28. kvě, 2017

Asteria (Kapitola 6)

     Mestská štvrť Westminster je známa oblasť Anglicka, ktorá patrí Londýnskemu mestskému Westminsterskému obvodu.

Tento malebný úsek zahŕňa brilantné štvrte akými sú Paddington a Marylebone. 

Táto lokalita sa nachádza na juhozápade blízko pamätníka Charing Cross, ktorý postavil bývalý anglický kráľ Eduard I. na pamiatku svojej manželky Eleonóry Kastílskej.

   Pôvodný názov Westminster sa vzťahuje na Westminsterské opátstvo a jeho západný chrám, po ktorom sa nesie meno tohto veľkolepého územia. Neďaleko Westminsterského paláca, ktorý patrí do starého politického okresu sa nachádza aj zóna nákupných stredísk v okolí Oxford Street, Regent Street a zábavného námestia Soho.

    V tento deň nebolo príjemné počasie, rovnako ako ani celý minulý týždeň. Londýn bol známy zrážkami a častým dažďom a preto každý Londýnčan považoval za rozumné, ak sa vyzbrojí dáždnikom. Nečakaná spŕška kvapiek dokázala človeka prekvapiť prakticky kedykoľvek. Toto hlavné mesto Anglicka sa iba málokedy zaobišlo bez prehánok a zdalo sa, že ani dnes nebude počasie k obyvateľom priaznivé. Niektorí ľudia verili tomu, že to či je vonku pekne dokáže vplývať na citové rozpoloženie človeka. Keď sa na nebi vzťahujú mraky a slnko sa za ne ukrýva, negatívne to vplýva aj na ľudí. Preto sa používalo aj príslovie: ,,Dokým sa neukáže jas, svet zahalí temnota.“

      Blysse Robertsová pokojne kráčala cez chodník aj so svojou mladšou sestrou, ktorá sa tvárila ako nevesta Hádesa – boha vojny.

        Dievčina netušila, čo sa odohráva v sestrinej hlave, ale bola si takmer istá, že to nebude nič príjemné. Tenley bola nezvyčajne ticho a už niekoľko minút odkedy vystúpili z auta nepovedala ani slovo. Blysse z vlastnej skúsenosti vedela, že v sestre horí oheň, ktorý o chvíľu prepukne. Hoci nepatrila medzi ľudí, ktorí vybuchujú často, tak ak sa to stalo, bol to mimoriadny zážitok. Samozrejme iba pre tých, ktorí mali nervy z ocele, čo však nebol prípad každého. Blysse sa rozhodla, že bude tiež ticho a nebude sa na nič pýtať. Tak sa aspoň vyhne zbytočnej hádke. Navyše veľmi dobre vedela, že už čoskoro jej sestra popustí uzdu hnevu. A presne to sa aj stalo, hoci nevedela predvídať budúcnosť. Ako Tenley kráčala, tak si nevšimla malý výčnelok a zakopla. Jej sestra v duchu začala rátať sekundy.

Raz

Dva

Tri ...

      ,,Dosť!,“ vybuchla a dupla nohou, až jej záplava pieskových vlasov poskočila. Pár neposlušných prameňov jej vlietlo do tváre.   Tenley si ich nahnevane odhodila a skríkla. ,,To je kvôli tebe Blysse. Všetko je to iba kvôli tebe!“

     Dievčina sa na chvíľu zastavila a odpovedala. ,,Isteže. Je to všetko kvôli mne.“ Keďže v chôdzi pokračovala ďalej, nevšimla si zaostávajúcu sestru. ,,Prestaň zo mňa robiť hlupaňu! Veľmi dobre vieš, o čom hovorím, Blysse! Tak to na mňa teraz nehraj!,“ nahnevane jej vyčítala, pričom sa nepohla ani o krok.

    Sestra náhle zastala a namietla. ,,Neviem o čo ide. Ja nie som jasnovidka.“

    ,,Ale vieš,“ zakňučala a dupla malou nohou. Keď videla, že ju nečaká, rozbehla sa za ňou. ,,Ide o nášho otca. Neustále ho provokuješ. A ja si to potom všetko vypočuť za teba! Myslíš, že ma to baví?,“ zvolala a zlostne do nej vpíjala svoj pohľad.

     ,,Ja otca neprovokujem. Iba som vyjadrila svoj názor. A nikdy som si nevšimla, že by si za mňa musela v niečom pykať.“

      Svetlovlasá dievčina mlčala, pretože k tomu nemala čo povedať. No snažila sa držať témy. ,,Otec ma dnes rázne požiadal, aby som sa s tebou porozprávala. Tvoje správanie prekračuje všetky medze,“ vyhlásila odvážne a nasledovala svoju sestru, ktorá prechádzala cez cestu.

       ,,Musíme sa teraz o tom baviť? Skutočne sa mi s tebou nechce hádať,“ odvetila a dúfala, že to pochopí. No to bolo v prípade Tenley asi nemožné.

