10. led, 2018

V spleti hriešnych túžob - Poviedka (2017)

V spleti hriešnych túžob (poviedka)

Úpadok

Sára nikdy nezabudne na deň, kedy sa z jej života vytratila dúha a nahradili ju silné mračná, ktoré pripomínali rozzúrených temných drakov. Akoby nad jej hlavou krúžili s nenávistným pohľadom a rozhodli sa spáliť svojim ohnivým dychom všetko, čo kedy milovala.  A ona Ivonu nadovšetko ľúbila! Bola to jej pokrvná sestra, ktorá jej bola vždy oporou a na blízku, ak to potrebovala.  Jedna druhú vzájomne povzbudzovali a prechádzali životom spoločne. Až dokým sa nestala tá nehoda. Nehoda, o ktorej nikto nehovorí. Nehoda, ktorá je tak desivá, že i samotní pekelníci s ňou nechcú mať nič dočinenia. No v očiach dospelých je považovaná za nešťastnú náhodu. Nič mystické ani žiadny nevídaný úkaz, ktorý by bol ťažko pochopiteľný pre nejedného skeptika.

Ivona mala nežné a citlivé srdce, plné lásky a porozumenia pre všetky živé bytosti. Ničím sa  nikdy neprevinila a napriek tomu sa z jej života nenávratne vyparila ako ľadová kocka na teplom asfalte. Jej sestra bola srdečná, veľkorysá a spravodlivá. Presne tak si ju aj Sára uchovala v pamäti a stále samú seba presviedčala o tom, že sa ku nej jedného dňa vráti. V nádherný  slnečný deň, keď na oblohe nebude ani mráčik a vtáky budú vzduchom pospevovať ...

,,Sára! Kde sa túlaš?! Okamžite poď sem!.“  Hlas, ktorý sa ozýval chodbou jej pripomínal stádo splašených koní, ktorí sa snažili uniknúť pred krutým trestom. No, nebola to žiadna vzdialená ozvena v jej hlave, ale reálny zvuk, ktorý vychádzal z pier veľmi nahnevanej ženy. A tou bola osoba, ktorá sa o ňu starala odkedy, jej rodičia tragicky zahynuli v kočiari pri lúpeži. Bola to jej teta Alica, ktorá sa ku nej správala často nespravodlivo a bez známky úcty. No nie vždy bola taká nemilosrdná a neprajná. Kedysi to bola krásna žena, ktorá sršila energiou a dôvtipom. A potom sa zmenila na jednu ufrflanú, podráždenú a večne nespokojnú babizňu, ktorá pre dievča s romantickým cítením nemala pochopenie a ani pár pekných slov. Nebolo jej dopriate stať sa matkou a ani manželkou. A to spôsobilo, že bola zatrpknutá a pomstychtivá.

Dievčina sa kajúcne otočila k hlasu, ktorý sa rozliehal vzduchom. Veľmi dobre vedela, že sa musí podriadiť. Nemala na výber. Nikto sa za ňu nepostaví a nikto jej nepomôže. Beztak jej Alica zo života peklo urobí, keď si tak zaumieni. Sára ju úprimne ľutovala. Bola to len veľmi nešťastná žena, ktorá nepoznala dotyk skutočnej lásky a ani objatie od svojho dieťaťa. Alica si však vo svojom zúfalstve neuvedomovala, že svojim správaním ubližovala každému, kto sa nachádzal v jej blízkosti. Ospravedlňovala ju len túžobná potreba sa chrániť argumentom, že má na to plné právo a život sa s ňou tiež nijako nemaznal. A žiaľ to bola aj pravda. A to bol hlavný dôvod, prečo sa Sára nevzbúrila a nepostavila na odpor.

,,Počúvam vás Alica. Prepáčte mi. Bola som len zamyslená,“ priznala úprimne a čakala, aký výraz sa zjaví v ženinej tvári. V podstate ho už poznala naspamäť. Postaršia dáma s popolavými vlasmi, ktoré boli pretkané striebornými prameňmi sa na ňu zamračila a potom si založila ruky v bok. Týmto gestom manifestovala svoj autoritatívny postoj a dokazovala ním, že ju vôbec nezaujímajú neterine osobné dôvody. Trochu sa naklonila a predstúpila priamo pred ňu. ,,Sára Erin  Miltonová, ty máš stále nejaké výhovorky, prečo si niečo neurobila alebo neurobíš. Povedala si, že si zamyslená?.“ zrúkla ako zatvorený lev v klietke a prižmúrila svoje veľké sovie oči. ,,Ty sa v myšlienkach túlaš bohvie kde, odkedy ťa poznám!.“

Dievčina sklonila hlavu na znak zahanbenia. ,,Odpusťte mi Alica. Prikážem mysli nemyslieť. Ale nemyslím, že ma počúvne.“

