Krátke príbehy zo života

7. kvě, 2017

Beáta sa s láskou pozrela na blonďavého chlapčeka. Bol hlavným dôvodom, prečo jej život dával skutočne zmysel. Milovala ho viac než čokoľvek na svete. Dokázala sa na neho dívať celú večnosť. Bol to jedinečný chlapec. A ona bola šťastná, že mala možnosť byť jeho mamou. Tak veľmi sa ponášal na svojho otca. Mal rovnako belasé oči mandľového tvaru a výrazné lícne kosti, ktoré dominovali jeho malej oválnej tvári. Keď jej o niečom so zanietením rozprával, tak sa často stávalo, že zdvíhal jedno obočie. Už vo svojom mladom veku bol veľký pedant a všetko si vopred plánoval. Aj to mal s jej exmanželom spoločné. Ako sa zamýšľala nad svojím synom, tak si uvedomila, že príliš veľa pozornosti venuje svojmu bývalému mužovi. Bol síce Romanov otec, ale oni dvaja si boli už prakticky takmer cudzí. Ich vzájomné súžitie bolo minulosťou a z lásky, ktorú v tom čase jeden k druhému cítili, dnes zostala už len zvädnutá kytica vo váze.

,,Mami, uvidím dnes otecka?.“ zvedavo sa opýtalo chlapča po jej boku, ktoré na ňu upriamilo svoje veľké modravé očká. ,,Mal prísť už minulú sobotu, ale nakoniec neprišiel,“ dopovedal a v jeho hlase cítila sklamanie.

Beáta uvažovala nad tým čo mu má povedať. Jeho otázka ju neprekvapovala, pretože veľmi dobre vedela, ako jej syn lipne na otcovi. Odjakživa mali spolu pekný vzťah a čím bol ich syn starší, tak tým väčšmi bol ku jednému z rodičov pripútaný. A toto privilégium získal práve Anton. A to ju úprimne trápilo, pretože hoci ich syna miloval minimálne tak ako ona, odkedy sa presťahoval ku svojej aktuálnej partnerke, nemal na Romana toľko času. Už sa nenachádzal na Slovensku, ale žil vo Francúzsku spolu aj s Camille.

Jej najbližší rozvedenej žene vyčítali, že na Antonovu partnerku žiarli. Vraj sa nevie zmieriť s tým, že ju a jej syna opustil kvôli atraktívnej modelke. No jej bolo úplne jedno, čo iní hovoria, ona predsa poznala pravdu. Nemala jej čo závidieť. Nikdy netúžila stáť na javisku, skúšať si stoviek kabátov denne a cestovať po celom svete. Vždy bola ženou, ktorá dávala prednosť rodinnému krbu, s menším okruhom priateľov, vo svojom skutočnom a jedinom domove.  A chcela, aby to tak aj ostalo. Lenže jej bývalý manžel sa cítil spútaný v byte, túžil po slobode a po obrovskom priestore. Náhle mu ich útulný domov prišiel príliš nepohodlný na to, aby v ňom dobrovoľne ostával a vyčítal jej, že ona je dôvodom, prečo nemôže žiť naplno. Hoci si spoločne zariaďovali s veľkou láskou každý i ten najmenší detail v ich trojizbovom byte, tak Anton zatúžil po väčšom štandarde, kde sa nebude cítiť ako lapený holub. A vtedy sa ich dovtedy stabilný vzťah začal rozpadať ako skladačky z lega a ona nemala dosť síl, aby ho postavila odznova. Komunikovali spolu čoraz menej, až sa prestali stretávať pri spoločných obedoch, vyhýbali sa jeden druhému, keď prišli z práce a napokon sa celkom odcudzili. Len zriedka jej vedel povedať niečo pekné, väčšinou jej neustále čosi vyčítal. A možno by to takto naťahovali donekonečna, keby si nevšimla, že to má veľmi negatívny dopad na ich vtedy päťročného syna.

Beáta sa začala zamýšľať nad ich vzťahom už skôr, ale konečná bodka za vetou prišla vtedy, keď sa rozprávala s učiteľkou v materskej škole, ktorá sa sťažovala na správanie jej syna. V jedno poobedie si ju učiteľka zavolala do triedy a porozprávala sa s ňou ako žena so ženou.

 

,,Ďakujem, že ste prišli. Je vidieť, že vám záleží na vašom dieťati,“ otočila ku nej tvár a rukou si nadvihla dioptrické okuliare, ktoré sa jej zosunuli z nosa. ,,Asi viete, prečo som si vás dala zavolať.“

Beáta sa potichu posadila na stoličku, položila si ruky do lona a prikývla. ,,Myslím, že áno. V telefóne ste spomínali, že sa Romanove správanie zmenilo a začal byť akoby duchom neprítomný.“

Učiteľka si sadla oproti nej a položila ruky na stôl. ,,Presne o to ide. Roman patril k najpozornejším deťom, nemal problém si čokoľvek zapamätať, dokonca prejavoval záujem o všetko nové. Ale posledné tri týždne je v kolektíve izolovaný, s nikým sa nechce rozprávať a začal ignorovať aj niektoré učiteľky. Akoby sa na seba snažil upútať pozornosť, pretože doma sa mu žiadnej nedostáva,“ kriticky skonštatovala a čakala na jej vyjadrenie.

Mladá žena vedela, že sa niečo deje, pretože syn sa začal správať inak aj doma a už necíti potrebu so svojimi rodičmi všetko preberať Ako keby sa do seba uzavrel. Avšak ona ho z toho viniť nemohla. Keď príde domov, bude sa musieť so svojím manželom porozprávať, pretože ona nedopustí, aby jej syn pykal za chyby dospelých. Za ich chyby. Ale najprv musí vysvetliť učiteľke, čo je dôvodom toho, že jej syn sa začal zvláštne správať.

,,Viete, ja a môj manžel máme posledný čas vo vzťahu krízu. Takmer vôbec sa nerozprávame a ak k tomu dôjde, tak sa väčšinou vždy pohádame. Škriepime sa už aj kvôli maličkostiam, ktoré sme predtým vôbec neriešili. A myslím si, že to súvisí s tým, prečo sa Roman tak začal správať. Je to ešte dieťa a všetko čo sa okolo neho deje, vníma, cíti a prežíva. Nabaľuje na seba naše problémy a preto sa nevie sústrediť na hodinách a už sa nezapája ani do detských aktivít s inými deťmi,“ dodala smutným hlasom a hlasno si povzdychla. ,,Je mi to ľúto, večer sa porozprávam so svojim mužom a dáme všetko do poriadku. Sľubujem.“

Učiteľka toho veľa nepotrebovala dodávať. Pochopila, že mamička je uzrozumená so situáciou a je ochotná napraviť chyby vo výchove jej syna, za ktoré nesie plnú zodpovednosť. Jej prístup ju potešil a tak iba povedala. ,,Verím vám, že to myslíte úprimne. Je vidieť, že ste dobrá mama a svojho syna nadovšetko ľúbite.“

Beáta precítene zašepkala. ,,Je pre mňa všetkým.“

Učiteľka vstala od stola. ,,Vy najlepšie viete čo je potrebné urobiť. A niekedy musíme spraviť aj rozhodnutia, ktorých sa bojíme, ak sa jedná o budúcnosť nášho dieťaťa.“

Mamička prikývla. ,,Áno, už som nad tým uvažovala.“

,,Ste múdra a silná žena. Držím vám palce.“

Beáta tiež vstala. ,,Ďakujem vám. Dnes to určite vyriešime s manželom.“

,,Veľa šťastia,“ povedala učiteľka keď zatvárala dvere za Beátou.

,,To budem dnes potrebovať,“ zašepkala a v začala horlivo uvažovať nad tým, čo všetko povie doma Antonovi. Musia sa porozprávať. Jej syn nebude trpieť za to, že oni si už ako manželia nemajú čo povedať. To nikdy nedopustí.

 

Keď Beáta prišla konečne domov, tak si stále nebola istá tým, ako začne. Nechcela svojho manžela nahnevať a ani sa podieľať na ďalších zbytočných konfliktoch, ale vo vnútri cítila, že to nemôže nechať tak. Už len kvôli ich synovi Romanovi. Musí sa zachovať statočne a povedať mu pravdu. Ešte pred príchodom, zaniesla svojho syna ku svojej najlepšej slobodnej kamarátke Magdaléne, ktorá sa o neho vždy vedela vzorne postarať. Beáta ho  chcela ušetriť hádky, ktorá by mohla dnes doma nastať a tak myslela aj na zadné vrátka. Už uplynul nejaký ten čas, ale jej manžel stále nechodil. A tak sa len prechádzala po byte hore dole a nedokázala upokojiť svoju myseľ, ktorá sa rozutekala na všetky smery ako splašené stádo koní.     Zúfalá žena si uvedomila, že bude najlepšie, ak sa niečím zamestná. Tak nebude mať čas stále pozerať na hodinky a vyčkávať na manželov príchod. Najprv umyla riad, potom navarila večeru, dala špinavé veci oprať, čisté veci vyžehlila, povysávala i umyla dlážky. Lenže Anton stále neprichádzal. Žena si sadla do fotelky zo zamatového poťahu a siahla po diaľkovom ovládači pred sebou. Chvíľu prepínala rôzne stanice, až napokon znechutene vypla televízor. Cítila sa doslovne pod psa, jej manžel meškal a ona vôbec netušila, ako tento večer dopadne. Vedela len jediné a to, že nastal čas sa prestať skrývať za záves argumentov, ktorý jej bráni v tom, aby sa prejavila ako skutočná žena a milujúca matka. Už si chcela ľahnúť, keď jej zazvonil telefón. Inštinktívne po ňom siahla a keď videla, že sa na ňom ukazuje číslo jej najlepšej priateľky, stlačila tlačidlo ,,prijať hovor.“

,,Ahoj Magdaléna. Deje sa niečo? Je Roman v poriadku?.“

,,Ahoj Bea,“ odpovedala žena na druhej strane. ,,Roman je v poriadku. Akurát spolu hráme pexeso. Volám ti preto, že si mi prišla nejaká sklesnutá. Robila som si starosti. Už prišiel Anton domov?.“

Žena si len povzdychla. ,,Nie, ešte sa nevrátil. Už mal byť doma, ale posledné týždne je mu ukradnuté, že zanedbáva mňa aj svojho syna,“ odvetila so zatrpknutým hlasom a zaťala ruky v päsť.

