28. kvě, 2017

Asteria (Kapitola 3)

    V Blysseinom živote sa dialo neustále niečo nové. Len zriedka sa v jej živote vyskytovalo tiché obdobie. Väčšinou pripomínal scenár  búrku, ktorá nečakane zmietla moreplavcov do oceánu. Dievčina sa neraz pristihla pri tom, ako závidí svojim rovesníkom, že vedú úplne jednoduché a obyčajné životy. Aj keď ten jej nebol ničím výnimočný, napriek tomu sa nedalo povedať ani to, že ju v skutočnosti napĺňal. Bolo to presne naopak. Neraz ju ubíjal.

            Možno za všetok ten chaos mohla jej mladšia sestra, ktorá ju nedokázala nikdy pochopiť a navyše sa pohybovala v úplne inej dimenzii. Vo sfére, kde pre idealistickú osobu, akou bola ona, nebolo žiadne miesto.

            Blysse sa o svojej sestre takmer nezmieňuje, pretože jej bolo asi miliónkrát opakované, že skutočnými sestrami ani nie sú. Práve preto sa neraz správala, že je vlastne jedináčik. Jej život by bol určite viac znesiteľnejší a pokojnejší. No, práve teraz nebolo možné ju ignorovať a ani sa tváriť, že neexistuje. Stačilo, aby sa pozrela na jej malý nakrčený nos, ktorým dávala najavo, že sa nechystá odísť. Neváhala a zastrčila si svoj starý zošit pod prikrývku. Narovnala sa v pleciach a obrátila sa k plavovlasej návštevníčke. ,,Čo ťa sem privádza, Tenley? Ty za mnou predsa bez dôvodu nechodíš. Musí to byť skutočne dôležité.“

            Jej sestra pôsobila sebaisto a s určitým nadhľadom. Nikdy sa netrápila preto ako vyzerá alebo sa nesťažovala na nedostatok priateľov. Vždy bola obdivovaná, populárna a spoločenská. Jedným slovom okúzľujúca. Teda, aspoň pre ostatných. Pre Blysse to bolo dievča, pre ktoré bol vzhľad to najdôležitejšie na svete a ktorej nič nehovorilo slovo pokora.

       Tenley ani nemala dôvod sa zapodievať tým ako vyzerá, pretože patrila medzi dievčatá, ktoré svojou krásou každého upútajú. Odmalička mala nádherné plavé vlasy so striebristými pramienkami a nezvyčajné akvamarínové oči, ktoré dokázali meniť farbu. Predstavovala všetko to,  čo ona nikdy znamenať nebude. Jej tok myšlienok napokon svetlovláska prelomila.

    ,,Musím mať dôvod na to, aby som navštívila svoju vlastnú sestru?.“ odbočila rafinovane od témy a nadvihla zlatisté obočie. Keby sa jednal o iný sestrin kúsok, možno by sa Blysse aj zasmiala na jej chabom pokuse snažiť sa predstierať, ale ona nemala vôbec náladu a chcela od sestry počuť jednoznačnú odpoveď. Okrem toho v jej podaní slov ,,vlastná sestra“ vyznela táto vyslovená myšlienka naozaj paradoxne a neprirodzene.

            ,,Som presvedčená, že si prišla kvôli niečomu alebo niekomu.“

Tenley sa nevinne usmiala a sklopila zrak. Postávala pri dverách a rozhliadala sa vôkol izby, ktorú videla najmenej tisíc krát. No nebadaný šibalsky výraz, ktorý mala v tvári, hoci sa snažila správať kajúcne, jej sestre neunikol. Mala niečo za lubom, bolo to viac ako isté. Keď podišla bližšie k jej posteli, sadla si vedľa nej. Obrátila ku nej oči, pričom zamrkala dlhými svetlými mihalnicami. ,,Máš pravdu. Niečo od teba potrebujem.“

Staršia sestra len prekrútila očami, pretože od nej čakala presne takú reakciu. Už si živo predstavovala čo to asi bude. Hneď ju napadlo nové oblečenie zo zahraničia, ktoré jej priniesla teta alebo možno jej parfum, ktorý sa jej potajme páčil. Hoci boli s Tenley úplnej inej povahy a vôbec sa do tváre na seba nepodobali, tak mali postavy približne rovnaké. A tak by ju vôbec neprekvapovalo, keby si vypýtala práve to oblečenie.

