1. srp, 2019

Divoká Avonlea - (Séria - Dámy purpurpového slnka)

Z tmavej veže vyzeráš,
pohľadom kĺžeš po družine,
po strmých kopcoch  v úžine,
medzi pánmi si vyberáš.

Ebenové vlasy ťa kryjú,
modravé oči ti žiaria,
šaty šarlátu ťa halia,
iní sa pre teba bijú.

V ústraní si len nažívaš,
nikoho k sebe nepustíš,
žiadneho muža neľúbiš,
pred záväzkom unikáš.

dovŕšila si osemnásť liet,
nápadníkov mala plný dvor,
srdce chladné ako kov,
nenašiel sa preňho liek.

Pre rodičov si hanbou,
zostala im na krku,
hoci ťa žiadali o ruku,
si však zarputilou pannou.

Často okolo prechádzam,
nevenuješ mi ani pohľad,
našiel som v tebe poklad,
no zbytočne sa predvádzam.

Neskúsil som ani turnaj,
nie som príliš driečny,
občas bývam smiešny,
i zriedka robím hurhaj.

Si labuťou v temnotách,
tak žiarivou ako ónyx,
a hrdou sťa Fénix,
prepadám ti v driemotách.

Túžby v sebe tajím,
hoci ma vášeň páli,
žiaľ sa na mňa valí,
viem už kde patrím.

Peklom je moje žitie,
všade ju len vídam,
o Avonlee iba snívam,
aby bola pri mne.