Magda sa súcitne ozvala. ,,Je mi to naozaj ľúto. On vôbec netuší, akú skvelú má rodinu. Mrzí ma, že si z toho nešťastná.“

,,Keď si predstavím, aký krásny vzťah sme mali na začiatku. Plný pochopenia, tolerancie a ústretovosti. Teraz je všetko iné. Ja som sa zmenila. On sa zmenil. Náš syn sa mení. A mne je to všetko tak veľmi ľúto. Neviem, kde som spravila chybu,“ hlasno vzdychla a prstami sa pohrávala so zlatým bavlneným vankúšom.

,,Ty si neurobila chybu. Niekedy sa však stane, že sa tí dvaja odcudzia. Bola to tvoja prvá láska a vtedy sa človeku všetko zdá rozprávkové. Ale keď uplynie nejaký čas, potom si už človek uvedomí, že žiadny vzťah nie je dokonalý,“ dohovárala jej kamarátka láskavým tónom a snažila sa ju povzbudiť.

..Dnes som bola kvôli Romanovi v škôlke, pretože sa začal izolovať od ľudí a prestal komunikovať s okolím. Chcem sa porozprávať s manželom, ale bojím sa, že keď budem pred ním stáť, tak mu nedokážem povedať čo cítim. Vôbec netuší, aké pocity sa vo mne bijú. A ak to tuší, tvári sa, že to nechce riešiť. Mám strach, že keď mu poviem pravdu, tak tresne dvermi a ....

Magdaléna jej skočila do reči. ,,Beáta, počúvaj ma. Ty sa s Antonom musíš porozprávať, pretože ak to neurobíš, tak sa budete trápiť všetci traja. Už sa to prejavuje na vašom synovi. Anton musí vedieť, čo cítiš a mal by ťa vypočuť. Si predsa jeho žena! Máš na to plné právo.“

,,Len ľahšie sa to hovorí a ťažšie robí. Ale máš pravdu. Musíme si to vysvetliť. Ide o nás dvoch a veľkú úlohu zohráva aj náš syn.“

Beáta chvíľu mlčala, až jej kamarátka prerušila ticho. ,,Už sa cítiš trošku lepšie?.“

,,Áno,“ priznala úprimne a naozaj sa cítila o niečo pokojnejšie než predtým. ,,Asi som len potrebovala trošku povzbudiť. Ďakujem.“

,,Veď na to som tu. Od toho sú priateľky.“

,,Tie najlepšie,“ dodala a pozrela sa na hodiny, ktoré viseli v obývačke na popolavej stene.

,,Držím palce. Buď ku nemu úprimná. Všetci traja si to zaslúžite.“

,,Pousilujem sa,“ sľúbila a ukončila hovor. Už chcela vstať zo sedačky, keď si náhle všimla tieň, ktorý sa odrážal na parketách. Očami kĺzala vyššie, cez čierne mokasíny, bavlnené tmavé nohavice, bielu flanelovú košeľu, k pevnej brade, úzkym perám, k rovnému nosu, belasým očiam a svetlým vlasom. Bol to Anton. A podľa jeho prísnych pier, ktoré tvorili len tenkú čiarku pochopila, že si vypočul polovicu rozhovoru. Jeho manželka pootvorila ústa s tým, že niečo povie, ale on ju predbehol. ,,Zdravím ťa, Beáta. Čo také mi chceš povedať?.“

 

Beáta sa pozerala na svojho muža, ktorý si prisadol ku nej. Potom, ako prišiel sa iba pozdravili a on sa jej opýtal, čo sa s ním chystá preberať. Ani nečakal na jej odpoveď a vybral sa do kuchyne. Keď sa vrátil, tak si sadol oproti nej do fotelky a priniesol si so sebou kávu. Jeho manželka na neho upierala pohľad, ale nevedela z jeho tvári nič vyčítať. Anton bol známy tým, že málokedy prejavoval svoje emócie. Nebol to typ muža, ktorý vyznával žene nehynúcu lásku a už vôbec ju nezaplavoval komplimentmi. Také niečo zažívala pri ňom na samom začiatku ich vzťahu, ale aj to iba v obmedzenej miere. Boli len zriedkavé situácie, kedy jej povedal niečo také, čo túžila počuť. Väčšinou sa správal rezignovane, chladne a emocionálne vyrovnane. No to, čo nedokázal naplno prejaviť svojej žene, dával priehrštím ich synovi. A to jej stačilo k tomu, aby uverila, že je to ten pravý. Časom si zvykla, že nie je tak komunikatívny a veľa vecí nedáva úplne najavo. Aj teraz sedel pokojne, tajomne až nenútene. Jeho žena zbierala odvahu a horúčkovito premýšľala nad tým, ako začne. Nakoniec sa rozhodla pre úprimnosť. A hoci cítila, že jej v hrdle navrela hrča veľkosti slivky, donútila sa rozviazať svoj jazyk. Lenže začala úplne inak, ako pôvodne chcela.

,,Mal si v práci dobrý deň?.“

Manžel sa natiahol rukou po cukorničke a obrátil ju smerom dole, aby si mohol nasypať do kávy hnedý cukor. ,,Ako sa to vezme. Ale bol celkom dobrý.“

Beáta prikývla a hneď na to sa zvedavo opýtala. ,,A po práci si čo porábal?.“

Muž sa zatváril, akoby takú otázku nečakal a chvíľu držal cukorničku nad šálkou, akoby uvažoval či má pokračovať. ,,Dnes som iba pracoval. Zostal som v práci dlhšie.“

Jeho žena sa v duchu kárala za trúfalosť, ale niečo jej hovorilo, aby bola odvážnejšia a zistila toho čo najviac.

,,Niečo sa u teba zmenilo, čo sa týka práce?“

Manžel si pravou rukou zamiešal lyžičkou malé espresso a odpovedal. ,,Nijak zvlášť. Len som mal veľa roboty.“

Beáta prikývla a odvážila sa nadviazať na tému, o ktorej sa s ním chcela porozprávať. ,,Potrebovala by som sa s tebou o niečom porozprávať. Je to dôležité. Týka sa to nášho syna.“

Zatiaľ čo doteraz ani raz špeciálne neprejavil záujem, aby čo len zodvihol hlavu, tak pri zmienke o ich synovi sa prestal všetkému venovať a venoval jej uprený zrak. ,,Stalo sa niečo Romanovi?.“

Beátu pichlo pri srdci, keď zazrela jeho vyčítavý pohľad, ale snažila sa zachovať chladnú hlavu a pokračovala. ,,V podstate áno. Bývaš málokedy doma, už spolu nie sme ako rodina. Dosť sme sa za posledné týždne hádali. Už spolu nefungujeme ....,“ na chvíľu sa začervenala, ale potom dokončila myšlienku. ,,ako pár tak ako predtým a začalo sa to podpisovať na jeho psychike. Dnes som bola kvôli tomu v škôlke za jeho učiteľkou.“

Anton sa tváril, že ju pozorne počúva, no keď sa ozval, tak jej bolo jasné, že si z jej slov nič nerobil. Ak ju vôbec bral vážne. ,,A čo navrhuješ? Rozvod?.“

Jeho žena zarazene zažmurkala, pretože dúfala, že tomuto slovu sa im podarí vyhnúť. Vôbec nečakala, že ho spomenie on ako prvý a to na začiatku ich debaty. Hoci jej to prišlo ľúto a v duchu začala panikáriť, navonok sa tvárila odvážne. ,,To nie. Len som si myslela, že by sme mali zohľadniť to, ako sa k sebe správame pred našim synom, pretože je vo veku, kedy všetko vníma a má to na neho negatívny vplyv.“

Anton uchopil rukou malú porcelánovú šálku s kvietkovaným motívom a s úsmevom dodal. ,,Beáta, ty si bola vždy citlivá žena. Všetko si príliš prežívala, robila si z komára somára a zveličovala si. Aj teraz o nič nejde. Náš syn dospieva, hádam nečakáš, že sa bude celý život hrať s autíčkami a pozerať večerníček. Nič vážne za tým nehľadaj.“

Beátu mužova reakcia prekvapila. Tváril sa ako keby sa jednalo o termín stretávky na pijacké posedenie. Tu predsa išlo o ich syna, preboha! Od prekvapenia sa postavila v celej svojej meter šesťdesiat osem centimetrovej výške a založila si ruky vbok. ,,Ty mi nerozumieš. Ide o nášho syna. Má v škôlke problémy, lebo doma necíti dostatok zázemia, istoty, podpory a lásky. A ja nechcem, aby náš syn pykal za naše chyby.“

Anton si z kávy trochu odpil a krátko na ňu pozrel. ,,Preháňaš ako vždy. Kde je vlastne teraz?.“

Beáta si nervózne zahryzla do pery. Vôbec netušila, ako bude reagovať. On predsa Magdalénu nikdy nemal dvakrát v láske. A úprimne, ani ona jeho nezbožňovala.

,,Je u Magdy.“

Anton bol doteraz pokojný ako jogín pri meditácií, no tento fakt ho rozhneval tak, až razom opadla jeho vyrovnaná fasáda a prejavila sa prirodzená dominantná nátura. Tresol šálkou o stôl a vstal.

,,Ty si ho dala tej strašnej ženskej, ktorá nie je schopná si nájsť roky chlapa?,“ zaburácal až sa steny otriasali od jeho kriku.

Beáta sa urazene zatvárila a založila si ruky pod prsia. ,,Je to moja priateľka. Chcela, aby sme sa normálne porozprávali a aby nás nikto nerušil. Myslela to v dobrom.“

Anton len mávol rukou a zrúkol. ,,No samozrejme! Veď ma to mohlo napadnúť, že za týmito múdrosťami stojí ona. A čo také ti ešte povedala? Nebodaj, že sa máme rozviesť?.“

Jeho žena sa na neho s výčitkou pozrela. ,,To si o mne myslíš? Ja sa neriadim rečami iných. Ja som bola tá, čo sa chcela porozprávať. Magdaléna s tým nijako nesúvisí. Síce sme sa spolu rozprávali, ale ja som už predtým bola rozhodnutá.“

,,To ti tak verím,“ vysmial ju manžel a chystal sa odísť.

