky, akej sa stal svedkom. S hrejivým pocitom pri srdci si čítal opäť tie riadky, ktoré videl už toľkokrát. ,,,,Ahoj Dark. Potrebujem sa s tebou stretnúť. O pol siedmej ma čakaj na mieste polnočnej hviezdy! S objatím Tabora.“

       Pri prečítaní slov polnočná hviezda sa mu rozhostil úsmev na perách. Takto pomenovali miesto, kde sa stretáva kopec mladých a zaľúbených párov. Miesto, ktoré každý pozná a ktoré nie je žiadnym tajomstvom. No predovšetkým to bolo miesto, kde sa stretávali oni dvaja. Spolu. Sami.  

 

A len on a Tabora vedia, ako sa ich oáza lásky v skutočnosti nazýva. Polnočná hviezda. Čas si pre seba uchmatol nekonečných dlhých päť minút a Darkima sa začala zmocňovať neskutočná túžba ju vidieť.  

       Zadíval na oblohu, ktorá bola nezvyčajne pokojná. Na nebi žiarilo zopár ligotavých hviezd čo bolo o takomto čase celkom nezvyčajné a polmesiac, ktorý vykukol spod oblakov osvetľoval všetko navôkol belasým svitom. Medzitým, ako čakal na svoju princeznú sa mu myšlienky túlali nepretržitým vírom. Chlapec  začal bytostnejšie vnímať svoje šťastie. Čas, ktorý strávil s Taborou považoval za svoj najromantickejší okamih v živote.

V tom čase pre neho nebolo nič krajšie ako sedieť vedľa svojej milovanej, dívať sa ako jej dlhé tmavé vlasy svojim striebristým závesom hľadí mesiac a ako jej fascinovane žiaria smaragdové oči pri každom úsmeve, ktorý sa jej pôvabne rozleje po tvári. Áno, to bol čas kedy prisahal nielen sebe, ale aj Bohu, že je naozaj šťastný. A to už sa nezmení. Čakajú ho ďalšie očarujúce a krásne chvíle s jeho srdcovou kráľovnou.

       Mesiac na nebi začal svietiť tak žiarivo až mal pocit, že mu chce niečo povedať. Preto bol presvedčený, že v tento osudový večer, ktorý strávi so svojou polovičkou sa stane niečo nečakané. Niečo prekvapivé. Jedným slovom niečo čo mu zmení od základov jeho život. A v ten večer sa to všetko troma vetami  naozaj stalo. Bolo to nielen nečakané, ale aj prekvapivé a zmenilo mu to život od základov. No, to čo sa odohralo, by ho nenapadlo ani v najhoršom sne.

   ,,Vnímaš ma Dark?,“ opýtala sa tmavovlasá krásavica s exotickým nádychom a miernym španielskym prízvukom a sadla si vedľa neho. ,,Mala som návštevu, trošku som sa zdržala.“

   Darkim sa strhol, akoby bol v tranze, otočil sa ku nej a milo sa usmial ,,Ach Tabby, konečne si prišla, čakal som na teba celú večnosť. Už som si myslel, že neprídeš. Ale ty si tu a už odo mňa neodídeš,“ odpovedal celý rozčarovaný a súčasne nesmierne zamilovaný. Chlapec ju jemne chytil za ruku a stisol. ,,Som rád, že si tu.“

      Tabora mala pocit, že blúzni a keď sa ju snažil pobozkať na ústa, tak uhla stranou. ,,Musím ti niečo povedať.“

    Po jej slovách sa narovnal a pustil jej ruku. Zadíval sa do lesklých zelených očí. Niečo ju trápilo. Cítil to. Vedel to. Ale nepoznal dôvod. A s očakávaním sledoval, ako sa jej ústa pootvoria a z nich vyjde pravda. Diskrétne sa od nej odtiahol a odkašľal si. ,,Počúvam ťa, drahá.“

      Darkim na tie slová čakal celých šesť mesiacov. Už vedel, čo mu jeho milovaná naznačuje. Nemohol tomu uveriť. Bol tak šťastný! Konečne mu to povie! To, čo ku nemu naozaj cíti! Ani svojmu bývalému priateľovi nepovedala, to čo sa chystá jemu vyjadriť! Je to fantastické! Neskutočné. A teraz sa to stane. S napätím sedel a cítil, ako mu buši srdce nedočkavosťou.

