13. bře, 2017

Pobozkaná temnotou (2017)

 

 

Prechádzam cez strmé údolie,

zahalená len mesačným svitom,

 

spoznávam tajné večné záhrobie,

s poznačeným smutným rýmom,

 

okolie zdobia tmavé ruže,

z ktorých sýta krv steká,

 

boria sa do cnostnej duše,

v mysli tíško démon šepká,

 

bránim sa zosnulému objatiu,

chladom pripomína kocky ľadu,

 

odkrývam bránu známemu poznaniu,

nestíham uniknúť tvrdému pádu,

 

hromada masiek padá k zemi,

nemálo životov je zmarených,

 

netúžim ďalej žiť v tieni,

musím oslobodiť srdcia väznených,

 

strach sa do tela vbára,

mocnie každým ďalším nádychom,

 

stužka mieru sa rýchlo pára,

v boji proti pravým vinníkom,

 

neha leží v práchnivom kúte,

i detská bábika je tam hodená,

 

vášeň  prahne po krutom cite,

v rozbitom sne stále bez mena,

 

na kolenách kľačím v nádeji,

raz zrieť zrkadlo zázrakov,

 

moje bytie kričí v záveji,

po knihe plnej nápadov,

 

oddávam sa divným tvorom,

ako nevesta kráčam pred oltár,

 

spievam lásku všetkým hrobom,

núkam zapredanú voľnosť pre chotár,

 

vo vzdušných šatách s bielymi lemami,

stúpam až pred nebeské miesto,

 

v pokrútených uzloch s hrozivými celami,

horlivo čakám na jasné svetlo,

 

ako hriešnik zhorím v plameni,

pre kacírstvo s menom sloboda,

 

meno moje vyryté v kameni,

ukáže nový záblesk zákona,