,,Chceš si odo mňa požičať to modré tričko s korálikmi, ktoré mi priniesla teta z Ameriky?“

Jej oči na chvíľu zažiarili ako zafíry, no vzápätí pohasli. Vzdychla si. ,,Nie, tričko som naozaj nemyslela. A ani tvoj parfum,“ skočila jej do myšlienok, ako keby z nich vedela čítať. Nakoľko nevedela, čím ju sestra prekvapí, začala byť trochu nervózna. No navonok sa správala formálne a odmerane. ,,O čo teda ide?.“

Tenley sa ku nej posunula ešte o kúsok bližšie, naklonila ku nej hlavu a zašepkala. ,,Predsa o to tajomstvo.“

Dievčina sa zatvárila prekvapene. Netušila, o čom jej sestra rozpráva. ,,Aké tajomstvo? O žiadnom neviem.“

   Tenley po jej odpovedi vyskočila z postele a vykríkla. ,,Videla som ako si schovávaš pod periny nejaký zošit.“

   ,,Ty si ma sledovala?“ vyhŕkla nahnevane i keď veľmi dobre vedela, že ju určite pristihla. Jej sestre nikdy nič neuniklo. V tom bola lepšia ako detektív na polícií.

  ,,Nesledovala!,“ urazene odvrkla. ,,Prišla som do tvojej izby práve vtedy keď si niečo ukrývala pod posteľ do ľavého rohu.“

   ,,A čírou náhodou si videla, že to ukladám do ľavého rohu  a, že to nie je povolené tvojím očiam.“ skonštatovala a uprela na ňu svoj pohľad. ,,Mala by si sa naučiť už konečne klopať, Tenley,“ namietla ostrejšie než mala v úmysle a prísne na ňu pozrela. ,,Možno keby si sa naučila čo sa patrí, tak by sme predchádzali nepríjemnostiam.“

,,Láskavo sa nado mnou nepovyšuj, Blysse!,“ vykríkla Tenley pobúrene a oči jej iskrili zeleno modrým ohňom.

Tmavovláska rezignovala. ,,Nechcem sa s tebou hádať. Ale ak je to všetko, čo si mi prišla povedať, tak môžeš pokojne odísť.“

Tenley na ňu vytreštila oči a pootvorila ústa, akoby pred sebou zbadala nejaký prízrak. ,,Ty ma vyhadzuješ?“

,,Nie, nevyhadzujem ťa. Len ti ponúkam možnosť odísť.“

   ,,Neklam, posielaš ma preč!,“ skríkla nahnevane a zdvihla do výšky prst, aby na seba upozornila. ,,Pravdou je, že som ťa chcela lepšie spoznať a preto som za tebou prišla, ale teraz viem, že to bola hlúposť,“ odsekla, pričom sa tvárila dotknuto.

    Blysse na jej obhajobu nepohla ani sánkou. Mlčala. No potom sa ozvala. ,,Ak budeš odchádzať, nezabudni za sebou zatvoriť dvere.“

            Dievčina od hnevu očervenela ako kapia. Otočila sa na päte a vypochodovala z jej izby ako zimná víchrica. Chytila mosadznú kľučku a skríkla ,,Aby si vedela tie dvere boli otvorené.“

Tresk!

Keď počula vzďaľujúce kroky svojej sestry. Vedela si živo predstaviť v akej je nálade. Tenley bytostne neznášala, ak jej bolo odopreté to, po čom ona zatúžila. Síce sa vedela vynikajúco ovládať, tak prišli aj také chvíle, kedy zlyhala a prišla o svoju rokmi nacvičenú rovnováhu. A vtedy bolo komické sledovať jej správanie. A ona to vedela zo všetkých najlepšie.