      Dievčina sa mu uprene dívala do očí a začala. ,,Keďže sa poznáme istý čas ....

      ,,Už šesť mesiacov,“ skočil jej do reči.

      ,,Tak by so mala byť ku tebe konečne úprimná. Zažila som s tebou veľmi pekné chvíle, dokonca krajšie, než so svojim bývalým. A to jeho som považovala za extra ligu!,“ rozplývala sa spomienkami na svoju bývalú lásku a chlapec pri jej nadchýnaní prekrútil očami.

       Chlapec vedel, že mala dvojročný vzťah s nejakým chalanom zo Španielska. Ale považoval to za minulosť, Nemal dôvod ho riešiť, keďže s ním pretrhla akýkoľvek kontakt. Navždy.

       ,,Preto si myslím, že je vhodné, aby si vedel....“ nestihla dopovedať, pretože Darkim jej stisol nežne ruku a venoval jej pohľad milujúceho človeka. ,,Ja to viem, drahá.“  

       Dievčine sa rozšírili zorničky a vypískla. ,,Naozaj?.“  

       Strach?

       Smútok?

       Neistota?

Snažil sa rozlúštiť krížovku v jej krásnych očiach, v ktorých predtým dokázal čítať ako z otvorenej knihy. Aspoň si to myslel.    

       ,,Áno, som presvedčený, že viem, čo mi chceš povedať. Túžil som to počuť od začiatku, ale ja som na teba nechcel naliehať. Ja to vnímam rovnako. A som šťastný, že to už viem!.“

     Tabora vôbec nerozumela jeho sentimentálnemu prejavu a zamrkala mihalnicami sťaby potiahnutými čiernym saténom.   

      ,,Takže ty miluješ niekoho iného?.“

       Chlapec sa na ňu zadíval ako na cudzinku. ,,Preboha! Jasné, že nie! Ako ťa niečo také vôbec napadlo? Ja som predsa už zadaný!,“

       Keď videl, ako sa zvláštne zatvárila, náhle zmeravel. Snažil sa čítať z jej pier, ale márne. No, predsa sa odhodlal a vykoktal. ,,Vieš, ja som sa bál, že mi to nikdy nepovieš. Celý rok som čakal ... a zrazu mi chceš povedať ....“

       ,,Neľúbim ťa, Darkim,“ ozvala sa hlasom ostrým ako britva, chladným ako cencúľ a pevným ako kráľovnine žezlo.

Darkim sa po jej slovách strhol akoby sa bol porezal pri holení žiletkou. ,,Neľúbiš?.“

      To nechcené slovo sa v jeho hlave ozývalo ako ozvena, ktorá nikdy neutíchne. Mal pocit, akoby sa do neho zabodli tŕne, ktoré ho umučia zaživa. Cítil, akoby mu niekto preklal mečom srdce. A najhoršie bolo, že bol presvedčený, že o svoje srdce navždy prišiel. Celý čas čakal na to, že sa jeho láska konečne vyzná zo svojich citov a keď sa tak stalo dokázala mu povedať len ...

       ,,Nemilujem ťa, Darkim,“ opakovala druhýkrát krát po sebe a jej hlas sa ozýval vzduchom ako kvílivá meluzína.

         Darkim vôbec netušil, ako má zareagovať. Toto skutočne nečakal. Zrútil sa mu celý svet. S Taborou sa poznali vyše šesť mesiacov a odvtedy spolu tvorili pár. Dúfal, že jeho láska aj keď nie je opätovaná slovami, je opätovaná skutkami. Bol to jeho prvý vzťah a on dúfal, že aj posledný. A teraz sa nedokázal spamätať z toho, že bol celý rok podvádzaný. A čo je horšie, nevie či sa z toho niekedy spamätá. Jeho láska ku nej bola príliš silná a hlboká.

