28. kvě, 2017

Asteria (Kapitola 5)

        Ak existovalo niečo čo Aldwyn Roberts naozaj z celej duše neznášal, tak to boli práve neskoré príchody. O tomto človeku bolo známe, že si potrpí na istú disciplínu a dodržiavaný režim, ktorý bol súčasťou jeho pedantného života. No, i napriek tomu sa stávalo, že niektorí členovia tento zaužívaný prístup nedodržiavali. To znamenalo, že chodili pravidelne neskoro. A on poznal z ich štvorčlennej rodiny len jednu. Bola ňou jeho staršia dcéra. Odjakživa patrila medzi čiernu ovcu a výrazne vytŕčala medzi bielymi ovečkami, ktoré tvorili vzorec úcty a poslušnosti. Či už chcela alebo nie, vždy sa jej podarilo niečím svojho otca nevýslovne rozčúliť. A stačila k tomu jej prítomnosť.

      ,,Mali ste prísť na raňajky o pätnásť minút skôr. Ktorá z vás  môže za to, že meškáte?,“ zrúkol skôr, než sa dievčatá stihli posadiť za priestranný stôl z bukového dreva.

        Blysse nepovedala ani slovo, zato jej mladšia sestra si nenechala ujsť príležitosť ako nahrať otcovi do kariet. Každý z rodiny vedel, že za neskoré príchody mohla vždy iba ona. No Tenley aj za cenu vlastného znemožnenia, mala vždy potrebu nad ňou zvíťaziť a dokázať jej, ktorá je tá lepšia! A toto bola jedna z vlastností, ktorú na svojej sestre úprimne nenávidela. Prehnaná zaliečavosť.

        ,,Myslím, že na svoju otázku si si odpovedal aj sám otec,“ sebavedomo vyhlásila a pohrávala sa so svojim náhrdelníkom z opálov. ,,Vieš, že ja nikdy nemeškám.“

       Hlava rodiny súhlasne prikývla a pozornosť upriamila na staršiu dcéru.     

     ,,Chceš mi k tomu niečo povedať, Alexa?.“

        Oslovená dievčina, ktorú jej otec nikdy nenazýval inak ako jej druhým menom sa nenápadne pozrela na tú vedľa seba. Avšak tá zaryto mlčala. Pre Tenley to bolo typické. Vedela ju ľahko zhodiť, podraziť, ale nikdy jej nepomohla. Veď prečo by to aj robila, keď s radosťou na ňu všetko žalovala. V tej chvíli si želala, aby nikdy neboli sestrami. Boli momenty, kedy by bola naozaj šťastná, keby jej sestra zmizla z povrchu zemského.Teraz jej neostávalo nič iné ako zachovať pokoj a nedopriať sestre víťazný triumf. 

      ,,Upratovala som si izbu. Mala som v nej veľký neporiadok.“ Muž s čiernymi vlasmi ako obsidiánové sklo a zemitými očami sa ku nej so zamračeným čelom otočil. Potom jej venoval jeden zo svojich obľúbených mrzutých pohľadov.

      ,,V prípade ak sa chce s tebou niekto z rodičov porozprávať, má ísť všetko bokom. Je neprípustné, aby si jediná nedodržiavala pravidlá tejto rodiny a nerešpektovala rozhodnutia rodičov,“ zamietol ráznym tónom a ešte väčšmi sa zamračil. Blysse bola na otcove pohľady už za tie roky zvyknutá. Vždy to bola predsa ona, ktorá za všetko mohla.

       ,,Budem sa snažiť, aby sa to už neopakovalo otec,“ pokorne mu prisľúbila, hoci o svojich slovách vážne pochybovala. No jej otec ju poznal veľmi dobre na to, aby vedel, že svoje slovo nedodrží. A to ho ešte väčšmi podráždilo. A tak sa rozhodol už nič k tejto téme nepovedať.