      ,,A kedy?.“

        ,,Najlepšie by bolo keď budeme mať súkromie. Ale na ulici, po ktorej každú chvíľu niekto prechádza, nechcem rozoberať osobné veci. Nikdy nevieš, kto ťa počuje,“ uzavrela a zabočila cez rozostavenú budovu. Už bolo cez husté stromy vidieť ich školu, ktorú obe navštevujú.

     ,,Lenže ja som ... ,“ sestra nedokončila, pretože si tiež všimla, že sú už veľmi blízko pri škole. A hoci mala na jazyku toľko slov, rozhodla sa byť diskrétna. Predsa len ju hocikto mohol vidieť a ona skutočne netúžila po tom, aby ju niekto kategorizoval do skupiny, do ktorej patrila jej sestra.

      Podivín.

      Čudák.

      Mimozemšťan.

     Na to sa mala príliš rada a súčasne milovala svoj život.

     Ako stúpali čoraz bližšie, staršia sestra ponechala uzdu svojej predstavivosti a premýšľala, aké vlastnosti by budove pripísala.

     Westminsterská akadémia, ktorú navrhol slávny architekt Allford Monaghan Morris sa otvorila v roku dvetisíc šesť. Táto súkromná stredná škola sa nachádzala v komplexe uprostred mesta, ktorému dominoval nadjazd Westway a Harrow Road. Všade navôkol sa črtali výškové budovy, verejné cesty, diaľnice a rozsiahle športové ihriská. Hoci na prvý pohľad bola oblasť v okolí akadémii impozantná, v skutočnosti patrila medzi najchudobnejšie londýnske oblasti. No iba málokto by  našiel na tejto obdivuhodnej rekonštrukcii nejakú chybu.

       Blysse musela uznať, že tento architektonický skvost sa mohol právom  pýšiť unikátnym dizajnom a výnimočnou konštrukciou.

         Obe dievčatá sa blížili ku obrovskej budove, ktorá svojou veľkosťou naháňala strach a okázalosťou fascinovala okoloidúcich pozorovateľov. Celá metropola pôsobila esteticky a moderne. Stavební inžinieri podľa slov Londýnčanov, odviedli skutočne výbornú prácu a mali pravdu. Na budovu bol nesmierne čarovný výhľad. Svojim transparentným panelovým zasklením a priestranným rozložením pripomínala rozprávkovú terasu. Architekt chcel docieliť spojitosť prírody s výtvorom človeka a tak budova bola odetá do farby zelene a púpav. Krásu tejto betónovej kráľovnej podrhli aj osvetlené železobetónové nosné konštrukcie s nádychom farebných akcentov.

        Keby si človek neprečítal na budove zvýraznený nápis ,,Westminsterská akadémia“ pomyslel by si, že vstupuje do kúzelnej ríše plnej dobrodružstva a zázračných bytostí. Pozoruhodná stavba brala ľuďom dych.

     ,,Je to naozaj krásny exponát, hotový výstavný kus. Musím uznať, že ma vždy fascinovala kulisa prírody, ktorá ho obklopuje,“ zašepkala Blysse s nadchnutím a kráčala po chodníkovej dlažbe.

     ,,Súhlasím,“ prikývla jej sestra a to bola asi jediná vec, v ktorej s ňou súhlasila. V  osobnom živote mala každá úplne iné predstavy o kráse, ale aj o živote. Hoci boli sestrami, tak boli rozdielne. Spoločne zamierili ku dreveným lavičkám pred budovou. Okolití vtáci im robili spoločnosť a kvety sa rozpínali v kvetináčoch. Miestami žiaci postávali v areáli školy. Blysse však nikoho nepoznala.

       Tenley sa posadila na lavičku a hlasno sa opýtala ,,Ako to, že tu ešte nie sú? Už tu predsa dávno mali byť,“ vyhlásila nespokojne a hompáľala štíhlymi nohami nad chodníkom v cyklámenových balerínach. Sestra sa nemusela dvakrát pýtať koho ma na mysli, pretože to veľmi dobre vedela. A práve jej  kamarátky sa postarali o to, aby na to ani jeden deň cez školu nezabúdala. Elora, Mikaela a Tanzie, tvorili nerozlučné trio, ku ktorým patrila i jej mladšia sestra.

       Tieto tri slečny boli stelesnením krásy, dôvtipu a obdivu a preto boli presvedčené, že im patrí celý svet. Blysse si spočiatku myslela, že ich kamarátstvo je večné a úprimné, ale keďže sa stala už viackrát svedkom ich falošnej pretvárky a intríg, uvedomila si, že význam ,,priateľstvo“ tieto dámy ani z ďaleka nepoznajú. Čo sa  vzhľadu týkalo, nedalo sa poprieť, že všetky tri boli nápadne pekné a vyzývavé. Každá z nich mala iné vlasy, ale obliekali sa úplne rovnako, čím u nej budili dojem, že sú absolútne favoritky čo sa týka prznenia kreativity a originality. 

