9. bře, 2017

Asteria (Kapitola 2)

Keď Blysse dočítala poslednú stránku, pocítila  v očiach slzy. Srdce jej silno búšilo. Bolo to tak dávno a napriek tomu sa nevedela ubrániť sentimentálnym myšlienkam. Za tri roky sa zmenila, dospela, rovnako ako spovede, ktoré pre ňu predtým tak veľa znamenali. Boli to myšlienky nesúce sa na tróne času, no i napriek tomu ju dokázali rozľútostiť a roznietiť v nej vášnivý hnev ako i tichý nárek.

Už v trinástich rokoch si uvedomila, že bude vo svete ľudí len večným pútnikom, ktorému sa nikdy nepodarí nájsť tok svojej rieky. Bola ešte len dievčatkom, ktoré chcelo veriť, že svet fantázie mu dokáže vyplniť všetku tú hmatateľnú prázdnotu, ktorá ju vo vnútri spaľovala ako šľahajúce plamene v kozube. Túžila po tom, aby sa jej srdce zaplnilo šťastím a mysli sa dotkol vánok nehy. Túžobne dúfala, že sa jedného dňa všetko zmení a mraky, ktoré sa nad ňou vznášajú ako havranie krídla nahradia slnečné lúče tak jasné, až celé Anglicko rozžiaria jagotom.

            Blysse bola zmierená s tým, že po každé zostane stáť na okraji spoločnosti až do úplnej večnosti a len chlad samoty ju bude intenzívne objímať. Ako každé dieťa aj ona snívala a zamýšľala sa na životom, ktorý jej ponúkal miesto radosti iba strasti a miesto otvorenej náruče vždy uzavretú bránu. Tak veľmi si priala vytvoriť svet, v ktorom by chcela žiť a bola dokonale spokojná. Naslúchala svojím nemým túžbam a nevypovedaným snom tak dlho až sa dostala do sveta, ktorý nepatril ľuďom.

Do sveta, kde žije len ona a bytosti, ktoré si v hlave vytvorí. Do sveta, kde možno nepatrí ani samotná Blysse. A vtedy to prišlo. Prepadla ju staroznáma melanchólia, ktorá do nej dobiedzala ako nepokojný psík do svojho majiteľa v okamihu, kedy ho vyzýva na súboj.

            Dievčina sa zadívala na roztvorený zošit, no po chvíli ho prudko zavrela. Mala sto chutí ho hodiť do smetného koša, no namiesto toho ho v ruke stískala, akoby v ňom videla svoju jedinú nádej. Nakoniec usúdila, že bude najrozumnejšie, ak jej detský denník nikto nenájde a bude pred cudzím párom očí v bezpečí. Napokon ho vložila do pootvorenej spodnej zásuvky.

            ,,Bude lepšie, ak sa o tomto mojom tajomstve nikto nedozvie. Vôbec nikto,“ povedala nahlas bez toho, aby si všimla, že je niekto ešte s ňou v miestnosti.

            ..Myslím, že na to je už trochu neskoro, nemyslíš?.“

Pri počutí sebavedomého, no dôverne známeho hlasu zbystrila pozornosť a s prekvapeným výrazom sa zadívala na návštevníčku.

*****************************************************

Spencer Taylor prekročil cez prach kamarátových dverí s istou noblesou a sebaistou chôdzou, ako po každé, keď sa niekde ocitol. V sebaistom chlapcovi bolo niečo čo pútalo všetky pohľady kdekoľvek vkročil. Práve preto sa často aj on sám vyhlasoval za lámača ženských sŕdc a zatiaľ sa nikomu nepodarilo ho zosadiť z kresla.

Darkimov kamarát sa rozhliadal po izbe, ktorá bola obvešaná plagátmi rôznych interpretov a známych idolov teenagerov. Väčšinz poličiek zdobila  ručne robená keramika, modely prestížnych svetových značiek, hromadná chlapčenská kozmetika. Na stenách viseli okrem tapiet aj rôzne odznaky, prívesky a talizmany.  Keď prešiel skeptickým pohľadom cez nástenku, kde viseli významné osobnosti ako sú Churchill, Einstein, Emmerson, Descartes, tak len nechápavo pokrčil husté obočie. Potom pokračoval v prehliadke a skúmal každý kamarátovho, nie veľmi priestranného, ale i napriek tomu moderného kráľovstva – jeho izby. Zatiaľ čo si Spencer detailne prezeral všetko čo sa v miestnosti nachádzalo a prechádzal po tom svojimi obsidiánovo hnedými očami, tak druhý chlapec uvažoval nad tým, ako je možné, že oni dvaja sú kamaráti. Boli rozdielni ako jing a jang a keby ich niekto počul rozprávať, pomyslí si, že odlišnejšie povahy sa nedajú nájsť na široko ďaleko.