,,Počkaj,“ zaúpela jeho žena a postavila sa mu do cesty. Hoci ju prevyšoval o dobre dve hlavy, tak sa nenechala odbiť. ,,Čo teraz s nami dvoma bude? Náš vzťah ochladol, sme si takmer cudzí. Už sa mi vôbec s ničím nespovedáš. Rada by som vedela, čo naozaj ku mne cítiš.“

Anton sa na ňu chvíľu pozeral, ako keby nevedel, čo jej má odpovedať. No potom sa iba hlasno zasmial a položil jej ruky na ramená. ,,Preboha, Beáta. Kedy dospeješ? Stále chceš po mne, aby som ti hovoril, že k tebe niečo cítim. Myslel som, že ťa to jedného dňa prejde.“

Jeho žena zostala zarazená. Robil si z nej posmech. Pozeral sa jej do očí a očividne si z nej strieľal. Považoval ju za hlupaňu. Bolo to na ňom vidieť. A toto poznanie bolelo. Veľmi ju to ranilo ako človeka, ako ženu, ako matku a aj ako manželku. Miluje ju ešte vôbec? A miloval niekedy?

,,Anton, ty si mi za posledný čas nepovedal poriadne ani jedno pekné slovo. Z práce sa vraciaš oveľa neskôr, než predtým. Ak ideš mimo Slovenska, tak mi to ani nepovieš. Už spolu nechodíme na spoločné obedy, zaspávame vedľa seba ako cudzinci. Už sa takmer nerozprávame. Tak mi nehovor, že sa nič nedeje a všetko je v poriadku.“

Manžel zvesil ruky z jej pliec. ,,Beáta, žijeme spolu päť rokov. Snáď si nemyslíš, že to medzi nami bude ako na začiatku? To ti mám kupovať kytice, dávať bomboniéry so srdiečkami a nechávať na stole zamilované odkazy?.“

Nie!,“ skríkla tak silno, až samú seba prekvapila. Ale hovorila z nej zúfalá, ranená a bezradná žena, ktorá sa stala obeťou len nejakého omylu, kedy po piatich rokoch manželstva zisťuje, že svojho muža vlastne nepozná.

,,Chcem, aby si so mnou trávil čas aspoň tak ako predtým, venoval sa nášmu synovi, ktorého poriadne ani nevidíš a nevyhováral sa na služobné cesty vždy, keď sa domov nevrátiš aj niekoľko dní!.“

Anton sa zatváril tak, akoby ho pobavil manželkin výstup. Bez problémov ju obišiel so slovami. ,,Si len hysterická. Nič také sa nedeje.“

Beáta dupla nohou ako nahnevaná stredoškoláčka pred nečakanou písomkou z chémie a zvolala. ,,     Áno, deje! Vôbec nie si doma. Ja a môj syn ťa potrebujeme! Už ti na nás nezáleží? Už nás nemiluješ?.“ Jeho žena vedela, že použila nesprávny ťah, ktorý pôsobil detinsky, nevyspelo a zbabelo. Vôbec sa však neovládala, pretože cítila obrovskú beznádej. A ženy, ktoré sa cítia beznádejne, sa niekedy správajú aj hystericky, nerozvážne a výbušne.

Anton sa ku nej otočil tvárou v tvár. ,,Toto čo robíš, je dosť že nevyzreté. Citovo ma vydierať skrz nášho syna. Samozrejme, že svojho syna milujem! Je pre mňa všetkým! Je to môj syn!“, zreval.

,,A ja som tvoja žena!,“ zakričala tak, až samú seba prekvapila, že sa vie tak rozvášniť. Vždy pôsobila poslušne, ticho, mierumilovne. Ani sama netušila, že má v sebe toľko zápalu, ohňa a odvahy.

,,Tak sa tak láskavo správaj a nie ako malé dieťa!.“

Beáta sa odmietala vzdať a pokračovala vo svojom výstupe. ,,My máme vážny problém a ty ma vôbec nepočúvaš! Keby si ma miloval, tak by si počúval čo ti hovorím. Ale nepočúvaš ma. A je ti jedno, čo cítim!“

Jej manžel sa po jej slovách ku nej pomaly približoval. Jeho kroky pripomínali leva, ktorý sa zakráda k antilope na Savane. Beáta pomaly cúvala dozadu. Keď sa opäť ozval, jeho slová ju doslova zdrvili.

,,Nie, Beáta. My nemáme problém. Ty si ten problém, ktorý máš sama so sebou. Keď som si ťa bral, tak si bola normálna žena, ktorá neriešila takéto malichernosti. Ale čím si staršia, tým si neznesiteľnejšia a máš pocit, že len ty máš pravdu. Hovoríš, že nie som doma? A čo ma tu drží? Hysterická ženská, ktorá mi každý deň robí zo života peklo.“ Anton sa vôbec nesnažil brať na svoju ženu ohľad a bez výčitiek prebodával jej srdce niekoľkými ostrými šípmi naraz. Avšak jeho monológ ešte pokračoval. ,,A či ťa milujem? Skôr si polož otázku. Dokážeš milovať samú seba?.“ Potom ako jej to všetko vykričal sa díval do jej veľkých sivých očí. Do očí ženy, ktorá ho tak veľmi celé roky ľúbila. Do tých očí, ktoré vídal, keď sa narodil ich syn Roman. Do očí svojej manželky, ktorá s ním prežila niekoľko jedinečných rokov. A napriek tomu mu vôbec nezáležalo na tom, ako jej ublížil a čo za sebou zanechal. Dlhými krokmi kráčal ku dverám obývačky, ktorá viedla na chodbu. ,,Na nejaký čas odchádzam preč. Chcel som ti to povedať, ale nedostal som sa k slovu. Cestujem do Francúzska. Pracovne. Neviem ako dlho sa zdržím. Pozdrav odo mňa Romana.“

Beáta sa dívala ako muž jej života opúšťa ich spoločný priestor a rozhodla sa ho zastaviť. Chytila ju panika. Odchádza navždy? A čo bude teraz s ich vzťahom? Nemôže predsa za týchto okolností len tak odísť! Do Francúzska? Preboha! Musí niečo urobiť! Rozbehla sa za ním ako malé dievčatko, ktoré vidí prvýkrát v zoologickej záhrade medveďa. Keď videla jeho rozhodný pohľad na chvíľu zmeravela. Stál na chodbe a obúval si topánky. Vedľa neho ležal malý čierny kufrík. A kúsok vedľa boli dve batožiny. A vtedy ju to napadlo! On už bol rozhodnutý odísť! Iba hľadal zámienku, aby mohol odísť bez výčitiek! Čakal na to, kým mu ona sama dá dôvod k odchodu! A presne takto sa ho to aj opýtala. Pokojne, bez emócií, chladne ako ľad na vrchu kokteilu.

,,Ty si bol rozhodnutý odísť už pred príchodom domov. Iba si hľadal dôvod, aby si mohol odísť ako obeť. A aby som ja bola tá, čo ťa vyhnala. A aby si to isté mohol povedať nášmu synovi. Že som ho pripravila o otca.“

Anton si obliekal sako a iba mlčal. Potom vzal do ruky malý kufrík a otočil sa ku nej.

,,Myslieť si to môžeš. Ale to na veci nemení, že svojho syna mám rád a záleží mi na ňom.“

Beáta cítila ako sa jej slzy derú do očí. Márne ich potláčala. Po chvíli začali tiecť voľne po jej okrúhlej tvári ako malé perly z náhrdelníku. Potiahla nosom a v tom momente bolo jedno, ako hlúpo to vyzerá. ,,A na mne? Záleží ti na mne?.“

Anton jej otázku odignoroval bez povšimnutia. Vzal do ruky batožiny, otočil sa ešte raz ku nej a dal jej pusu na čelo. ,,Zbohom Beáta. A snáď raz nájdeš, to čo hľadáš.“

Žena pri dotyku jeho perí zavrela oči. Vedela, že je to naposledy čo ho vidí v spoločnom priestore. Cítila, že už nebudú rodina. Bude kráčať životom bez neho. A jej syn príde o otca. A jej srdce? Beáta ho chcela zastaviť, túžila, aby sa vrátil, aj keď jej ublížil, ale on kráčal ku výťahu a ani raz sa nezastavil. Dokonca mu na očiach videla, že je rád, že už ju nebude musieť vídať. Bola tak paralyzovaná, že sa nevedela ani pohnúť. Jej životná láska a otec jej syna sa od nej vzďaľoval ako maják od súši a ona s tým nedokázala nič spraviť. Prišla o neho už navždy. Zronene zvesila hlavu, oprela sa o zárubňu bytových dverí a ešte dlho po jeho odchode presviedčala samú seba, že to bol len zlý sen z ktorého sa čoskoro zobudí.

 

Roman vedľa nej stál a čakal na jej odpoveď. Beáta premýšľala nad tým, ako dlho sa nechala ponoriť do zálivu spomienok. Cítila, že určité veci z minulosti sa jej stále držia a ona nedokáže rozumne uvažovať. Predsa len pri predstave, že už nie sú rodina sa jej srdce zovieralo stále novou bolesťou. Už sú to dva roky, odkedy sa rozviedla s Antonom. No napriek tomu sa jej ešte úplne na neho nepodarilo zabudnúť. Vedela, že by už mala minulosť hodiť za hlavu, ale zatiaľ ju to stále trápilo. Jej manžel s nimi už nie je a jej syn ho stále postrada. A ona ešte neprišla na to, ako šetrne povedať svojmu sedemročnému synovi, že ich otec žije život s niekým iným. Roman vedel len o tom, že spolu nežijú, zatiaľ mu nedokázala povedať, že dal prednosť inej žene.

