V povetrí myšlienok

22. kvě, 2018

Ten čas tak rýchlo plynie,

odkedy sme sa spoznali,

 

túžba v srdci stále silnie,

o lásku ma démoni obrali,

 

v mysli mi utkvela aróma,

prenikavá vôňa tvojho tela,

 

netušil som, že je záhrobná,

prudká vášeň ma zmietla,

 

bol som celkom očarený,

z tvojich jantárových očí,

 

pekným vzhľadom pobláznený,

mala si ma plne v moci,

 

prišlo to jedného rána,

keď som ťa vtedy zočil,

 

v srdci sa otvorila brána,

o tvoj cit som vrúcne prosil,

 

uveril som, že si pre mňa,

v prevtelení skutočnej nymfy,

 

ako hviezda si sa zniesla,

omámila všetky zmysly,

 

podobnej ako ty niet,

tak ladnú chôdzu nemá nik,

 

zrútil sa mi celý svet,

stal sa zo mňa mučeník,

 

každá chvíľa chutila peklom,

svetlo zahalila večná tma,

 

zostal som na bode slepom,

jas nahradila hustá hmla

 

nechcel som to vnímať,

keď sa z teba vykľula mrcha,

 

chcel som stále snívať,

hoc som miloval iba ducha!

 

tvoja zrada kruto pálila,

bol som pre teba ničím,

 

všetko si vo mne zabila,

do vetra zúfalo kričím,

 

nedávno som ťa zazrel,

išla si s úsmevom na perách,

 

si pre mňa ako skanzen,

ktorý sa stráca v poverách,

 

23. dub, 2018

Hľadím cez mreže cely,

s dávno odsúdenou povesťou,

 

srdce mi stále velí,

víťazí nad každou neresťou,

 

túžim žiť navždy v mieri,

no osud mi zbrane podáva,

 

slnko však po každé svieti,

keď beznádej rany rozdáva,

 

v mysli spútanej devy,

počúvam zvláštne úlohy,

 

smrti záhrobné spevy,

hoc pôvod je tak úbohý,

 

vraj rolu mizerne hrám,

neviem nikoho presvedčiť,

 

z obrazu mŕtvych dám,

snažiac sa smútku zapáčiť,

 

z každej strany kričia,

,,čo viac by si chcela?“

 

vzdušné sny mi ničia,

zúri vo mne zviera,

 

tmavú klietku neviem vystáť,

navonok len lesk a jas,

 

k potupe sa chystám priznať,

temnotou zaniká tichý hlas,

 

zoradení všetci v kroji,

čakáme na svoj údel,

 

štípu nás sťa včely v roji,

formujú na nudný kužeľ,

 

naše meno je detail,

oni vlastnia celú gardu,

 

každému udelili metal,

v našom žiali vidia srandu,

 

neraz sme skúšali útočiť,

brániť si svoju krajinu,

 

vtedy to začali úročiť,

znížili životnú hladinu,

 

už nechcú vyjsť na javisko,

keď im polámali krídla,

 

boriť sa cez krvavé hľadisko,

kašľať na spálené sídla,

 

toľkých už stihli pokoriť,

pre ich názor a prejav,

 

doteraz nevedia zatvoriť,

starú kapitolu a odkryť vejár

8. dub, 2018

Prechádzam cez nich denne,

Ich tváre sú upreté k zemi,

 

blížia sa k radikálnej zmene,

stávajú sa z nich šelmy,

 

 

súcit skrývajú za závesy,

prírodu len naďalej drancujú,

 

ich rukou horia pralesy,

bez výčitiek veselo tancujú,

 

obete im prinášajú radosť,

pôžitok si mýlia s potrebou,

 

stačí im k životu malosť,

flirtujú s každou neverou,

 

ruky majú pošpinené krvou,

hrdia sa titulom víťazov,

 

nesklonia sa ani pred lúkou,

zotnú ju so šťastným výrazom,

 

dívam sa na tie hrôzy,

s tuho zovretým vnútrom,

 

na všetky chladné pózy,

s hlasno plačúcim srdcom,

 

je mi tak veľmi ľúto,

že sa to vôbec deje,

 

nedokážem skryť smútok,

démon sa z pekla smeje,

 

kričia, že som bláznivá,

keď ma to stále trápi,

 

poháňa ma múza pravdivá,

i keď ma komfort vábi,

 

toľko nevinných tiel padá,

bez toho aby zhrešili,

 

v ľudstve sa ukrýva vada,

len niektorí nakoniec prežili,

 

nepríde mi to správne,

uctievať kruté porážky,

 

to ich volanie je hlasné,

no boja sa zdolať prekážky,

 

nechcem to ani chápať,

tie skutky sú ohavné,

 

odmietam v hanbe plávať,

a vítať zvyky okrasné,

 