Chlapci sa poznali od útleho veku, prežili spolu nemálo bláznovstiev, ale museli čeliť viacerým problémom. Ak sa pominula skutočnosť, že sú rovnakého veku a chodili spolu do jednej triedy, mali len pramálo spoločného. Spencer na rozdiel od druhého chlapca nebýval so svojou tetou, nemal žiadneho súrodenca a nikdy netrpel nedostatkom pozornosti alebo peňazí. Odjakživa bol zvyknutý na prepych, obdiv zo strany dievčat i dospelých žien a patril medzi tých, ktorých si každý hneď zamiloval. Okrem sebavedomého vystupovania dokázal dievčatá očariť svojim zmyslom pre humor, aristokratickým správaním i originálnym vystupovaním, ktoré však neraz z neho robilo domýšľavého a namysleného človeka. Aspoň to o ňom rozpráv

ali neprajníci, ktorých si nezískal správaním lovca a miestneho predátora. Jeho zovňajšok bol taktiež výnimočný. Vlasy pripomínajúce vranie pierka sa na slnku leskli v modrastom odtieni a temno hnedé oči mu dodávali tajomný až nebezpečný výraz. Pôsobil podmanivo, neodolateľne až magicky.

Darkim pri ňom zaostával nielen výzorom, ale aj správaním. Jeho pieskovo zlaté vlasy a šedo zelenkavé oči nevzbudzovali v očiach ľudí toľké ohromenie a ani záujem. Chlapec bol síce urastený, ale Spencer ho prevyšoval o dobrých desať centimetrov a ani jeho štíhla postava nemohla konkurovať kamarátovej, ktorý pripomínal vikingských pohanov.

Okrem výzoru sa chlapci od seba líšili aj charakterom osobností. Zatiaľ čo Darkim mal nevýbušnú, priateľskú a mierumilovnú povahu, jeho kamarát dokázal vzplanúť i pri akejkoľvek drobnosti. Dominoval u neho temperament, obrovský zápal pre dobrodružstvo a vôbec sa netajil svojim neverným srdcom, ktoré dokázal darovať každej krásnej dáme.

Svetlovlasý chlapec sa považoval za človeka, ktorého láka všetko nepoznané, miloval nové objavenia, keď sa mohol nad vecami do hĺbky zamýšľať a keď ich dokázal rozlúštiť a prísť na koreň poznania. Obľuboval dokumentárne filmy a dokonca rád čítaval, hoci sa pred kamarátom s touto záľubou radšej nechválil. Spencer bol tvrdý realita, dával prednosť filmom a knihy z celej duše neznášal. Avšak bariéra medzi nimi stála aj čo sa vzťahov týka. Spencer mal neúrekom dievčat, zatiaľ čo jeho kamarát bol v tejto oblasti plachší a podarilo sa mu za život ulúpiť od opačného pohlavia len zopár bozkov. Darkim vyznával lásku, v ktorej sa človek obetuje pre toho druhého a považoval ju za jeden z najdôležitejších elementov v živote človeka. Druhý chlapec bol naladený na celkom inú strunu a vystačil si krátkodobými známosťami a častým flirtom.

I napriek spomínaným všetkým týmto rozdielnostiam mal však svojho dlhoročného spolužiaka, kamaráta i poradníka – Spena úprimne rád a vážil si ho preto, že bol sám sebou. Bol do svojich myšlienok tak ponorený, že si ani nevšimol, že mu kamarát niečo hovorí.

            ,,Počúvaš ma vôbec? Alebo si zase myšlienkami niekde úplne inde? Kde je to tento krát, Dark?,“ posťažoval sa pekný chlapec a znechutene dodal bez toho, aby si počkal na odpoveď: ,,Ako som aj predpokladal. Nič sa za tú dobu nezmenilo, odkedy som bol u teba naposledy.“ skonštatoval kamarát a vykročil k posteli, ktorá bola obtiahnutá kobaltovým poťahom. Spencer si sadol na návlečku, keď v tom ho zaujal tenký zväzok na posteli a skúmavo sa na neho zahľadel. ,,Alchymista?,“ opýtal sa so zdvihnutým obočím a prevracal si knihu v rukách. ,,Nevedel som, že niečo také utopistické čítaš.“ Chlapec už chcel povedať o akú hodnotnú literatúru sa jedná, ale potom si to rozmyslel a mykol plecami.