          Medzitým prišla jeho manželka s prívetivým úsmevom na perách položila na kuchynský dres malú kôpku špinavého riadu. Ak niekto dokázal ich otca schladiť tak to bola práve táto pôvabná a útla žena, ktorá mala na neho znamenitý vplyv. Ich mama pripomínala nežné  stvorenie, ktoré by svojou elegantnou chôdzou a benevolentným prístupom zatienilo aj vznešenú anglickú kráľovnú. Madeline nedávno dosiahla tridsať sedem rokov, ale svojim mladistvým vzhľadom jej každý odhadol oveľa menej. Bola to pozoruhodná žena s eleganciou, šarmom, ktorá prekypovala vitalitou. Veľmi sa ponášala na svoju mladšiu dcéru, s ktorou mala podobné vlasy pieskovej farby a modro zelenkavé oči. S Blysse ju však spájali len niektoré charakterové rysy, inak sa na ňu vôbec neponášala. Lenže ona sa nepodobala ani na svojho otca. A na svoju sestru už vôbec nie. A tak mala často pocit, že do ich rodiny ani nepatrí. Madeline si prstami zachytila svetlý prameň na nose, ktorý jej tam uviazol a zastrčila ho za ucho. Pohľadom prebehla po svojich dcérach. Mladšia sa tvárila spokojne, ale Blysse sa ako vždy mračila. Pôvabná žena sa zozadu priblížila k manželovi a vtisla mu na líce bozk. ,,Nespovedal si náhodou pred chvíľou našu dcéru, však drahý?.“ Zámerne spomenula len jednu z nich, pretože každý v ich rodine vedel, že privilégium hnevu si zaslúži len Blysse.

       ,,Nie, Tenley nemám čo vytknúť. Spovedal som len našu staršiu dcéru. Ale pokojne si to vypočuj. Ešte som len začal,“ odpovedal úprimne a dával si pozor, aby sa v jeho hlase neodrážalo napätie alebo hnev. Svoju ženu miloval nadovšetko a nerád by ju niečím sklamal. Madeline prikývla s úsmevom, no zamierila ku stolu.

      ,,Blysse, je všetko v poriadku? Snáď ste sa s otcom nehádali?,“ vyzvedala s obavami a úsmev sa jej z pier vytratil rovnako rýchlo ako zimná námraza počas jari.

       ,,Nie, mami. Všetko je v poriadku,“ ubezpečovala ju. Rozhodla sa, že ju nebude zaťažovať. ,,Otec mi len objasnil určité pravidlá tejto domácnosti.“

      Mama síce jej slovám neverila, ale pre tento deň nechcela v dome robiť dusnú atmosféru, no predsa len jej nedalo sa opýtať. Zadívala sa na Aldwyna, ktorý zakladal umytý riad do skriniek. Venovala mu skúmavý pohľad. ,,Dúfam, že sa zase nepreberali neskoré príchody?.“

      ,,Už sme si to vysvetlili,“ odvetil stroho a venoval sa riadom.

      ,,Snáď si sa nerozhodol, že pôjdu do školy bez raňajok?,“ vystrašene sa opýtala a prebehla očami po prázdnom stole. ,,Blysse určite nemeškala schválne, som o tom presvedčená,“ postavila sa na stranu svojej dcéry a venovala jej milý úsmev. ,,Dnes si predsa idú po vysvedčenia, je neprípustné, aby išli hladné.“

        Tenley prechádzala očami po vrúbkovanom obruse s potlačou rúži. No o chvíľu sa na staršiu sestru oborila. ,,Ďakujem ti pekne. Kvôli tebe prídem o marmeládové lievance!“ Tá však len prevrátila očami, čo plavovlásku nahnevalo a trucovito si prekrížila ruky cez prsia.

    ,,Nikto nebude hladný,“ vysvetľovala mama a pozrela na muža. ,,Posaď sa, dnes vás obslúžim.“

           Keď jej manžel videl ako sa jeho žena chopila veľkej misky a vytiahla štyri porcelánové taniere s ozdobenými okrajmi, tak začal protestovať.    

         ,,Alexa by nemala dostať raňajky. Mala by byť náležite potrestaná.“

        ,,To si nemyslím, pretože ak ju dnes potrestáš, tak sa na raňajkách už nikdy neukáže. A tvoj trest sa minie účinku. Mal by si jej dať šancu,“ navrhla a každému naložila za štyri kusy dobrôt.

