5. bře, 2017

Asteria (Kapitola 1)

 

    Alexa Blysse Robertsová vedela už od svojho útleho detstva, že sa nezaradí do davu ľudí, ktorí nosia uniformy šité na mieru. Zaprisahala sa, že nikdy nebude patriť k spoločenstvu, ktoré považuje sny za výplod fantázie a lásku iba za potrebu. Blysse sa snažila vo všetkom vidieť to, čo sa bežne nedalo odhaliť. Jej myseľ bola široko roztvorená a ponúkala náruč javom, ktoré boli pre väčšinu ľudí v jej veku čírym nezmyslom.

    Čo jej siahala pamäť, tak sa viacerými znakmi líšila od iných ľudí vo svojom okolí. Predovšetkým to bolo chápanie nadpozemskej sféry a ponímanie obyčajného života. Tam kde ostatní bažili po logickom vysvetlení, ona hľadala symbol mágie. Miesta, ktoré boli pre iných zakázanou zónou, boli pre ňu útočiskom pred ľudským svetom. Hodnoty, ktoré iní vnímali ako bezpredmetné riadky, ona chápala ako významné ľudské priority. Pre drvivú väčšinu mladých ľudí boli slová len spôsobom, ako dať voľný priechod svojim pocitom. Pre Blysse slová znamenali lístie, ktoré má možnosť odviať tam, kde ho sfúkne vietor a slobodu, ktorú nespútavajú žiadne okovy nalinkovaných príkazov. Pre Blysse bola veľmi podstatná empatia, keďže i ona patrila medzi ľudí s vynikajúcou intuíciou odhaliť to, čo druhý v sebe ukrýva. Mala dar nevtieravým spôsobom nazrieť až na samotné dno ľudskej duše i jeho uzamknuté brány strážiace skutočné pocity. Táto schopnosť nebola vytvorená zázrakmi, bola to iba obyčajná tendencia porozumieť cudzím srdciam. Často sa stávalo, že jej snaha sa minula účinkom a jej pomoc padla na neúrodnú pôdu. Blysse patrila medzi ľudí s obrovskou nápaditosťou, značnou kreativitou a nesmiernou chuťou vytvárať stále niečo nové. Obľubovala všetko, čo bolo akokoľvek spojené s kúzlením alebo snením. A preto nebolo vôbec prekvapujúce ak sa jej pri slove ,,upratovanie“ na tvári zjavil kyslý výraz. Ak niečo naozaj neznášala, tak to boli práve manuálne práce, ktoré dokázali človeku uchmatnúť toľko voľného času, koľko len bolo možné. Preto sa snažila zapojiť všetku svoju fantáziu s túžbou vyhnúť sa uprataniu nevábivo pôsobiacej kôpky a pomaly zatvorila oči. O chvíľu sa jej nad hlavou zjavili lietajúce rozprávkové víly, ktoré jej vyčarovali z izby čarovný zámok. Všetky hračky sa ligotali od zlatistého prachu a dlážka sa leskla od priezračnej čistoty. Celou izbou sa niesla vôňa lúčnych kvetín a do izby zavítal tucet pestrofarebných motýľov. Neporiadok sa vytratil ako rozvírené bublinky v minerálke a izba žiarila sýtymi farbami dúhy. Zo sladkého snenia ju vytrhli nežiadané smietky prachu, ktoré jej zablúdili do nosných dierok. Dievčina nahlas kýchla a prudko oči roztvorila. I napriek všetkej snahe vidieť izbu v inom stave, ju vnímala stále rovnako. S povzdychnutím si uvedomila, že bez toho, aby priložila ruku k dielu sa z jej izby nevykľuje žiadne útulné kráľovstvo. Pohľadom prebehla po všetkých nečistotách, ktoré mali negatívny dopad na jej stav a rozhodla sa začať so zásuvkami. Energicky si sadla na posteľ s bordovým poťahom a natiahla sa po krabici, z ktorej vykukovali hlávky jej zbožňovaných plyšákov. Všetky hračky boli pre ňu rovnako drahocenné a svojho času boli neodbytnou súčasťou jej pätnásťročného života. Netrvalo dlho a po pár minútach bola na posteli rozložená nemalá kôpka hrejivých miláčikov z detstva. Avšak plyšáky neboli jediné, ktoré boli odsúdení na vyhostenie. So smutným výrazom sa zahľadela na roztomilé prívesky, rozmanité pohľadnice a utešené talizmany. Blysse náhle prišlo ľúto zbaviť sa vecí, ktoré boli len nedávno jej druhou polovičkou. Každý darček mal pre ňu osobitnú hodnotu a jedinečné kúzlo.