,,Nebuď drzá!,“ vypenila ako horúca láva a hrubo odsekla. ,,Obleč sa. Ideme na návštevu k mojej milej priateľke Lujze. Už nás očakáva. Má najmladšiu dcéru v tvojom veku. Istotne si budete veľmi rozumieť. A aspoň ťa naučí móresom, keď ťa ich nenaučili tvoji rodičia. Zdúchli skôr, ako ťa stihli vychovať. A ja mám teraz na krku štrnásťročnú jazyčnicu, ktorá sa nevie slušne správať!,“ posťažovala sa neexistujúcim nebesiam očami nahor a otočila sa na päte. Sáru chytila triaška. Spomínaná Lujza ju nevedela vystáť a nikdy sa ku nej nesprávala milo a ani priateľsky a to ju videla len párkrát. A ak je tá žena tak príšerná, tak jej dcéra nebude o nič milšia. Dievčinu napadalo tisíc dôvodov prečo neisť, no jej vymýšľanie bolo zbytočné. Alica by ju aj tak donútila a nenechala doma samú, ani keby od toho závisel jej vlastný život. Pokorne zvesila plecia a prikývla. ,,V poriadku. Budem o chvíľu hotová.“

,,Nie, že budeš zdržiavať. A slušne sa obleč. Nech urobíš dobrý dojem. Vieš dobre, že Lujza má vycibrený vkus na módu a štýl. Nedovolím ti, aby si ma zahanbila.“

Akoby som o tom nevedela, pomyslela si dievčina, no nahlas nič nepovedala. Mala len jediné prianie. Prežiť dnešné poobedie bez akýchkoľvek strastí a nečakaných udalostí. S touto myšlienkou si na gaštanové vlasy upevnila čepiec, prehodila hnedú šatku cez plecia a vyšla z dverí izby.

Zaživa v cele...

Pri vstupe do priestrannej miestnosti sa dievčina rozhliadala vôkol seba. Už sa nečudovala Alici, prečo tento dom tak rada navštevuje. Ešte nikdy ju sem nevzala. No pohľad na interiér v srdci jeho kráľovstva bol skutočne skvostný. Sára mala miestami pocit, akoby sa nachádzala v oáze blahobytu. I keď voči samotnej Lujze cítila nesympatie, musela jej prirátať k dobru výborný vkus pre detail. Ten mala postaršia dáma skutočne jedinečný. Sára sa cítila u nej cítila ako nevítaný hosť, no i napriek tomu sa rozhodla svojim pohľadom preskúmať každé zákutie navonok estetickej architektúry. A táto príležitosť sa jej naskytla, keď sa dámy vzdialili a ona osamela. A tak sa labužnícky vydala na prieskum.

Podlaha väčšej časti domu dýchala zemitým odtieňom zmesi škoricovej a okrovo zlatej farby. V niektorých miestnostiach sa nachádzali na zemi koberce so vzormi kvetín s tmavým lemom.  Dominantnou časťou obydlia boli steny, ktoré niesli rozmanité ornamenty a symboly. Na nich viseli výšivkové gobelíny a nechýbali ani obrovské zrkadlá obdĺžnikového tvaru. Väčšina nábytku pôsobila honosne a bola potiahnutá platinou. Nábytok bol vyrobený prevažne z mahagónu alebo dubu.  V kúpeľni bola umiestnená dlažba s motívom šachovnice. Bola totožná s tou, ktorá sa nachádzala v kuchyni. Tá nadobúdala dojem tradičného anglického štýlu, ktorý sa pýšil drevenou linkou. Otvorené police umožňovali vystaviť porcelán, ingrediencie na varenie, riad z medi a všelijaké pestré koreniny. Na policiach bolo vystavených niekoľko rozkvitnutých kvetov. Plynové lampy umiestnené v dome boli upevnené v stene na držiakoch. Väčšina obytných miestností mala vystavený kozub s bohatou zdobenou rímsou.

Dievčina netušila, kde sa má skôr pozrieť, pretože dom bol priestranný a ponúkal fascinujúce zábery. Ako prechádzala do spoločenskej miestnosti, so záujmom sa zahľadela na masívnu pohovku tmavo vínovej farby. O kúsok ďalej si všimla robustné kreslá s tartanovou vlnenou látkou. Priam ju vyzývali, aby sa do jedného z nich usadila. Neodolala. Ponorila sa do hriechu elegancie, farieb a luxusu. Pocit, ktorý ju pritom zaplavil bol príjemný a hrejivý. V tak pohodlnom kresle ešte v živote nesedela. S pôžitkom zaklonila hlavu a prestala na chvíľu vnímať okolie. Zatvorila oči. Z úplného pokoja ju vyrušil zvuk klopkajúcich topánok, ktorý sa niesol po točitom schodisku s mrežovaným zábradlím svetlej farby. Sára prudko otvorila oči a naklonila sa smerom k prichádzajúcemu hlasu. Z diaľky videla len tieň. No o chvíľu sa silueta odhalila a pred ňou stálo asi pätnásťročná dievča. Avšak návštevníčka nepôsobila práve najpriateľskejšie. Dokonca pri nej mala pocit, že sa ju pokúsi vyhodiť.

,,A ty si kto? Predpokladám, že nebudeš z vyšších kruhov. Si naša nová slúžka?,“ ozvala sa nepohostinným hlasom, ktorý neskrýval pohŕdanie a posmešnosť.