  ,,Ale ... „ ešte raz sa pokúsil oponovať, ale jeho žena mu veselo skočila do reči. ,,Tebe som pridala päť kusov. Dúfam, že ti budú chutiť.“

       Jej manžel si rezignovane sadol na stoličku. Madeline sa z toho úprimne tešila. Takého dominantného a svojského muža, ako bol jej manžel by mala problém presvedčiť i kráľovská družina a možno i samotný biskup. Blysse sedela v tichosti na stoličke a upierala pozornosť na kuchynskú linku, Tenley netrpezlivo začala klepkať špičkou balerín o dlážku a ich otec sa tváril dôstojne ako sám Napoleon Bonaparte.

       Na stôl sa zniesli veľké sklenené taniere, na ktorých boli chutné lievancové palacinky. Po nich nasledovali aj lesklé príbory a nátierka s hustou džemovou polevou.

        ,,Tak dievčatá, dajte si. Neoháňajte sa tým, že málo vám stačí, Zjedzte všetci toľko, koľko vám hrdlo ráči,“ preniesla s poetickým duchom a venovala im žiarivý úsmev.

        ,,Vyzerá to naozaj lákavo,“ vyhŕkla mladšia a natierala si marhuľovú marmeládu na lievanec tupým nožíkom. Mama jej venovala pohľad svojich azúrovo – modrých očí a usmiala sa na ňu keď zasadla ku stolu vedľa manžela.

        ,,Prajem Vám všetkým dobrú chuť.“

      Tenley zdvihla hlavu od taniera a prikývla ,,Aj tebe mami, tati.“ Svoju sestru samozrejme vynechala a upriamila pozornosť na vábivú maškrtu na tanieri. Otec jej nezdvorilé prianie nijako nekomentoval a nasledoval ju v jedení, ale jeho manželka prekvapene zdvihla obočie. ,,Tenley, nezabudla si na niekoho?.“

      Oslovená sa zatvárila otrávene, ale  hneď vyčarila okúzľujúci úsmev. ,,Aj tebe samozrejme prajem, dobrú chuť, Blysse.“ Tá veta jej prišla síce násilne prednesená a mala pocit, že by pod jej falošnou zdvorilosťou aj ľad praskol. Avšak hodila jej rovnaký podiel kusu taveného syru. ,,Ďakujem ti, aj tebe dobrú chuť.“ Tenley sa zamračila nad jej iróniou. Bolo jej jedno, že s tým sama začala, bez dôvodu sa do sestry pustila.

      ,,Ale nemyslela si to vážne však? Najradšej by si bola, keby som sa tým jedlom zadrhla. Potom by ťa so mnou už nemuseli porovnávať, dodala víťazoslávnym tónom.

        ,,Vďaka ti. Aspoň už viem, ako si to myslela,“ vrátila jej úder, ktorý jej sestra nečakala. Dala jej dokonale najavo, že prekukla jej hru. A hoci sa vždy zmohla na nejakú uštipačnú poznámku, teraz prišla o slová. Počula ako sa nadýchla od hnevu, no potom očervenela ako cvikla. No, o chvíľu sa už chystala ozvať otvárajúc ústa, keď ju v tom otec ostro zahriakol.

     ,,Mohli by ste sa nehandrkovať vy dve aspoň pri stole?!“, zrúkol a udrel dlaňou do pevného stola, až vidlička mierne vedľa neho poskočila. Jeho žena sa ho snažila upokojiť a svojou rukou mu prikryla tú jeho. ,,Pokoj drahý. Dievčatá sa iba doberajú. Robia to tak odmala. Sú síce ako oheň a voda, ale majú sa radi.“

        Aldwyn nesúhlasne pokrútil hlavou. ,,To je vzájomná nevraživosť. V skutočnosti sa nevedia vystáť. Veď spolu nedokážu ani komunikovať!.“

       Madeline na to nemala čo povedať a tak radšej mlčala. Otec sa o chvíľu ozval znova. ,,Dnes je významný deň. Uvidí sa, čo ste sa v škole naučili. Tenley má perfektné výsledky každý rok. Žiaľ, o tebe Alexa sa to nedá povedať. A ak sa už nevieš vyrovnať svojej sestre so školskými výsledkami, tak sa jej nesnaž vyrovnať vôbec,“ vyprskol zo seba a bolo mu úplne jedno, že tým môže svoju dcéru zraniť. Avšak tá bola na podobné správanie zvyknutá.

