22. bře, 2019

Naveky v objatí (2019)

Hľadím na mesiac v splne,
ako žiari spoza oblakov,
veslujem na malom člne,
s tvárou plnou rozpakov,

hladina jazera sa čerí,
vôkol kvitnú samé lekná,
zronené srdce opäť verí,
že láska ho stretla,

zrel som za záhonom,
devu krásnu sťa snežienka,
ukrytú za lúčnym závojom,
vynára sa nežná spomienka,

netuší o mojom cite,
hoc ma celkom zmámila,
na naše stretnutie v žite,
kde po poli šantila,

stala sa vzácnou múzou,
ku ktorej sa skláňam,
pestrou živou dúhou,
pre ktorú sa vznášam,

zasiahla ma ako vlna,
prišla s ranným dažďom,
bola jasná ako luna,
so striebristým plášťom,

už je to pár nocí,
čo som ju neuzrel,
strážia ju vlčí lovci,
pred nimi som neuspel,

jej duša je divoká,
opantá každého smrteľníka,
urobila zo mňa otroka,
nič viac než nevoľníka,

dvorím sa jej ďalej,
tajne v zákutí srdca,
i keď zoslala závej,
a zranila môjho strelca,

krajšej dámy veru niet,
jej zjav je antický,
i po mnoho liet,
bude ten cit magický