12. úno, 2019

Keď zaklope temnota (2005)

Sedí sama v tichom podkroví,
čaká kým ju smrť osloví,
čierne ruže spia na posteli,
izbu strážia temní anjeli,

 

cez okná nepreniká lúč svetla,
temnota ju ako prvá stretla,
hŕstka listov leží na dlážke,
nevinná duša opäť čelí porážke,

 

telo jej objímajú chladné mreže,
život vypaľujú smutné verše,
v tme sú jej oči zaliate,
detské časy smiechu prekliate,

 

zúfalej túžbe sa vedome oddala,
keď iného človeka o život obrala,
stále čakala, že sa vidina rozplynie,
trpký sen o nešťastí pominie,

 

bola síce mladá, no nie bláznivá,
na srdci niesla kríž, ona ju zabila,
v hlave jej znelo tisíc výčitiek,
na nebi vyhasla žiara hviezdičiek,

 

farba dúhy nahradila čierny plášť,
z oblohy sa rinul krvavý dážď,
teraz hlasno kričí ako ju to mrzí,
spať to však nevrátia žiadne slzy,

 

nenechá to tak, ak to môže zmeniť,
malá dýka jej v ruke začne svietiť,
nezáleží na tom, kto jej čin pochopí,
vôňa harmónie ju naveky obklopí,

 

pokus je úspešný, na prvý raz,
čepeľ sa vnára do kože zas,
pramienky tečú po jej dlaniach,
prišiel koniec o večných prianiach,

 

chvíľu sa otriasa potláčaným vzlykom,
ticho sa prelomí zúfalým krikom,
duša z tela vyletí do prúdu vetra,
poputuje veľa míľ do iného sveta