5. říj, 2019

Biela pani (2019)

Cez závoj tvár ukrývaš,
nažívaš v mrazivej krajine,
usínaš na nahej planine,
jasu slnka sa vyhýbaš.

Chladné srdce okovy držia,
ľúbosť vždy kruto stíhaš,
dýku nad láskou zdvíhaš,
nad tými ktorí sa ľúbia.

Bol som tvojim sluhom,
urobila si zo mňa otroka,
tichom skroteného poskoka,
nesmel som ti byť druhom.

Citom som sa vtedy súžil,
omotala si ma lanom,
zasvätila hriešnym plánom,
po svete som míle krúžil.

Zakliala si ma v obeť,
nečakane si mi počarila,
ba falošne ma omámila,
prežil som svoju spoveď.

V nádeji som však utiekal,
do tak zradného náručia,
tvoja krása bola pavúčia,
svoj osud som zapredal.

Nevedela si byť verná,
polapila mnoho čistoty,
odkryla veko temnoty,
klesla sťa vločka snežná.

Tie duše tebe oddané,
nalákala si na klamstvá,
sľúbila im vzácne panstvá,
zmarila ich životy pochabé.

Patril som práve k ním,
jediný si zachoval česť,
prekukol zradnú lesť,
zahral si s diablom prím.

Vošla mi do cesty druhá,
s očami plnými hravosti,
zahnala všetky starosti,
žiarila ako jasná dúha.

Videla si v nej rivalku,
zmocnila sa ťa závisť,
nemohla si to stráviť,
zničila si tú šibalku.

S prianím byť iba jediná,
vnímaná každým mužom,
dostať sa do tela kľúčom,
a zostať navždy nevinná.