 

radšej budem tou divnou,

ktorá nechce vidieť fakty,

 

než byť neprávom pyšnou,

na tie krvilačné akty

 

Foto: MH (fotograf)

2. dub, 2018

 Vôkol mňa ležia mŕtve telá,

so cťou prehrali svoj boj,

 

hoc spasiť som ich chcela,

zabodli si do srdca kôl,

 

borím sa cez kaluž zrady,

celé nohy doráňané mám,

 

do kože ma bodajú ľady,

unikám z javiska zvrhlých dám,

 

chcú mi nastoknúť prsteň dračí,

nevestu temna zo mňa spraviť,

 

na reťazi ma láska vláči,

nádej sa ma túži zbaviť,

 

ukazujem okoliu pravú tvár,

i keď ju skrývajú za škrabošky,

 

svetom lieta večný chmár,

viera si skúša malé šatôčky,

 

extázou sú pokrivené hodnoty,

lož denne s realitou flirtuje,

 

to však málokto pochopí,

keď faloš s nehou maľuje,

 

pravda nadobúda odtieň šedivý,

nikomu sa nedarí prežiť,

 

česť sa díva na film desivý,

nikto sa však nechce zmeniť,

 

potláčajú city a uvažujú hlavou,

nechajú sa číslami označiť,

 

žijú v cele hrdých pávov,

nasilu sa snažia zapáčiť,

 

Zem nad nimi úzkostne žiali,

Ich osud ju úprimne ťaží,

 

všetko čo kedy mali im vzali,

bezbrehá krutosť ich stráží.

 

krídla anjelov horia v krbe,

každý sa rozhodol zostať,

 

stará krv sa leskne v sľube,

i odvážni sa museli podať,

 

raz ožije striebristý plameň,

a vleje nám mier do žíl,

 

už nebude vec ani kameň,

zažijeme kúzlo pravých víl

 

21. bře, 2018

Prechádzam okolo toľkých postav

s radosťou počúvam ich príhody,

 

som svedkami množstiev poprav,

zrazených pre smiešne výhody,

 

nerozumiem dnešným hodnotám,

hlúpemu osvojenému trendu,

 

do cudzích strastí sa zamotám,

hľadám nesmrteľnú veštbu,

 

zvyknú sa zvláštne tváriť

na zastávkach stojací ľudia,

 

netušia, kde chcú patriť,

nevedia, no ďalej len súdia,

 

byť súčasťou krutej masy,

s úsmevom, no srdcom raneným,

 

nevnímať žiadne vnútorné hlasy,

stať sa výtvorom kamenným,

 

každý prináša veľké obete,

žiadna nie je menej hodná,

 

báť sa na svojej planéte,

kde je cnosť iba škodná,  

 

ako tečúca horlivá sopka,

valím na všetkých pravdu,

 

môj život nebrzdí stopka,

necítim tú najmenšiu hanbu,

 

bývam smelá sťa rieka,

poháňaná prudkým tokom vody,

 

nezadrží ma žiadna sieťka,

hlasno spievam o mieri ódy,

 

rada vystúpim z plného davu,

tak málo máme spoločné,

 

nie som považovaná za dámu,

vábia ma kúzla všemocné,

 

s prostorekou mysľou tu žijem,

už pomerne dlhý čas,

 

z prameňa mladosti pijem,  

z drieku snímam cudný pás,

 

mala by som sa viac snažiť,

zapadnúť medzi padlých vojakov,

 

k svojmu hrubému pánovi hlásiť,

nevšímať si svojich otlakov,

 

neviem sa s tým stále zmieriť,

a poľovať na cudzie srdcia,

 

chcem schválne zle mieriť,

nech sa všetci iba ľúbia,

 

uletenou divo žienkou túžim byť,

s poéziou v srdci čarovať,

 

osud mi raz prestrihol niť,

v cudzom svete skúšam panovať,

 

nedal mi však ani návod,

ako tu mám vlastne fungovať,

 

keď okolo mňa je len závod,

a každý už zabudol milovať