21. srp, 2019

Vábivá Camryn - Séria - Dámy purpurového slnka

Stelesňuješ hrdú dámu,
muži ti poľahky podľahnú,
vôkol sa stále motajú,
nenechávajú ťa nikde samu.

Si slobodná sťa rieka,
búrlivá ako prudká búrka,
krásou zatieniš kus slnka,
z nebies ti vietor šepká.

Tvoj pôvod je zámožný,
veno si dostala štedré,
látky v truhlici vždy pestré,
motív lásky nebol nábožný.

Jeden muž ťa ľúbil,
život by za teba dal,
hoc nebol mocný kráľ,
i keď ho každý súdil.

Pre teba nebol dobrý,
nemal ti čo poskytnúť,
len zrakom smel spočinúť,
sťa princov panoš vzorný.

Žila si v starom hrade,
z vežičky sa často dívala,
o boháčovi tajne snívala,
o živote i prepychu v zlate.

Viacerí o teba stali,
tasili na seba korby,
mámili ich tvoje zvody,
o svoju česť sa nebáli.

Nemali u teba šancu,
zbytočne sa ti klaňali,
k tvojim nohám padali,
vyzývali ťa k tancu.

Iba ja som mlčal,
nemal sa vôbec k činu,
necítil však ani vinu,
hoc som to neskúšal.

Až jedno teplé ráno,
videl som ťa v jazere,
srdce mala si z ocele,
vzala si mi nádeje.

Chodbou sa niesol jazmín,
všade kam len vstúpila,
s nadšením sa krútila,
moja drahá Camryn.