,,Neviem, či ho dnes uvidíš miláčik. Otecko má veľa práce v robote. Nedávno ho povýšili a tak venuje svojej robote maximum času,“ zaklamala a verila, že jej to najvyšší odpustí. Nemala to srdce povedať svojmu malému synovi, že ich otec sa na nich vykašľal kvôli prestížnej modelke z Francúzska a všetku ich budúcnosť zahodil pri pohľade na odhalené telo z titulnej stránky časopisov.  Keď videla jeho nešťastný výraz tak dodala s úsmevom. ,,Ale otecko sa už na teba určite veľmi teší a čoskoro sa znova uvidíte. Vieš predsa, že ťa veľmi miluje,“ povedala a postrapatila ho rukou po plavých vláskoch.

,,Áno, otecko ma miluje. Ale teba tiež miluje, mami?.“ uprel na ňu oči belasej farby, akú mal aj jeho otec a roztvoril ich dokorán. Beáta vedela, že mu nemôže povedať celú pravdu a rozhodla sa pre kompromis. ,,Verím, že aj mňa otecko veľmi rád uvidí.“

Jej syn jej venoval jeden z najkrajších úsmevov. ,,A keď si budem silno priať, tak sa otecko ku nám vráti?.“

Beáta sa na svojho syna milo usmiala. ,,Želaj si to a uvidíš čo sa stane.“

Chlapec sa po jej slovách rozžiaril ako malé slniečko a chytil mamu za ruku. ,,Tak poďme mami domov. Možno tam už otecko na nás čaká.“

Žena dojato prikývla, potlačila slzy a vzala syna za malú rúčku. ,,To by bolo krásne.“

Z nich dvoch bola jediná, ktorá vedela, aká je pravda. Hoci svojmu synovi povedala, že je možné, aby raz tvorili znova rodinu, dobre vedela, že sa to nestane. Už nikdy z nich rodina nebude. Keď sa vrátia domov, tak nájdu prázdny byt. Žiadna milujúca náruč, žiadne láskavé slová a žiadna rodinná atmosféra tam na nich nečaká. Ich byt bude vyzerať tak isto, ako predtým než z neho odišli a bude rovnako prázdny. Lenže napriek všetkému bude vždy dôvod k tomu, aby sa do neho vracala s úsmevom. Hoci jej to s manželom nevyšlo, dal jej niečo, čo sa nedá len tak kúpiť. Má syna, ktorý je skvelý, úžasný a ona ho nadovšetko miluje. Ľúbi svojho syna a všetko čo ho obklopuje. A pokiaľ je s ním, má dôvod byť šťastná. Ona nie je sama! Má svojho syna! A jej syn má ju. A hoci už nie sú trojčlenná rodina, ostali dvaja. Ona  a jej syn. Dôvod, pre ktorý sa oplatí žiť a každé ráno ďakovať za každé otvorenie očí.

Jej syn je pre ňu všetkým.

Jej syn je jej život.

A život je krásny, lebo on je jeho súčasťou.

Bok po boku s úsmevom na tvári kráčali vedľa seba s vedomím, že už ich nič na svete nerozdelí. 

5. kvě, 2017

 

   Prudký vietor narážal do malých okrúhlych okien a veterné nárazy sa rozliehali v malej izbe ako dunenie konských kopýt. Bledá obloha bola schovaná za temnými mrakmi a celé Anglicko akoby bolo skryté pod závojom obsidiánovej tmy. Mračná pripomínali preháňajúcich tmavých havranov vo výške, ktorí vyťahovali ostré pazúry, pripravení zaútočiť na svoje nevinné obete.

    Tresk!

    Mina Drewová sa prudko postavila zo svojej malej drevenej stoličky, keď zvonka odtrhnutý konár zo stromu celou silou narazil do krehkého skla. So strachom v očiach sa  zadívala na okno, za ktorým sa odohrávala neľútostná bitka búrky s vetrom. Uľahčene si vydýchla, keď sa na vlastné oči presvedčila, že je pevne zavreté a opäť sa posadila oproti pomerne veľkému zrkadlu. Miestnosť bola zahalená tmou, ale jej to neprekážalo. Nechcela totiž vidieť svoju tvár. Veľmi dobre vedela ako vyzerá a vždy keď si to uvedomila pocítila na seba hroznú zlosť. Snažila sa ju potlačiť, pretože aj teraz sa jej zmocňovala a dávala jej pocítiť svoju korenistú príchuť. Mina o sebe vedela, že je neobyčajne krásna. Veď aj jej matka, ktorá padla rukou krutého strýka Jofreyho patrila k najspanilejším ženám v celom Surrey. Darmo svojím zjavom pripomínala grécku  bohyňu lovu -  Artemis, keď jej pôvab prinášal len samé nešťastie a bôľ.

     S nevôľou sa zadívala do zrkadla. Jemne vykrojené pery sa jej chveli a v azúrových očiach sa zračil nevýslovný strach. Keby nebola tak pekná, tak by si ju nevyhliadol vrah jej matky a človek, ktorý sa ju pokúša zničiť každým dňom, ktorý mu umožňuje sa nadýchnuť.

     Doteraz si pamätala na slová svojej staršej sestry Lucy. Stihla jej to povedať ešte pred svojou smrťou. Ona totiž vedela už vtedy, že zomrie. V tom čase len sedemročná Mina, nevinná ako snehová vločka a čistá ako kryštálové srdce pozorne počúvala, ako sa jej nežným hlasom prihovára osoba, ktorú nadovšetko ľúbila. Z jej zamatových orieškových očí sa zračila starosť a ochrana.

   ,,Raz z teba vyrastie nádherná žena. Rovnako ako tvoja matka, aj ty zatieniš všetky krásky v okolí, ktoré budú červené ako antúrie pri pohľade na tvoj dokonalý vzhľad. Tvoja krása ti prinesie veľa utrpenia a bolesti. Teraz si síce príliš malá na to, aby si pochopila, čo sa ti snažím povedať. Ale ver mi, že byť neobyčajne peknou, znamená byť prekliatou. Spomeň si na moje slová, keď sa raz budeš rozhodovať, ako naložíš so svojím životom.“

   Keď si Mina spomenula na vyznanie svojej zosnulej sestry, srdce sa jej zovrelo bolesťou. Pichľavou. Ničivou. Strhujúcou. Hoci bola ešte pomerne mladá, tak vedela, že rovnaký osud, aký postihol jej mamu, staršiu sestru, čaká aj na ňu. Stelesňovala vysnívaný výtvor každého maliara. A za to musí pykať.

    Mina bola tak pohltená do svojich spomienok, až si nevšimla vysokú postavu v čiernom lesklom plášti, ktorá vstúpila do miestnosti.

     ,,Moja drahá, znova sa ponáraš do predstáv? Vieš, že svoju sestru už nespasíš. Strachuj sa o svoju dušu.“

   Dievčina sa preľaknuto otočila k známemu hlasu a nedokázala zabrániť, aby sa jej telo neroztriaslo ako osika. Vedela čo na ňu čaká. Prezrádzal to jeho nebezpečný pohľad. Hnevom naplnené zemité oči priam kričali po túžbe jej ublížiť. Znova a znova. Až dokým nevydýchne ako jej milovaní, ktorých chladnokrvne zavraždil. Už len jeho pohľad, ktorý sa surovo zabáral do jej srdca, jej spôsoboval obrovskú bolesť. Hoci sa jej nedotkol ani prstom, tak napriek tomu cítila, akoby cez jej chrbát prechádzalo niekoľko tenkých pásikov biča.

      Mina sa snažila byť statočná, ale pri bolesti, ktorú si predstavila jej po tvári začali tiecť slzy. Na jej alabastrovej mladej pleti žiarili ako diamanty. Stále mala na pamäti, ako sa jej matka zvíjala, keď na ňu Jofrey položil ruku. Bil ju do nepríčetnosti a ona tomu nemohla zabrániť. Dívala sa bezmocne na to, ako jej matka padá k zemi a nehybne leží v kaluži krvi.

       Keď si dievčina všimla, ako sa ku nej muž s úsmevom priblížil, tak inštinktívne vyskočila zo stoličky a stiahla sa do kúta. ,,Diabol! Zabil si mi matku aj sestru!“

Muž sa len zákerne zarehotal. ,,Bolo to tak dávno. Ani sa takmer nebránila. Lucy bola vždy poslušná. Čo sa o tebe nedá povedať. A vieš, ako končia vzdorovité dievčatká?.“

     Dievčina cítila, že už viac nedokáže vzdorovať. Zostala na tomto svete sama bez priateľov, bez rodiny, bez opory, len s týmto netvorom, ktorý bol oblečený do ľudskej koži. Bola na pokraji zrútenia. Ani si neuvedomovala, keď ku nemu kráčala a ako látková bábika klesla k jeho nohám, ktoré zakrýval hrubý a dlhý kabát.

      ,,Zabi aj mňa. Ukonči to. Ja už nechcem takto žiť. Predsa na to čakáš tak dlho. Konečne to urob!“

    Jofrey takú odovzdanú reakciu nečakal. Vedel, že Mina sa jedného dňa vzdá, ale nepredpokladal, že ten deň príde práve dnes. S predstieranou ľútosťou sa zadíval na jej vlasy, ktoré v svetle slabej lampy žiarili ako striebristý vodopád. Pomaly sa ku nej sklonil a surovo jej zovrel srdcovitú tvár, čím ju prinútil mu venovať pozornosť. Keď v jej očiach zazrel bolesť, tak svoj stisk ešte zosilnel. Dievčina od bolesti zaúpela. Venoval jej pohľad plný nenávisti, škodoradosti a nepredstieraného potešenia.

    ,,Prečo by som ťa mal zabiť? Väčší pôžitok mi prinášaš živá, ako keby si bola mŕtva. Ja predsa chcem, aby si sa mučila tým, čo nemôžeš zmeniť. Tak už to pochop.“

     Dievčina prudko trhla hlavou, aby sa zbavila jeho stisku a rukou si jemne nahmatala miesto, kde sa jej začínala robiť modrina. Mina by tak rada žila, keby na svete bola aspoň jej jedna spriaznená duša. Ale po smrti najbližších jej bola odopretá akákoľvek láska, neha či porozumenie. Stále ju trápili spomienky na minulosť. Od smrti sestry už ubehlo desať rokov, ale ona sa nedokázala zbaviť tej vízie na to, ako ju ich strýko neľútostne zabil.