       Blysse veľmi dlho uvažovala nad tým, prečo sa jej sestra s nimi priatelí. Na prvý pohľad je možno rovnako pôvabná, ak nie dokonca o niečo krajšia, no rozhodne nie je hlúpa. Dalo by sa povedať, že je  mierne povýšená a má posmešné správanie, no určite nie je vo vnútri dutá ako drevo. A v skutočnosti to bolo milé dievča, no malo zásadnú chybu. A tou bolo, že sa snažila byť za každých okolností očarujúca. Žiaľ, aj na úkor bolesti a trápenia iných ľudí. To bol možno pravý dôvod, prečo sa kamarátila s tak povrchnými a preafektovanými dievčatami, ako boli jej spolužiačky. No, napriek tomu svoju sestru neobviňovala. Tenley bola veľmi pekná a práve preto svojim spôsobom chápala jej zmysel života. Aj keď s ňou väčšinou nesúhlasila. Narodila sa pre lesk a pôvab.

       Na okamih sa Blysse zazdalo, že sa Zem prestala točiť okolo svojej osi, všetko navôkol stíchlo do mŕtveho ticha a celé Anglicko pohltila tma. Vetrík slabo povieval a hlasy žiakov, ktoré sa odvšadiaľ ozývali stíchli. Tenley mlčala ako dno jazera a ona si vychutnávala nerušenú harmónia ticha a pokoja. To ticho bolo také úžasné. Mohla by v ňom žiť naveky.

        ,,Už ich vidím, Blysse!,“ vykríkla nadšene a prudko vstala z lavičky, až sa jemne zapotácala. Jej sestra prudko roztvorila oči a nechýbalo málo a skoro sa opýtala ,,Koho?.“

      ,,Ako vyzerám?“

     Staršia sestra nemusela dlho uvažovať. A nemala jej dôvod závidieť. Aj keď neboli práve spriaznené duše, tešila sa z toho, aká je pekná. Mohli za to predovšetkým jej pieskové vlasy, ktoré na slnku žiarili ako zlatý vodopád a ametystové oči, ktoré pripomínali rozbúrený oceán. Možno rolu zohrávala aj štíhla postava a ladné pohyby. I napriek malej výške dostala do vienka ukážkové nohy, ktoré s obľubou vystavovala. A dnes s tyrkysovými šatmi s volánmi z mušelínu vyzerala ako bájna bytosť.

    ,,Vyzeráš ako princezná,“ odpovedala úprimne.

    ,,Vďaka,“ dodala zdvorilo. ,,Potrebovala som to počuť.“

     Blysse prikývla. ,,Ako vždy.“

     Sestra jej už nevenovala pozornosť a zamávala blížiacej sa skupinke dievčat. ,,Ahojte!.“ veselo zvolala a išla im naproti. Hoci sa nesnažila počúvať o čom sa rozprávajú, hovorili tak nahlas, až mala pocit, že je priamo jednou zo zúčastnených.

 

 

      ,,Už na vás čakám dosť dlho. Čo vám to tak trvalo?,“ opýtala sa zvedavo, zatiaľ čo objímala svoju spolužiačku Mikaelu.     

        ,,Veľmi som sa na vás tešila baby, kedy vás konečne uvidím!.“

      ,,To nie je naša chyba, na vine je Elora,“ namietla najvyššia z nich a pokračovala. ,,Nevedela sa rozhodnúť či si dnes zvolí rúžovú kabelku alebo cyklámenovú.“

     ,,Nie, Ten. Never jej. Tanzie preháňa ako vždy,“ bránila sa oslovená a objala svetlovlásku okolo štíhlych pliec. ,,Popravde som sa nevedela rozhodnúť pre farbu rúžu. Všetky, ktoré mám mi prídu rovnakého odtieňu a preto to tak trvalo. Veď je nesmierne dôležité, aby som bola dokonale zladená.“

       ,,Bola som pritom a skutočne sa Elora trápila dilemou, ktorý rúž použije,“ úprimne odvetila Mikaela.

     ,,Bože, nezbláznite sa. Je jedno, či sa jedná o rúž, alebo kabelku,“ poznamenala dotknuto Tanzie. Dievčina chápavo prikývla. ,,Aha, takže ste riešili problém s kozmetickým prípravkom. Ale to je predsa jedno. Som rada, že ste tu!“

    ,,My sme sa tiež na teba tešili Ten!,“ súhlasila Mikaela a Elora súhlasne pokrútila hlavou. Tanzie sa k tomu nijako nevyjadrila, dokonca ju ani neobjala.