S každým či už malým, alebo veľkým suvenírom ju spájalo neprelomiteľné puto a všetky mali svoje vlastné pútavé príbehy. Blysse sa mohla tejto predstave priečiť akokoľvek chcela, ale faktom ostávalo, že už nebola to malé sedemročné dievčatko, ktoré sa tešilo z prvého hračkárskeho jednorožca. Bola takmer na prahu dospelosti a vo svojich pätnástich rokoch ju už nikto nemohol považovať za dieťa. Nadišiel deň, kedy bola nútená si uvedomiť smutnú, neodvratnú pravdu. V jej živote nebolo pre detské hračky viacej miesta. Čas je jediný element, do ktorého sa nedá zasiahnuť. Čas má svoj vlastný vymedzený priebeh, nedá sa ani spomaliť ani zastaviť. On jediný je absolútnym pánom ubiehania vekov. Nastane deň, kedy sa bude musieť Blysse so svojimi plyšovými priateľmi, s krásnymi rozprávkami i s detským svetom rozlúčiť navždy. Od prahu dospelosti ju delí len niekoľko rokov a ona čoskoro bude musieť prevziať na seba zodpovednosť, ktorá prináleží iba dospelým. Blysse však milovala nádych infantilnosti, bláznivosti a nespútaných nápadov. Preto sa rozhodla, že sa tým bude zaoberať neskôr. Predsa sa len svojho vysnívaného sveta nevzdá tak ľahko. Vždy bude náplňou jej kalichu lásky a šťastia. Ako sa však zamýšľala nad svojim životom si uvedomila ďalšiu pochmúrnu skutočnosť a tou bola prítomnosť. Netúžila myslieť na to, čo bude, pretože budúcnosti chcela ponechať slobodné krídla. Ale taktiež nechcela myslieť na to, čo je teraz. Keby bolo v jej moci zastaviť tok svojich myšlienok, neváhala by a pootočila by čarovným prútikom. Často krát si pokladala otázky, na ktoré jej dosiaľ nikto nevedel odpovedať. Rada by dala identitu toľkým otáznikom a pomenovala tak veľa bezmenných pocitov. Neraz premýšľala nad tým, ako by mohla zabudnúť na pochmúrne myšlienky.