       Jej otec chcel nemožné. S Tenley sa nikdy nemohla porovnávať, pretože ona mala od prvého ročníka základnej školy samé jednotky. Nemala problém celé hodiny sedieť nad knihami a učebnicami. Ale Blysse s tým mala veľký problém. Nedokázala to. Nesnažila sa kráčať v šľapajach svojej sestry a ani to nemala v pláne. Pre ňu známky neboli predpokladom inteligencie a múdrosti. Boli to len nejaké znaky, ktoré niekto udával za nadriľované poučky. Pre ňu bola dôležitá bystrá myseľ a kreatívne uvažovanie. Známky pre ňu neboli, nie sú a ani nebudú na prvom mieste.

      Tenley si uvedomovala, že má nad staršou sestrou znova prevahu a šťastne zvolala. ,,Ja budem mať zasa samé jednotky!.“

        ,,Áno, ja viem. Hovorím to stále, si veľmi šikovná. Kiežby si z teba brala príklad aj tvoja sestra,“ vyzdvihol pred všetkými jej talent a utrel si ústa do servítky. To isté spravila aj ona. Bola dokonalá imitácia vzornej dcéry. Blysse však mala nespútaného ducha a preto nemohla byť kópiou svojej sestry. No napriek tomu neodolala pokušeniu, otcovi niečo povedať. Niečo, čo sa mu isto nebude páčiť.

      ,,,,Ak by bol každý taký uhladený a dokonalý ako Tenley, neexistovali by protiklady. A potom by si ma nemal s kým celé roky zrovnávať,“ odvetila dotknuto a postavila sa zo stoličky. Obišla zaskočenú sestru, prekvapenú mamu i zarazeného otca. Bola pripravená odísť, ale zastavili ju slová jej mamy. ,,Otec to nemyslel v zlom, iba poukázal na dôležitosť známok v našej rodine,“ snažila sa zachrániť celú situáciu ako zvyčajne a jej slová vyzneli úprimne. Avšak tento krát ju nezastavila ani ona. Už tam jednoducho nechcela byť. Nevidela jediný dôvod zostávať.

       ,,Nemala by si bez vysvetlenia odchádzať od stolu Alexa! Je to nepatričné!,“ hlasno zvolal, bez toho aby sa ku nej otočil. Tenley ako vždy mlčala, pretože nemala dôvod sa jej zastávať.

       ,,Ale ja mám dôvod a podstatný,“ prelomila ticho a jej hlas pripomínal zúfalé kvílenie vetra za oknami. Bol to však mylný klam, pretože vonku povieval iba príjemný vánok. Smutne a súčasne nahnevane dodala     

        ,,Nedokážem sa viac pozerať na umelú predstavu o dokonalosti. Dobrú chuť.“ Tenley od prekvapenia otvorila ústa a mama sa radšej rozhodla mlčať. Otec bol ten čo sa ozval za odchádzajúcou staršou dcérou, ktorá mala namierené ku schodisku. ,,Vráť sa Alexa! Počuješ?!“ Keď videl, že ho dcéra ignoruje, mal sto chutí udrieť opäť do stola, ale nakoniec sa ovládol. Pozrel na svoju manželku, potom na svoju mladšiu dcéru. ,,Toto si nesmie dovoľovať. Mala by dostať domáce väzenie.“ V otcových očiach horel temný požiar a v momente, kedy si to niekto z ich rodiny uvedomil, sa s ním nikto nesnažil prieť o svoju pravdu. Jeho mladšia sestra sa o to pokúsila a odvážne dodala. ,,Myslím, že Blysse žije už dávno v dobrovoľnom väzení. Len o tom zatiaľ nevie.“

     Madeline s vážnym výrazom v očiach na dcéru pozrela a oznámila bezfarebným hlasom ,,Idem vyžehliť prádlo zo včerajška. Nahromadila sa už slušná kopa.“ Skôr než sa obaja nazdali sa vytratila z dverí ako duch zosnulej lady. Keď otec s dcérou osamel, pozrel jej do ametystových očí a jemne ju vyzval ,,Môžeš mi niečo sľúbiť?“

         ,,Pravdaže otec,“ prikývla odovzdane svetlovláska a bližšie sa ku nemu naklonila, aby ho lepšie počula. ,,Ide o Blysse,“ odpovedala mu na otázku, odpoveďou.

