13. bře, 2017

Pobozkaná temnotou (2017)

Prechádzam cez strmé údolie,
zahalená len mesačným svitom,
spoznávam tajné večné záhrobie,
s poznačeným smutným rýmom,



okolie zdobia tmavé ruže,
z ktorých sýta krv steká,
boria sa do cnostnej duše,
v mysli tíško démon šepká,



bránim sa zosnulému objatiu,
chladom pripomína kocky ľadu,
odkrývam bránu známemu poznaniu,
nestíham uniknúť tvrdému pádu,



hromada masiek padá k zemi,
nemálo životov je zmarených,
netúžim ďalej žiť v tieni,
musím oslobodiť srdcia väznených,



strach sa do tela vbára,
mocnie každým ďalším nádychom,
stužka mieru sa rýchlo pára,
v boji proti pravým vinníkom,



neha leží v práchnivom kúte,
i detská bábika je tam hodená,
vášeň prahne po krutom cite,
v rozbitom sne stále bez mena,



na kolenách kľačím v nádeji,
raz zrieť zrkadlo zázrakov,
moje bytie kričí v záveji,
po knihe plnej nápadov,



oddávam sa divným tvorom,
ako nevesta kráčam pred oltár,
spievam lásku všetkým hrobom,
núkam zapredanú voľnosť pre chotár,



vo vzdušných šatách s bielymi lemami,
stúpam až pred nebeské miesto,
v pokrútených uzloch s hrozivými celami,
horlivo čakám na jasné svetlo,

 

ako hriešnik zhorím v plameni,
pre kacírstvo s menom sloboda,
meno moje vyryté v kameni,
ukáže nový záblesk zákona