Sára by sa bola aj urazila, ale miesto hnevu, ju v srdci zapichalo. Posmutnela. Alica šetrila na jej odeve, ako sa len dalo. Nikdy ju nechcela rozmaznávať. Dopriala jej len to, čo si podľa jej slov zaslúžila. A toho bolo tak žalostne málo. Oblečenie, ktoré mala dnes na sebe bolo jej najmilšie a prakticky jediné, ktoré bolo hodné návštevy. Vlasy jej ukrýval čepiec kapucňovitého tvaru, ktorý celkom skryl hrivu jej gaštanových vlasov. Mala na sebe jednoduchú platenú blúzku so sukňou pastelovej farby. Okolo ramien mala prehodenú hnedú šatku. Nohy skrývala v tmavých čižmách so šnurovaním na nízkom opätku. Vyzerala ako žobráčka a oproti druhému dievčaťu rovnako biedne ako ošklbaný páv.

,,Nie, ja som Sára. Teší ma. Moja teta Alica sa o mňa stará. Prišli sme na návštevu,“ odvetila priateľsky a očakávala, že ku nej zmení prístup. No nič také sa nestalo. Keď sa ozvala jej tón bol ešte protivnejší. ,,Ach tak. Moje meno je Lavínia,“ predstavila sa tak vznešene, ako keby uvádzala na dvore anglickú kráľovnú. ,,Určite by si si ho mala zapamätať. Budeš ešte o mne počuť,“ dodala sebavedomým hlasom a venovala jej nadradený pohľad nevädzovomodrých očí.  

Sára musela uznať, že dievčaťu spomínané meno mimoriadne pristane. Z jej vzpriamenej a štíhlej postavy vyžarovala grandióznosť a cit pre detail. Ten podčiarkoval aj výber odevu, ktorý mala na sebe. Bolo vidieť, že si potrpí na okázalý štýl so štipkou noblesy . Lavinia mala oblečené pôvabné rúžové šaty z mušelínu. Šaty boli pod prsiami uviazané žltou elegantnou stuhou. Spod šiat vykukovali hnedé dámske lodičky na nízkom opätku. Hlavu jej zdobil výrazný klobúk s prekrásnymi umelými ružami a orchideami. Sára sa s mladým a pekným dievčaťom nemohla ani zrovnávať. To bola presne tá kráska, o ktorej spanilosti by sa mohli písať ódy na krásu. Jej farba vlasov bola popolavo svetlej farby a pleť mala alabastrovo biely odtieň. Pripomínala porcelánové bábiky za výkladom, ktoré návštevníkov lákali do sietí ako maľované motýle. Sára vôbec netušila o čom sa má s dotyčnou baviť, pretože boli úplne odlišné nielen zjavom, ale aj spôsobom života. No, napriek tomu sa odhodlala nadviazať s rovesníčkou zdvorilý rozhovor. Chvíľu sa hrýzla do spodnej pery a potom sa spýtala priateľským hlasom. ,,Máte skutočne prekrásny dom. Život v ňom musí byť určite rozprávkový.“

,,Tak to áno. Ale prečo by sme si nemohli dopriať len to najlepšie, keď sme toho hodné? My patríme k najbohatším mešťanom na okolí. Každý od nás kupuje mamine vzácne a ručne tkané koberce a tapisérie. Sú najznámejšie zo všetkých! Ja sama už viem veľmi pekne pliesť, tkať, šiť i vyšívať,“ oznámila s neskrývanou hrdosťou v melodickom hlase a triumfálne sa na druhé dievča oproti seba pozrela. ,,Moja mama tvrdí, že som tak šikovná, že ju o pár rokov zatienim a budem mať toľko zákaziek, až nebudem stíhať pracovať.“  

,,To ti skutočne od srdca prajem,“ odvetila a myslela to naozaj úprimne. Je podľa mňa úžasné, ak sa niekto nájde v tom, v čom je skutočne dobrý už v takom mladom veku.“ Pri pomyslení si uvedomila, že je to aj pravda. Žena, ktorá sa o ňu starala ju držala nakrátko a nedovoľovala jej vôbec sa venovať dievčenským činnostiam. Skôr ju zaplavovala činnosťami, po ktorých vyzerala ako stratená Popoluška. Sára tak maximálne mohla pestovať a spracovať ovocie, zeleninu a oberať lesné plody či zbierať liečivé bylinky.

,,Ja som sa jednoducho narodila pod šťastnou hviezdou. V mojom živote je všetko tak úžasné,“ podotkla s pýchou v hlase. Keď si už Sára myslela, že konverzácia práve skončila, tak sa svetlovláska ozvala zvedavým hlasom. ,,Ako to vlastne bolo s tvojou sestrou? Je skutočne pravda, že sa utopila pod vodou? To znie tak deprimujúco.“  

Sára preglgla naprázdno. Takú otázku nečakala. Nevedela ako má reagovať. Sama skutočnú pravdu nepoznala. Len sa mohla dovtípiť, ako to naozaj bolo. Ale tej jej pravde by aj tak nikto neuveril. A táto slečna so správaním aristokratky by ju určite nazvala pomätenou. Nakoľko nechcela byť nezdvorilá, povedala polopravdu. ,,Moji rodičia .... začala a chvíľu sa zastavila, akoby sa jej o tom rozprávalo ťažko a o chvíľu pokračovala tichším hlasom, ,,boli zdrvení smrťou mojej sestry. Vydali sa na prechádzku ju hľadať a splašené kone ich udupali, keď sa prevrhol ich kočiar. Mňa samu to nesmierne zasiahlo. Bolo to pred rokom, no niekedy mám pocit, že sa stalo včera. Ešte stále je to veľmi bolestivá spomienka. Nebola som pritom, ale vraj pod ňou praskol ľad a stiahol ju so sebou na dno,“ dokončila smutným hlasom. Cítila, ako ju vnútro zoviera. Bolo jej do plaču. No premohla sa a zabránila čo len jedinej slze.

