5. bře, 2017

Väzenkyňa (2012)

Z neba steká dážď, sfarbený šeďou
v srdci pramení zášť, spletená s nehou
v izbe sa skrývajú, neživí ľudí
v labyrinte chaosu, všetci len blúdia

 

obraciam karty, zo všetkých strán
otváram zámky, od zakliatych vrán
stojím za oknom, dívajúc sa cezeň
za ohradeným plotom, sa cítim ako väzeň

 

nedržia ma okovy, ani železné povrazy
absolútna nadvláda, každého pokazí
odnikiaľ neprichádza, svetlo žiare
zlo si opäť, nasadilo ľudské tváre

 

nedokážem sa, na to viac dívať
bez záujmu, len rukou kývať
už toľkí, sa ma snažili zatratiť
hodiny času, skúšali nastaviť

 

je také ťažké, byť ako ostatní
keď môj život, nikto už nevlastní
bytie vo mne, nespútane vzdoruje
hoc nad druhými, chamtivosť panuje

 

kamene múdrosti, vravia mi v šepote
nech neprepadám, ich hlúpej slepote
vo svete plnom, lesku a peňazí
človek toho čestného, vždy iba podrazí

 

osud tento, dramatický scenár píše
chýba mu vrúcnosť, i dávka klišé
márne hľadám, tie šťastné náznaky
vytratili sa úsmevy, i hravé rozpaky

 

nezmizol len mier, ale aj božskosť
nahradili ju vojna a krutá podlosť
falošnou ideou, sa ďalej riadime
preto ničíme a stále vraždíme

 

keď zmizne zeleň, nahradia ju pomníky
tak rýchlo bežia, tie naše míľniky
je príliš neskoro, všetko to zastaviť
večnosť tých chýb, odznova napraviť

 

v duchu odrátavam, zostávajúce minúty
kým celú planétu, temnota pohltí
za oknom stojím, nepreniknem cezeň
vošla som do snov, stal sa zo mňa väzeň