7. srp, 2019

Spanilá Briony - Séria - Dámy purpurového slnka

V modlitbe ruky spínaš,
kajúcne zrak k zemi klopíš,
o čistú dušu vrúcne prosíš.
keď sa na hriech dívaš.

žiješ v dobe tak márnivej,
každý len majetok zhŕňa,
z ľudí sa vytráca úcta,
padajú do náruče chamtivej.

Žila si len s duchovným,
bol ti jedinou záštitou,
držiac sa cudných habitov,
s výberom tak chudobným.

Bola si vábnym zvodom,
muži sa okolo krútili,
hlavu ti naivne mútili,
aby si nežila s Bohom.

plachosť ti žiari z očí,
belostné šaty nosievaš,
do kostola často chodievaš,
ukrývaš sa v závoji noci.

učarila si mladému pevcovi,
krajom sa nesú piesne,
o istej mladunkej slečne,
ktorá uletela dravcovi.

Rád by z nej učinil ženu,
pred Pánom by s ňou stál,
v láske ju navždy mal,
mala by najvyššiu cenu.

Avšak s mužmi sa nestýkaš,
odjakživa ťa len plašia,
keď zbrane na seba tasia,
na nič sa ich nespýtaš,

krásu ti diabol daroval,
veru ňou ani nešetril,
hoci ťa biede poveril,
aby v pekle živo hodoval.

Len či si spanilá Briony,
získať ťa však neviem,
plytko ťa zviesť nesmiem,
mávam vážne syndrómy.