     Koľko ponížení bude ešte musieť strpieť? Koľko rán jej život utŕži? Nezaplatila vari už dostatočne veľkú cenu? Prišla o matku, otca i sestru, rúti sa na ňu kliatba a zo všetkých strán sa celé dni ozývajú strýkove nenávistné slová. Čím ešte bude musieť prejsť, aby bola konečne šťastná?

     ,,V žilách ti prúdi vznešená krv, ty nie si obyčajná. Nezanevieraj na život, aj keď ti bude pripadať neľútostný, krutý a málo zhovievavý. Neprestaň sa správať ako dáma,“ prihovárala sa jej v myšlienkach mama, ktorá počas života patrila k najláskavejším ľudom, akých kedy poznala. Tak veľmi jej chýbala. Ale čas už nevráti. A nezapláta ani tú bolesť, ktorá ju stravovala, ako sup pochutnávajúci si na mršine.

    Vznešená? Ironicky sa pozrela na svoje zodraté ruky, ktoré niesli stopy po ťažkej fyzickej práci. Bola oblečená horšie než slúžka. Mala na sebe jednoduché platené šaty krémovej farby s rovným strihom bez ozdôb, volánov či stúh. Avšak ona sa necítila zle, kvôli tomu aká bola zanedbaná. Ale preto, že jej duša bola naplnená obrovskou bolesťou, ktorej sa nemohla zbaviť.

    Ach, ako toho muža nenávidela. O všetko ju pripravil. O hrdosť, česť, domov, život i o nádej na krajšiu budúcnosť ... A to mu ona nikdy neodpustí.

    ,,O chvíľu sa vrátim. Ale keď prídem, tak zažiješ tak veľkú bolesť, pri ktorej budeš chcieť skutočne byť radšej mŕtva. Na tvojom mieste by som sa už začal modliť,“ dodal škodoradostným hlasom a buchol dverami.

     Mina sa dívala na dvere, ktoré sa zhruba pred hodinou zavreli. V napätí sledovala, kedy sa otvoria a v nich sa zjaví ten tyran, ktorému v tele prúdila rovnaká krv. Keby sa tak veľmi nebála, poslala by ho do samotného pekla, no strach jej bránil čokoľvek urobiť. A za tie roky jednu vec pochopila. Jej strýko dodržal všetko čo sľúbil. A to po každé.

     Ako tak čakala na svoj ortieľ, pohrávala sa s predstavami, ktoré mali ďaleko od reality. Napriek tomu ju lákali a desili zároveň. Dovolila mysli nech sa pohráva s fantáziou a podala sa tomu zvláštnemu pocitu, kedy sa prvýkrát v živote cítila ako víťaz.

 **************************************************************************************************************************

      Samú seba zbadala, ako sa blíži k ohnivému lúču vôkol ktorého šľahali plamene. Oheň ju fascinoval svojou farbou i silou. Potlačila strach a kráčala vstriec tej veľkej energii, ktorá ju volala do svojho náručia. Pod jej nohami horelo, ako keby pod zemou pekelní draci zvádzali súboj. Pred očami sa jej mihol ohnivý kotúč. Musela si zacláňať rukou oči, aby vedela prízrak pred sebou identifikovať. A keď jej svitlo, kto sa všemocne snaží dostať z toho plameňmi pohlcujúceho kruhu, zúfalo vykríkla. Jej krik akoby nepatril ani jej, mala pocit, že z jej hrdla sa tisnú čarodejnice, ktoré skončili na hranici odsúdené na smrť. Preľaknuto si stisla hrdlo. Začala panikáriť. Pred ňou stál Jofrey Drew – vrah jej matky i sestry. Muž, ktorý sa pomaličky stával jej záhubou. V skutočnosti atraktívny, aj keď krutý človek bol teraz znetvorený ranami po celej tvári a po tele mu tiekli cícerky krvi, ktoré mu zmáčali modrú bavlnenú košeľu. Pôsobil tak zúfalo, až ho na chvíľu dievčine prišlo ľúto. No v tom si spomenula, čo všetko jej spôsobil a ľútosť nahradila túžba po pomste.  

    ,,Tak vidíš, ani v predstavách mi nemôžeš utiecť. Je to tvoj osud. Ty a ja, navždy osudom spojení.“

     ,,Nikdy!,“ vykríkla prudkým hlasom a pri tej predstave sa celá otriasla. ,,Ja som sem prišla preto, aby som ťa zabila. Musíš zaplatiť za svoje zločiny Jofrey Drew. A padneš mojou rukou!.“ Dievčina samú seba nespoznávala, vôbec netušila odkiaľ sa v nej berie tá slepá zúrivosť, ktorú nedokáže nič zastaviť, len zmarený život toho násilníka. No, pokojná bola celé tie roky a tak je prirodzené, že v nej začalo všetko vrieť a chce pomstiť svoju rodinu.

     ,,Ty ma predsa nedokážeš zabiť. Nezmohla si sa na to desať rokov. Nie si na to dosť silná!,“ vysmieval sa jej z druhej strany a nepriamo ju provokoval, aby ju mohol označiť za to, čím bol on sám. Dievčina sa nedala jeho slovami zastrašiť. S prekvapením zistila, že v ruke drží veľkú postriebrenú dýku s vrytými malými rubínmi. No namiesto toho, aby ju to odradilo, jej to dodalo ešte viac odvahy. Bolo to znamenie. Prišiel čas skoncovať s utrpením, strachom a bolesťou.

     ,,Tvoje minúty sú zrátané. Teraz zaplatíš za všetko, čo si kedy spôsobil mne i mojej rodine. Je koniec!,“ vykríkla so zúrivosťou v hlase a vrhla sa na neho ako levica, ktorá útočí na nevinnú gazelu. Zasiahla ho priamo do hrudi a videla, ako sa bezvládne zosúva k zemi. Keď zbadala na svojich rukách krv, tak nečakane zmeravela. Skutočne to spravila! Zabila ho! A už to nemôže vrátiť späť. Jofrey jej venoval pohľad plný zúfalstva, obvinenia a výčitiek. Mina sa dívala na jeho slabé zakrvavené telo a nebola schopná ďalších slov. Náhle chcela vrátiť čas, dostať možnosť napraviť svoju chybu. Nechcela ho predsa zabiť. Teda chcela, ale len v predstavách. Nie naozaj! Nepošpinila by si ruky jeho krvou! Bola tak vyľakaná, že si ani nevšimla, ako ju mužove ruky zovreli okolo ramien.

    ,,To nie je koniec! Je to začiatok!,“ zvrieskol a prudko ju sotil dozadu, až sa prepadla do priepasti. Vedela, že je po všetkom. Už nikdy neuvidí slnko, mesiac, stromy, kvety a ani štebotať vtáky. Priestorom sa rozliehal diabolsky smiech. Až teraz keď zomiera, si uvedomuje, ako veľmi by chcela žiť.

 *******************************************************************************************************************************

    ,,To bude v poriadku. Počuješ ma? Zobuď sa! Je to len zlý sen!,“ prihováral sa k spiacemu telu príjemný mužský hlas. Dievčina sa prudko zobudila a vystrašene vykríkla: ,,Nie! Ja som ho nechcela zabiť! Nechajte ma na pokoji!.“

    ,,Nikoho si nezabila. Upokoj sa prosím. Našiel som ťa tu ležať na zemi. Bezvládnu a vyčerpanú. Len si bola unavená,“ opäť počula ten nežný hlas plný pochopenia a láskavosti. Určite sa jej to sníva. Na tomto svete nie je jedinej duše, ktorá by s ňou súcitila. Keď sa donútila otvoriť oči, zbadala pred sebou peknú tvár mladého muža, ktorý mal v očiach ustarostený pohľad. Keď si všimol, že ho zobrala na vedomie, na tvári sa mu vyčaril úsmev.

     ,,Dobré ráno Mina. Konečne si sa zobudila. Len sa ti niečo zlé snívalo.“

    Dievčina sa lakťom oprela o dlážku a pokúsila sa posadiť. Mladík ku nej už naťahoval ruky, ale ona sa im vyhla. Pochopil a tak ruky stiahol. Keď sa mu zadívala hlboko do šedých očí zvolala. ,,Kto si? Nepoznám ťa. Odkiaľ ma poznáš?.“

    Neznámy sa mierne zapýril. ,,Prepáč mi. Dovoľ, aby som napravil svoju chybu. Volám sa Julian. Som tvoj priateľ.“

    Mina od prekvapenia vypleštila oči. ,,Priateľ? My spolu chodíme? Ale ja o tom neviem.“

   ,,Nie, nechodíme. Teda, zatiaľ nechodíme. Bol som dobrý kamarát tvojej sestry, ale potom som odišiel do Nemecka a až nedávno som sa vrátil. To, čo sa jej stalo je strašné. Keď som sa to dozvedel, tak som bol tou správou zdrvený. Bola to úžasná osoba.“

    Dievčina sa smutne usmiala. ,,To rozhodne bola.“

   Julian videl, že jej tá strata spôsobuje traumu, tak sa snažil zmeniť tému. ,,Deje sa niečo Mina? Tváriš sa ustarane. Spravila si niečo zlé?.“

   ,,Áno. Zabila som človeka,“ priznala so zahanbením a keď zistila, že to povedala nahlas, s hrôzou si chytila ústa. ,,Teda, ja ...

   ,,Čože? Koho si zabila?,“ vyhŕkol a usiloval sa zachovať chladnú hlavu.

    ,,Predsa svojho strýka. Jofreyho. Zabil mi sestru, aj mamu. Chcela som pomstiť ich smrť,“ priznala s hnevom v hlase. No, keď sa zadívala na Juliana, ktorý sa začal znova usmievať, vyprskla ako harpia. ,,Ako ti to môže byť smiešne?! Zabila som človeka. Pôjdem do väzenia!.“

   Chlapec pokrútil hlavou. ,,No, ak myslíš Jofreyho Drewa, tak určite do väzenia nepôjdeš. Včera spáchal samovraždu. Ako to, že o tom nevieš?.“

    Minou tá informácia otriasla natoľko, že sa najprv nezmohla na slová. ,,To nie je možné. Dnes som sa s ním rozprávala a ešte žil. A ja som ho potom ....“

   Julian jej skočil do reči a jemne sa dotkol jej pleca. ,,Nie. Tvoj strýko spáchal včera samovraždu. Skočil z okna. Asi už nedokázal žiť so svojimi previneniami. Našlo sa aj jeho telo. Ale už sa pochovalo.