          Blysse čakala, čo sa bude diať. Zatiaľ ju nespozorovali, ale už boli nebezpečne blízko. Tak veľmi sa jej priečila predstava, že musí zbabelo utiecť. Nikdy im totiž nepovedala, čo si o nich skutočne myslí. A pritom nimi z celého srdca pohŕdala a nikdy v živote odkedy ich pozná jej neprišli ničím výnimočné. No strach z poníženia bol väčší ako jej hrdosť a tak sa rýchlo ukryla za jeden väčší kvetináč. Nebol síce príliš objemný, ale aspoň ju z väčšej časti zakryl a doprial súkromie. Stromy, ktoré pozdĺž rástli sa postarali o schopný úkryt. Alej zelene jej prisľubovala bezpečie. Blysse ostražito sledovala, ako sa štyri dievčatá blížia k lavičkám, na ktorých len pred pár minútami pobývala aj so sestrou.  Ešte viac sa ukryla pod tiene stromov. Snažila sa byť potichu ako gotická stavba. Takmer ani nedýchala.

   ,,Hm, to je zvláštne, ešte nedávno tu bola.“

   ,,Kto?,“ zvedavo sa spýtala Mikaela a posadila sa aj s Elorou na lavičku. Tanzie ostala stáť a tvárila sa nanajvýš dôležito.

   ,,Predsa moja sestra,“ vysvetľovala Tenley a obzerala sa navôkol. ,,Vlastne je to jedno.“

   ,,Veď je to nikto, Ten,“ podotkla Elora a narovnala si rúžovú kabelku. ,,Koho vôbec zaujíma taká nula?.“

    ,,Je to síce tvoja sestra, ale je úplne iná ako my. Inak sa správa, inak sa oblieka. Možno ani nie je človek,“ pridala sa Mikaela.

Tanzie, ktorá sa príliš dlho neozvala sa vmiesila do debaty a ľadovo povedala. ,,A ku všetkému nie je ani pekná. Divná, nudná a škaredá, žiadna kombinácia nie je horšia.“

    ,,Správne,“ pritakali dvojhlasne Elora aj Mikaela. Tenley sa komentára zdržala. ,,Aké budete mať vysvedčenie? Ja samé jednotky,“ vyhlásila sebaisto.

  ,,Ja budem mať trojku z Chémie a Biológie,“ zahanbene sa ozvala Mikaela a zvesila hlavu.

   ,,A ty Elora?“

   Oslovená sa narovnala a dodala  ,,Ja mám dvojku z  Matematickej koncepcie, Filozofie a Psychológie, ale inak mám jednotky.“ Tenley zaváhala s tým, či sa opýta poslednej na vysvedčenie, ale Tanzie ju pohotovo predbehla. ,Prepáč, Ten, ale netuším aké známky budem mať. A radšej na to ani nemyslím,“ odvetila podráždene.

  Tenley si položila ruky na kolená a prikývla. ,,Rozumiem. U nás v rodine sú známky dôležité, preto sa musím dobre učiť.“

  Elora sa poškrabala pri oku a neúctivo poznamenala. ,,Ale tvoja sestra sa dobre neučí.“

   Tenley pozrela na kamarátku a pokrútila hlavou. ,,Blysse to práveže páli, ale neučí sa na samé jednotky. Známky pre ňu nie sú dôležité.

    ,,Aha.“

      V tom sa ozval  zvuk a Mikaela sa postavila z lavičky. ,,Počuli ste to?,“ opýtala sa dychtivo priateliek a kráčala ku stromom.

  ,,Čo či sme počuli?“ opýtala sa nechápavo Elora. ,,Ja som nič nepočula.“ Tanzie, ktorá mala už dlhší čas podozrenie, že nie sú samé, ostražito vyhlásila. ,,Za tým kvetináčom niekto je.“

     ,,Si si istá? Ja som nič nepočula,“ pridala sa Tenley a sledovala ako sa kamarátky približovali k zeleni.

  ,,Som si tým istá,“ trvala na svojom Tanzie. A aj viem, kto je tam.“

  Elora venovala prekvapený pohľad Mikaele a tá začala. ,,Snáď si nemyslíš?.“

,,Ticho,“ vyštekla Tanzie a skríkla. ,,Ak okamžite nevyjdeš, tak ...“

   ,, Allenová, čo sa to tu deje?,“ prerušila ju ostro profesorka zo Španielčiny a rukou si napravila okuliare. ,,Prečo tu robíte taký hluk?,“ pýtala sa rázne a dožadovala sa vysvetlenia.

   ,,My sme tu len sedeli, pani profesorka,“ odvetila úctivo Mikaela a na vysvetlenie dodala. ,,Ale videli sme páva na tom strome, tak sme ho chceli chytiť“

  ,,Páva? U nás?,“ opýtala sa šokovane dáma v strednom veku a neveriaco na dievčatá upierala zošikmené oči. ,,Nie je možné, aby tu bol nejaký páv, Evansová. Neprežil by vo voľnej prírode v našich zemepisných šírkach. Čo sú to za hlúposti? Chcem vedieť pravý dôvod.“

     ,,Mikaela Vám hovorí pravdu, pani profesorka. Naozaj tam bol. Všetky sme ho videli,“ obhajovala kamarátku Elora.

