11. říj, 2019

V ambrózií tvojich úst (2019)

Odchádzaš nad svitaním,
s prvým slnečným lúčom,
s mojim osobným kľúčom,
si tajným vyznaním.

Neviem dodnes zabudnúť,
v hlave ťa iba nosím,
o lásku ďalej prosím,
snažím sa necúvnuť.

Nemal by som dúfať,
chovať sa ako hlupák,
si však krásny poklad,
ktorý túžim skúmať.

Prichádzaš ako jeseň,
pestrou paletou posiata,
ľúbeznou piesňou zaviata,
liečiš každú tieseň.

Kráčaš po lese bosá,
ako rozpustila víla,
tak večná je chvíľa,
keď vstúpiš do srdca.

Ten pocit ma hreje,
v hriešnej chuti pozýva,
múza sa mi ozýva,
keď sa osud smeje.

Často si spomínam,
keď sme boli v raji,
pod hviezdami stáli,
s nehou ťa objímal.

Bola si všetkým,
v dobrom i zlom,
tým splneným snom,
dodnes tomu verím.

Láska nemala hraníc,
rozkvitla ako ľalia,
moju dušu zvábila,
prestal som byť novic.

Žiaľ bol to omyl,
miloval som fikciu,
len umelú dikciu,
zasiahol ma rozptyl.

Bol ešte jeden ďalší,
ktorý sa dotkol lupeňa,
zažil vášeň plameňa,
bol dokonca krajší.

Venovala si mu bozky,
plné milostných slov,
vycvičila ho na lov,
zničila mu všetky roky.

Nechal som sa uniesť,
ženou s chutnými perami,
s tak pôvabnými mierami,
nestihol včas utiecť.

Čas späť už nevrátim,
premrhal som šancu,
okúsil zvodnú pascu,
a seba nikdy nespasím.