    ,,To predsa nie je možné! Určite by som o tom vedela.“

   Chlapec pokrútil hlavou. ,,Sú na to dôkazy. Spáchal samovraždu. Ty si mu nič neurobila. Našiel som ťa tu ležať takmer v bezvedomí. To, čo si videla sa odohrávalo iba v tvojej hlave. Všetko je v poriadku.“

   ,,Takže som nevinná?.“

   ,,Áno,“ zašepkal a venoval jej jeden z najoslnivejších úsmevov.

   Mine sa rozžiarili oči a po veľmi dlhom čase sa konečne dokázala usmiať. Náhle sa cítila slobodná a bez výčitiek! Dostala novú šancu začať odznova. A tentoraz bez chýb. A ten chlapec bol jej anjelom. Vôbec netušila, že má nejakého priateľa, tobôž nie, že je tak láskavý. A pekný .... Pri tej predstave sa začervenala.

   ,,Deje sa niečo?.“ ozval sa Julian, akoby vedel čítať jej myšlienky. Aha, už viem. Chcela si mi navrhnúť, či by som s tebou nechcel chodiť,“ doberal si ju šibalským hlasom.

   Mina do neho s predstieraným hnevom strčila prstom. ,,To rozhodne nie. Ani ťa nepoznám,“ namietala a nedokázala zabrániť, aby sa znova nezačervenala.

   Chlapec sa iba usmial. ,,Ale Mina, to vôbec nevadí. Na spoznávanie máme predsa celý život.“

   ,,To bude môj nový začiatok?,“

   ,,Nie,“ pokrútil hlavou. ,,Bude to náš nový začiatok.“

   Mina sa na neho usmiala. Náhle cítila toľko pocitov, až mala dojem, že sa od radosti zblázni. Kde bol Julian celý ten čas? No záleží na tom? Dôležité je, že teraz je po jej boku. Ani si neuvedomila, keď ho chytila za ruku. Chcela ju rýchlo odtiahnuť, ale v tom pocítila jeho jemný stisk. Zadívala sa mu do šedých očí. Videla v nich náklonnosť, zvedavosť, odhodlanosť, mierumilovnosť.

   Bol to príjemný pocit držať jeho ruku vo svojich dlaniach. Ešte sa pri nikom nikdy tak zvláštne necítila.

   ..Mali by sme ísť. Predsa tu nechceš zostávať.“

   Mina na neho prekvapene zažmurkala. ,,My?.“

   Chlapec prikývol a stisol jej jemne ruku. ,,Samozrejme. Bez teba neodídem.“

   Mina chvíľu mlčala. Potom sa ozvala. ,,Dobre.“

   Dievčina Julianovi dovolila, aby jej pomohol vstať. Chlapec ju prevyšoval o celú hlavu. So svojimi plavými vlasmi a šedými očami vyzeral neodolateľne. Bol skutočne pôvabný.

   ,,Ešte chvíľu sa na mňa takto pozeraj a budem si namýšľať, že si sa do mňa zaľúbila.“ ozval sa žartovne a žmurkol na ňu.

   Mina sa zapýrila. ,,Na to rovno zabudni,“ vrátila mu protiúder a dúfala, že si nevšimne, ako sa pri ňom stále červená. Na to už však bolo neskoro.

  ,,Mina, ja by som bol veľmi rád, keby to tak bolo. Lebo ja som sa už zaľúbil.“

   Dievčina sa zadívala do jeho očí a vtedy to uvidela. Miloval ju. Možno už dlhší čas. Ale ona o tom vôbec netušila. A teraz cítila, že ho miluje tiež. Dal jej životu zmysel a ona ho neprestane nikdy ľúbiť.

   ,,Budem rada, ak ma budeš sprevádzať, Julian.“

   Chlapec sa usmial. ,,Bude mi cťou. Nespustím ťa ani na chvíľu z očí. Stanem sa tvojim zrakom, tvojim sluchom a tvojim srdcom.“

   Dievčina sa na neho usmiala a dovolila mu, aby ju uchopil za ruku. Keď sa ich prsty preplietli, pocítila niečo, čo si nikdy neuvedomovala. Obrovskú potrebu byť s niekým prepojená mysľou, dušou i srdcom. Spolu s Julianom prešla cez prah dverí z miestnosti, ktorá ju tak dlho držala vo svojom zajatí bez kúska svetla.

  Konečne bola zachránená.

  Voľná.

  A cítila všetku tú lásku, ktorú si roky odopierala. No, ak vďaka tým strastiam mohla spoznať Juliana, tak rozhodne stálo za to čakať. 

 

5. kvě, 2017

Nachádzam sa v prostredí, ktoré pripomína scénu z filmového trháku. Nejaký bláznivý režisér oživil toto neznáme dielo, aby na seba upútal všeobecnú pozornosť. Smutné je, že nemá žiadnych divákov ani návštevníkov. Je to príbeh, ktorý je bez deja, mien, postáv. Alebo sa mi to všetko iba zdá a vnímam to neobjektívnymi očami? Kde sa v skutočnosti vlastne nachádzam? Nevidím svoju izbu, necítim vôňu svojho psíka a sú mi vzdialení moji najbližší. Len nedávno som si išla ľahnúť, zmorená a unavená z celého dňa, ktorý dopadol rovnako tragicky, ako v kine vysielaná dráma pre dospelých. Netuším, čo sa stalo a prečo som na tomto mieste.

Rozhliadam sa vôkol seba a snažím sa zapamätať každý detail, ktorý zachytím. Ocitla som sa v nejakom priestore, kde je dlhá chodba, na ktorej sú sedačky so šedým poťahom. Ich počet sa mi zlieva, pretože mám pocit, akoby sa ich množstvo menilo po každé, ako od nich odvrátim zrak. Trošku mi to pripomína ordináciu u obvodného lekára, pričom všetci tí ľudia sú tu preto, aby zistili svoju diagnózu.  Prečo som sa vybrala za doktorom? Veď mi nič nie je, som pomerne zdravá a svieža! Ničomu nerozumiem. To musí byť nejaké nedorozumenie. Neváham ani chvíľu a obrátim sa k neznámemu, ktorý sedí so sklonenou hlavou. Už sa ho chystám požiadať o radu, keď v tom počujem výkrik.

,,Dostal som šancu to napraviť! Budem žiť! Predsa to dokážem! Zistil som dôvod, pre ktorý sa môžem vrátiť! Budem konečne šťastný!“

S prekvapením som sa ku nemu otočila, no keď som to spravila, tak dotyčný sa pred mojim zrakom rozplynul ako opar počas hmly. Niekoľkokrát som zažmurkala, akoby som nebola schopná uveriť tomu, čo sa naozaj stalo. Videla som dobre? Skutočne sa vyparil? Ako je to možné? Kde to naozaj som? Akoby v mrákotách som pristúpila k ďalšej osobe, ktorá sa tvárila rovnako zronene ako aj človek sediaci vedľa nej. Tí ľudia boli z mäsa a kosti, obyčajní smrteľníci a predsa boli niečím zvláštni. Všetci sa správali rovnako, mlčali, dívali sa do zeme a pripomínali nevinné obete, ktoré niekto odsúdil na porážku. Zrazu som si všimla dvere, pred ktorými stálo niekoľko zopár ľudí, ktorí na ne obdivne hľadeli ako keby stelesňovali akési veľavýznamné božstvo. Vždy, keď z nich niekto vyšiel, sa samé zatvorili. Nikto ich neriadil, neboli odkázané na žiadny dotyk. Mala som z nich pocit, že za nimi sa odohráva niečo veľmi dôležité, čo súvisí so životom všetkých týchto nešťastníkov, ktorí sa tvárili, ako keby ich čakala poprava. Neušlo mi, že zopár párov očí sa rozžiarilo, keď vyšlo z dverí, ale to trvalo len do okamihu, kedy sa rozplynuli vo vzduchu.

,,Už sa to blíži! Bude rozhodnuté! A on si niekoho vyberie!,“ ozval sa jeden zo sediacich so vzrušeným hlasom, ktorý bol v obrovskom kontraste so všetkými ostatnými, ktorí len v tichosti zostávali na svojom mieste. Všetky oči sa náhle upreli na dvere, ktoré sa akoby vyrojili zo steny, ktorú predtým tvorila len biela plocha. Tie dvere tam predtým neboli! A teraz sa cez nich niekto snaží vstúpiť. To predsa nie je možné! Alebo áno?

Poslušne spolu s ostatnými som zaostrila na vysokú osobu, ktorá s majestátnou chôdzou kráčala cez chodbu až smerom ku nám. Nebolo na nej nič prekvapujúce, ani nezvyčajné. Veď v dnešnej dobe je veľa mužov s dlhými vlasmi siahajúcimi po plecia, ktorí nosia na nich náušnice, gombíky a rôzne doplnky. Vyzeral ako normálny človek, s možno nadpriemernou výškou, ale napriek všetkému s celkom štandardným zjavom. Čo ma však na ňom zarážalo, bola tá až priam magická sila, ktorá mi našepkávala, že on môže za to, čo všetko sa v mojom živote udeje.

Ako som ho sledovala z diaľky upreným pohľadom svojich tmavých očí, tak som si ani nevšimla, že zrazu v celej svojej asi dvojmetrovej výške stál predo mnou. Skôr ako som otvorila od prekvapenia ústa, ma zastavil. Bol to muž, ktorého som nikdy v živote nevidela, napriek tomu som bytostne vnímala, že veľmi úzko je spojený s mojou prítomnosťou, ale aj budúcnosťou.