    ,,Možno by sa časom mohli negatívne myšlienky z našej mysle samé od seba vymazať,“ uvažovala nahlas. Veď k čomu je aj dobré, keď ľudia môžu myslieť, ak sú ich myšlienky výlučne temné a smutné? Avšak pri tejto myšlienke  sa náhle zarazila. Ak by sa dali nešťastné myšlienky vymazať, zostalo by jej ich len pár, pretože tie pochmúrne prevažovali nad svetlými. Blysse cítila ako sa jej zmocňuje melanchólia a preto sa ju snažila od seba rýchlo odohnať. Nechcela začínať nový deň so šatkou na očiach aj keď do nej nádych smútku dobiedzal ako mráz do okien počas zimy. Dievčina sa zahľadela  na hnedého plyšového poníka, ktorý bol pre ňu zo všetkých hračiek najdrahší. Natiahla k nemu ruku a stiahla ho zo samého vŕšku nepotrebných vecí. S úctou ho pohladkala po čiernej plyšovej hrive a nežne si ho pritisla na hruď. Keď ho s námahou od seba odtisla, uvedomila si, že tá malá hračka pre ňu znamená príliš veľa nato, aby sa jej dokázala vzdať. Usmiala sa a poníka položila na druhú stranu postele. Nahlas si hlasno povzdychla a zahľadela sa na dokonale zoradené zošity len do polky otvorené v šedých zásuvkách. Prešla po nich skúmavým pohľadom svojimi orieškovými očami. Najprv si pomyslela, že sú to len nepotrebné papiere na zahodenie a tak sa natiahla po modrý kýblik, ktorý bol zasunutý pod posteľou. Posunula ho k najbližšej nožičke postele a vzala do náruče svoje detské poklady, ktoré do kýblika sypala ako zázračný prach. Všetky veci popadali na dno a kýblik bol zaplnený až po okraj. Posledný krát sa na neho zadívala, pripravená ho zasunúť spať a poobede vyniesť do odpadového koša. V okamihu keď sa pokúšala svoj úmysel vykonať, z kýblika vypadol tenký zväzok listov v hnedom balení o ktorom netušila, že ho vlastní. Chcela ho ihneď vrátiť naspať, ale niečo vo vnútri jej našepkávalo, aby mu venovala svoju pozornosť a zistila čo sa v ňom nachádza. Sklonila sa a zobrala z parkiet tenkú brožúrku, ktorá jej mala odhaliť všetky svoje tajomstvá a kúzla. Opatrne si ju položila na kolená a očami prešla titulnú stránku obyčajnej hnedej farby, ktorá nebola predzvesťou spoznávania tajných zákutí. Keďže nebol na prvej strane žiadny názov, ani nadpis, pretočila úvodný list a prešla na ďalšie stránky, o ktorých bola presvedčená, že skrývajú nejaké tajuplné posolstvo. Nesmierne ju prekvapilo, keď zistila, že sú všetky riadky prázdne bez známky rukopisu. Sklamane si povzdychla a horúčkovito otáčala ďalšie listy, no nič zaujímavé nenašla. Chcela zošit zatvoriť, ale v tom sa zastavila na strane, ktorá bola celá popísaná. Čakala niečo nezvyčajné, avšak nejednalo sa o žiadnu záhadu, ale o všednú spoveď, ktorú  napísala pred tromi rokmi. S predstieraným záujmom spočinula na nie príliš úhľadnom rukopise a uprela pohľad na starý dátum. Na siedmeho septembra dvetisíc päť si veľmi dobre pamätala, pretože v ten osudový deň objavila svoju pravú tvár. V ten deň zistila kto vlastne je a kým navždy bude. Bol to deň ako každý iný, ale pre ňu bol výnimočný a zvláštny, pretože v ten deň sa stala fantastom. Slová, ktoré boli na papieri napísané poznala naspamäť, pretože v nich boli obsiahnuté všetky jej myšlienky a pocity. Keď sa Blysse zadívala do obsahu slov, mala pocit, že sa čas vrátil o tri roky neskôr a ona opäť sedí pri stole a píše túto spoveď.

                                                                 