,,Tak to mi je ľúto,“ dodala chápavým hlasom, akoby sa snažila vžiť do pocitov tej druhej. ,,Ja som nikdy sestru nemala a ani by som nechcela. Musela by som sa s ňou deliť o svoju izbu, šatstvo a iné cennosti. A mám oboch rodičov, no otec je na cestách. A sú spolu veľmi šťastní.“  

Sára si predstavila usmiatu Ivoninu tvár, ktorá pripomínala jarný vánok a srdce jej radostne poskočilo. Rovnako žalostne vnímala stratu oboch rodičov, ktorí ju taktiež opustili. V čase, keď žili, boli obidve tými najšťastnejšími dcérami pod obzorom. Rodičia ich obe ľúbili, venovali im pozornosť a svoj voľný čas. Otec sa venoval poľnohospodárstvu, oraniu pôdy, mláteniu obydlia a chodil rúbať drevo do hôr. Odjakživa túžil po synovi, ktorý by sa mu staral o dobytok a hospodársku zver, no nakoniec táto práca padla na jeho plecia. No venoval sa jej s pokorou a láskou zároveň. A ich mama bola vždy v dobrej nálade a mala pochopenie pre svoje obe dcéry. Venovala sa bylinárstvu, robila z nich rôzne odvary, masti a liečiva. Bola prepojená s prírodou, čo po nej zdedila tak Ivona ako aj Sára.

Nikdy sa úplne nedozvedela skutočnú pravdu o svojich rodičoch. A keďže sa po smrti jej mladšej sestry, nemal kto o ňu postarať, tak sa dostala do opatery svojej tety, ktorá však pre jej fantáziu a zmysel pre tajomnosť nemala nikdy pochopenie. Už uplynul celý rok, ale dievčina sa v jej prítomnosti necítila dobre. Alica nikdy  nemala vlastnú dcéru a to bol možno dôvod, prečo sa ku nej nepekne správala a nemala pre ňu milé slovo. Istý čas sa o jej tetu, predtým uhladenú a kultivovanú ženu, uchádzal jeden statkár s menším pozemkom, roľou a dobytkom, avšak pre ňu nebol dosť dobrým mužom a vyhnala ho zo svojho života. A čakala, že raz príde princ na zlatom koni a položí jej kráľovstvo priamo k nohám. No nikdy sa toho nedočkala. Časom bolo nápadníkov menej než šafranu v prírode. Až sa rozhodla, že zostane starou dievkou, bez rodiny, bez detí a bez priateľov. Jej jedinou záľubou a radosťou bolo trýzniť mladé dievča, ktoré zostalo bez rodičov aj sestry. No Sára nemala dôvod tete neveriť.

,,Tak čo si o tom myslíš?,“ skočila jej do myšlienok Lavinia a nahnevane dupla nohou. ,,Sára, počuješ ma?! Opakujem to už asi tretí krát, ale vôbec ma nevnímaš,“ posťažovala si a založila ruky vo vzdorovitom prejave pod prsia.

Dievčina sa mierne zahanbila. ,,Prepáč mi. Uvažovala som. A máš pravdu. Nepočúvala som ťa. Môžeš mi to prosím zopakovať?.“

,,Typické,“ prekrútila očami nahor, akoby prosila nebesia nech jej pomôžu. ,,Aj mama hovorila, že si nejaká zvláštna a sú s tebou samé problémy. Ale mne je jedno, čo mama hovorí. Kamarátky mi závidia, že som tak pekná a tak bohatá. A preto  ich veľa nemám. Ale myslím si, že tebe je to jedno a nevadí ti, že oproti mne si ako fádny opát. Teda, aspoň v to dúfam, Rada by som mala dôvernú priateľku.“

Dievčina by sa mohla pri jej priamočiarosti uraziť, ale v duchu si povedala, že sa tým nebude zaťažovať. Veď to napokon bola aj pravda. Lavinia bola skutočne pozoruhodná a výnimočne krásna. A ona sa nemohla zrovnávať ani s ohybom jej nariasených šiat. No, taktiež sa cítila neraz osamelá a rada by uvítala, keby mala spriaznenú dušu. Aj keby si ta osoba nemala vidieť na koniec svojho nosa. Tá myšlienka sa jej celkom páčila. A napokon nemusela byť až taká zlá, ako sa navonok tvárila. A tak prikývla.  

Lavínia nečakala, radostne zvýskla a uchopila ju za pažu, ako keby sa poznali odjakživa. ,,Ach Sára. Máme v kuchyni skvelý čajový kútik a vlastníme tie najlepšie čaje. Určite musíš ochutnať. A to, keď uvidíš moju izbu, tak mi budeš ticho závidieť. A to naozaj nepreháňam,“ štebotala cestou, zatiaľ čo svoju novú kamarátku viedla po skvostnej vzorovanej podlahe k točitému schodisku.

