28. kvě, 2017

Asteria (Kapitola 4)

     Tenley sa pokúšala už desať minút zaklopať na dvere, ale niečo ju nútilo, aby to nerobila. Mala intenzívny pocit, akoby ju vnútorná sila odhovárala. Ona bola však človek, ktorý stál nohami pevne na zemi. Nebola poverčivá a ani zasnívaná. A odmietala to meniť. Rozhodne sa nechcela stať niekým, koho by ľudia označovali za divného, ako napríklad jej sestru.

Preto odhodila všetky negatívne predsudky stranou a pomaly podišla k dverám. Z izby sa neozýval žiadny zvuk, akoby bola celkom prázdna. Opatrne pritisla hlavu k pevnému dubovému opevneniu a nastražila uši.

Ticho.

Nepočula nič čo by jej pripomenulo, že v izbe niekto je. Zrejme tam jej sestra skutočne nie je. Už bola rozhodnutá sa vrátiť, keď v tom si spomenula na otcove slová. Mala prísť dolu aj s Blysse.

 

On ju však nepožiadal, on jej to prikázal! A v tom je zásadný rozdiel. Hlasno si povzdychla a stisla kľučku, s úmyslom vojsť dnu. No skôr, ako to urobila sa dvere prudko otvorili.     

    ,,Potrebuješ niečo, keď si sa tak dobýjala do mojej izby?.“

    ,,Ja som sa nedob...,“ začala, ale náhle sa zarazila, keď sa na ňu uprene pozrela. ,,Preboha, Blysse, čo to máš na hlave? Vieš, dobre, že nemôžeš chodiť do školy ako hippisák,“ rozhorčene zabalansovala a pozerala na ňu ako na zjavenie.

 Tá prevrátila očami dohora v nemej prosbe a posmešne sa opýtala ,,To je všetko, čo si mala na srdci, sestrička? V tom prípade, môžeš odísť,“ dopovedala a chystala sa jej pribuchnúť dvere pred nosom, ale ona šikovne vsunula doprostred dvier sandálu cukríkovej farby ,,Otec sa chce s tebou ešte predtým ako pôjdeš do školy rozprávať,“ naliehavo zvolala.  

   ,,Povedz mu, že hneď prídem dole,“ odvetila a jej stredne vysoká postava sa z cela ukrývala za hrubým pozadím dreva.

     ,,Ale otec mi povedal, aby som sa bez teba nevracala. Mohla by si ma aspoň raz v živote ušetriť tých svojich problémov s naším otcom,“ zabručala nahnevane. Predsa nemôžem byť súčasťou dejstva každej tvojej šlamastiky, ktorá po každé rozzúri otca do  nepríčetnosti.“

    ,,Sestrička ty ešte nevieš, ako sa človek cíti, keď sa dostane do skutočnej šlamastiky.“

                Blysse na ňu nebrala žiadne ohľady a pribuchla jej dvere priamo pred nosom. Plavovláska zostala stáť za dverami s ústami otvorenými dokorán.

     ,,Nemala by si to robiť, Blysse. Otec sa rozzúri a keď bude na teba nahnevaný, tak si to odnesieš nielen ty, ale aj ja,“ hlasno jej vyčítala. Žiadna reakcia, vôbec nič sa nestalo. Tenley od zlosti zaškrípala zubami a pevne zabúšila na zavreté dvere.

      ,,Blysse! Okamžite otvor tie dvere! Ak ich neotvoríš, tak poviem otcovi, že si ma bez dôvodu udrela,“ vyhrážala sa svetlovláska. Dvere sa málinko pootvorili a cez ne vykukla hlava ,,To by si nespravila,“ namietala a zabodla do nej planúci pohľad svojich tmavo hnedých očí.

Tenley mierne cúvla a zahanbene uprela pohľad na svoje rúžové sandále.  

 ,,Možno spravila,“ zašepkala potichu, ale odmietala sa na sestru pozrieť.

  ,,V poriadku, vyhrala si,“ oznámila a plecia jej poklesli na znak rezignácie.