7. September. 2005

Fantastický svet je pre nás miestom, kde sa nám môžu splniť všetky tajné želania, túžby a sny. Niektorí mladí ľudia nepochopení dnešnou spoločnosťou, svojím okolím i terajšou dobou sa snažia prostredníctvom fantázie uniknúť do imaginárneho sveta, ktorý im ponúka viac, než sa im snaží ponúknuť skutočný život. V realite sa denne stretávame s každodennými povinnosťami, pravidlami, kde nie je miesto pre fantazírovanie a snívanie a jednak preto veľa mladých ľudí fascinuje nereálny svet plný tajomstiev, zázrakov a rozprávkových bytostí. I napriek tomu, že sa na prvý pohľad zdá, že každý človek sníva a oddáva sa v podvedomí svojmu vlastnému svetu, nájdu sa ľudia, ktorí sa považujú za priveľkých realistov a stránia sa i tomu seba najmenšiemu kúzlu. Takí ľudia nikdy nemôžu pochopiť ľudí s tendenciou pre snívanie, ani ľudí s nadchnutím pre fantáziu. Veľakrát som počula z úst iných dievčat, ako hovoria, že ľudia, ktorí radi snívajú majú dokonalý život, pretože nemajú žiadne starosti. Boli časy keď som si to myslela aj ja a považovala fantastov za šťastné bytosti, ktoré boli spokojné so svojím životom. Teraz však už viem, že to bol len klam, ktorí sa rokmi snažili zastrieť tým, že boli obklopení neskutočným svetom. Pravdou je, že veľa snílkov je v živote nešťastných, nepochopených a smutných, i napriek tomu, že vyzerajú šťastne. Hoc takí ľudia pôsobia bezstarostne a pokojne, v ich vnútri sa odohráva nekonečný boj, v ktorom sami so sebou i s ostatnými bojujú až do vyčerpania. Osobne si myslím, že šťastní ľudia nemusia snívať, ani sa utápať v nereálnych predstavách, ani túžiť po zázrakoch či kúzlach. Ľudia, ktorí sú so svojím životom vyrovnaní, nepotrebujú ku šťastiu veriť vo fantastické svety, ani si predstavovať imaginárne bytosti. Skutočne šťastný človek žije v realite, v obyčajnom a všednom svete plného bežných a zvyčajných záležitosti a normálnych javov. I napriek tomu, že ľuďom robí problémy pochopiť svet rozprávok a prízrakov ja s tým podobný problém nemám. Nehanbím sa priznať k tomu, že ma fascinujú nezvyčajne deje, paranormálne javy, i netradičné situácie, jedným slovom veci, pri ktorých väčšine ľudí prebehuje mráz po chrbte. Myslím si, že som človek ako každý iný. Mám obyčajný život, jednoduchý pôvod a často som presvedčená, že i nezáživný osud. Nevynikám krásou, nemožno ma považovať ani za nadpriemerne inteligentnú a len občas sa dá povedať, že som naozaj šťastná. Vôkol mňa nie sú žiadne spriaznené duše, ani čarovné víly, či škriatkovia šťastia, ale ani žiadni priatelia. Veľakrát som sa zamýšľala nad tým, prečo má každý okrem mňa kamarátov, prečo ľudia chodia do spoločnosti, prečo sa navzájom stretávajú a prečo pôsobia šťastne. Neraz som sa pristihla ako svojím rovesníkom závidím, že cez víkendy idú do kina, divadla, alebo na zábavu, pričom mne ostáva zostať po každé doma. Čím som staršia tým viac sa zamýšľam nad svojím životom a tým viac sa snažím veľa vecí pochopiť. Nedokázala som si vysvetliť prečo každý cíti, že niekam patrí, stretáva ľudí, s ktorými sa ľahko spriatelí a nájde si svoju polovičku, do ktorej sa bezhlavo zaľúbi. Mám len trinásť rokov a každý dospelý človek by si pomyslel, že také dieťa nevie o čom je skutočný život, lenže ja som vždy vedela, že viem, čo cítim a rozumiem tomu čo mi chýba. Už ako malé dievčatko som sa snažila veľa vecí okamžite pochopiť, pričom množstvo javov pre mňa bolo nerozlúštenou tajničkou, ktorej odnepamäti chýbajú políčka. Bola som presvedčená, že postupom času mi na moje otázky niekto zodpovie a ja porozumiem ich významu, lenže nestalo sa tak. I napriek tomu, že som im chcela rozumieť a túžila prísť na koreň viacerým tajomstvám, musela som sa zmieriť s tým, že sa isté veci nikdy nedozviem a celý život bude pravda, predo mnou ukrytá za závojom neznáma. Nedokázala som si vysvetliť prečo sa ľudia so mnou nechcú rozprávať a prečo sa odo mňa moji rovesníci jednostaj dištancujú. Nepovažovala som sa za človeka, ktorý úmyselne niekomu škodí, alebo