,,Nemyslím si, že je to také zlé na čítanie a ak sa človek chce odreagovať, nie je nič lepšie,“ dôveryhodne zaklamal, ale v duchu si nadával do zbabelcov. Spencer bol jeho dobrý kamarát, ak nie najlepší, ale napriek tomu mal veľké obavy povedať mu pravdu. A to takú, že je zanietený čitateľ. A knihy majú pre neho veľkú cenu.

            ,, V poriadku, Dark. Veď na tom nie je nič zlé, ak si čítaš. No myslím si, že by si sa mal venovať zaujímavejším veciam ako tomuto,“ povedal rázne a ukázal na knihu, ktorú vzápätí položil na druhú stranu postele. ,,Povedz mi napríklad ako sa vyvíja tvoj vzťah s Taborou Mandelovou?,“ nadhodil chlapec na celkom inú tému a snažil sa ho podnietiť k tomu, aby mu povedal o ich romániku čím najviac.

Darkim sa posadil na stoličku a zamyslel sa nad jeho slovami. Pravdou je, že s Taborou sa naposledy videl pred dvoma týždňami, ale bol si istý, že sa v ich vzťahu nič nezmenilo. Ešte živo si spomínal na jej správy v mobile, ktoré mal dodnes uložené. V nej našiel svoju vyvolenú pred pol rokom a veril, že sa to ešte dlhý čas nezmení. Tabora bola pôvodom zo Španielskej provincie Baleáry, ktorá tvorila súostrovie na západe Stredozemného mora. Keď bola ešte malá, tak sa do Anglicka presťahovala s rodičmi a s jej mladším bratom Saulom. Chlapec bol vďačný osudu za to, že jeho cestu skrížil s touto temperamentnou cudzokrajinkou.

V tom čase mal len štrnásť rokov a ona bola o rok staršia. mala Dalo by sa povedať, že bol medzi nimi veľký kontrast, ale i napriek tomu sa mu veľmi páčila. Dopĺňala jeho svetlú vizuálnu stránku, pretože bola jeho protikladom. Zatiaľ čo on bol svetlý typ, dievčina mala vlasy farby lastovičích krídiel, ktoré sa jej mierne vlnili pri spánkoch, pričom oči mali zafírový odtieň pripomínajúce ranné zory. Bola to nesmierne pôvabná bytosť, ktorej nechýbalo osobité kúzlo, ženský šarm i ohnivý sexappeal. Ich zoznámenie považoval za jednu z najlepších vecí, aká som mu zatiaľ v jeho krátkom živote mohla prihodiť. Chlapec si všimol, že Spencer čaká na jeho odpoveď a pri tej predstave trochu znervóznil. Nechcel pôsobiť naivne, ale netušil, čo má popravde kamarátovi povedať. Poznal ho dosť dobre na to, aby vedel, že veľa vecí nevedel brať vážne. No nakoniec sa rozhodol pre úprimnosť.

            ,,S Tabby spolu stále chodíme a myslím, že náš vzťah môžeme posunúť na vyššiu úroveň spolunažívania.“

            Spencer zaskočene zdvihol obočie. ,,To myslíš vážne? Na vyššiu úroveň spolunažívania? Nedá sa to jednoduchšie pomenovať? Hovoríš ako farár, ktorý káže hriešnikom, aby sa v kostole pomodlili za svoje hriechy.“

            Chlapec si všimol, že sa cez zlatohnedé žalúzie sťahujú na nebi mračná a zamyslel sa nad tým, či to nie je nejaké zlé znamenie. V tomto smere bol trošku poverčivý. Napokon sa rozhodol, že to nebude riešiť pred kamarátom a znova sa rozhodol pre úprimnosť. ,,Medzi mnou a Taborou je skutočná láska. Ľúbime sa. Myslím, že je to tá pravá.“

            Druhý chlapec sa iba uškrnul a dodal: ,,Dark, ver mi kamarát, že aj ja mám pocit, že som stretol tú pravú. Len potom zabúdam na to, ktorá to bola v poradí.“

