5. bře, 2017

V chodbe prízrakov (2017)

Prechádzam opäť známou bránou,

strach ma vo vnútri súži,

 

snažím sa zladiť s rolou hranou,

hoci srdce zase odísť túži ,

 

hľadí na mňa niekoľko tvárí,

v ich očiach sa zračí zvedavosť,

 

myseľ obostierajú temné chmáry,

mnou lomcuje silná nespavosť,

 

som len ďalšou hlúpou obeťou,

ktorá sa chytila do spleti klamstiev,

 

stávam sa labuťou princeznou Odettou,

mením sa pôsobením cudzích vrstiev,

 

vôkol sa všetko čistotou jagá,

za stolom sedia uhladené dámy,

 

falošná opona na zem padá,

vždy, keď sa otvoria prázdne strany,

 

toľko slov sa vyriekne v minútach,

no ani jedno nedýcha pravdou,

 

ako kométa v nebeských zákrutách,

rúti sa nebo k povrchu s hanbou,

 

koľko tiel pri mne stojí v pozore,

čakajúc na svoj konečný verdikt,

 

ja vnímam len dúhu na obzore,

ktorá mi dáva silu odvrátiť zánik,

 

všetci pripomínajú voskové figuríny,

rovnaký zjav i šat ich tvorí,

 

ja v mysli tkám dávne gobelíny,

rytier na koni sa mi vrúcne dvorí,

 

v šifrách sa ukrývajú mená,

do čiernej podoby sa vtelili,

 

pravá podstata zostáva utajená,

krištáľové sny sa nenávratne rozbili ,

 

každý si prejde testom smrti,

vyhráva, ten čo seba najviac zaprie,

 

poznačený váhou ťažkej ortuti,

vedomie do tmavej truhlice zavrie,

 

zabudne na poslanie zhora,

zapredá sa za pár drobných katovi,

 

z jeho života sa stane nočná mora,

svoju vôľu odovzdá zosnulému sudcovi