7. říj, 2019

Láska z baroka (2019)

Cez okenicu hľadím,
na malebnú krajinu, 
šíre more blankytné, 
a bohatú pevninu.

Mojej milovanej niet,
zmizla ako víchor,
ovieva ma smútok,
celý svet stíchol.

Neraz tu stála, 
s čiernou záplavou, 
v róbe z brokátu,
sťaby záhadou.

Slobodné srdce má,
rada sa usmieva, 
je tak nádherná,
ako zo sna.

Neviem ju získať,
je mi vzdialená,
ostáva len cudzia,
kráska bez mena.

Často ju sledujem,
jej oči jasné , 
pod dlhou suknicou, 
nohy tak ladné.

Som tak zmätený,
zo svojich citov,
často ich prebúdza,
dáma z rýmov.

Zatiaľ lásku nepozná,
páči sa mnohým, 
tak urodzeným pánom,
s titulom mocným.

Nemám žiadny plán,
ako ju získať, 
všetko sa rúti,
musím to priznať.

Postáva na hrade,
hľadí do diaľavy,
tak rada sníva,
nevníma ani nástrahy.

Túžim byť tam, 
kde všade žiari, 
tak divokou krásou,
ktorá ma mámi.

Som ako plameň,
vášeň ma stravuje, 
bez tej princeznej,
sa zle kraľuje.