       ,,Myslela som si, že to vieš. Mrzí ma to,“ odvetila a zahľadela sa do jeho modrých smutných očí. ,,Asi by sme sa mali rozlúčiť,“ zašepkala nežne a chystala sa vstať, ale on jej chytil zápästie, aby jej zabránil v odchode.  

       ,,Ale ja ťa predsa ľúbim, Tabby. Moja láska je taká silná, že stačí pre nás pre oboch,“ zanietene jej vyznával city, ale mal pritom pocit, akoby sa snažil prebudiť k životu zosnulého, ktorého svetlo sviečky zhaslo.

        Dievčina sa mu prudko vyšklbla, akoby sa popálila o rozhorúčený kov. Pri tom pohybe sa jej tmavé vlasy zviezli v hustej záplave na chrbát. Pripomínali plášť netopierích krídel.

       ,,Pochop, že ja ku tebe nič už necítim,“ zvolala a založila si ruky na hrudi.

         ,,A cítila si vôbec niekedy?,“ nahnevane a zároveň zúfalo sa opýtal a díval sa jej do krásnej tváre s pleťou smotanovej farby. Oči sa jej jagali ako hviezdy a pery boli pevne zomknuté. ,,Nie, Darkim.“

         ,,Nie?.“ zvolal šokovaný a snažil sa sám seba presvedčiť, že blúzni, lenže vzhľadom k tomu, že bol plne pri vedomí to bolo nevýslovne ťažké.  

     ,,Definuj slovo nie,“ naliehal a z jeho slov sa vytratil prosebný tón a nahradil ho požadovačný hlas.

       Tabora sa obzerala po okolí, akoby sa snažila obyčajným pohľadom privolať spasiteľa, ktorý by ju zachránil z osídiel vášnivo zamilovaného zúfalca. Keď zbadala, že okrem nich nie je na okolí ani jedna živá duša nahnevane po ňom šibla pohľadom a chladno odvetila ,,Nie, nemilovala som ťa nikdy. Po celé mesiace čo sme spolu chodili, som ku tebe nič necítila.“

Chlapec stuhol. Viac nebolo treba dodávať. Pripadal si ako nekonečný hlupák.  Naletel falošným sľubom čarodejnice, ktorá mu sľubovala majestátne a honosné zámky. V tom momente necítil nič iné, len hanbu nad tým, aký bol naivný, keď uveril, že v raji mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. I napriek tomu, že cítil oprávnený hnev a zlosť, rozhodol sa zistiť, či sa oplatilo byť zaslepeným hlupákom.

        ,,Už som ti povedala všetko. Môžem ísť domov?.“ zafňukala a venovala mu pohľad ranenej srny.

         ,,Ešte nie, musím sa ťa niečo opýtať,“ naliehavo dodal.

        Dievčina od vyčerpania vybuchla. ,,Musíme to rozoberať?.“

        ,,Musíme!“ zrúkol tak silno, až prekvapil sám seba. Vôbec si neuvedomoval, že dokáže použiť taký hlasný tón pri dievčati. A už vôbec nie pri nej.  

        Tabora sa po jeho slovách mimovoľne strhla a pokorne odvetila ,,Dobre teda.“

      ,,Chcel by som vedieť, prečo si teda so mnou tak dlho chodila? Prečo si so mnou trávila čas, keď si ma neľúbila?.“

        ,,Vieš, popravde .... páčil si sa mi,“ priznala s miernym rumencom v tvári.   

Chlapca by mali jej slová potešiť, ale vo vnútri cítil len prázdnotu. Chcel však počuť viac. To čo povedala mu nestačilo.     

       ,,A nič viac v tom nebolo. Len čistá vizuálna príťažlivosť?,“ zadúfal s nádejou.  