sa do ľudí bez dôvodu naváža a práve preto som túžila vedieť prečo ľudia na mňa zanevreli. Stále som si kládla otázky typu či je mi súdené byť samotárkou a nepoznať náruč nehy, ani dotyk priateľstva, ani slovo úprimnosti. Čím viac som sa tým zaoberala tým mi odpoveď bola vzdialenejšia a ja som sa cítila stále horšie. Spočiatku som si myslela, že je to preto, pretože sa zaujímam o veci, o ktoré sa zaujíma len málo mladých ľudí. Taktiež som si pomyslela, že je to kvôli tomu, že nespĺňam kritéria, ktoré si vyžaduje krása a moje gaštanovo ryšavé vlasy a zemité oči nikdy nebudú označené za príťažlivé. Keďže sa mi rovesníci vyhýbali a nedokázali sa so mnou rozprávať ako s ostatnými čoraz viac som uvažovala nad tým čo je na mne také zlé. Nie som dokonalá, pretože dokonalosť neexistuje, a ak človek pominul, že neoplývam prekrásnou tvárou a zmyselným úsmevom, mohol by ma označiť za zaujímavú osobu. Na každú vec mám svoj vlastný úsudok a nikoho sa nesnažím imitovať. Nech sa jedná o čokoľvek vždy som sama sebou a nikdy si na tvar nenasadím masku, i keď ostanem jediná s pravou tvárou. Ku každému sa správam úctivo a nikoho nediskriminujem kvôli tomu, ak má iný názor, než aký by som chcela počuť. Som priateľská, milá a úprimná. Musím sa priznať k tomu, že som dosť netrpezlivá, tvrdohlavá a odmeraná, ale to je prirodzené, pretože každý človek má aj negatívne vlastnosti. Neraz som si pomyslela, že by sa so mnou ľudia nemuseli nudiť, pretože som komunikatívna, a dokážem byť aj spoločenská ak to situácia vyžaduje. Roky plynuli a ja som bola stále sama bez svojich nádejných polovičiek a skutočných priateľov. Celé tri roky mi trvalo pochopiť prečo som nútená viesť iný život než vedú moji vrstovníci a prečo som odkázaná len sama na seba. Samotná pravda ma prekvapila, ale aj zaskočila, i napriek tomu, že som v hĺbke svojho srdca cítila, že je problém vo mne a nie v iných. Snažila som sa nahovoriť, že sa nejedná o nič prevratné, pretože je všetko také ako má byť. Verila som, že kamaráti si ku mne nájdu cestu, že ma šťastena osudu neminie a, že hviezdy z neba mi dajú žiarivé znamenie. Signál, ktorý by zmenil celý môj doterajší život. Ako malé dievčatko som tomu chcela naozaj veriť, ale ako dievča na prahu dospelosti som pochopila, že isté veci sa nedajú nikdy zmeniť. Každý sa nejaký narodí a svoj život si nevyberie. Nemôže rozhodnúť o tom či sa narodí ako dievča, alebo chlapec, ani či bude žiť v trinástom či dvadsiatom storočí a ani o tom, ako bude zmýšľať až dovŕši určitý vek. Názor sa dá zmeniť, slová sa dajú prekrútiť a život sa dá spestriť, ale nikdy sa nedá pretvoriť naša individuálna osobnosť, čiže naše pravé ja. Človek sa môže zmeniť výzorom i charakterom, ale nikdy nemôže zmeniť to kým je naozaj. Ľudia, ktorí sa o to pokúšajú nasilu sa stávajú len chabými tieňmi svojho života a clonou svojho osudu. Síce sa snažia žiť v domnienke, že dokázali premeniť celé svoje bytie, skutočnosť je však taká, že v sebe zabili nádej žiť ozajstný život. Keďže som si vedomá toho, že chcem byť výlučne sama sebou bez pretvárok a chabých pokusov spraviť zo seba niekoho kým nie som, rozhodla som sa stotožniť so svojimi pocitmi, emóciami i myšlienkami. I dnes ma veľa ľudí nevie pochopiť a pozostavuje sa nad mojimi názormi no ja sa na to snažím neklásť doraz a nezamýšľať sa nad tým, pretože nemám šancu zmeniť svoj osud. Či chceme či nie, hviezdy sú nám predurčené a i keby moje zmýšľanie niekto nazval poverčivým, ja budem i naďalej veriť svojim vlastným pocitom. Neostáva mi nič iné ako sa zmieriť so životom, ktorý pre mňa niekto pripravil .S osudom, ktorý sa tak veľmi líši od osudu iných ľudí. Teraz viem, že všetky moje túžby na zblíženie sa s ostatnými mladými ľuďmi sa nikdy nenaplnia. V mojom živote sa nezjavia šťastné chvíle, ani do neho nevstúpia zázračné víly, ani mi nebudú priať nebeské hviezdy. Mojím údelom je byť v ústraní spoločnosti, postrádať milé slová a žiť s vedomím, že pred mojím srdcom budú všetky brány zamknuté navždy ...