      ,,V poriadku, dievčatá. Ak teda trváte na tom, že ste videli Páva, tak dúfajte, že medzitým neodniesol vaše vysvedčenia,“ dodala žartovne, ale vzápätí sa zamračila. ,,Obzvlášť vysvedčenie slečny Allenovej by stalo za spomenutie. ,,Buďte rada, že som vás nechala prejsť zo Španielskeho jazyka. Vaše vedomosti z tohto predmetu sú minimálne,“ upozornila ju pani profesorka a narovnala sa. ,,Čoskoro sa začnú rozdávať vysvedčenia, mali by ste ísť všetky do triedy. Ostali ste tu posledné,“ podotkla prísne a pokynula im rukou. ,,Prosím slečny, nasledujte ma.“ Všetky štyri dievčatá bez jedinej pripomienky kráčali za pani profesorkou. Tenley s Elorou išli tesne vedľa nej. Ostatné dve dievčatá kráčali pozadu.

     ,,Bola tam Blysse,“ poznamenala Tanzie.

     ,,Si si istá?,“ rozšírila oči Mikaela a uprela pohľad na kamarátku.

     Prikývla ,,Áno, som si istá. Dnes mala šťastie.“

   ,,Veru, mala,“ pritakala Mikaela a kráčala vedľa nej.

   ,,Nebudúce už také šťastie mať nebude,“ zasyčala Tanzie nenávistne a v očiach jej blčal červený oheň. No potom sa ku nej obrátila. ,,Čo ťa napadlo spomínať práve páva? To si si nevedela vymyslieť niečo lepšie?

Dievča sa zapýrilo a zamrkalo svojimi dlhými umelými mihalnicami. ,,No nič iné ma nenapadlo. Páv má pekne perie.“

    Tanzie sa na ňu usmiala. ,,Nemôžeš byť múdra, aj pekná však?.“

    Mikaela sa zatvárila zarazene. ,,Nie, ale mám najkrajšie topánky v celom Anglicku.

     Kamarátka prikývla a nechala ju chlácholiť sa tou smiešnou predstavou.

 

 

       Darkim sa rozhliadal po triede, zatiaľ čo čakal na Spencera. Zatiaľ neprichádzal. A tak sa trošku poobzeral po okolí. Miestnosť pôsobila útulne a príjemne. Celé priestranstvo sa nieslo v zelenom a žltkavom nádychu farieb. Zelené boli nielen žalúzie, ale aj stoličky a okraje tabule. Človek sa cítil ako v lese, ak si odmyslel rámus, ktorý sa rozliehal odvšadiaľ z lavíc. Najviac sa mu páčili sklené zelené panely z hliníka, ktoré pôsobili nesmierne a dynamicky. Terakotové dlaždice, ktoré sa pýšili vo všetkých priestoroch akadémie vytvárali dojem akéhosi prepychu. Taktiež výstredne pôsobili aj samonosné balkóny, ktoré sa nachádzali skoro v celej aule školy. Ak si Darkim odmyslel niektorých otravných spolužiakov a spolužiačky, mohol by vyhlásiť, že táto miestnosť je hotový rúžový sad. Bol v tom však jediný problém. Tóny rúžovej boli vidieť jedine na oblečení dievčat a realita bola hocijaká, iba nie rúžová.

         Chlapca sa náhle zmocnila únava. Aj by rád relaxoval, keby v miestnosti žiaci nevykrikovali a netrieskali vecami. Napokon si položil hlavu na lavicu a zatvoril oči. Neubehlo ani par sekúnd a bol nútený sa sústrediť. S prekvapením zistil, že pozerá do očí, ktoré pripomínali jantárovú farbu.

      ,,Prepáč, nevšimla som si tvoju tašku. Zakopla som o ňu,“ ozvala sa dievčina s vlasmi nádychom medi.

         ,,Ty prepáč mne, vôbec som neregistroval, čo sa okolo mňa deje. Posuniem ju, aby sa to viackrát neopakovalo,“ povedal láskavým tónom a prisunul si tašku bližšie pod lavicu.

        Dievčine zasvietili oči. ,,To je od teba milé.“ Dodala s úsmevom a mierne sklopila zrak. Potom sa rozhodla pokračovať v ceste, ale zastavil ju chlapcov hlas.

      ,,Ako sa voláš?“

     ,,Moje meno je Melory Lawrencová. Teší ma, Darkim.“

     Úsmev jej opätoval. ,,Aj mňa teší.“

     Keď sa ich dlane spojili, pocítil príjemne teplo, ktoré sálalo z pokožky dievčaťa.

