23. dub, 2018

V labyrinte väznená (2018)

Hľadím cez mreže cely,

s dávno odsúdenou povesťou,

 

srdce mi stále velí,

víťazí nad každou neresťou,

 

túžim žiť navždy v mieri,

no osud mi zbrane podáva,

 

slnko však po každé svieti,

keď beznádej rany rozdáva,

 

v mysli spútanej devy,

počúvam zvláštne úlohy,

 

smrti záhrobné spevy,

hoc pôvod je tak úbohý,

 

vraj rolu mizerne hrám,

neviem nikoho presvedčiť,

 

z obrazu mŕtvych dám,

snažiac sa smútku zapáčiť,

 

z každej strany kričia,

,,čo viac by si chcela?“

 

vzdušné sny mi ničia,

zúri vo mne zviera,

 

tmavú klietku neviem vystáť,

navonok len lesk a jas,

 

k potupe sa chystám priznať,

temnotou zaniká tichý hlas,

 

zoradení všetci v kroji,

čakáme na svoj údel,

 

štípu nás sťa včely v roji,

formujú na nudný kužeľ,

 

naše meno je detail,

oni vlastnia celú gardu,

 

každému udelili metal,

v našom žiali vidia srandu,

 

neraz sme skúšali útočiť,

brániť si svoju krajinu,

 

vtedy to začali úročiť,

znížili životnú hladinu,

 

už nechcú vyjsť na javisko,

keď im polámali krídla,

 

boriť sa cez krvavé hľadisko,

kašľať na spálené sídla,

 

toľkých už stihli pokoriť,

pre ich názor a prejav,

 

doteraz nevedia zatvoriť,

starú kapitolu a odkryť vejár