,,Pozri sa Alica. Ako nádherne si naše dievčatá rozumejú. Možno sa z nich stanú tak dobré známe, ako sme my dve,“ zašveholila ako slávik a od radosti objala svoju vernú a dlhoročnú priateľku. Druhá žena jej venovala nadšený pohľad, no potom sa len kyslo zatvárila. ,,Sára má kopec povinností, nemá čas na zábavu. Musí sa venovať domácnosti a ešte toľko ju toho plánujem naučiť. Rodičia jej dovolili len leňošiť, vystrájať a kade tade lietať. Mladá dáma musí byť na úrovni a nie naháňať poľnú zver.  Chýbajú jej patričné spôsoby,“ posťažovala si tak hlasno, ako keby sa práve dozvedela, že prišla o celý majetok.  

Lujza sa s priateľkou nechcela hádať. Poslušne prikývla. ,,Moja Lavínia je už veľmi zručná v šití a v narábaní s textíliami. Je na svoj vek veľmi šikovná, ale nedržím ju tak krátko, pretože by som tým brzdila jej talent a to by bola škoda. Každopádne vieš, prečo si si zvolila tento typ výchovy.“

,,je to len pre jej dobro, Lujza. Môžeš mi veriť,“ vyznala sa jej srdcervúco a navonok sa s nehou v očiach zahľadela na svoju neter. No náklonnosť o chvíľu vystriedal hnev a zápal pre poriadok. ,,Sára, už musíme ísť. Doma ťa čaká robota. Lavínia príde určite niekedy ku nám na návštevu.“  

Oslovená zvedavo nadvihla krk. ,,A máte tak honosný dom, ako je ten náš? Môj čas je drahocenný a nemôžem si dovoliť ním mrhať,“ opýtala sa bez servítky na ústach a neodpustila si miernu iróniu.

,,Lavínia! Čo sú to za spôsoby!,“ okamžite ju napomenula jej mama, ktorá sa mierne zapýrila. ,,Vieš predsa, že nie každý si môže dovoliť žiť na úrovni. No nemusíš predsa svoj vyšší štandard  predhadzovať ostatným. “

Po jej slovách Alica zostala ticho, Sára zamyslene a Lavínia sklopila oči kajúcne do zeme, ako keď dieťa učiteľ pristihne pri opisovaní od spolužiaka. ,,Máš pravdu, mama. A preto si myslím ...“

,,Už dosť!,“ vykríkla na dcéru a postavila sa pred ňu ako naparený kohút. ,,Vieš čo ťa predsa učím. Menej je niekedy viac. A v tvojom prípade to platí dvojnásobne.“  

Opakovane pokorená dcéra bola definitívne umlčaná. Až teraz si Lujza všimla, že ju zhodila až príliš. Snažila sa celú situáciu napraviť a tak sa s úsmevom obrátila k hosťom. ,,Moja dcéra je len veľmi otvorená a úprimná. No nie je to skvelé? Nemá v sebe ani štipku potreby klamať.“

,,Je to vskutku pozoruhodné,“ dodala Alica, ktorej sa jej slová až tak veľmi nepozdávali. Už aj ona sa cítila byť dotknutá a to oprávnene. Uvedomila si, že je najvyšší čas odísť. Ju nikto nebude zhadzovať kvôli nedostatku blahobytu a životnej úrovne. Ona je tá, čo rozkazuje. A jej ego bolo zranené. Po očku pozrela na Sáru, ale tá mala kamennú tvár. Vôbec ju však netrápilo, ako sa cíti. Ona nebola dôležitá. Podstatné je, aby neutrpela jej povesť. A na ničom inom nezáleží.  

Podišla k dievčine a zvolala pripravená k odchodu. ,,Ďakujem za pohostenie. Tebe aj tvojej láskavej dcére. Je skutočne jedinečná. Sára sa má ešte veľa čo učiť. Ale aj jazdec, kým sa naučí osedlať svojho koňa ho musí skrotiť. A ten kôň stelesňuje jej povahu. Neskrotnú. Vášnivú. Temperamentnú. Ale ako sa hovorí: ,,Kto si počká, ten sa hostiny dočká.“

S poslednými slovami sa rozlúčila s priateľkou a jej dcérou a stratila sa so Sárou za masívnymi dverami ich domu.

V plameni pravdy

Sára sa celú noc prehadzovala. Nemohla zaspať. Neustále sa jej zjavoval prízrak jej sestry. Ale inak, ako ju poznala. Akoby to bola bytosť z iného sveta, neschopná viesť šťastný život v ľudskom prístreší. Nočné mory do nej dobiedzali tak dotieravo, až ju donútili prudko vstať. Rýchlym pohybom tela zhodila z postele sestrin krémový vankúš s damaškovými prúžkami. Sklonila sa k zemi, aby ho zodvihla. Pritisla si ho s láskou k srdcu. Jej sestra ho tak milovala. Rovnako ako závesy s dvojfarebným kvetovým vzorom, ktoré boli ozdobou ich spoločnej izby. Zbožňovala všetko živé, kvety a slobodu. Túžila byť slobodná. Bez pút na rukách a bez okov na duši. Nemala strach pred živlami prírody a myslela si, že pokorí aj samotný ľad. Išla sa prejsť po zamrznutej vode. A bolo jej to osudné. Už je celý rok bez jej prítomnosti a neustále jej všetko okolo nej sestru pripomína. Miestnosť, veci v nej položené i neviditeľná aróma, ktorá sa ňou niesla, to všetko jej našepkávalo, že jej sestra je nažive.