       ,,Porozprávaš sa s ňou? Musí si uvedomiť, kde je jej miesto. Nemôže sa takto nevychovane správať na verejnosti. Tvoja sestra sa musí spamätať, kým nie je neskoro.“

         ,,Tenley sa zatvárila ako spokojná mačka, ktorá práve dojedla to najlahodnejšie krmivo, aké kedy v živote dostala. S úsmevom prikývla.    

         ,,Spoľahni sa otec. Cestou do školy sa s ňou porozprávam.“

        ,,Ďakujem ti.“ A teraz rýchlo všetko odpraceme, aby sme stihli robotu i školu,“ dodal spokojne a obaja sa zdvihli zo stola.

 

         Abigail Nolinová, ktorú každý nazýval iba ,,Abby“ sa snažila o to, aby v dome vládla harmónia a príjemná atmosféra. Bola najstaršia zo slobodných sestier Nolinových, ktorá sa ponúkla postarať o svoju osemročnú neter a pätnásťročného synovca počas neprítomnosti ich rodičov. Odkedy odišli Sarah a Tobias Austenoví do Západnej Austrálii do mesta Perth za prácou, tak sa snažila plne vynahradiť obom deťom to o čo boli po ich odchode ukrátené. Venovala im svoj voľný čas v nelimitovanom množstve, no taktiež im dopriala vlastný priestor na realizáciu. Rozvíjať nechala svojho synovca, ktorý prechádzal fázou pubertálnych zmien. Veľmi dobre vedela, že chlapci sú v tomto oneskorení ako väčšina dievčat.

      Abigail sa o zlatíčka svojej sestry a švagra starala už pol roka a tak sa jej sestra Sarah ponúkla, že ju môže vystriedať aj ich najmladšia sestra, dvadsať osemročná Lissa, ktorá žila niekoľko rokov v Los Angeles. Posledné roky však uprednostnila pobyt v oblasti Notthingham, ktoré patrilo medzi významné mesta v strednom a severnom Anglicku. Abigail tento návrh zamietla. Robilo jej radosť sa starať o Darkima  i Siofru. Boli to najroztomilejšie deti, aké poznala.

         ,,Nemala by si sa s tým párkom tak dlho hrať Sio. Čo ak mu narastú krídla a odletí ti von oknom?,“ nadhodil a sledoval ako jeho sestra prestala točiť vidličkou v tanieri. Na chvíľu sa pozrela cez zavreté okno so svetlo žltými záclonami. Potom mu venovala výsmešný pohľad a hlasno zvolala.    

         ,,To vôbec nebolo vtipné. Mal by si skúsiť niečo lepšie,“ odvážne sa mu posmievala a čakala na to čo vymyslí.

 

          ,,To bola iba rečnícka otázka,“ zaklamal ctihodne jej brat a pokračoval s upretým pohľadom do taniera. ,,Skutočne nemám záujem sa nechať vyprovokovať dieťaťom.“ Dark vedel, že tým svoju sestru dokonale urazí a ona sa pokúsi o dostatočný protiúder. K jeho veľkému prekvapeniu sa dokonale ovládla a sucho poznamenala. ,,Hoci si starší, to neznamená, že si aj múdrejší.“ Darkim po jej slovách očervenel. Už chcel niečo dodávať, keď sa zrazu v miestnosti zjavila známa žena v kockovaných šatách. Teta Abby milovala retro štýl a bolo to na nej vidieť.

      S láskou v hnedých očiach sa ku ním otočila a starostlivo sa spýtala. ,, Nebudete hladní? Nemám vám ešte naložiť?“

      ,,Nie, ďakujeme. Mne táto porcia bohato stačí,“ odpovedal a pohľadom prechádzal po fazule, paradajkách, volskom oku a mletej červenej paprike.

