V povetrí myšlienok

5. zář, 2019

 

V ponurej izbe sedáva,
s mysľou večne zapretou,
v ľudskom svete stratenou,
naďalej ticho zostáva.

Málokto jej rozumie,
ona však nikomu neverí,
osud na ňu zuby vycerí,
do temna ju odsunie.

Túžila úprimne ľúbiť,
dobru chcela ísť vstriec,
roztrhnúť jedno z vriec,
do svetla jasu vstúpiť.

V tmavej komnate ukrytá,
bábiku tisne v náručí,
v démonickom područí,
leží na zemi ubitá.

Čakala na večnú spásu,
na anjela strážneho,
na ochrancu chrabrého,
nezažila však krásu.

Hodili ju do kúta,
dodnes tam len vzlyká,
viera je tak plytká,
žiaľ jej placho šeptá.

Nesmela nikde patriť,
bola vždy tak iná,
nebola dosť silná,
keď sa chcela skántriť.

Nadšenie v nej slablo,
rozjarenosť náhle zmizla,
farby nahradili čísla,
živé poznanie chradlo.

Keď dosiahla cieľ,
život riadil povel,
ten jej dúhu zotrel,
v duši vypálil mier.

Tak sa len pretĺka,
dňami plnými nezdaru,
utieka k svojmu chotáru,
a mení sa na vlka.

21. srp, 2019

Stelesňuješ hrdú dámu,
muži ti poľahky podľahnú,
vôkol sa stále motajú,
nenechávajú ťa nikde samu.

Si slobodná sťa rieka,
búrlivá ako prudká búrka,
krásou zatieniš kus slnka,
z nebies ti vietor šepká.

Tvoj pôvod je zámožný,
veno si dostala štedré,
látky v truhlici vždy pestré,
motív lásky nebol nábožný.

Jeden muž ťa ľúbil,
život by za teba dal,
hoc nebol mocný kráľ,
i keď ho každý súdil.

Pre teba nebol dobrý,
nemal ti čo poskytnúť,
len zrakom smel spočinúť,
sťa princov panoš vzorný.

Žila si v starom hrade,
z vežičky sa často dívala,
o boháčovi tajne snívala,
o živote i prepychu v zlate.

Viacerí o teba stali,
tasili na seba korby,
mámili ich tvoje zvody,
o svoju česť sa nebáli.

Nemali u teba šancu,
zbytočne sa ti klaňali,
k tvojim nohám padali,
vyzývali ťa k tancu.

Iba ja som mlčal,
nemal sa vôbec k činu,
necítil však ani vinu,
hoc som to neskúšal.

Až jedno teplé ráno,
videl som ťa v jazere,
srdce mala si z ocele,
vzala si mi nádeje.

Chodbou sa niesol jazmín,
všade kam len vstúpila,
s nadšením sa krútila,
moja drahá Camryn.

15. srp, 2019

Tajne o nej snívam,
neviem sa jej vzdať,
hoc ju nesmiem mať,
svoje city skrývam.

V žltom šifóne schádza,
mieri dolu nádvorím,
vždy keď sa nakloním,
ma pohľadom zvádza.

Má tak nežný hlas,
osamelé srdce láka,
tá pôvabná kráska,
ktorá ma stojí čas.

Sama zvykne chodievať,
kráčajúc večer parkom,
sprevádzaná len vánkom,
biele ruže polievať.

Je veľkým hriechom,
mužov rada pokúša,
hravo ich aj poúča,
lieči ich aj smiechom.

Romániky ďalej tají,
objímajú ju mnohí,
píšu sa o nej slohy,
svoju česť však háji.

Nebol by som jediný,
ktorý ju v náručí mal,
bola ten najväčší dar,
keď vykukla z periny.

Raz som to skúsil,
keď v daždi zmokla,
do života mi vošla,
a ja som ju ľúbil.

Jej city boli chladné,
telo už však známe,
driečne štíhlo vábne,
srdce iba prázdne.

Občas hrám na klávesy,
lež sa spomienkou ničím,
ako jedovatý had syčím,
myslím len na Aldercy

 

7. srp, 2019

V modlitbe ruky spínaš,
kajúcne zrak k zemi klopíš,
o čistú dušu vrúcne prosíš.
keď sa na hriech dívaš.

žiješ v dobe tak márnivej,
každý len majetok zhŕňa,
z ľudí sa vytráca úcta,
padajú do náruče chamtivej.

Žila si len s duchovným,
bol ti jedinou záštitou,
držiac sa cudných habitov,
s výberom tak chudobným.

Bola si vábnym zvodom,
muži sa okolo krútili,
hlavu ti naivne mútili,
aby si nežila s Bohom.

plachosť ti žiari z očí,
belostné šaty nosievaš,
do kostola často chodievaš,
ukrývaš sa v závoji noci.

učarila si mladému pevcovi,
krajom sa nesú piesne,
o istej mladunkej slečne,
ktorá uletela dravcovi.

Rád by z nej učinil ženu,
pred Pánom by s ňou stál,
v láske ju navždy mal,
mala by najvyššiu cenu.

Avšak s mužmi sa nestýkaš,
odjakživa ťa len plašia,
keď zbrane na seba tasia,
na nič sa ich nespýtaš,

krásu ti diabol daroval,
veru ňou ani nešetril,
hoci ťa biede poveril,
aby v pekle živo hodoval.

Len či si spanilá Briony,
získať ťa však neviem,
plytko ťa zviesť nesmiem,
mávam vážne syndrómy.

7. srp, 2019

S obdivom na teba hľadia,
pôvabnejšej bytosti ani niet,
si kúzlom všetkých viet,
múzou básnikovho diania.

Každý by ťa rád získal,
v objatí naveky držal,
k výšinám neba stúpal,
vlasy ti s láskou ískal.

Vychádzaš sťa ranným jasom,
predstavuješ ohnivú krásu,
očaríš aj obrovskú masu,
s tak zvonivým hlasom.

Pytači po teba prichádzajú,
s úmyslom ťa o ruku žiadať,
inú nevestu nechcú hľadať,
ako malí chlapci vyvádzajú.

Súperia hlúpo medzi sebou,
pretekajú v drahých daroch,
vzdávajú ti úctu v chrámoch,
nechceš byť však nikoho ženou,

Pokúšal som sa spoznať,
dámu s ľadovým srdcom,
nestal som sa jej princom,
tak som prestal dúfať.

Vídam ju k moru kráčať,
s lesklou ebenovou záplavou,
vtedy mám tisíc nápadov,
len nájsť odvahu začať,

Ani ma len nevníma,
keď prechádzam vôkol,
nevnímam iných sokov,
a nás delí pevnina.

Mesiac ju skúša zviesť,
vždy pred polnocou,
ani s Božou pomocou,
sa jej neviem zriecť.

V srdci ma trápi diera,
nebyť ľúbený je údel,
osud ma prudko udrel,
zaniká vo mne viera,

bežím sťa zranený rys
pretĺkam sa húštinou,
unikám pred spodinou,
túžim byť len s Amaris.