            Jeho kamarát pokrútil hlavou a rozhodol sa ironickú poznámku ignorovať. ,,Ja verím v pravú lásku. Nemôžem za to, že ty neveríš.“

            ,,Ja si skutočne myslím, že by si mal prestať čítať poéziu a viac používať rozum, než srdce,“ presvedčivo dodal a trval na svojich slovách. Keď však videl, že sa odpovedi nedočká, tak do kamaráta znova rypol. ,,A s tvojou vyvolenou ste sa dostali aj niekde ďalej, ako len po horlivý bozk z pravej lásky?.“ Na Spencerovi bolo vidieť, že sa ledva udrží a má len kúsok od toho, aby sa nezačal z celého hrdla smiať. To v chlapcovi nevyvolávalo práve najlepšie pocity. Vôbec netušil čo mu má povedať. A tak dovolil prehovoriť svojmu srdcu. ,,Nechceme to urýchliť. Sme ešte mladí, všetko má svoj čas.“

            ,,To je skutočne zaujímavé, Dark. Ja s Farren chodím len týždeň, ale už som sa dostal aj ďalej ako pod jej tričko.“

            Chlapcovi úplne uniklo, že kamarát odpovedal znova ironicky, ale bol tak zaujatý potemneným nebom, až sa vôbec nevedel sústrediť na dialóg. Napokon sa spamätal a s prekvapením vykríkol: ,,Farren Melloryovou? S tým tichým a zakríknutým dievčaťom, ktoré býva vedľa tvojej ulici?.“

            Spencer sa na neho triumfálne pozrel a zvolal: ,,Aj mňa to zaskočilo, ale pokiaľ človek niečo nevyskúša, nezistí o čo prichádza. Nikdy by som o nej nepovedal, že vie byť tak vzrušujúca.

            Chlapec sa na neho neveriaco pozrel: ,,Nehovoril si mi minule, že jej rodičia sú silno veriaci a chcú, aby si ich dcéra svoju nevinnosť uchovala do svadby?.“ Darkim tomu nemohol uveriť. Keď si predstavil tú slušnú dievčinu vedľa neohrozeného Spencera, tak si nedokázal dať dokopy skladačku ich dvoch ako páru. Ale ani ako milencov. Isteže, nemohol jej uprieť, že bola pekná. Jej medené vlasy so zlatohnedým nádychom a striebristé oči by sa dali označiť ako podmanivé, ale ona bola typ dievčaťa, ktoré pozornosť chlapcov pútalo iba vtedy ak sa nejakým nemožným spôsobom mohlo zviditeľniť. Okrem toho mala silne katolícke zásady a chodila do kostola takmer každý deň. Darkimovi sa preto zdalo nepravdepodobné, že by sa takýto typ dievčaťa dal zlákať na cestu zakázanej rozkoše. I keď je pravda, že Spencerovi dokáže máloktorá odolať, ak sa vôbec nejaká nájde.

            ,,Obávam sa, že toto jej predsavzatie sa už naplniť nemôže, odpovedal čiernovlasý chlapec a vykúzlil zahanbený pohľad.“

            Chlapec sa v tom už ďalej nechcel vŕtať a tak iba stroho povedal: ,,Gratulujem. Musí byť úžasné vedieť, že pred tebou nikto iný nebol.“ Po tejto vete chlapec pocítil ostrú žiarlivosť, pretože on nebol Taboriným ani prvým frajerom a nebude ani milencom. Avšak hoci už nebola panna, on chcel ešte počkať do svojich šestnástich rokov. Už mu zostávajú len štyri mesiace. A potom sa jej plne odovzdá a bude patriť len jej. A snáď ona iba jemu. A nikomu inému. Spencer mu skočil do myšlienok, keď sa nečakane ozval: ,,Si môj najlepší kamarát, preto ti poviem tajomstvo. Ale musí to zostať medzi nami, dobre?.“ Ani nečakal na to, kým sa chlapec vyjadrí a už mu zvestoval novinu, aká ho nesmierne prekvapila. Bolo to asi rovnako absurdné ako si myslieť, že hodváb sa niekedy môže zmeniť na kov.

            ,,Prvý, kto ju dobyl bol Perceval Demmington. Myslím, že obaja vieme, čo je to za človeka. Grobián, hulvát a ničomník.“

Darkim sa chystal odpovedať, keď v tom si všimol, že sa spustil z neba prudký dážď. Postavil sa zo stoličky a zatvoril okno. ,,Tomu neverím. Ty si nebol jej prvý? Veď ona vyzerá tak slušne.“ Chlapec sa snažil predstaviť Farren tak, ako ju popisoval Spencer, ale nejako si tak nevedel predstaviť. U neho to bude vždy dievča, ktoré klopí oči do zeme a odpovedá tak tíško ako keď šumí v povetrí lístie. Tá predstava sa mu nepodarila zhmotniť do reality, nech sa snažil akokoľvek.

