24. čvc, 2017

V rozkvete záhuby (2017)

Každé ráno som ťa prikrýval,

v náručí si sa mi chúlila,

 

po práci ťa s láskou privítal,

hoc si nocou sama blúdila,

 

opakovali sa neskoré príchody,

postrácané veci cestou domov,

 

vždy som vypočul smiešne dôvody,

i keď si vtedy nebola so mnou,

 

máš toho viac než zvládneš,

opakovane som stále počúval,

 

preto únavou večer padneš,

ako verný psík som poslúchal,

 

iba teba jedinú som miloval,

každý deň to najavo dával,

 

k Afrodite by som ťa prirovnal,

i keď som v posteli sám spával,

 

ochladli tvoje dotyky, bozky,

už som z nich necítil teplo,

 

akoby som objímal telo sošky,

pred sebou som nevnímal svetlo,

 

pocit samoty sa stupňoval,

v alkohole som utápal žiaľ,

 

potupe som ponížene kraľoval,

drzý osud mi všetko vzal,

 

hľadal som dôvod pre lásku,

ktorá bola od začiatku klam,

 

ako keď si na oči dá pásku,

ten, kto farby rád mal,

 

náš vzťah mal vážne trhliny,

musel som to napokon priznať,

 

zaľúbil som sa do peknej vidiny,

ktorá ma časom začala týrať,

 

všetky tie spoločné zážitky,

pri ktorých sme sa k sebe túlili,

 

dnes sú len hlúpe prežitky,

veď falošne sme sa ľúbili,

 

plánovali sme zostarnúť spolu,

mať aspoň päť utešených detí,

 

ten biely anjel nosí smolu,

zo sladkej vízie zostali len smeti