       ,,Odkiaľ vieš moje meno?,“ opýtal sa zarazene a videl ako dievčaťu zažiarili šibalsky oči. Melory si vymanila ruku z jeho mierneho zovretia. ,,Máš ho vyšité na svojej taške.“

     ,,Vážne?,“ opýtal sa zaskočene a znepokojila ho myšlienka, čo si o ňom teraz môže pomyslieť. Veď teraz pred ňou musí vyzerať ako narcis!

     Odkašľal si. ,,Ďakujem za upozornenie, Melory. Síce postávala len kúsok od jeho lavice, ale on náhle netušil, čo má povedať. Akoby sa minuli všetky témy, ktoré s ňou mohol prebrať. A pritom tak veľmi chcel o nej vedieť viac. Napokon sa predsa odvážil a prejavil iniciatívu. Hoci to nemal vôbec vo zvyku. ,,Aj by som ti navrhol, aby si si sadla vedľa mňa, ale môj kamarát sa tu čoskoro objaví a tak si myslím ...“

    ,,Rozumiem,“ skočila mu do reči a odmlčala sa. Darkim sa opäť pokúsil o nadviazanie konverzácie. ,,Ty si tu nová, však? Ešte som ťa na škole nevidel.“ Melory sa posunula, aby cez ňu mohla prejsť spolužiačka a prikývla. ,,Áno, ja som zo San Antónia.“

    ,,Kalifornia?,“ hádal naslepo a keď Melory pokrútila hlavou, zmierne sa začervenal. ,,Nie, San Antonio  je mesto v  Texase. Ale veľa ľudí si ho mýli so San Diegom, kvôli začiatočnému názvu. A San Diego je pobrežné mesto v Kalifornii,“ vysvetlila.

    Chlapec sa na dievča so záujmom zadíval. ,,Ty musíš ovládať celý svet.“

   ,,To nie, stačí mi pochopiť svoj svet. Ale ten má pre mňa najväčšiu hodnotu,“ odvetila úprimne a a rozlúčila sa. ,,Už vidím tvojho kamaráta. Prichádza. Maj sa pekne. Ešte sa určite uvidíme.“

      Prichádza? Spencer? Odkiaľ vedela ako sa volá a na koho čaká? Jeho meno jej predsa nepovedal alebo áno? Pôsobila na neho tak tajomne. Zatúžil o nej vedieť podstatne viac. Sledoval, ako sa usádza do prvej lavice, ktorá bola prázdna. Chystal sa ísť za ňou. Musí ju lepšie spoznať. Pocítil niečo, čo mu pripomenulo aké by bolo úžasné, keby znova cítil ku niekomu niečo viac ako len priateľstvo. No v tom mu zabránil neznámy votrelec, ktorý sa postavil priamo pred neho a zakryl mu výhľad. Už sa chystal na neho oboriť, keď v tom spoznal známu tvár.

     ,,Čau, Dark,“ pozdravil ho Spencer. ,,Čo tu robíš? Medituješ?,“ opýtal sa nechápavo a sadol si do lavice vedľa neho. Darkim mu očami naznačil ako veľmi ho to pobavilo a odvetil. ,,Nie, popravde onanujem.“ Kamarát na neho neveriaco pozrel a súčasne s ním sa otočilo aj niekoľko spolužiakov, ktorým jeho spoveď neunikla. Všimol si, že sa niektorí tvárili pohoršene. Niektorí sa dokonca usmievali. Našťastie k Melory sa to nedostalo. Vydýchol si.

    ,,Tu?,“ zvolal šokovane Spencer.

    ,,Tak mi nepokladaj také hlúpe otázky, Spen. Lebo ti na ne aj budem hlúpo odpovedať.“

     Spencer zdvihol pravé obočie a štuchol do neho. ,,Si akýsi podráždený.“

       ,,To bude tým, že sa neviem dočkať už vysvedčenia.“

Spencer na neho s údivom civel. ,,To bude také dobré?.“

   ,,Chválitebné,“ odpovedal popravde a oprel sa si lakte o stôl.

   ,,Ja mám tiež celkom slušné známky,“ pripustil. ,,Spoznal si medzitým čo si na mňa čakal, niekoho zaujímavého?.“

   ,,Nevedel som, že vieš čítať myšlienky,“ neodolal pokušeniu ho podpichnúť.

    Chlapec hlasno zvolal ,,Takže áno? Myslel som si to.“

     ,,Možno,“ odvetil tajomne a dúfal, že ho prestane spovedať. Spencerova zvedavosť však bola nadrozmerná a tak do neho rýpal ďalej. ,,Je z triedy?.“

   Darkim prikývol ale bez akýchkoľvek emócii. ,,Áno.“

    ,,Aha a čo Tabora? Ta už je mimo hru?.“

Darkima podráždilo a súčasne rozhnevalo, že jeho kamarát spomína dievča, na ktoré sa snažil zabudnúť. Ešte stále ho bolelo srdce z toho, ako ho oklamala. Opäť sa začali rozrývať staré jazvy a bolesť prenikala do jeho hrudi ako zradný meč nepriateľa. Na druhej strane však vedel, že Spencer za to nemôže a preto svojho kamaráta nevinil za jeho zvedavosť. Na jeho mieste by konal rovnako. Sú predsa priatelia a to od detstva.