  ,,Vážne?.“ vykríkla nadšene a oči sa rozžiarili spokojnosťou a úľavou.

  ,,Naozaj,“ odvetila

   ,,Tak teda poďme, kým sa otec nerozčúli ešte viac. Veď dobre vieš, aký vie byť neznesiteľný ak sa naozaj nahnevá.“

    ,,Akoby som to nevedela,“ súhlasila a kráčala s ňou po dlhej chodbe.

 

 

         Darkim ležal na priestrannej posteli a nepretržito premýšľal. Potom, ako sa pred hodinou zobudil uveril, že všetko bol iba sen a v skutočnosti sa nič nestalo. Stále si v duchu opakoval, že sa s ním Tabora nerozišla a ich vzťah sa neskončil. Jeho srdce sa ho o tom snažilo presvedčiť. No rozum mu hovoril niečo celkom iné. Lenže on už pravdu o ich príbehu poznal.

       Prudko pokrútil hlavou, aby sa zbavil dotieravých myšlienok, no bezúspešne. Čím viac sa o to snažil, tým väčšmi na ňu myslel.

        Klameš sám seba!

       Jeho myseľ kričala a snažila sa dostať zo zovretých pazúrov minulosti.  Od ich rozchodu uplynul jeden deň. Možno o mesiac sa na to bude pozerať už celkom inak. S väčším nadhľadom a pokojom.

        Veľakrát videl v televízii rozchody a aj o nich čítal v časopisoch. Až po tom ako ho zažil na vlastnej koži môže konečne priznať, že je to veľmi bolestivá skúsenosť. Čas, ktorý s Taborou strávil bol magický. Od toho dňa, ako ju spoznal mal pocit, že ich duše sú prepojené. Veril, že ich láska nezovšednie, nepohasne a ani nezanikne. Lenže človek je primalý pán na to, aby dokázal ovládať tú všemocnú vládkyňu. Láska nie je ako krieda, ktorá sa zmaže v škole špongiou a ani ako sviečka, ktorá sa po vyhasnutí opäť zapáli. Avšak pre neho láska predstavovala jednofarebného motýľa, ktorému on rád dofarboval odtiene rôznymi farbami. Možno bol príliš veľký romantik a idealista, ale on napriek tomu chcel veriť, že existuje skutočná láska. Hoci tá jeho s Taborou mala od pravej lásky veľmi ďaleko.

        Ako tam tak ležal, ani si neuvedomil, rýchlo ubiehajúci čas. Len silou vôle sa prinútil vstať. Tento deň mal považovať za významný. Dokonca bol dôležitý aj pre neho. Dnes sa zídu supy z každej triedy, aby dostali za svoje nedobrovoľné väzenie v škole odmenu. Inak povedané pri slove vysvedčenie sa každému stredoškolákovi zjavila husia koža na tele.

      Darkim bol jeden z tých žiakov, ktorý si na svoje výsledky potrpel. Na hodinách dával pozor, bol svedomitý a zodpovedný. Niekedy sa mu stalo, že nedosiahol najlepšiu známku, no ak mu na jej zlepšení záležalo, vedel ísť na doraz. Prvý ročník ho toho dosť naučil a aj vďaka nemu dospel. Avšak život stredoškolákov je kľukatý a on dokým si to sám neodskúšal, tomu ani neveril.   

       Popritom ako premýšľal o vysvedčení, sa prehrabával v skrini. Hľadal niečo vhodné, čo by si mohol obliecť. Skriňa, ktorá mu ponúkala rôznorodý šatník bola síce priestranná, ale ani zďaleka nevypĺňala celé vnútro. Ako to už medzi chlapcami bývalo, ani on si nepotrpel na parádenie a na striedanie módnych doplnkov. Bol pomerne praktický typ človeka a vystačil si s niekoľkými tričkami, nohavicami a skromnou obuvou. Čo sa týka materiálnej stránky, mohol si dovoliť rozhadzovať, pretože jeho rodičia patrili medzi tých, ktorí si luxus radi dopriali a nemali problém z neho ukrojiť aj pre svoje deti. Avšak on v tom nevidel žiadny zmysel a preto od nich dostával len to najpotrebnejšie. Navyše chlapci v jeho veku toho veľa nepotrebovali. Za to dievčatá boli často márnotratné a rozmarné. Boli to maniačky do módy a všetkého, čo sa trblietalo, bolo vystavené vo výklade a považované za trend.