 

Blysse Robertsová

 

,,Prisahal by som, že tu ešte pred chvíľou bol,“ zvolal zlatovlasý chlapec a upieral zamračený pohľad na svetlo hnedý stôl z dubového dreva. Neubehlo ani päť minút, odkedy nechal svoj zápisník bez dozoru a už musel riešiť problém s jeho nálezom. I navzdory tomu, že chlapci nemali vo zvyku značiť si udalosti z uplynulého dňa, Darkim Austen bol v tomto smere ich pravým opakom. Mal nato aj osobné dôvody, medzi ktoré napríklad patril aj fakt, že človek zažije behom svojho života veľa rozmanitých zážitkov a udalostí. Je priam nemožné, aby si niekto zapamätal každý prežitý deň a preto si zaumienil, že si bude značiť svoje myšlienky do bloku, ktorý pomenoval ,,Memoáre života.“ Darkim si potrpel na tom, aby presne vedel, kde sa každá vec, ktorú vlastní nachádza, teda by sa mohol označiť za typ človeka, ktorý nerád vládne v chaose. Taktiež bolo pre neho dôležité zachovať si súkromie, ktoré mu bolo z veľkej časti odopreté, už len preto, že v izbe nebol sám. Chlapec sa považoval za celkom pokojného a rozumného človeka, ktorý nevyčíňa kvôli banálnym záležitostiam. Aj v tejto situácii sa dokázal ovládať a keď sa otočil ku dverám, dokonca sa mu podarilo vyčariť nútený úsmev na perách.

    ,,Nechaj ma hádať,“ nadhodil pobaveným hlasom a oprel sa lakťom o masívne operadlo kresla potiahnutého kožou. ,,To je tvoja práca, že mám pravdu, Sio?“

Ak bol niekto známy svojou nesmierne zvedavou povahou a nadchnutím pre dobrodružstva tak to nebol nikto iný ako Siofra Austenová, mladšia Darkimova sestra. O Siofre si jej starší brat myslel, že prišla z iného sveta a ona sa často správala tak, aby ho v jeho tvrdení ubezpečila. Hoci to bolo roztomilé a priateľské dieťa,  malo jednu chybu – požičiavala si cudzie veci bez opýtania. A touto vlastnosťou svojho brata dostávala do čistého zúfalstva.

   ,,Neviem o čom hovoríš, Dark,“ zaklamala s nevinným výrazom v tvári. Chlapcovi po jej vyznaní z pier úsmev zmizol, ale snažil sa o vľúdny tón a najmä si zachovať chladnú hlavu. ,,Ty veľmi dobre vieš, o čom hovorím. Nikdy si nevedela klamať. Radšej by si sa mala priznať.“ Siofra nad jeho slovami premýšľala, ale  na druhej strane sa odmietala nechať zlomiť. Vzhľadom k tomu, že bola opretá o zárubňu dverí, mala dostatočný priestor na to, aby mohla za chrbtom jednou rukou skrývať svoj cenný úlovok.

   ,,Vieš, dobre Dark, že ak by som mala nejakú tvoju vec, ktorá mi nepatrí, tak by som ti to povedala,“ odvetila sebavedomým hlasom a v dlani pevnejšie zovrela hrubý zväzok bloku. Jej brata pomaly, ale isto prestávala baviť táto slovná potýčka o jeho majetok a rázne vyhlásil. ,,Myslím, že už si povedala dosť na to, aby som o tvojej pravde pochyboval. Okrem toho, takýto incident musím s tebou riešiť minimálne raz do mesiaca. A už som ti viackrát povedal, že nemáš právo brať cudzie veci, Sio.“ Darkimova posledná veta znela skôr ako povzdych než výčitka a do jeho sestry začal dobiedzať tichý hlások svedomia, ktorý doteraz  nebrala na vedomie. Siofra by sa bola aj priznala, ale jej zásada, ktorú si stanovila pred rokom by utrpela vážnu ujmu, keby ju porušila. V tom čase si predsavzala, že nikdy žiadnu cudziu vec nevráti, pokiaľ ju nájde, dokým nezistí, aké tajomstvo v sebe ukrýva. A tak sa rozhodla zaujať postoj lovkyne a dať jasne najavo svojmu bratovi, že korisť vlastní zaslúžene.

