V povetrí myšlienok

7. říj, 2019


Zbadal som ťa v obchode,
postávala si pri regáli,
tvoje doplnky sa blyšťali,
pripísal som to náhode.

Bola si vážne rozkošná,
zlaté vlasy sa leskli,
zasiahli ma blesky,
či si vôbec skutočná.

Vyčnievala si z davu,
medzi bežnými slečnami,
usmievala sa perami,
povahu mala hravú.

Kúsok ďalej bol chalan,
dokonalý prototyp Kena,
kópia ideálu tak verná,
pocítil som chladný závan.

Tvorili ste zrejme dvojicu,
keď pri tebe zastavil,
tmavú vestu si napravil,
a oprel sa o policu.

Nespúšťal z teba zrak,
tak lačne ťa hltal,
keď ťa náhle objal,
stal sa z neho kat.

Nemohla si mi patriť,
s ním sa nedalo rovnať,
lásku som musel schovať,
a na Zem sa vrátiť.

Vôbec som to nechápal,
urobila si veľký dojem,
vždy to bol môj problém,
keď som miloval.

Už sa to raz stalo,
dievča bolo pekné,
a tak veľmi zvodné,
život mi skoro vzalo.

Nezostalo mi nič,
len srdce deravé,
city vo mne meravé,
keď osud vzal bič.

Odmietol som ľúbiť,
ďalšiu takú podobnú,
oživiť pieseň záhrobnú,
nechať žiaľ prúdiť.

Hoci si tak sladká,
nie si moja bábika,
nijako sa ma netýka,
tá driečnosť zvláštna.

7. říj, 2019

Cez okenicu hľadím,
na malebnú krajinu, 
šíre more blankytné, 
a bohatú pevninu.

Mojej milovanej niet,
zmizla ako víchor,
ovieva ma smútok,
celý svet stíchol.

Neraz tu stála, 
s čiernou záplavou, 
v róbe z brokátu,
sťaby záhadou.

Slobodné srdce má,
rada sa usmieva, 
je tak nádherná,
ako zo sna.

Neviem ju získať,
je mi vzdialená,
ostáva len cudzia,
kráska bez mena.

Často ju sledujem,
jej oči jasné , 
pod dlhou suknicou, 
nohy tak ladné.

Som tak zmätený,
zo svojich citov,
často ich prebúdza,
dáma z rýmov.

Zatiaľ lásku nepozná,
páči sa mnohým, 
tak urodzeným pánom,
s titulom mocným.

Nemám žiadny plán,
ako ju získať, 
všetko sa rúti,
musím to priznať.

Postáva na hrade,
hľadí do diaľavy,
tak rada sníva,
nevníma ani nástrahy.

Túžim byť tam, 
kde všade žiari, 
tak divokou krásou,
ktorá ma mámi.

Som ako plameň,
vášeň ma stravuje, 
bez tej princeznej,
sa zle kraľuje.

5. říj, 2019

Nehanebná láska (2019)
Odišla si pred rokom,
nastúpila na rýchlik,
v hlave zaznel výkrik,
zmizla si za plotom.

Zanevrel som na svet,
prežíval samé muky,
nezvládal vlastné kroky,
a bytie chcel zaprieť.

Čas nás rozdelil,
na dlhú dobu,
neboli sme spolu,
do prázdna vystrelil.

Bola si mi sestrou,
inak som to vnímal,
seba som tým týral,
vykročil zlou cestou.

Raz som sa priznal,
večer v blízkom kostole,
kde rástli topole,
ruky tuho stískal.

Stratil som hlavu,
vtedy som bol na mol,
navštívil dámsky salón,
ukojil vášeň dravú.

Zrejme si to tušila,
neraz som zhrešil,
aby som prežil,
že si ma nechcela.

Chcel som ťa zviesť,
ukázať taje života,
zasiahla ma besnota,
nemohol som to zniesť.

Dala si mi facku,
s hrôzou sa obrátila,
cit navždy vypálila,
vzala detskú hračku.