   ,,Rozišli sme sa,“ povedal tak pokojne akoby sa jednalo o domácu úlohu z Matematickej koncepcie.

     Spencer sa zatváril zmätene. ,,Tak to ma mrzí,“ povedal súcitne, ale potom do svojho kamaráta znova štuchol. ,,Aj tak sa k tebe nehodila. Nájdeš si lepšiu. Nezaslúžila si ťa Dark, keď ti dala kopačky,“ zvýšil hlas čím na seba upozornil ďalších spolužiakov, ktorí si začali kvôli medzi sebou šepkať.

     ,,Vďaka za podporu a najmä to, že to kričíš tak hlasno, až sa to ozýva po celej miestnosti,“ vystrúhal na neho grimasu a jemu neušla jeho irónia.

      Darkim sa narovnal a poškrabal sa na krku. ,,Asi bude rozumné, keď si dám od dievčat pauzu na nejaký čas.“

Kamarát na neho vyjavene pozrel, akoby pochyboval o jeho zdravom rozume a naklonil sa ku nemu bližšie. ,,Zbláznil si sa? Treba hľadať ďalej. Ta tvoja pravá niekde istotne bude!.“

Darkim prikývol a prevzal iniciatívu zvedavosti zasa on. ,,A čo ty a tvoja Fran? Ešte ste spolu?.“

     Spencer pokrútil hlavou a uprel pohľad do lavice. ,,Jáááj Fran. Včera sme sa rozišli.“

   ,,Dlho vám to nevydržalo,“ skonštatoval súcitne a uprel pohľad na tabulu.

     Spencer mykol plecom. ,,Netrápi ma to. Je mi to celkom jedno. Hlavu hore, Dark. Veď dievčatá treba poriadne preskúmať a tým nemám na mysli len ich pekné ústočká,“ vyhlásil sebavedomo Spencer, avšak za jeho chrbtom sa ocitla práve pani profesorka zo Španielčiny. A tá si neodpustila na jeho adresu štipľavý komentár.     

      ,,Dúfam, že vaše vedomosti plne využijete na hodine biológie. Lebo zatiaľ nemám pocit, že by ste z toho predmetu vynikali.“     

        Darkim potlačil úsmev a niektorí spolužiaci sa od srdca rozosmiali. Spencer sa cítil ako hlupák, ale nedal to na sebe znať a ďalej sa správal ako kráľ plesových sál.

     ,,Aha,“ ukázal na štyri dievčatá, ktoré cupitali po triede a sadli si do prvých radov. ,,Tá v tom modrom je celkom rozkošná.“ Darkim sa naklonil, aby videl lepšie poslednú z dievčat, ktorá si sadla ku svojej spolužiačke. Všimol si dlhé pieskovo zlaté vlasy voľne rozpustené a štíhly chrbát.

    ,,Myslíš tu v tom tyrkysovom,“ opravil ho a sucho poznamenal    

    ,,Nič extra. Úplný priemer.“

   ,,To je jedno, aká je to farba. Na tom nezáleží,“ namietol kamarát a pokračoval zanieteným hlasom,,Videl si jej oči? Má ich ako oceán pred búrkou,“ dodal fascinovaný a nakláňal sa cez lavicu, aby na dievča lepšie videl. Lenže spolužiaci mu zavádzali v pozadí. Nasrdene sa vzpriamil. ,,Asi mi nebudeš veriť, ale úplne som zabudol ako sa volá.“

     Darkim prevrátil očami. ,,To iba dokazuje, ako veľmi sa ti páči.“

      ,,Prestaň byť ironický Darkim Austen!,“ oslovil ho celým menom, aby mu dal patrične najavo, že sa na neho hnevá. ,,Volá sa Elora Simmonsová,“ vyhlásil sebavedomo a pozrel na kamaráta.

     Ten sa zdržal komentára. ,,To je predsa tá, ktorá sedí vedľa tej v tom tyrkysovom.“

     Spencer sa naježil. ,,Však vyzerajú rovnako. Kto ich má rozoznať?“

    ,,Musím ti oponovať, Spencer. Elora ma čierne vlasy.“

     ,,A ako sa potom volá tá kráska?.“ Darkim si zahryzol do jazyka, aby nemusel kamarátovi povedať, že podľa neho nie je vôbec krásna. ,,Volá sa Tenley Robertsová.“

     Spencer sa buchol rukou do čela a rozžiarene zvolal    

   ,,Robertsová, no jasné.“

Oslovená sa otočila dozadu a on sa ukryl celý červený za spolužiaka, aby si ho nevšimla.