       Chlapec zvoľna očami prechádzal od modrých riflí, cez krátke tričká až zimné svetre. Roztvoril dvierka dokorán, no pri pohľade na obsah sa zamračil. Nenašiel tam ani jeden elegantný kúsok v podobe saka, vesty alebo iného slušivého kúsku. Dôvod bol jednoduchý. Nechcel zo seba robiť spoločenského motýlika. To pre nechal svojmu extrovertnému a večne pozornosť budiacemu kamarátovi Spencerovi. A vtedy zbadal jeden oblek, ktorý dostal od rodičov. Bol určený pre špeciálnu príležitosť. Natiahol ku nemu ruky a zobral ho aj s vešiakom. Keď ho vystavil na svetlo, všimol si, že je takmer bez chyby. Bol síce trošku pokrčený, ale inak mu vôbec nič nebolo. Dokonca pod ním bola aj košeľa s nohavicami! Chlapec po ňom so zaujatím prechádzal očami. Pri pohľade na tmavého motýlika nakrčil nos. Inak oblek pôsobil slušne a vyzeral byť na úrovni. Čierna látka, z ktorej bolo ušité sako, mala hodvábne šálové chlopne a biela košeľa sa pýšila stojačikovým tuhým golierom s dvojitými manžetami. Jednalo sa o dvojradový smoking. Pri pohľade na tú okázalú noblesu vystrúhal grimasu. Jedine čo sa mu na smokingu páčilo, boli tmavé nohavice bez manžiet s hodvábnym prúžkom.

         Chlapec zmierený s tým, že sa predsa len bude musieť do tejto maškarády navliecť si napokon všimol, že sú mu nohavice prikrátke. Predsa len ho dostal pred dvoma rokmi a za ten čas vyrástol o niekoľko centimetrov. Hoci mu plecia trošku zmužneli, inak sa nijako fyzicky nezmenil. Lenže bez nohavíc mu bol ten smoking zbytočný. Spokojne ho zavesil na pôvodné miesto. Jeho pohľad sa uprel na športovo elegantné rifle, pre ktoré sa predtým rozhodoval. Chvíľu skúmal ich jemne obnosený povrch, no napokon ich hodil na posteľ. To isté spravil s bielym tričkom bez akejkoľvek potlače. Tieto kúsky mu budú musieť dnes stačiť. Rozhodol sa, že to s oblečením nebude preháňať. Veď v podstate o nič nejde. Nie je to taký ceremoniál, aby na neho prišiel ako Princ Bajaja. Nadšený s výberom zavrel za sebou skriňu a zamieril ku kozmetike. Tým nemusel venovať veľkú pozornosť. Používal telový sprej Soul, ktorý bol vyrobený zo santalového dreva a gél na vlasy z jeho obľúbenej značky Style Freeze.  Bez týchto dvoch zložiek si nevedel predstaviť svoj život, patrili k jeho každodennému rituálu.

        Pristúpil k posteli a položil ich na hnedý bavlnený poťah. Medzitým ako sa obliekal, jeho myseľ pracovala na plné obrátky. Cítil, ako sa mu žalúdok zovrel, keď si pripomenul včerajší rozchod. Obával sa toho, že sa už nikdy nezaľúbi, ba čo viac, že už stratil schopnosť milovať. V tomto okamihu závidel všetkým mladým ľuďom, ktorí nie sú zamilovaní a nemusia trpieť pre zlomené srdce. Už poznal, aký trpký vie byť rozchod a aké je ťažké dať niekomu navždy zbohom. Hoci už Tabora pre neho nemala nič znamenať, tak na ňu stále myslel.