Pravda v odraze  

Sára sa celú noc prehadzovala. Nemohla zaspať. Neustále sa jej zjavoval prízrak jej sestry. Ale inak, ako ju poznala. Akoby to bola bytosť z iného sveta, neschopná viesť šťastný život v ľudskom prístreší. Nočné mory do nej dobiedzali tak dotieravo, až ju donútili prudko vstať. Rýchlym pohybom tela zhodila z postele sestrin krémový vankúš s damaškovými prúžkami. Sklonila sa k zemi, aby ho zodvihla. Pritisla si ho s láskou k srdcu. Jej sestra ho tak milovala. Rovnako ako závesy s dvojfarebným kvetovým vzorom, ktoré boli ozdobou ich spoločnej izby. Zbožňovala všetko živé, kvety a slobodu. Túžila byť slobodná. Bez pút na rukách a bez okov na duši. Nemala strach pred živlami prírody a myslela si, že pokorí aj samotný ľad. Išla sa prejsť po zamrznutej vode. A bolo jej to osudné. Už je celý rok bez jej prítomnosti a neustále jej všetko okolo nej sestru pripomína. Miestnosť, veci v nej položené i neviditeľná aróma, ktorá sa ňou niesla, to všetko jej našepkávalo, že jej sestra je nažive.

Dievčina potriasla hlavou, ako keby sa snažila zbaviť smogu, ktorý sa na nej usadil. Nechcela v sebe živiť plané nádeje. Jej sestra nežije. Veď je to predsa hlúposť. Nechala ju tu samú a opustenú. Rodičia taktiež zahynuli. A jej jedinou útechou sa stala viera. Viera, ktorá je tak iracionálna, až by sa tomu zasmial aj samotný kúzelník. I napriek tomu, ako samu seba presviedčala o nezmysle toho všetkého, tak v sebe stále chovala nádej, ktorá jej našepkávala, že život je plný záhad a nevysvetliteľných udalostí. Bola však príliš vyčerpaná na to, aby sa tým vážnejšie zapodievala. Teta Alica ju pol dňa zaneprázdňovala poriadkom v dome a na záhrade. Nie, že by jej upratovanie prekážalo, práve naopak, niekedy ho vnímala ako potrebný relax. No, po tom čo sa udialo v dome Lavínie, sa už nevedela tak odosobniť ako predtým. Niečo sa v nej pohlo. Emócia, ktorú zatiaľ nedokázala pomenovať, no cítila, ako sa jej norí do hrude a snaží sa z nej vysať všetku energiu, ktorá jej ešte zostala.

Strach?

Hnev?

Úzkosť?

Toľkými vlastnosťami sa dalo označiť, to čo sa odohrávalo v jej vnútri, až sama nerozumela, tomu, ako sa naozaj cíti. A to ju prekvapilo a súčasne vydesilo. Snažila sa rozumieť svojmu srdcu, no tento raz pred ňou postavilo hradby, ktoré nedokázala prekonať. Tak veľa sa stalo odvtedy, čo zomreli jej rodičia a jej mladšia sestra. Zmenila sa. Jedna jej časť už nebola rovnaká. A napriek tomu mala stále pocit, že je tým istým dievčaťom, akým bola pred tou tragickou nehodou.

Sára však ledva udržala viečka otvorené. Na jej myseľ dopadala obrovská ťažoba, ktorá ju v tichosti pozývala do večných lovísk. A ona bola tak vyšťavená, až bolo priam nadľudské im odolať. Na ranné vstávanie sa však vôbec netešila a tak sa len veľmi nerada odovzdávala do náruče spánku. Vedela, že ju budú čakať tie isté povinnosti, ktoré aj v iné dni. Miesto zábavy len samé úlohy, miesto bezprostrednosti samá kázeň a miesto slobody železné väzenie.

Dievčina nebola márnotratná a ani sebecká. Nemala v sebe závisť, zákernosť a ani namyslenosť. Bola jej cudzia bezcharakternosť, zlomyseľnosť a bezohľadnosť. Veľmi si priala, aby sa vrátili jej milovaní rodičia. Túžila, aby sa vrátila domov aj Ivone. A aby mohli byť všetci štyria spolu, tak ako to bolo predtým. A práve vtedy sa to udialo. Niečo ju donútilo vstať z postele. Bosými nohami sa dotýkala studenej dlažby. Kráčala k oválnemu zrkadlu s mohutným rámom, ktoré tak veľmi obdivovala. Bolo prenádherné. V odraze videla svoju poblednutú tvár. Presne vystihol to, ako sa cítila. Vyzerala bezducho ako zvädnutá kvetina. V očiach jej chýbala iskra a pery mala zúžené do tenkej čiarky. Bola veľmi štíhlej postavy, ktorá bola ešte zvýraznená jednoduchou platenou spodnou košeľou. To zrkadlo ju fascinovalo. Dívala sa na neho tak dlho, až strácala pojem o čase. Očami vpíjala každý jeho detail až od zlatých kovových  prstencov až cez jeho jemné vyrezávané okraje. Miestami mala pocit, akoby si to zrkadlo žilo vlastným životom. Keď sa ho dotkla prstami mala pocit, že jej pod rukou pulzuje. Avšak neodtiahla ruku. Nemala strach z toho podlhovastého útvaru.  Bála sa len života, ktorý sa nedal nazvať žitím. Lenže nebol na okolí nikto, kto by si ju vypočul a kto by jej pomohol sa dostať zo svojej nedobrovoľnej cely. A ona si priala iba jediné. Utiecť.

