10. úno, 2019

Divoká Allora (2011)

Keď jej meno zašepkám,
celé telo sa mi chveje,
náhle sa však vyľakám,
neviem čo sa vôkol deje,

 

hodiny na ňu hľadím,
v mysli ju vždy zvliekam,
po lúke s ňou šantím,
do vlasov dlaň vplietam,

 

horlivo do mňa dotiera,
hlasná horlivá chtivosť,
ako divý potok vyviera,
nedáva žiadnu milosť,

 

ohňom sa vyrovná Tiamat ,
bytie má predsa vznešené,
je vzácna sťa diamant,
divoká ako vlny spenené,

 

dotykom pripomína lávu,
v ktorej chcem utonúť,
dávno mi poplietla hlavu,
srdce odmietla odomknúť,

 

úplne ma kúzlom posadla,
prebúdza vo mne vášne,
šialená túžba ma ovládla,
núti ma tvoriť básne,

 

odmietam sa jej podvoliť,
stať sa len bábkou,
telo to nechce pochopiť,
necudne narába s látkou,

 

do tmy väčšmi upadám,
ako osamelý tichý lovec,
predstavou sa unášam,
prežíva vo mne vdovec,

 

brána stráži starú bolesť,
z ktorej som sa nedostal,
v troskách je moja povesť,
inú som na lóže nevolal,

 

ona jediná rozohreje ľady,
obalené dotykom ocele,
rozžiari znova zelené sady,
zatúžim opäť po pele,

 

je mojou spanilou pani,
so sladkým menom Allora,
plameňom, ktorý ma páli,
vždy keď na mňa zavolá