      ,,Mne to tiež stačí. Viac by som nezjedla. A ak áno, beriem si do školy desiatu,“ skočilo tete do myšlienky dievčatko.

         Darkim si neodpustil ironickú poznámku ,,Môžeš zjesť svoj peračník ak dostaneš hlad.“

      Jeho sestra mu vyplazila jazyk a viac sa ním nezaoberala.

       ,,Dobre teda, ale ak budete hladní, neváhajte sa ozvať,“ žmurkla na nich a sadla si na prázdnu stoličku.

       ,,Snažím sa zdravšie stravovať. Mäsa sa síce nevzdám, ale nechcem to s ním ani preháňať,“ povedal do miestnosti, čím si vyslúžil sestrinu uštipačnú poznámku. ,,Môj brat sa snažil povedať, že si musí dávať pozor na to, aby nepribral.“ Chlapec na ňu zagánil. Ona mu vyplazila znova jazyk.

     ,,Myslím si, že Darkim to nepotrebuje. Má dobrú postavu. Je akurát,“ zhodnotila jeho teta a v duchu si pomyslela, že je celý jeho otec. Keď vyrastie bude z neho pekný mladý muž.

 

        ,,Ďakujem,“ odvetil slušne ale v duchu si pomyslel, že od ideálnej postavy má ešte ďaleko.

      ,,Ja nie som vôbec vyberavá, ale môj brat by sa mal vyhýbať kapuste a pikantným pokrmom. Pretože v opačnom prípade trávi na záchode nadštandardný čas.“

      Keď jej brat počul čo povedala, skoro mu zabehlo. ,,Siofra! Nevymýšľaj si také sprostosti! Si to predsa ty, ktorú nadúva po mlieku! A to nehovorím, ako to u teba vyzerá, keď si dáš ... “

       Teta mu skočila do reči a uprene na neho pozrela. ,,Je to ešte dievčatko, nemyslela to zle. Je iba prostoreká,“ obhajovala ju Abigail a dúfala, že si to jej brat nebude brať k srdcu.

          Ten sa napokon upokojil, no keď sa ozval, hlas mal prísny. ,,Moja sestra je hlavne drzá a nevie čo kde má povedať. Keby aspoň hovorila pravdu.“

       ,,Vy ste spolu trávili veľa času, však?

      ,,Nadmieru,“ obaja sa jednohlasne ozvali a vymenili si vražedné pohľady.

          ,,Ja som vyrastala medzi dvoma mladšími sestrami. Som zvyknutá na sesterské škriepky a hádky. Neraz sme sa nezhodli,“ teta spomínala na svoje detstvo a zasnene si povzdychla. ,,Boli to krásne časy. Plné smiechu, bláznovstiev a radostí. Nikdy na ne nezabudnem.“

     ,,Rozumiem. Ja by som radšej mal dvoch bratov, ako jednu sestru,“ popravde odvetil a videl ako sa Siofra urážlivo tvári. Netrvalo dlho a urážku mu vrátila rovnakou váhou. ,,Ja by som mala miesto brata radšej dvoch dikobrazov, alebo dve veveričky.“

        ,,Myslím, že ani tí by s tebou dlho nevydržali a utiekli od teba. S tebou sa žiť nedá!,“ namietal znechutený a popíjal šťavu z čerstvých citrónov.

       Siofra sa prekvapene usmiala. To jej brata zarazilo. Vždy sa zvykla urážať. ,,Stalo sa niečo?.“

     ,,Áno,“ dopovedala a sklopila oči do taniera, pričom zadržiavala smiech.

     Darkim stále nerozumel. ,,A čo také?“

     Siofra na neho uprela svoje veľké šedé oči. ,,Práve sa mi potvrdilo to, čo som si celé roky myslela. Si zúfalý!.“

     Jej brat to nijako nekomentoval, prevrátil očami a pokračoval v jedení.  Musí načerpať silu. V škole na neho čakajú celkom iní exoti. A malá Sio je pri nich len slabým odvarom.