Bizarná predtucha

Sára sa prebúdzala ľahko, ako keby sa vznášala. Za posledný rok si nepamätala tak príjemné pocity. Bolo to výnimočné. No bála sa otvoriť oči. Nechcela, aby sa to stratilo. Napokon ich predsa len otvorila. A to čo uvidela, ju pripravilo o všetky slová.

,,Vítam ťa Sára. Dúfam, že sa ti u nás bude páčiť. Cíť sa tu ako doma. Tvoja sestra na teba už čaká,“ povedala žena, ktorá na sebe mala priesvitný blyšťavý plášť, Celá sa trblietala ako hviezdna obloha. V žiarivých vlasov mala pripevnené malé farebné klobúčiky, v ktorých mala prišpendlené mená. Nechýbalo ani jej vlastné meno, ku ktorému bol pripísaný dátum! Bol to dátum jej narodenia!

,,Kto ste? O čom to hovoríte? A prečo máte moje meno aj s mojim narodením vo vlasoch Vy ma poznáte?,“

Neznáma žena sa len usmiala. ,,Už si nám chýbala. Ty sem predsa patríš, Sára. Rovnako ako tvoja sestra. Aj ona za nami prišla.“

Sára vôbec nerozumela tomu čo hovorí, aj keď cudzinka jej reč dokonale ovládala. Avšak nechápala čo jej tým chce povedať. ,,Prepáčte, ja vám nerozumiem. Kto vlastne ste?.“

,,Volám sa Sanel a budem ťa sprevádzať. Prakticky som si ťa vybrala. A ty si ma počúvla.“

O žene menom Sanel nikdy nepočula. Ona ani nevedela, že existuje také meno. Avšak stále sa nedozvedela odpoveď na svoju otázku. Ako tak pozerala na ženu pred sebou, ktorá sa tak ligotala, až mala problém jej dovidieť do tváre si na nej všimla niečo zvláštne. I cez obrovskú žiaru postrehla jej pohľad. Mala neobyčajné oči. Bolo to neuveriteľné. V očiach jej ihrali všetky živly prírody. Keď sa na ňu zadívala uhrančivým pohľadom a vtedy sa v jej očiach zračilo more. Sára v duchu zaúpela. To predsa nie je možné! To nie je normálne!

Dievčina bola akoby paralyzovaná. Mala pocit, že jej dotyčná číta myšlienky. A čo je najhoršie, akoby ovládala jej vôľu. A keď žena prehovorila, jej pochybnosti sa naplnili. ,,No tak Sára. Nechci po mne, aby som ťa tu držala nasilu. Môžem to zariadiť. Som silnejšia ako ty.“

Sára sa jej snažila nepozerať do očí, pretože čím viac sa do nich dívala, tým väčšmi bola oslabená. Tá žena z nej doslova vybíjala energiu. Krásny sen sa zmenil na nočnú moru. Lenže tá žena pozná jej sestru. A čo ak žije? Uniesla ju? Drží ju v zajatí?

,,Čo odo mňa chcete?.“

,,Teba.“ Žena sa ku nej bližšie prisunula, až mala dievčina pocit, že sa ocitla blízko elektrického prúdu. Navyše v jej očiach sa preháňal vietor, ktorý narážal do morských vĺn. Keď podišla ešte bližšie. Všimla si medzi tým množstvom malých ozdôb v podobe klobúkov aj niekoľko mien. To predsa nebolo možné. To nemohla byť realita.

,,Tvoja sestra našla ku nám cestu ako prvá. Cítila sa nemilovaná. A my sme ju prijali. Je jedna z nás a je šťastná. A to už sa nezmení. Ty to nezmeníš, Sára. Zmier sa s tým!“

,,Je moja sestra nažive?! Kde je? Kde ju držíte?!,“ dožadovala sa odpovede. Všimla si, že ženin pohľad potemnel. ,,Zmenila sa. Tu je medzi svojimi. A môže byť len kým si zažiada. A ty nás nezastavíš,“ vykríkla a otočila sa jej chrbtom. Nemohla si nevšimnúť, že žena má sypkú postavu. Akoby ju držal len piesok, ktorý spájal jej jednotlivé časti postavy. To ju tak šokovalo, až skoro stratila rovnováhu. Snažila sa upokojiť, no nijako sa jej to nedarilo.