Bolo to rovnaké ako droga, na ktorú si človek zvykol a ak sa mu nedostáva, začne mu chýbať denná dávka.

      S potláčajúcim hnevom si prehodil cez hlavu biele tričko a navliekol rifľové dlhé džínsy. Obrátil sa ku stene, na ktorej viselo podlhovasté zrkadlo. Kriticky sa na seba zahľadel. Vyzeral ako normálny chalan. Tričko svojou univerzálnou formou nič nemohlo pokaziť, rovnako ako nohavice s mierne vyšúchaným vzhľadom na prednej časti. Boli to jeho najobľúbenejšie a zdobili ich štyri priestranné vrecká. Patrila ku ním aj dlhá pochromovaná kovová reťaz, ale tú okamžite zamietol. Nechcel pôsobiť vulgárne, ale ani byť stredobodom pozornosti. To skutočne nebol jeho štýl prejavu. Zamieril ku poličke pod zrkadlom a zobral z nej jednoduchú striebornú retiazku, ktorá ležala na kope príveskov. Zapol si ju okolo krku. Teraz bol so sebou spokojný. Už sa chystal odísť z miestnosti, keď si náhle spomenul, že na niečo zabudol. Schmatol z postele pomádu na vlasy a sprej. Niekoľkokrát ho stlačil a gél si prstami vmasíroval do svetlých pramienkov. I po nanesení vrstvy pôsobili jeho vlasy trošku neupravene, za čo mohol fakt, že sa mu odjakživa mierne vlnili. Prepožičiavali mu vzhľad neohrozeného piráta a jemu sa tá predstava páčila. Keď so svojim vzhľadom skončil, poobzeral sa po izbe. S prekvapením zistil, že po sebe nezanechal žiadny neporiadok. Nebol síce perfekcionista, ale ani nechcel, aby jeho izba pripomínala pouličnú skládku. Pre istotu skontroloval denník. Bol starostlivo ukrytý na mieste, kde na neho nikto nedočiahne. Hlavne jeho mladšia sestra Siofra, pred ktorou si musel dávať ozajstný pozor  a ktorú rád nazýval ,,chodiaca pohroma.“ Neraz sa stalo, že mu mizli veci a väčšinou bola na príčine vždy práve ona. A stávalo sa to ešte aj v čase, keď ich rodičia neboli pracovne odcestovaní. Počas ich pobytu v Austrálií sa o nich starala ich slobodná teta Abigail, ktorá si obe deti vzala pod ochranné krídla. Keďže nemohla mať vlastné deti, považovala ich za svoje. Darkim jej bol neskonale vďačný za jej obetavosť, náklonnosť a starostlivosť.

       Siofra mala vo svojom veku veľmi málo kamarátov, čo viedlo k tomu, že žila inak ako ostatné deti v okolí. Bolo to večne zasnívané dievčatko, s tajomnou povahou a nepredvídateľným správaním. Na dieťa mala obrovskú fantáziu a často sa jej nápady dali označiť ako bláznivé. Pre ňu nebolo nič nemožné. Aspoň to tak vždy tvrdila. A hoci ju mal svojim spôsobom rád, boli obdobia, kedy by ju doslovne dokázal zahrdúsiť vankúšom. A to bez váhania!

       Ešte teraz mu naskočila husia koža pri predstave, čo všetko pri svojej sestričke musel zažiť. Nakoľko milovala všetky zvieratá, tak sa neraz stávalo, že sa s každým jedným z nich musel zoznámiť aj on. A nie vždy to bolo dobrovoľne. No pri rekapitulácií niektorých jej výstrelkov sa nevedel zhodnúť na tom, ktorý bol horší. Všetky mu totiž prišli tragické. Dodnes si ešte na nich pamätal.

