7. srp, 2019

Božská Amaris - Séria - Dámy purpurového slnka

S obdivom na teba hľadia,
pôvabnejšej bytosti ani niet,
si kúzlom všetkých viet,
múzou básnikovho diania.

Každý by ťa rád získal,
v objatí naveky držal,
k výšinám neba stúpal,
vlasy ti s láskou ískal.

Vychádzaš sťa ranným jasom,
predstavuješ ohnivú krásu,
očaríš aj obrovskú masu,
s tak zvonivým hlasom.

Pytači po teba prichádzajú,
s úmyslom ťa o ruku žiadať,
inú nevestu nechcú hľadať,
ako malí chlapci vyvádzajú.

Súperia hlúpo medzi sebou,
pretekajú v drahých daroch,
vzdávajú ti úctu v chrámoch,
nechceš byť však nikoho ženou,

Pokúšal som sa spoznať,
dámu s ľadovým srdcom,
nestal som sa jej princom,
tak som prestal dúfať.

Vídam ju k moru kráčať,
s lesklou ebenovou záplavou,
vtedy mám tisíc nápadov,
len nájsť odvahu začať,

Ani ma len nevníma,
keď prechádzam vôkol,
nevnímam iných sokov,
a nás delí pevnina.

Mesiac ju skúša zviesť,
vždy pred polnocou,
ani s Božou pomocou,
sa jej neviem zriecť.

V srdci ma trápi diera,
nebyť ľúbený je údel,
osud ma prudko udrel,
zaniká vo mne viera,

bežím sťa zranený rys
pretĺkam sa húštinou,
unikám pred spodinou,
túžim byť len s Amaris.