25. kvě, 2017

V lupeni krvavej pravdy (2017)

Hľadím na priezračné jazero,

v ktorom sa odráža tok myšlienok,

 

moje druhé ja kričí zbabelo,

nech odvahu vložím do spomienok,

 

všetko vôkol mňa je spanilé,

záhrada pripomína kvetinový závoj,

 

hoc všetky sny sú klamlivé,

a kroky k nebu nesú smrtný náboj,

 

sedím na oválnom kameni,

z ktorého jemná energia prúdi,

 

vnímam odtiene toľkých znamení,

list sa v korunách stromov krúti,

 

som svedkom trpkého príbehu,

kde sa každý verš krvou píše,

 

mám úzky priestor výbehu,

často unikám do tajnej skrýše,

 

ilúzia sa mení na pravdu,

no pravdy sa neraz desím,

 

zmeškala som nesmrteľnú svadbu,

môj ženích nebol večným,

 

nebúrim sa proti osudu,

i keď ma ihlicami bodá,

 

utekám ku svojmu preludu,

hoc srdce ma placho volá,

 

po nociach oberám kvety,

mesačným svitom zaliate,

 

s nádejou hľadám iné svety,

v nich bytosti zakliate,

 

život ma vie hlúpo potrápiť,

keď sa neoddám jeho túžbe,

 

neváha ma často zatratiť,

ak sa vyhnem jeho službe,

 

vôňa stromov mi nos šteklí,

azúrový princ ma objíma,

 

ideály o láske rýchlo zbledli,

no možno sa mi to nesníva,

 

prajem si v tomto raji zhynúť,

zabudnúť na všetky slová,

 

ako dúha s dažďom splynúť,

narodiť sa niekde inde znova