 

 

 

       Darkim sedel na drevenej lavičke. S blaženým pocitom v duši si čítal správu, ktorú mu poslala Tabora. Prišla mu pár hodín po tom, ako sa rozlúčil so Spencerom. Rozbor správy sa nedal rozlúštiť, ale obsah slov vyjadroval, že sa jedná o niečo dôležité. Tá správa bola od jeho milovanej. A tie slová boli určené iba pre jeho oči. Na ničom viac nezáležalo. Presne v takomto ponímaní sa to snažil vidieť aj zaľúbený chlapec.

        Znova prechádzal očami po textových riadkoch. Vnímal len to, že to je tá najkrajšia podoba lásky, akej sa stal svedkom. S hrejivým pocitom pri srdci si čítal opäť tie riadky, ktoré videl už toľkokrát. ,,,,Ahoj Dark. Potrebujem sa s tebou stretnúť. O pol siedmej ma čakaj na mieste polnočnej hviezdy! S objatím Tabora.“

       Pri prečítaní slov polnočná hviezda sa mu rozhostil úsmev na perách. Takto pomenovali miesto, kde sa stretáva kopec mladých a zaľúbených párov. Miesto, ktoré každý pozná a ktoré nie je žiadnym tajomstvom. No predovšetkým to bolo miesto, kde sa stretávali oni dvaja. Spolu. Sami.  

 

A len on a Tabora vedia, ako sa ich oáza lásky v skutočnosti nazýva. Polnočná hviezda. Čas si pre seba uchmatol nekonečných dlhých päť minút a Darkima sa začala zmocňovať neskutočná túžba ju vidieť.  

       Zadíval na oblohu, ktorá bola nezvyčajne pokojná. Na nebi žiarilo zopár ligotavých hviezd čo bolo o takomto čase celkom nezvyčajné a polmesiac, ktorý vykukol spod oblakov osvetľoval všetko navôkol belasým svitom. Medzitým, ako čakal na svoju princeznú sa mu myšlienky túlali nepretržitým vírom. Chlapec  začal bytostnejšie vnímať svoje šťastie. Čas, ktorý strávil s Taborou považoval za svoj najromantickejší okamih v živote.

V tom čase pre neho nebolo nič krajšie ako sedieť vedľa svojej milovanej, dívať sa ako jej dlhé tmavé vlasy svojim striebristým závesom hľadí mesiac a ako jej fascinovane žiaria smaragdové oči pri každom úsmeve, ktorý sa jej pôvabne rozleje po tvári. Áno, to bol čas kedy prisahal nielen sebe, ale aj Bohu, že je naozaj šťastný. A to už sa nezmení. Čakajú ho ďalšie očarujúce a krásne chvíle s jeho srdcovou kráľovnou.

       Mesiac na nebi začal svietiť tak žiarivo až mal pocit, že mu chce niečo povedať. Preto bol presvedčený, že v tento osudový večer, ktorý strávi so svojou polovičkou sa stane niečo nečakané. Niečo prekvapivé. Jedným slovom niečo čo mu zmení od základov jeho život. A v ten večer sa to všetko troma vetami  naozaj stalo. Bolo to nielen nečakané, ale aj prekvapivé a zmenilo mu to život od základov. No, to čo sa odohralo, by ho nenapadlo ani v najhoršom sne.

   ,,Vnímaš ma Dark?,“ opýtala sa tmavovlasá krásavica s exotickým nádychom a miernym španielskym prízvukom a sadla si vedľa neho. ,,Mala som návštevu, trošku som sa zdržala.“

   Darkim sa strhol, akoby bol v tranze, otočil sa ku nej a milo sa usmial ,,Ach Tabby, konečne si prišla, čakal som na teba celú večnosť. Už som si myslel, že neprídeš. Ale ty si tu a už odo mňa neodídeš,“ odpovedal celý rozčarovaný a súčasne nesmierne zamilovaný. Chlapec ju jemne chytil za ruku a stisol. ,,Som rád, že si tu.“

      Tabora mala pocit, že blúzni a keď sa ju snažil pobozkať na ústa, tak uhla stranou. ,,Musím ti niečo povedať.“