            Perceval prezývaný Percy bol známy ako najpopulárnejší tretiak na škole a to vďaka sklonom si dokazovať svoju nadradenosť fyzickou silou.  Viaceré dievčatá na škole boli z neho unesené pre jeho tvár, ktorá pripomínala sochu rímskych hrdinov a jeho svalnatú vyrysovanú postavu. Niektoré však z neho mali strach a pociťovali ku nemu odpor. A bol skalopevne presvedčený, že Farren Melloryová patrila do druhej skupiny dievčat. Darkim nechcel svojho dobrého kamaráta spochybňovať, ale bolo ťažké uveriť tak nereálnej verzii, keď on sám sa stal neraz svedkom, kedy videl ako sa Farren správa pri ľuďoch, obzvlášť pred tými, ktorí majú od narodenia predurčené nohavice.

Spencer akoby čakal, že mu kamarát neuverí a sebaisto dodal:

,,Som svedkom toho, že panna nebola. Už som sa s ňou niekoľkokrát vyspal. A Percy mi môže dosvedčiť, že mala po ňom aj iných chalanov, ktorým bola po vôli a to dobrovoľne. Avšak po tom, ako sa im vyhrážal, aby chránil jej povesť, tak sa zaprisahali, že budú mlčať. Darkim mu chcel oponovať, no potom si to rozmyslel. Medzitým kamarátovi prišla sms správa. Vytiahol nablýskanú Nokiu zo značkovej bledo modrej džínsovej bundy.

,,Už prestáva pršať. Zrejme sa vyjasní,“ povedal nahlas chlapec, ale skôr sám pre seba, ako pre kamaráta.

            Spencer pôsobil zainteresovane a vôbec kamaráta nevnímal. Na display mu zasvietilo úhľadne sformulované písmo s prekvapivo správnym pravopisom bez jeho hrúbky.

,,Moji rodičia išli na oslavu. Som sama doma. Príď. Čakám Ťa. Tvoja T. :-*.“

Darkim zdvihol obočie: ,,Farren?.“

Kamarát horúčkovito odpisoval na správu a druhý chlapec si všimol, že vyzerá byť prekvapivo nervózny. Vzápätí odoslal krátku správu.“ ,,Som na ceste. Čakaj ma v tej spodnej bielizni, ktorú som ti predvčerom kúpil.“

,,Isteže, je to Farren. Už sa ma nevie dočkať,“ dodal chrapľavejším hlasom a vyhol sa Darkimovmu skúmavému pohľadu. ,,Chce, aby som sa s ňou stretol. Je to naliehavé. Nepočká to. Musím súrne odísť.“

Kamarát prikývol a snažil sa rozpamätať, kedy bol Spencer taký nervózny ako teraz. Akoby pred ním niečo skrýval. Súvisí to s nimi oboma? Bol by prisahal, že dostal správu od niekoho iného. Ale keďže mu bezhranične veril, tak sa rozhodol potlačiť negatívne myšlienky a nezapodievať sa nimi.

,,Samozrejme, chápem. Tak ju nenechaj teda čakať.“

Chlapec prešiel okolo Darkima a keď vchádzal cez izbové dvere zvolal ,,Nechaj odo mňa pozdravovať svoju malú sestru.“

Kamarát vystrúhal grimasu ,,Veď vieš, že ťa nemá rada.“

  ,,Veď práve preto,“ zavtipkoval. Ešte sa ozvem. Maj sa.“

Darkim za ním zavolal ,,Beriem na vedomie. Čau.“

Potom ako osamel sa díval von oknom za odchádzajúcou vysokou postavou svojho kamaráta. Veľmi ho prekvapila náhla zmena počasia. Vonku prestalo pršať a na nebi sa začali rozpínať neisté lúče. Obloha sa zafarbila do modravého nádychu a vykúzlila pestrofarebný oblúk dúhy, ktorý sa rozprestrel po celej ulici až do neznámych zákutí. Darkim mal pri tomto úkaze náhle pocit, že celá epizóda s dažďom, sa mu iba snívala.