9. bře, 2017

Pod striebristou nádejou (2017)

Chúlim sa do perinky poznania,

dušu mi zdobia krvavé šrámy,

 

prepadla som do cudzieho zajatia,

strážia ma len pekelné chrámy,

 

v zvláštnej predstave sa často topím,

plávam po rieke s mŕtvymi telami,

 

slzami dažďa všetko živé kropím,

hľadám kódy s pravými menami,

 

zlosť si ma obtočila na prste,

zvolila ma za dámu bez tváre,

 

pevná vôľa kĺže ticho po liste,

nepoznám svoje hrané scenáre,

 

stojím s hrdo zdvihnutou hlavou.

vlasy mi vlajú vetrom sťa tátoše.

 

unášam sa piesňou smutne známou,

hladina pravdy sa vystrašene ligoce.

 

do klamstva sa obliekajú ľudia,

chvália sa svojim novým šatom,

 

hoci v neznáme stále blúdia,

a svetlo sa stalo ich katom,

 

hrajú sa na mocných vládcov.

pokoria každý strom, kvet, zviera,

 

poslušne stoja na mieste zradcov.

zomrela ich láska, odvaha či viera,

 

túžia ma zaradiť medzi sochy,

v ktorých kamenné srdce bije,

 

nútia ma obliecť kostým bzdochy,

v ktorom sa nositeľ placho kryje.

 

zlatý náramok všetkých zlákal,

uväznil do područia barbarov,

 

padlý anjel na zemi plakal,

keď zapredal vlastných priateľov,

 

po prepychu i luxuse toľkí túžia,

sú schopní strašných činov,

 

no keď to majú i tak sa súžia,

nejedna bytosť padla ich vinou,

 

na mape hľadám svoj domov,

kde ma vítajú okrídlené víly,

 

verím v krásu, spásu, pokoj,

práve teraz v tejto krátkej chvíli,