21. čvc, 2017

V dotyku neskrotnej ľalie (2017)

Sedávali pri sebe ako deti,

dnes každá inde kráča,

 

ten čas tak veľmi letí,

len jedna list slzami máča,

 

boli to tie najkrajšie časy,

ktoré patrili len im dvom,

 

vtedy vnímali éterické hlasy,

pľuli po mori jedným plavidlom,

 

delili sa o svoje vlastné šaty,

prežívali spoločne každý zážitok,

 

až jedného dňa prišli straty,

z ich života sa stal prežitok,

 

oddelili ich na dlhé míle,

tí, ktorí im v láske nepriali,

 

ako keď strom podľahne píle,

potom čo pozemok druhí predali,

 

vyrytá jazva v ich duši,

stratila schopnosť sa liečiť,

 

hodená ryba na súši,

nemohla viac hladinu čeriť,

 

príbeh to nebol šťastný,

keď sa ich cesty rozišli,

 

nárek tej druhej príliš hlasný,

lúče v jej bytí viac nevyšli,

 

dúfala, že ich to nezlomí,

a nežný cit sa uchová navždy,

 

časom sa prekážka prelomí,

keď budú stáť spolu v daždi,

 

lenže ona sa raz vzdialila,

tak ako úsvit na nebesiach,

 

darovaný list do tla spálila,

trávila viac dní na cestách,

 

vždy keď na ňu myslela,

samota ju celú zahltila,

 

možno telom náhle vyspela,

jedna pre druhú sa narodila,

 

na jej príchod stále čaká,

raz ju zazrie pri dverách,

 

známa tvár ju ďalej máta,

dnes sa číta v poverách