    Po jej slovách sa narovnal a pustil jej ruku. Zadíval sa do lesklých zelených očí. Niečo ju trápilo. Cítil to. Vedel to. Ale nepoznal dôvod. A s očakávaním sledoval, ako sa jej ústa pootvoria a z nich vyjde pravda. Diskrétne sa od nej odtiahol a odkašľal si. ,,Počúvam ťa, drahá.“

      Darkim na tie slová čakal celých šesť mesiacov. Už vedel, čo mu jeho milovaná naznačuje. Nemohol tomu uveriť. Bol tak šťastný! Konečne mu to povie! To, čo ku nemu naozaj cíti! Ani svojmu bývalému priateľovi nepovedala, to čo sa chystá jemu vyjadriť! Je to fantastické! Neskutočné. A teraz sa to stane. S napätím sedel a cítil, ako mu buši srdce nedočkavosťou.

      Dievčina sa mu uprene dívala do očí a začala. ,,Keďže sa poznáme istý čas ....

      ,,Už šesť mesiacov,“ skočil jej do reči.

      ,,Tak by so mala byť ku tebe konečne úprimná. Zažila som s tebou veľmi pekné chvíle, dokonca krajšie, než so svojim bývalým. A to jeho som považovala za extra ligu!,“ rozplývala sa spomienkami na svoju bývalú lásku a chlapec pri jej nadchýnaní prekrútil očami.

       Chlapec vedel, že mala dvojročný vzťah s nejakým chalanom zo Španielska. Ale považoval to za minulosť, Nemal dôvod ho riešiť, keďže s ním pretrhla akýkoľvek kontakt. Navždy.

       ,,Preto si myslím, že je vhodné, aby si vedel....“ nestihla dopovedať, pretože Darkim jej stisol nežne ruku a venoval jej pohľad milujúceho človeka. ,,Ja to viem, drahá.“  

       Dievčine sa rozšírili zorničky a vypískla. ,,Naozaj?.“  

       Strach?

       Smútok?

       Neistota?

Snažil sa rozlúštiť krížovku v jej krásnych očiach, v ktorých predtým dokázal čítať ako z otvorenej knihy. Aspoň si to myslel.    

       ,,Áno, som presvedčený, že viem, čo mi chceš povedať. Túžil som to počuť od začiatku, ale ja som na teba nechcel naliehať. Ja to vnímam rovnako. A som šťastný, že to už viem!.“

     Tabora vôbec nerozumela jeho sentimentálnemu prejavu a zamrkala mihalnicami sťaby potiahnutými čiernym saténom.   

      ,,Takže ty miluješ niekoho iného?.“

       Chlapec sa na ňu zadíval ako na cudzinku. ,,Preboha! Jasné, že nie! Ako ťa niečo také vôbec napadlo? Ja som predsa už zadaný!,“

       Keď videl, ako sa zvláštne zatvárila, náhle zmeravel. Snažil sa čítať z jej pier, ale márne. No, predsa sa odhodlal a vykoktal. ,,Vieš, ja som sa bál, že mi to nikdy nepovieš. Celý rok som čakal ... a zrazu mi chceš povedať ....“

       ,,Neľúbim ťa, Darkim,“ ozvala sa hlasom ostrým ako britva, chladným ako cencúľ a pevným ako kráľovnine žezlo.

Darkim sa po jej slovách strhol akoby sa bol porezal pri holení žiletkou. ,,Neľúbiš?.“

      To nechcené slovo sa v jeho hlave ozývalo ako ozvena, ktorá nikdy neutíchne. Mal pocit, akoby sa do neho zabodli tŕne, ktoré ho umučia zaživa. Cítil, akoby mu niekto preklal mečom srdce. A najhoršie bolo, že bol presvedčený, že o svoje srdce navždy prišiel. Celý čas čakal na to, že sa jeho láska konečne vyzná zo svojich citov a keď sa tak stalo dokázala mu povedať len ...

       ,,Nemilujem ťa, Darkim,“ opakovala druhýkrát krát po sebe a jej hlas sa ozýval vzduchom ako kvílivá meluzína.