   ,,Sám si vždy hovoril, že ak niekto niečo nájde bez ohľadu na to, kde to nájde, je to jeho a nemusí sa o to s nikým deliť,“ odvetila pokojne tmavovláska a snažila sa ignorovať ohromený výraz, ktorý sa usadil jej bratovi v tvári. Darkim si v duchu stále hovoril, že jeho sestra je ešte dieťa a tak nemôže uvažovať racionálne ako dospelý človek. Snažil sa sám seba presvedčiť, že je prirodzené si v jej veku niečo také myslieť. Táto skutočnosť ho sčasti upokojila, ale vzápätí si uvedomil, že sa nejedná o žiadny bezcenný odznak. Jedná sa o jeho vlastný denník. A on skutočne netúži potom, aby sa jeho mladšia sestra dozvedela, aké slová obsahuje. Istým veciam by síce nerozumela, ale niektorým rozhodne áno. Prestal sa opierať o kreslo a postavil sa vzpriamene, pričom z nej nespúšťal svoj pohľad. V jej očiach však zbadal plamienky smiechu, čo ho mierne rozhnevalo a súčasne podráždilo.  ,,Ty máš talent všetko čo poviem prekrútiť tak ako ti to vyhovuje,“ dodal káravo a pokračoval. ,,Ja som nikdy nepovedal, že ti patrí nejaká vec, ktorá má majiteľa. Navyše ten zápisník bol len pred chvíľou na mojom stole. Na malú chvíľu sa odmlčal a vzápätí dodal prísnejším tónom. ,,A dúfam, že ti nemusím pripomínať, že si v mojej izbe.“

   ,,Takže keby sa niečo čo ti patrí nachádzalo mimo tvoju izbu, tak by ti nevadilo, ak by si to niekto vzal?,“ zdvorilo sa opýtala a postavila sa tak, aby nepútala pozornosť na svoju ľavú ruku. Darkim prevrátil očami a založil si ruky v bok. ,,Nie. Ak nájdeš vec o ktorej vieš, že niekomu patrí, nesmieš si ju nechať. V opačnom prípade je to krádež. A vieš dobre, že nemálo zlodejov sa dostane do väzenia, ak si zoberú niečo, čo im nepatrí.“

   ,,Máš pravdu, ale má to háčik, ja ešte nie som dospelá!,“ vykríkla triumfálne, vyplazila mu jazyk a zaškerila sa na neho. Keď však videla jeho kamenný výraz, sklonila hlavu a smutne sa ozvala: ,,Si môj brat, niečo také by si mi predsa nikdy neurobil.“

 

Darkim bez odpovedi vykročil jej smerom. ,,Vráť mi ten zápisník. Hneď!.“ Siofra sa zľakla a o krok cúvla dozadu. Chlapec sa však v duchu pousmial, pretože ho napadlo čím svoju sestru dokonale odzbrojí. Uprel pozornosť za sestrin chrbát a zvolal ,,Jéj, to je ale krásny motýľ, len škoda, že sa ho teta rozhodla zneškodniť.“ Jeho sestra sa prudko otočila dozadu, čím odhalila svoju ruku, v ktorej držala jeho zápisník. Už odmalička milovala všetko živé, okrídlené a priečilo sa jej pomyslenie, že jej vinou by tento nevinný a vznešený tvor padol rukou ich tety, ktorá nemala súcit so žiadnym cudzím lietajúcim návštevníkom. Darkim rafinovane využil moment, kedy sa jeho sestra túlala myšlienkami pri zvieratách, spravil pár krokov smerom k nej a šikovne jej z ruky schmatol zelený podlhovastý predmet. Siofra vykríkla od prekvapenia, no zvíťazil v nej hnev, keď zistila, že na parapete žiadny motýľ nesedí. Zúžila oči a blysla nimi po svojom bratovi. Už chcela niečo povedať, keď jej chlapec skočil do reči.