      ,,Myslím, že o teba má záujem,“ odvetil s úškrnom a drcol do priateľa.

     ,,Samozrejme. Myslí si o mne, že som kretén.“

     ,,Ešte máš šancu na ňu urobiť dojem. Využi jeden zo svojich šarmov,“ dohováral mu a potláčal smiech.

   ,,Ako?“

   ,,Zaspievaj jej serenádu. Tomu žiadna neodolá,“ rýpal Darkim a oči mu svietili pobavením.

    ,,V španielčine však?,“ podráždene sa na neho pozrel. Ledva z nej prechádzam,“ namietol.

      ,,No však práve preto. Žiadna ti neodolá, keď prejavíš svoj španielsky akcent.“

       Spencer si niečo popod nos zašomral a naznačil kamarátovi, aby sa staral radšej sám o seba. Pani profesorka, ktorá sa intenzívne preberala jednotlivými vysvedčeniami a robila si poriadok na svojom písacom stole ostražito zdvihla hlavu a narovnala si na nose okuliare. Hneď na to sa postavila pred triedu a zvučným hlasom sa prihovorila ku žiakom. ,,Milí žiaci. Ako isto všetci viete, opäť tu máme koniec školského roka. Dúfam, že prežijete príjemne strávené prázdniny a nezabudnuteľné chvíle. V rukách držím vaše vysvedčenia, ku ktorým mám aj niekoľko cenných vyjadrení,“ nachvíľu sa odmlčala a potom pokračovala sýtejším hlasom. ,,Niektorí z vás ma veľmi milo prekvapili vynikajúcim prospechom, iní ma zarmútili s prospechom veľmi slabým. Keďže ste boli len prváci, verím, že sa vaše výsledky v druhom ročníku viditeľne zlepšia. Predsa sa ešte väčšina z vás oboznamuje so školským prostredím, i keď musím podotknúť, že niektorí z vás sa plne aklimatizovali. Želám vám do nového roku veľa síl a úspechov. Keďže o pár dní začnú prázdniny, učiť sa už nebudete. Budú sa však konať spoznávacie výlety a rôzne spoločenské podujatia, takže dúfam, že sa tam stretneme.“ Postavila sa pred triedu a vyhlásila. ,,Teraz Vám odovzdám vaše vysvedčenie, ktoré zodpovedá o vašej aktivite, ctižiadostivosti a hlavne schopnosti koncentrovania. Budem vás volať podľa abecedy jednotlivo k sebe. Každý si zoberie hodnotenie a bude môcť z triedy odísť.

      ,,Austen Darkim,“ zvolala pred triedu a všetci sa otočili ku nemu. Chlapec vstal z lavice a kráčal ku pani profesorke s istou chôdzou. Do ruky dostal papier, ktorý zodpovedal o jeho doterajších vedomostiach. ,,Myslím, že je to chválitebné. Na hodinách ste prejavili aktivitu a sústredenosť. Vcelku som spokojná. Len tak ďalej,“ povedala a potľapkala ho po pleci. Chlapec jej poďakoval a poprial pekné prázdniny. Medzitým ako prechádzal cez lavice sa po očku pozrel po svetlovláske, ktorú Spencer označil za krásku. Dievčina mu venovala chladný pohľad svojich ametystových očí a on si s úžasom pomyslel, že naozaj vyzerajú ako drahokamy. Snažil sa tento pocit ignorovať a pokračoval ku svojej lavici. Nadchnutie ho však neopúšťalo.  Obišiel Spencera a sadol si na stoličku.

     ,,Čo je Dark? Videl si ducha? Vyzeráš vystrašene,“ vyzvedal a čakal na kamarátovo vysvetlenie.

    ,,Má oči ako drahokamy,“ odpovedal bez otázky a vyslúžil si jeho zmätený pohľad. ,,Kto?.“

      Darkim neodpovedal a dodal ,,Počkám ťa na pred školou, alebo mám ísť domov?.“

      Spencer zažmurkal a odpovedal ,,Choď sa radšej prespať. Blúzniš, kamarát.“

   Darkim prikývol a zdvihol sa zo stoličky. Prechádzal okolo lavíc a zamieril ku dverám. Predtým ako ich otvoril sa zahľadel na to dievča ešte raz. Nedokázal si to vysvetliť, ale nejaká magická sila ho pobádala, aby sa jej ešte raz pozrel do očí. K jeho šťastiu mu venovala rovnako odmeraný pohľad, ale jej oči žiarili ešte jasnejšie ako predtým. Teraz pripomínali zamrznuté cencúle počas jari, v ktorých horel plameň i napriek ich chladu. Nezdalo sa mi to, sú naozaj ako drahokam, pomyslel si prekvapene a otvoril dvere. No farba jej očí mu z mysle neschádzala ani cestou domov.