         Darkim vôbec netušil, ako má zareagovať. Toto skutočne nečakal. Zrútil sa mu celý svet. S Taborou sa poznali vyše šesť mesiacov a odvtedy spolu tvorili pár. Dúfal, že jeho láska aj keď nie je opätovaná slovami, je opätovaná skutkami. Bol to jeho prvý vzťah a on dúfal, že aj posledný. A teraz sa nedokázal spamätať z toho, že bol celý rok podvádzaný. A čo je horšie, nevie či sa z toho niekedy spamätá. Jeho láska ku nej bola príliš silná a hlboká.

       ,,Myslela som si, že to vieš. Mrzí ma to,“ odvetila a zahľadela sa do jeho modrých smutných očí. ,,Asi by sme sa mali rozlúčiť,“ zašepkala nežne a chystala sa vstať, ale on jej chytil zápästie, aby jej zabránil v odchode.  

       ,,Ale ja ťa predsa ľúbim, Tabby. Moja láska je taká silná, že stačí pre nás pre oboch,“ zanietene jej vyznával city, ale mal pritom pocit, akoby sa snažil prebudiť k životu zosnulého, ktorého svetlo sviečky zhaslo.

        Dievčina sa mu prudko vyšklbla, akoby sa popálila o rozhorúčený kov. Pri tom pohybe sa jej tmavé vlasy zviezli v hustej záplave na chrbát. Pripomínali plášť netopierích krídel.

       ,,Pochop, že ja ku tebe nič už necítim,“ zvolala a založila si ruky na hrudi.

         ,,A cítila si vôbec niekedy?,“ nahnevane a zároveň zúfalo sa opýtal a díval sa jej do krásnej tváre s pleťou smotanovej farby. Oči sa jej jagali ako hviezdy a pery boli pevne zomknuté. ,,Nie, Darkim.“

         ,,Nie?.“ zvolal šokovaný a snažil sa sám seba presvedčiť, že blúzni, lenže vzhľadom k tomu, že bol plne pri vedomí to bolo nevýslovne ťažké.  

     ,,Definuj slovo nie,“ naliehal a z jeho slov sa vytratil prosebný tón a nahradil ho požadovačný hlas.

       Tabora sa obzerala po okolí, akoby sa snažila obyčajným pohľadom privolať spasiteľa, ktorý by ju zachránil z osídiel vášnivo zamilovaného zúfalca. Keď zbadala, že okrem nich nie je na okolí ani jedna živá duša nahnevane po ňom šibla pohľadom a chladno odvetila ,,Nie, nemilovala som ťa nikdy. Po celé mesiace čo sme spolu chodili, som ku tebe nič necítila.“

Chlapec stuhol. Viac nebolo treba dodávať. Pripadal si ako nekonečný hlupák.  Naletel falošným sľubom čarodejnice, ktorá mu sľubovala majestátne a honosné zámky. V tom momente necítil nič iné, len hanbu nad tým, aký bol naivný, keď uveril, že v raji mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. I napriek tomu, že cítil oprávnený hnev a zlosť, rozhodol sa zistiť, či sa oplatilo byť zaslepeným hlupákom.

        ,,Už som ti povedala všetko. Môžem ísť domov?.“ zafňukala a venovala mu pohľad ranenej srny.

         ,,Ešte nie, musím sa ťa niečo opýtať,“ naliehavo dodal.

        Dievčina od vyčerpania vybuchla. ,,Musíme to rozoberať?.“

        ,,Musíme!“ zrúkol tak silno, až prekvapil sám seba. Vôbec si neuvedomoval, že dokáže použiť taký hlasný tón pri dievčati. A už vôbec nie pri nej.  

        Tabora sa po jeho slovách mimovoľne strhla a pokorne odvetila ,,Dobre teda.“

      ,,Chcel by som vedieť, prečo si teda so mnou tak dlho chodila? Prečo si so mnou trávila čas, keď si ma neľúbila?.“

        ,,Vieš, popravde .... páčil si sa mi,“ priznala s miernym rumencom v tvári.   

Chlapca by mali jej slová potešiť, ale vo vnútri cítil len prázdnotu. Chcel však počuť viac. To čo povedala mu nestačilo.     