      ,,Nuž, mám ťa rada, ale len ako kamaráta.“

       ,,Aha, ale stále sa ti páčim, však?,“ nedal sa odbiť a keď videl ako dievčinina tvár zrumenela pochopil, že udrel klinček po hlavičke.

        ,,Áno páčiš,“ odvetila zatrepotala mihalnicami a zastrčila si tmavý prameň vlasov za ucho.

        ,,V tom prípade,“ ozval sa zvesela ,,sa nemusíme vôbec rozchádzať.“

         Dievča mu venovalo šokovaný pohľad. V tej chvíli si pripadal ako blázon. Ale on ním bol. No, žiaľ do nej. I napriek tomu, že ho nedokázala milovať. Lenže bol zúfalý a nešťastný. A tak mu bolo jedno, čo si o jeho vyznaní pomyslí.

      ,,Klapalo nám to aj bez lásky, tak prečo by nám to nemalo aj teraz?

         Dievčina pokrútila hlavou a pozrela do zeme. ,,Nie je to také jednoduché, pretože ja už milujem niekoho iného. Už veľmi dlho je mojím  ... jediným.“

       Chlapcovi trvalo pár sekúnd, kým pochopil na koho naráža.

     ,,Toho španiela?,“ opýtal sa s opadajúcim hnevom, pričom meno jej bývalého priateľa nepoznal.

     ,,Áno,“ odvetila potichu. ,,Nikdy som ho neprestala ľúbiť.“

      Darkima pichlo pri srdci. Cítil, že sa z neho vytráca všetka nádej. Zaplavila ho bezmocnosť. Venoval jej pohľad trpiaceho človeka. ,,Prečo si mi to urobila? Prečo si mi klamala? Prečo si ma nechala v tom, že ma tiež ľúbiš?.“

       ,,Je mi to ľúto Dark. Nič viac už urobiť nemôžem. Raz to pochopíš,“ odvetila so smútkom v hlase a keď sa na neho pozrela v zafírových očiach sa jej ligotali slzy. Bez toho, aby čokoľvek stihol urobiť sa rozbehla cez lúku a ako lesná víla noci sa stratila v tme vedľajšej ulice.

       Chlapec sedel ako primrazený na lavičke, neschopný pohybu či slov. Dnešný večer, na ktorý sa tak veľmi tešil sa pre neho stal niečím horším ako nočnou morou. Bol presvedčený, že sú si s Taborou bližšie než kedykoľvek predtým. Tejto predstavy sa zmocnila náruč nešťastia a on začínal mať pocit, že vstupuje do brány prekliatia. Odhodlal sa postaviť z lavičky hoci cítil, že nohy má akoby z vápenca. Odmietali ho poslúchať a pri prvom kroku sa zapotácal. Zadržiaval slzy, ktoré sa mu drali do očí. Bol to jeho prvý vážny vzťah a on dúfal, že ešte dlho aj zostane. Avšak po tejto skúsenosti už neveril, že niekedy bude niekoho mať rád.

      ,,Skutočne miloval Taboru alebo ľúbil iba vytvorenú predstavu o nej?“ Veď ona sama sa hrala na niekoho kým nie je, preto ich láska nemohla byť nič iné ako podvod. Popritom ako kráčal cez sporo osvetlenú ulicu sa neustále zamýšľal nad tým čo mu povedala. ,,Nikdy som ho neprestala ľúbiť.“  Jej slová pripomínali vzdušnú vílu, ktorá spieva nebom tragickú ódu o dvoch zaľúbených milencoch, ktorým nebolo súdené ostať spolu. Čoraz viac sa ho zmocňovala melanchólia a pred jeho domom sa mu vytvárala obrovská čierna machuľa, ktorá sa ho snažila pohltiť do svojho temného objatia. A najhoršie zo všetkého bolo, že to nebol sen, ani ilúzia a on sa stal svedkom svojho vlastného príbehu. Príbehu, ktorý bol písaným autorom jeho prítomnosti.