8. zář, 2019

Moja zvodná siréna (2019)


Po mori sa plachtím,
narážam do bujných vĺn,
nad hlavou mi svieti spln,
len oceánu naozaj patrím.

Som ďaleko od prístavu,
pľujem bez statnej posádky,
neverím na rozprávky,
v ruke držím zástavu.

Nad korábom vietor duní,
plachtu bezočivo napína,
z lode nikto nekýva,
dávny sen sa plní.

Vodu obýva bájna stvora,
už som ju raz zrel,
vtedy som tak chcel,
nech je iba moja.

Zočil som ju na brehu,
s vlajúcou bielou záplavou,
bola pre mňa záhadou,
prebudila vo mne nehu.

Nikdy som nemal núdzu,
o krásne ženy žiadané,
hoci boli aj zadané,
nie však blízke srdcu.

Pri nej to bolo iné,
vyzerala ako víla,
očarila ma tá chvíľa,
ovládli ma túžby silné.

Iba ona bola tá pravá,
celkom ma pobláznila,
veľmi sa mi zapáčila,
divoká ako žeravá láva,

Chcel som ju spoznať,
odhaliť jej morský svet,
tak sladký ako med,
a s vášňou ju objať.

Bola len napoly človekom,
perleť posievala plutvy,
oči mali farbu dúhy,
razom som bol poetom.

Občas ju dnes vídam,
keď pod vodou šantí,
hoci ma ďalej vábi,
plávam už inam.