,,Ako sa voláš? Si tu nová? Patríš aj ty medzi tých nešťastníkov, ktorí nevedia ako začať?“

V prvom momente som bola v takom šoku, že som sa nezmohla na slová. Dostala som neviditeľnú facku a ja ako žena, ktorá je známa neustálym táraním som nebola schopná niečo povedať. Cítila som, že mi v krku uviazla imaginárna kôstka, ktorá mi bráni v rozprávaní. Muž mi venoval hlboký, skúmavý pohľad, ktorý dokázal preniknúť až na dno mojej duše. Akoby vedel kto som a iba ma skúšal ako učiteľ na prvom stupni svojho neposlušného žiaka. V tom momente ma rozbolela hlava a nedokázala som sa plne sústrediť na svoje myšlienky. Nečakane sa vedľa neho zjavila štíhla žena, ktorá mu familiárne položila ruku na plece a s takmer vražedným pohľadom sa na mňa pozrela. Jej slová bodali ako ihlice, ktoré sa vnárajú do látky a ja som vedela, že my dve priateľky nebudeme. Jej chladná a nebezpečná krása bola podmanivá, avšak vo mne vzbudzovala strach a najmä obrovskú túžbu utiecť.

,,Je taká ako ostatní. Nič výnimočné na nej nie je. Nestrácaj s ňou čas. Ona o sebe nevie! Len blúdi a nevie ani prečo!“

Cudzinec sa na ženu na chvíľu zadíval a potom sa uškrnul a obrátil opäť pohľad na mňa. ,,Ona presne vie, prečo tu je. A vie, že to nie je sen. Nemám pravdu?.“

Pri položení jeho otázky som dokázala otvoriť len ústa. No, keď som opäť začala cítiť intenzívnu bolesť, ktorá mi tancovala pri spánkoch, tak som sa odhodlala zo seba vysúkať aspoň zopár viet. ,,Neviem, kto ste, neviem prečo som tu. Mám byť doma, vo svojej posteli. Teraz by som mala spať. Bojím sa, že blúznim.“

Tentoraz som si vyslúžila pohľad ich oboch, pričom tá žena na mňa neprestala hľadieť s nenávisťou a odporom. No ten muž sa tváril nadmieru pobavene, až som vôbec netušila, čo si o tom mám myslieť. Bolo to desivé, cítila som, ako ma zoviera akási neviditeľná sila, ktorá mi bránila racionálne uvažovať. ,,Tak vidíš, vie rozprávať. Nie je nemá. Ale nevie sa predstaviť,“ nevrlo zalamentoval a odvrátil odo mňa pohľad. Ani neviem odkiaľ sa to vo mne vzalo, ale opäť som dokázala prehovoriť, hoci od skutočného rozprávania to malo veľmi ďaleko.

,,Volám sa Tuary. Som plne pri vedomí. Vo svojom živote som niekedy nešťastná, ale to veľa ľudí. Sú veci, pre ktoré človek môže byť predsa šťastný! Ale neviem prečo som tu. Kde sú ostatní?.“

Muž otváral ústa, keď tá nesympatická žena ho predbehla. ,,Nevidíš to? Nepočúvaj ju. Ani to nie je jej skutočné meno! Nehovorí ti pravdu! Pošli ju tam, kde patrí!.“

Cudzinec sa nenechal reakciou ženy vytočiť a len dvihnutím ruky ju umlčal. ,,Mlč Sára. Ty nie si v jej živote podstatná. Ani to čo hovoríš. Ona tu nie je kvôli tebe. A ty to dobre vieš!“

Žena menom Sára sa na neho vyčítavo pozrela, no potom sklopila zrak. ,,Mrzí ma....“

,,Odíď,“ rázne jej odvetil a umlčal tok jej nedokončených slov. ,,Chcem byť s touto dušou sám.“

Nazval ma dušou? Skutočne mi tak povedal? Bola som tak zarazená, že som sa nedokázala sústrediť a normálne uvažovať. Pocítila som strach. Kto je ten muž? Prečo poslal tú ženu preč? Kto je ona? Kde som sa to ocitla? Toto nie je môj svet! Alebo som sa načisto pomiatla?!

,,Ty si prišla za mnou, aby som ti pomohol. Určite máš veľa otázok, ale úplne postačí, ak ti poviem, že sa volám Kristián. Ale ty nie si Tuary.“

V panike som dokázala zašepkať ,,Kristián.“ To je úplne normálne meno. Rovnako obyčajné ako Sára. Vôbec ničomu nerozumiem. Musím zistiť, čo tu robím.

,,Kristián, ja by som tu nemala byť. Viete o tom, že sa nachádzam v posteli, kde pokojne spím? Mala by som byť teraz vo svojej izbe,“ namietala som, ale hovorila tak chaoticky, až som sama sebe takmer nerozumela. Cítila som, že musím zistiť čím najviac, kým sa nezobudím. Ale udržať svoju myseľ otvorenú bolo ťažšie než som si myslela.

,,Mala by si, ale predsa si tu. A za mnou nikto nechodí bez dôvodu. Nikto.“

,,Ale čo tu potom robím? Musím to zistiť skôr, ako sa zobudím. Už len samotná predstava, že som tu je desivá. Mám strach,“ priznala som úprimne a skutočne som ho cítila. Ovieval mi telo do morku kosti a takmer nič iné som nedokázala vnímať.

Kristián sa iba zasmial. ,,Bola by si blázon, keby si sa nebála. Si duša. Cítiš strach, ako všetky duše. Ale príde deň, keď nad strachom dokážeš zvíťaziť,“ odpovedal tak pokojne, ako keby práve komentoval športový amatérsky zápas v hádzanej.

,,Čo tu teda hľadám?.“

,,To čo všetci, čo sem prídu. Prišla si sem sama. Hľadáš pravdu v sebe v iných a vo svete, kde už nikto nevie, aká je skutočná pravda.“

Nechápavo som pokrútila hlavou. ,,Hovoríme rovnakým jazykom, ale ja vám stále nerozumiem. Neviem čo sa tu deje. Kde odchádzajú tí ľudia, ktorí sem prídu?.“

,,Ty tomu nemôžeš rozumieť, ešte nesiahaš na takú úroveň, aby si pochopila všetko, čo sa deje v tvojom živote. Nie si vo svojej dobe, nie si vo svojom svete. Ty sem zatiaľ nepatríš. Prišla si po odpoveď a po zaradenie.“

Prekvapene som zažmurkala. ,,Zaradenie? Čo tým myslíte?.“

Muž si povzdychol a odpovedal hlbokým hlasom. ,,Musíš sa vrátiť, ale ešte predtým ako sa vrátiš budeš zaradená. Nie každý, kto sa sem dostane odíde vo svojom tele. Ale ty nie si tak uvedomelá, aby si to dokázala pochopiť. Si možno otvorenejšia než iní vo svojom svete, ale v tomto pripomínaš len malého králika, ktorý sa bojí vyjsť zo svojho úkrytu.“

Jeho úprimnosť mi prišla prehnaná, až mierne nadutá a musím sa priznať, že ma jeho vyjadrenie urazilo. Čo si o sebe vôbec myslí? Ako sa opovažuje ma prirovnávať k zvieraťu? A predsa ma to nemôže uraziť, keď ja tie zvieratá tak veľmi milujem!

,,V poriadku. Nemám veľa času, ak sa mám vrátiť, tak musím najprv zistiť, prečo som sem prišla. Akú pravdu tu hľadám?“

,,Je to jednoduché. Chceš zistiť, či tvoje cesta na Zemi má nejaký príbeh. Či všetky strasti, ktorými prechádzaš stoja za to, aby si pokračovala. Ale na to ti odpovedať nedokážem, pretože to musíš zistiť ty sama. Ja ti len môžem umožniť, aby si dostala druhú šancu na nápravu.“

Pomaly, ale isto som začínala byť zmätená zo všetkých tých slovných indícií, ktorým som úplne nerozumela a tak som sa cítila byť bezradná a stratená. Mala som toľko otázok, no nevedela som, že ešte koľko mi času zostáva, kým sa prebudím do reality. Možno to čo zistím, môže otvoriť iným oči a umožniť im žiť vo svete, kde je skutočná sloboda.

,,Prosím vás, povedzte mi, čo človek naozaj hľadá a čo získa, keď sem príde a vráti sa naspäť?.“

,,Nie som oprávnený ti odpovedať milá duša, ale ak to chceš naozaj vedieť, choď hlboko do svojho vnútra a zbúraj všetky barikády, za ktorými stojí tvoja nenávisť voči tomu, čo si si sama zvolila. Mnohé odpovede si našla, ale ak sa ti nepáči ich obsah, tak s tým ti nijako nepomôžem. A čo môžeš získať? Už len to, že si tu, znamená, že tvoja fantázia nie je len predstavou. Je to niečím viac. Je to späté s tým, kým si bola a raz budeš. Ale ešte neprišiel tvoj čas.“

Mala som na jazyku ešte toľko otázok, tak veľa informácií som sa snažila zapamätať, ale bolo priam nadľudské zostávať pri vedomí, keď moje skutočné telo volalo po zobudení. Hmatateľne som vnímala, ako sa vraciam späť. Dúfala som, že si zapamätám všetko, aby som si mohla tie veci poznačiť do počítača a potom ich skúsiť spracovať.

,,Je čas sa rozlúčiť. V ďalšom živote sa opäť uvidíme. Sára, nemala pravdu. Si výnimočná. Ale na ten dôvod, ktorý hľadáš, musíš prísť sama.“

Od údivu som roztvorila oči, ale keď som zažmurkala, tak som už nikoho nevidela. Zostala prázdna čakáreň. Nebol na blízku jediný človek. Dvere, ktoré sa vynorili zo steny zmizli, akoby nikdy neexistovali. A tie cez ktoré vstupovali všetci tí nešťastní ľudia boli len súčasťou akejsi veľkej dekorácie. Vôbec som nechápala čo sa deje. Ani ako sa vrátiť. Iba som sa cítila čoraz slabšia. Akoby som odchádzala a všetko sa mi začalo rozmazávať pred očami. No v tom som počula za sebou pohŕdavý ženský hlas. ,,Chceš vedieť pravdu o svojom skutočnom živote? Tak potom je to jednoduché. V tomto tele musíš zomrieť.“

Ešte kým som sa celá rozplynula, som sa stihla otočiť a v tom som zbadala nenávistný pohľad. Bola to Sára. A po celý čas čo som odchádzala mi doznievali v ušiach jej strašidelné slová.