Odcestovala si v diaľ,
delil nás celý Atlantik,
bol som ako fanatik,
ktorý ovoniaval háj.

Až som ťa tam zbadal,
s plavou bujnou hrivou,
a v ruke s vínom,
keď tieň na deň sadal.

Žiaľ si ma prehliadla,
otočila k oknu tvár,
zavrela môj snár,
až hviezda zapadla.

5. říj, 2019

Nachádzam sa v biednom stave,
netuším kadiaľ sa mam vydať,
šťastie sa mi začalo skrývať,
istého chlapca nosím v hlave.

Hanbím sa ku nemu priznať,
jazyk sa mi vždy zasekne,
ničia ma myšlienky nezbedné,
nedokážem už v sebe čítať.

Bojujem so svojim hnevom,
rád by som čas vrátil,
než mi život sny zhatil,
a ja som sa stal zbehom.

Vždy keď ho zbadám,
na tvár mi sadne purpur,
oblečiem si svoj mundúr,
a hanblivo iba čakám.

Nedávno som ťa stretol
stál si pri malom rybníku,
otváral veko na dútniku,
prstom list z trička zmietol.

Srdce mi prudko búšilo,
ledva si ma tam vnímal,
do mobilu si sa díval,
všetko sa so mnou točilo.

Páčiš sa každej slečne,
radi by s tebou išli von,
chcú sa usadiť na trón,
a dotýkať sa ťa nežne.

Ty ich hrubo ignoruješ,
len sa s nimi zahrávaš,
občas im aj nadávaš,
svoj post si vybojuješ.

Rozum si mi pomútil,
v noci sa zvykneš zjaviť,
ako duch ma skúšaš vábiť.
Ideály už navždy pokrútil.

Túžim ťa len spoznať,
s citmi sa ti zveriť,
láskou ťa skúsiť zmeniť,
a celý sa ti rozdať.

Avšak len hlavu sklopím,
ako vŕba vždy stíchnem,
pred ľuďmi náhle zmiznem,
o novú šancu prosím.

Vyzeráš ako padlý anjel,
mávaš bezočivú imidž,
hádam chutíš ako vinič,
ktorý v sebe ľudskosť zaprel.

 

5. říj, 2019

Na bohyňu sa meníš,
ako nektár ma lákaš,
nahá na kresle sedíš,
lež objať ma váhaš,

Zmieram po tebe vášňou,
drví ma svojou silou,
krotí ma hriešnou slasťou,
divo mi prúdi krv žilou.

Bola si ešte malá,
keď sa vo mne prebudila,
tak ničivá láva,
ktorá ma takmer zahubila.

Stretávala si sa s iným,
v ušiach mi hrala óda,
zblížila som sa s prítmím,
pod nohami zmizla pôda.

Objímal ťa toľko krát,
vždy sa k tebe tisol,
nastal vo mne vážny skrat,
náznak viery matne blysol.

Mužným pohybom ťa zvábil,
získal si tvoju vernosť,
všetky sny vo mne skántril,
a pochoval moju smelosť.

Rodičom sa vážne pozdával,
bol pre teba tým pravým,
úsmevy vôkol rozdával,
dodnes sa pre to trápim.

Neviem zabudnúť na tú noc,
kedy si sa ku mne chúlila,
obloha mala nad nami moc,
lásku si mi vtedy sľúbila.

Mali sme sotva dvanásť,
obe boli ešte tak upäté,
citom však dovolili narásť,
po našom krátkom úlete.

Preklínam všetky tie roky,
ktoré nás museli odlúčiť,
brázdili mi v srdci muky,
keď som si prikázala neľúbiť.

Vznášala si sa v tanci,
stála pri mojom lôžku,
ocitla som sa v pasci,
stratila šťastnú kocku.

Tvoj portrét ma mámi,
ukrývam ho pod perinou,
vidina na teba páli,
zostávaš mojou vidinou.