       ,,A nič viac v tom nebolo. Len čistá vizuálna príťažlivosť?,“ zadúfal s nádejou.  

      ,,Nuž, mám ťa rada, ale len ako kamaráta.“

       ,,Aha, ale stále sa ti páčim, však?,“ nedal sa odbiť a keď videl ako dievčinina tvár zrumenela pochopil, že udrel klinček po hlavičke.

        ,,Áno páčiš,“ odvetila zatrepotala mihalnicami a zastrčila si tmavý prameň vlasov za ucho.

        ,,V tom prípade,“ ozval sa zvesela ,,sa nemusíme vôbec rozchádzať.“

         Dievča mu venovalo šokovaný pohľad. V tej chvíli si pripadal ako blázon. Ale on ním bol. No, žiaľ do nej. I napriek tomu, že ho nedokázala milovať. Lenže bol zúfalý a nešťastný. A tak mu bolo jedno, čo si o jeho vyznaní pomyslí.

      ,,Klapalo nám to aj bez lásky, tak prečo by nám to nemalo aj teraz?

         Dievčina pokrútila hlavou a pozrela do zeme. ,,Nie je to také jednoduché, pretože ja už milujem niekoho iného. Už veľmi dlho je mojím  ... jediným.“

       Chlapcovi trvalo pár sekúnd, kým pochopil na koho naráža.

     ,,Toho španiela?,“ opýtal sa s opadajúcim hnevom, pričom meno jej bývalého priateľa nepoznal.

     ,,Áno,“ odvetila potichu. ,,Nikdy som ho neprestala ľúbiť.“

      Darkima pichlo pri srdci. Cítil, že sa z neho vytráca všetka nádej. Zaplavila ho bezmocnosť. Venoval jej pohľad trpiaceho človeka. ,,Prečo si mi to urobila? Prečo si mi klamala? Prečo si ma nechala v tom, že ma tiež ľúbiš?.“

       ,,Je mi to ľúto Dark. Nič viac už urobiť nemôžem. Raz to pochopíš,“ odvetila so smútkom v hlase a keď sa na neho pozrela v zafírových očiach sa jej ligotali slzy. Bez toho, aby čokoľvek stihol urobiť sa rozbehla cez lúku a ako lesná víla noci sa stratila v tme vedľajšej ulice.

       Chlapec sedel ako primrazený na lavičke, neschopný pohybu či slov. Dnešný večer, na ktorý sa tak veľmi tešil sa pre neho stal niečím horším ako nočnou morou. Bol presvedčený, že sú si s Taborou bližšie než kedykoľvek predtým. Tejto predstavy sa zmocnila náruč nešťastia a on začínal mať pocit, že vstupuje do brány prekliatia. Odhodlal sa postaviť z lavičky hoci cítil, že nohy má akoby z vápenca. Odmietali ho poslúchať a pri prvom kroku sa zapotácal. Zadržiaval slzy, ktoré sa mu drali do očí. Bol to jeho prvý vážny vzťah a on dúfal, že ešte dlho aj zostane. Avšak po tejto skúsenosti už neveril, že niekedy bude niekoho mať rád.

      ,,Skutočne miloval Taboru alebo ľúbil iba vytvorenú predstavu o nej?“ Veď ona sama sa hrala na niekoho kým nie je, preto ich láska nemohla byť nič iné ako podvod. Popritom ako kráčal cez sporo osvetlenú ulicu sa neustále zamýšľal nad tým čo mu povedala. ,,Nikdy som ho neprestala ľúbiť.“  Jej slová pripomínali vzdušnú vílu, ktorá spieva nebom tragickú ódu o dvoch zaľúbených milencoch, ktorým nebolo súdené ostať spolu. Čoraz viac sa ho zmocňovala melanchólia a pred jeho domom sa mu vytvárala obrovská čierna machuľa, ktorá sa ho snažila pohltiť do svojho temného objatia. A najhoršie zo všetkého bolo, že to nebol sen, ani ilúzia a on sa stal svedkom svojho vlastného príbehu. Príbehu, ktorý bol písaným autorom jeho prítomnosti.