,,Chcem svoju sestru. Bez nej neodídem!,“

Žena sa ku nej otočila opäť v tvárou v tvár. Vošla si rukou do vlasov a vytiahla z nich meno s dátumom. Natočila papierik, aby ho videla. Bolo tam meno jej sestry. Držala v rukách víťaznú kartu. Už sa nesnažila byť milá. ,,Ty si to zrejme stále nepochopila, Sára. Ivone neodíde. Ale tvoj odchod sa dá zariadiť. No, nemyslím si, že sa ti to bude páčiť. My klobučníci sme veľmi hrdé bytosti a taktiež tvrdohlavé. Nikdy sa nevzdávame!“

                Sára sa postavila pred ňou a rozhodnosť jej iskrila v očiach. ,,Ja bez Ivone neodídem! Chcem ju vidieť! Nemáte právo tu držať ju a ani mňa!“

Sanel sa zasmiala hrdelným hlasom. ,,Nebude chcieť s tebou odísť. Patrí ku nám!“

,,Prajem si ju vidieť! Ukážte mi ju! Chcem vedieť, že mi neklamete.“

Žena len mykla sypkými plecami. ,,Ako si praješ. Ale pamätaj. Neodíde odtiaľto. Niet cesty späť. Sanel si priložila papierik blízko k ústam a niekoľko krát do neho sfúkla. Počas tohto rituálu opakovala akési slová, ale ona im nerozumela. Dievčina sa dívala, ako v povetrí krúži malý papierik a ako sa vznáša čím ďalej viac k oblohe. Keď už ho nebolo dovidieť, papierik sa zmenil na jagavú žiaru. Tá postupovala k zemi ľahkosťou pierka, ktoré dopadá z výšin na zem. Žiara silnela až vytvárala dojem, že okolo nej poletuje cez tisíc smietok trblietavého prachu. Pomaly nadobúdala siluetu akejsi postavy. Bolo to mladé dievča. Malo vlnité medové vlasy a oči akvamarínovej farby. Bolo celé odeté v striebristom závoji. Tie oči by spoznala na kilometer! Bola to tvár jej sestry! Ivone žije! Sára nečakala ani na okamih a rozbehla sa priamo za ňou. Nemohla uveriť vlastným očiam!

,,Ivone! Sestrička! Ty žiješ!,“ vykríkla a po lícach sa jej kotúľali slzy. Nedokázala skrývať svoju radosť. Ten bezbrehý pocit, ktorý jej zaplavil celé vnútro. Nezáležalo na tom, kde sa ocitla. Bola tu jej sestra. Môžu byť opäť spolu. A ona ju už odísť zo svojho života viac nenechá.

Ivone od prekvapenia prestala dýchať. Nevedela od sestry odtrhnúť zrak. Chcela kričať a plakať zároveň. Obidve emócie sa vzájomne bili, no jej to vôbec neprekážalo. Tak veľmi sa tešila zo sestrinej prítomnosti. No vedela, že to potrvá len krátko. Ona predsa už nemohla odísť.

,,Sára! Ach Sára! Chýbala si mi,“ zakričala, keď ku nej sestra predstúpila a dovolila jej, aby ju objala. ,,Obidve zabudli na čas a nechali sa unášať sesterskou radosťou a bezprostrednosťou. Bolo to príliš krásne na to, aby to mohla byť pravda.

,,Sára, čo tu robíš? Odtiaľto nie je cesty späť.“

Dievčina sa odtiahla a dotkla sa rukou jej tváre. Bola teplá. Ľudská. ,,Čo to hovoríš, Ivone?. Prišla som za tebou. A bez teba neodídem!,“ trvala na svojom a chytila sestru za ruku. Tá ju nasledovala. ,,Ja a moja sestra odtiaľto odchádzame.“

Sanel sa pred nich postavila ako bohyňa pomsty. ,,Vy dve odtiaľto neodídete. Ivone, povedz jej o svojom malom talizmane. Pouč sestru, nech vie, o čo sa pokúša.“

Sára sa dívala, ako po jej slovách dievčina posmutnela. Pichlo ju pri srdci. Nedopustí, aby ich niekto rozdelil. ,,Sestrička, čo sa deje? Prečo nemôžeš odísť?.“

Ivone nepovedala ani slovo. Odvrátila zrak. Pustila sa sestrinej ruky a cúvla. ,,Ja nemôžem odísť. Prijala som stužku spolupatričnosti.“

,,Stužku?.“ Prekvapene zamrkala dievčina ..Akú stužku?.“

,,Túto,“ zašepkala a nastavila jej ruku, kde mala upevnenú čiernu stuhu. Bola to obyčajná látka, ktorá nebola ničím mimoriadna.

Sára sa na ňu usmiala. ,,Dáme ju dole. Veď ťa to predsa nedrží. Nemusíš ju mať.“

,,Ale musí,“ zamiešala sa do ich debaty Sanel, ktorú si už hodnú chvíľu nikto nevšímal. ,,Ak ju rozviažeš, sestra sa zmení v piesok a rovnako ako ten piesok sa vyparí. Drží ju na živote len tá stuha, ktorú nikdy nesmie dať dole.

To nie je možné! Práve teraz, keď našla svoju sestru by mala o ňu prísť? To ona nikdy nedopustí!

 Pokračovanie  dnes ...