5. bře, 2017

Väzenkyňa (2012)

Z neba steká dážď, sfarbený šeďou

v srdci pramení zášť, spletená s nehou

 

v izbe sa skrývajú, neživí ľudí

v labyrinte chaosu, všetci len blúdia

 

obraciam karty, zo všetkých strán

otváram zámky, od zakliatych vrán

 

stojím za oknom, dívajúc sa cezeň

za ohradeným plotom, sa cítim ako väzeň

 

nedržia ma okovy, ani železné povrazy

absolútna nadvláda, každého pokazí

 

odnikiaľ neprichádza, svetlo žiare

zlo si opäť, nasadilo ľudské tváre

 

nedokážem sa, na to viac dívať

bez záujmu, len rukou kývať

 

už toľkí, sa ma snažili zatratiť

hodiny času, skúšali nastaviť

 

je také ťažké, byť ako ostatní

keď môj život, nikto už nevlastní

 

bytie vo mne, nespútane vzdoruje

hoc nad druhými, chamtivosť panuje

 

kamene múdrosti, vravia mi v šepote

nech neprepadám, ich hlúpej slepote

 

vo svete plnom, lesku a peňazí

človek toho čestného, vždy iba podrazí

 

osud tento, dramatický scenár píše

chýba mu vrúcnosť, i dávka klišé

 

márne hľadám, tie  šťastné náznaky

vytratili sa úsmevy, i hravé rozpaky

 

nezmizol len mier, ale aj božskosť

nahradili ju vojna a krutá podlosť

 

falošnou ideou, sa ďalej riadime

preto ničíme a stále vraždíme

 

keď zmizne zeleň, nahradia ju pomníky

tak rýchlo bežia, tie naše míľniky

 

je príliš neskoro, všetko to zastaviť

večnosť tých chýb, odznova napraviť

 

v duchu odrátavam, zostávajúce minúty

kým celú planétu, temnota pohltí

 

za oknom stojím, nepreniknem cezeň

vošla som do snov, stal sa zo mňa väzeň