4. čvn, 2017

V závoji osudovosti (2017)

 Vonku sa temne zmráka,

počasie sa stále mení,

 

láska ma za oknom čaká,

kráča po veľkej sieni,

 

 

blíži sa potichu ku mne,

len do závoja odetá,

 

šepká mi do ucha potme,

okúzlila zasneného poeta,

 

naťahujem k zvodkyni ruky,

jej telo sa nežne vlní,

 

je kúskom tajnej lúky,

ktorá mi sny stále plní,

 

skúšal som zložiť báseň,

no ona ju odmietla prevziať.

 

prechováva vo mne vášeň,

hoci dušu mi chcela prekliať,

 

s raneným srdcom ďalej žijem,

túžby ma znova posadli,

 

ako vlk na mesiac vyjem,

nočné hviezdy už vyhasli

 

zjavuje sa len zriedka,

ohlási sa zvláštnym znamením,

 

už mi je malá klietka,

je tým jasným zatmením,

 

som jediný kto ju vidí,

pred zrakmi iných je krytá,

 

ja presne viem čo cíti,

je ako žiara, ktorá svitá,

 

nevládzem za ňou bežať,

zdolávať toľké prekážky,

 

vládzem zostať iba ležať,

a prežiť život bez lásky,

 

i keď ma drzo láka,

so sľubmi večného blaha,

 

preoblieka sa za kata,

robí zo mňa tichého vraha,

 

určite raz bude mojou,

a viac ju nenechám odísť.

 

a stane sa mojou notou,

ktorá ma donúti smútok rozbiť