       Keď mal jedenásť rokov, tak sa ho rozhodla sestra prekvapiť. No to vystriedalo šok, keď zistil, že chová v jeho izbe včelie larvy, ktoré kŕmila nektárom a peľom. Vzhľadom k tomu, že ich chovala v starom kvetináči za skriňou, si to vôbec nevšimol. Nikdy nezabudne na deň, kedy na svoje meniny rozbaľoval darčeky od rodičov a jeho sestra mu darovala starý črepník prikrytý látkou. Síce ho prekvapilo, že mu darovala jeho vlastný kvetináč, ktorý chcel predtým vyhodiť, tak jej nechcel pokaziť radosť a darček od nej prijal. Keď však po odkrytí látky na neho vyletel malý roj včiel. V prvom momente spanikáril a začal rukami silno mávať, aby ich odohnal, pokiaľ sa mu nepodarilo vstať. Siofra vrieskala, že mu nič neurobia, ale on ju nepočúval. Jednej sa podarilo ho bolestivo uštipnúť do predlaktia. V ten deň musel ísť do nemocnice, no nič vážne sa mu našťastie nestalo. Keby bol alergický na včely, mohlo to dopadnúť aj inak. Jeho sestra dostala prísny zákaz nosiť do domu akýkoľvek hmyz a jej včelie kamarátky boli usmrtené biolitom. Keď sa vrátil domov, Siofra sa s ním nebavila skoro mesiac. Lenže potom dostala ďalší nápad. Starala sa o lúčne kobylky, ktoré chovala vo veľkých plastových nádobách a v zaváracích pohároch. Nejaký čas si to nikto nevšimol, až dokým sa do domu nezačala dostávať všelijaká háveď z okolitých trávnikov. Útulný domov sa čoskoro premenil na azyl pre hmyz.

     Hmyz sa tak rozšíril, až sa začal objavovať nielen v izbách, ale aj v jedle. A každý dobre vie, aké je nepríjemné, keď nájde plávať v polievke asi dvojcentimetrovú muchu alebo konára s dlhými nohami. Táto hmyzia invázia, o ktorú sa postarala jeho nezbedná sestra dopadla následným dezinfikovaním celého domu. Avšak ani to ju nedonútilo natrvalo byť poslušnou a v ich dome sa vystriedali osirelé ľubovoľné štvornohé až šesťnohé zvieratká. No v jeden deň ju to omrzelo a našla si inú zábavu. A tou bolo odcudzovať veci, ktoré jej nepatrili. Lepšie povedané jeho vlastné veci!

        Chlapec bol viac ako presvedčený, že jej správanie vyplývalo z nedostatku pozornosti zo strany ľudí, s ktorými by trávili čas. Chýbali jej kamaráti! Avšak ona stále tvrdila, že ľudí nepotrebuje a žije pre zvieratá. Síce jej brat musel dať za pravdu, že človek je najhorší predátor v živočíšnej ríše, nevedel si predstaviť život samotára. Hoci nemal na každom prste desať kamarátov, určite by postradal Spencerovu spoločnosť. A hoci sa stávalo, že si nie vždy vo všetkom sadli a mali aj rozdielne názory na vzťahy, život, záľuby, tak sa s ním určite lepšie vedel porozprávať, než s vrabcom na streche.

     A preto veril, že keď Siofra dospeje, bude jej spoločnosť ľudí chýbať. A pochopí, že je lepšie byť s niekým, ako zostať sám. Hoci ho jej záľuba netešila o nič viac, než tá predtým, bol predsa len radšej, že už nemusí riešiť dážďovky v šuplíku, ale len stratené pero alebo zápisník. Aspoň si už v izbe nenachádza žiadne okrídlené potvorky, ktoré ho vytáčali do nepríčetnosti.

       Je najvyšší čas k odchodu. Snažil sa nasilu usmiať. A vtedy si spomenul na Taboru. Nepodarilo sa mu to. A tak prešiel cez prah dverí svojej izby až sa ocitol na chodbe. Kráčal so sklonenou hlavou a rozmýšľal len nad tým, či sa v jeho živote objaví ešte niekedy dievča, ktoré bude vedieť ešte milovať.