  ,,Takže ako som predpokladal, žiadnu z mojich veci si nemala,“ skonštatoval ironicky a kráčal preč od dverí. Siofra nebola ani tak prekvapená jeho rýchlou reakciou ako tým, že ju prekabátil. Otočila sa ku nemu a nahnevane zvolala ,,Tak toto si nemal robiť. Nebolo to od teba pekné a navyše si ma oklamal. A žiadny motýľ tu nie je!“ Chlapec otvoril zásuvku, vložil do nej zápisník, no sestre nevenoval ani pohľad. ,,Ten motýľ už odletel. Mala si šťastie, že si ho teta nevšimla.“ Siofra v duchu preklínala celú situáciu. Hnevalo ju, že nebola dostatočne vynaliezavá, aby ju jej brat neprichytil a ešte viac jej vadilo, že utrpela vlastnú porážku. V duchu uvažovala nad tým čo všetko by zmenila, ak by k tomu mala ešte príležitosť a keď sa ozvala, z jej hlasu bol počuť neskrývaný hnev. ,,Na to, aby si ma porazil, si použil detinskú fintu. Inak by som ti nebola tak hlúpo naletela!,“ vytýkala mu sestra ale naďalej sa zdržiavala pri dverách. Darkim sa prehraboval medzi papiermi, ktoré ležali na stole a keď nevedel nájsť to čo hľadal tak nespokojne zvraštil obočie. ,,Niekedy je nevyhnutné klamať, obzvlášť v prípade, ak sa jedná o neposlušné dieťa.“ Siofra sa prudko nadýchla, oprela sa o dvere a založila si ruky na hrudi . ,,Takže pripúšťaš, že keby si na mňa nevyskúšal tento nezdvorilý trik, tak by si nebol získal svoj zápisník?.“ Jej brat sa zohol k zemi, aby mohol zdvihnúť svoje biele tričko, ktoré sa mu zosunulo z kresla a keď sa vystrel výsmešne skonštatoval ,,Počujem dobre? Nezdvorilý trik? Panebože Sio, nemala by si práve čítať rozprávky? To skutočne nemáš nič iné na práci ako sa mi hrabať vo veciach?,“ zakončil nahnevane a podišiel ku svojmu modrému vaku, z ktorého si vytiahol nablýskaný strieborný mobil. Málokedy sa podarilo, aby niekto Siofru pripravil o slová. Ona mala nad nimi neobmedzenú moc. Avšak jej bratovi sa to už niekoľkokrát podarilo. A i teraz nastala tá chvíľa. Cítila sa ponížená, urazená i zahanbená. ,,Ja čítam iba rozprávky pre dospelých. Detské žánre ma nezaujímajú.“ Chlapec už pre ňu mal pripravenú štipľavú odpoveď, no práve vtedy mu display nečakane oznámil zmeškaný hovor. O pár sekúnd mu začala blikať žltá obálka. Darkim na ňu klikol a čakal kým sa správa roztvorí. Bola od jeho najlepšia kamaráta Spencera.

   ,,Dnes prídem ku tebe o pol druhej.“ Čau. Spencer

Siofra, ktorá stále stala vo dverách sa na brata pozorne zadívala.

  ,,Spencer?,“ opýtala sa s istotou, pričom si bola istá tým, že uhádla.

Darkim odpisoval priateľovi a prikývol. ,,Áno, Spencer. Keby som nevedel o tom, že si naposledy bola pri nás, keď sme sa so dohadovali na stretnutí, pomyslel by som si, že si veštica,“ dodal ironicky. Siofra si sebaisto založila ruky v bok a vyhlásila  

   ,,Možno aj som! Len ty o tom nevieš.“

Darkim si prečítal po sebe krátke dve vety, ktoré adresoval priateľovi, stlačil na voľbu ,,odoslať“ a pobavene odvetil. ,,Mňa by neprekvapilo, ani keby si mi povedala, že si potomkom kráľovského rodu.“ Chlapca prekvapilo, že ho sestra neodbila nejakou pikantnou poznámkou, ako mala vo zvyku a otočil zrak ku dverám.

Nikto tam však už nebol. Darkim vedel, že je to len otázka času, kedy sa jeho dobiedzavá sestra zjaví a začne ho opäť doháňať k šialenstvu. Predsa len tomu čelil celých pätnásť rokov svojho života. A neveril tomu, že sa to jedného dňa zmení. Prestal sa zaoberať svojou nepodarenou sestrou a začal sa sústrediť na príchod svojho kamaráta. S prekvapením zistil, že chýba len trinásť minút do pol druhej. Chlapec sa pousmial, pretože vedel čo bude nasledovať. Určite ho Spencer zaplaví množstvom informácií, kde nebudú chýbať oslnivé dievčatá, milostné zápletky a dynamické situácie. Ale on sa úprimne na tie zážitky tešil.