 

1. dub, 2017

Filip. Krásny, úspešný, sebavedomý muž. Jedným slovom dokonalý. Človek, od ktorého nechcela nikdy odísť. S ktorým si priala žiť, ale aj zomrieť. Osoba, ktorú nadovšetko svojho času milovala a súčasne osoba, ktorá jej tak veľmi ublížila. Aspoň v tom čase si to myslela.  

Lujza sa zachvela pri pohľade na fotografiu, ktorú držala v rukách. Bola na nej so svojim priateľom a jej veľkou láskou. Tak dlhý čas verila, že sú si súdení. To obdobie, kedy boli spolu považovala za najkrajšie v živote. Samozrejme, že aj oni dvaja vo vzťahu prežívali aj tienisté stránky, kedy sa nad ich hlavami vzťahovali mračná. No napriek všetkému sa vždy vedeli podržať a stáť pri sebe v tých najťažších situáciách. Z celého srdca verila, že práve v ňom objaví svoju životnú lásku. Muža, na ktorého sa bude môcť kedykoľvek obrátiť a ktorý bude ideálnym vzorom pre jej budúce deti. Nie. Pre ich spoločné deti. Ktoré nikdy neprišli. A ktoré už neprídu. Žiadna nádherná budúcnosť ich nečaká. Už nie sú oni. Už kráčajú každý zvlášť. A to sa nezmení.

Všetko sa to odohralo v jeden deň, kedy čakala na autobusovej stanici na Ninu – svoju drahú priateľku, ktorá sa v tom čase vrátila z Talianska.

Nina bola jej spolužiačka na vysokej škole a od začiatku jej bola sympatická. Lujza si s ňou rozumela, hoci neboli úplne dvojčatá. Nina patrila k ženám, ktoré presne nevedeli čo od života chcú dostať a i keď nemala už dávno pätnásť rokov, budila dojem mladého dievčaťa na prahu osemnástky.

Odjakživa ju lákali nebezpečné a dlhé cesty, hriešne kluby a krátkodobé známosti. Pripomínala motýľa, ktorý poletoval vetrom stále iným smerom. Chcela ochutnať nektár zo všetkých kvetov a neuspokojila sa len s jedným druhom. Lujza bola v tomto smere jej pravým opakom. Uprednostňovala rodinnú pohodu, len občas zašla niekam do kaviarni a jej najkratší vzťah trval pol roka. Avšak i napriek odlišnostiam si vždy našli tému, o ktorej sa dokázali rozprávať dlhé hodiny. A vtedy si človek ani neuvedomil, ako ten čas letí.

,,Ach Lujza, vôbec si sa nezmenila. Vyzeráš rovnako dobre, ako keď som ťa naposledy videla! A nemáš žiadne vrásky, na rozdiel odo mňa! No poď ku mne, nech ťa vyobjímam,“ zvolala jej kamarátka a naťahovala ku nej ruky ako k malému dieťaťu jeho matka.

Lujza jej s radosťou vyšla v ústrety a spočinula v jej objatí na niekoľko sekúnd. ,,Ja som tiež veľmi rada, že ťa vidím! Prišlo mi to ako celú večnosť. Konečne si doma.“

Žena, ktorej odtieň vlasov pripomínal javorový sirup sa od nej po chvíle odtiahla. ,,Čo si celý ten čas robila? Určite si sa bezo mňa nudila. Alebo si si to poriadne užila?.“

,,Unudila som sa skoro k smrti,“ priznala úprimným tónom a zaškerila sa. ,,Ale ty sa pochváľ. Ako bolo v Taliansku? Určite si zažila nejedno dobrodružstvo. Musíš mi to všetko dopodrobna porozprávať.“

Kamarátka sa široko usmiala, pretože cítila, že sa stáva stredobodom pozornosti a ten pocit zbožňovala. ,,Bolo tam úplne fantasticky. Počasie bolo skvelé, more príjemné a muži sú tam neskutočne úchvatní. Zoznámila som sa tam s ..., chvíľu sa zamyslela, akoby si nevedela vybaviť hneď meno a pokračovala: ,,S Gustavom, Matteom, Silvanom, ale aj Ugom. Ten posledný stal skutočne za každý hriech, Lujza!“

Oslovená prikrčila nos. ,,Zobrala si to po poradí?“

,,Jasné, že nie. Zoradila som ich podľa výkonu. Ale zabudla som ešte na Enza, Lorenza ...“

Lujza zastavila tok jej myšlienok. ,,Chceš mi povedať, že si spala za týždeň s viac ako piatimi mužmi?.“

Nina sa uškrnula. ,,Popravde som spala s deviatimi. Ale nenechala si ma dohovoriť.“

Lujza pokrútila hlavou. ,,Myslím si, že to už preháňaš. Veď si sama nedávno hovorila, že si

s mužmi na jednu noc dáš pokoj. A nebudeš ich striedať ako kabelky,“ snažila sa jej žena

dohovoriť, ale akoby hovorila do vetra.

,,Ja viem Lujza. Máš pravdu, ale ja si nedokážem pomôcť. Zlákala ma atmosféra, čaro noci, lahodný pohár, príťažlivý muž .... A nejako sa tomu nedalo odolať,“ vyhovárala sa na všetky možné faktory a bezbranne pohadzovala rukami.

,,Nič ti predsa nevyčítam. Je to tvoje telo, ako s ním naložíš, je tvoja vec. Ale hovorila si, že by si už rada zakotvila. Vraj už máš na to vek. A za týchto okolností nemôžeš čakať, že ťa bude nejaký normálny muž chcieť do vážneho vzťahu,“ matersky jej dohovárala a snažila sa o to, aby jej tón neznel veľmi direktívne.

,,Nuž, zmenila som názor,“ dopovedala a zatvárila sa ako školáčka, ktorú pristihli pri prvej cigarete. ,,Rozhodla som sa, že si predsa len ešte budem užívať. Som mladá a nie som na zahodenie. Veď ma je škoda, len pre jedného muža.“

Lujza musela dať kamarátke za pravdu, že ak sa jednalo o mužov, tak nikdy nemala Nina problém nejakého osloviť. Bola to predsa len atraktívna žena so zaujímavou tvárou, výbornou postavou a keď chcela, aj ženským vystupovaním. No mala jediný problém a to ten, že mala veľkú slabosť na opačné pohlavie. A časom sa prestala nechať dobýjať a stala sa lovkyňou sama. A ona jej nechcela nič vyčítať. Iba si myslela, že má na viac ako na jednorazové známosti.

Nina sa tvárila, akoby spolu preberali veľkosť trička, ktoré si vyhliadla v jednom nákupnom centre a keď sa ozvala, znova to bola tá večne bezstarostná a flegmatická Nina.

,,Nemala by si byť taká upätá. Mala by si sa zabávať. Veď si za roky mohla zistiť, že žiadny princ nepríde. A prečo by si mala čakať na princa, keď ho môže zastúpiť aj jeho páža? Veď si nemala ani jeden vášnivý vzťah!“

Lujza sa zamračila. ,,Moje vzťahy trvali niekoľko rokov. Len jeden bol kratší ako rok.“

,,Veď práve,“ zvolala kamarátka a odfrkla si ako nespokojná kobyla na pastvine. ,,To z teba prakticky robí pannu. Mala by si zažiť vzťah, ktorý ťa nespútava, nevlastní, neobmedzuje. Taký, od ktorého nemusíš nič čakať a nebudeš sa trápiť, keď si nenájdeš prijatú správu alebo zmeškaný hovor.“

Žena pokrútila hlavou, pričom sa jej z chvostu uvoľnili neposlušné kučierky uhľovej farby. ,,Ja o taký vzťah nestojím, Nina. To je tvoja predstava, akoby mal vzťah vyzerať. A vôbec. Môžeme sa baviť o vzťahu, keď tých mužov ani len nepoznáš? Čo o nich vôbec vieš? Stačí ti, že vyzerajú dobre? To rovnako aj môj šéf, no napriek tomu by som s ním žiť nechcela.“

Nina sa zatvárila znechutene. ,,To je tým, že ja od mužov vôbec nič nečakám. Verila som Adamovi, myslela som si, že ma ľúbi a ako som dopadla? Len čo som vypadla z domu ma podviedol so svojou bývalou. Ja už jednoducho mužom neverím, Lujza. A nikdy už nebudem,“ zvolala trpko, pričom jej tón pripomínal pílenie stromu.

,,Lenže existujú aj slušní muži, ktorí sa s tebou nebudú len zahrávať a dajú ti najavo, že si pre nich jediná. A budú ti to opakovať, dokým tomu sama neuveríš. A vtedy zabudneš na Arnolda, Alberta, Edmunda ....

,,Zobrala si to podľa abecedy?,“ uškŕňala sa Nina a neodolala možnosti použiť iróniu.

Lujza jej štipľavej poznámke nevenovala pozornosť a pokračovala vážnym hlasom. ,,Mala by si to aspoň vyskúšať Nina. Máš tridsať štyri rokov. Už nie je čas na hlúposti. Tie prenechaj mladším dievčatám.“

Nina našpúlila pery ako pubertiačka pri skúšaní rúžu pred zrkadlom a urazene zvolala. ,,Máš pocit, že vyzerám staro? Veď mi každý doteraz tipoval menej.“

Lujza len pokrútila hlavou. ,,Nie, Nina. Vyzeráš skutočne dobre. Si krásna žena. Naozaj. Ale už nemáš vek na takéto správanie. Ani ja som to nemala vo vzťahoch rúžové, ale napriek tomu chcem veriť, že existuje muž, ktorý dokáže opätovať moje city. A urobiť ma šťastnou. Len tomu ešte nechávam čas a nechcem sa do toho tlačiť.“

Nina jej zabodla nôž priamo do srdca. ,,Tak, ako sa o to pokúšal Roman?! Prežila si s ním tri roky a napriek tomu ťa opustil. A to isté ti spravil aj Karol. A mám menovať ďalších?“

Lujza urazene odsekla. ,,Áno, sklamali ma. Ale aspoň som nezatrpkla.“

,,Ja nie som zatrpknutá,“ bránila sa kamarátka ako postrelená medvedica. ,,Ja už len mužom neverím. A beriem ich ako pobavenie, spestrenie na voľné chvíle. To snáď nie je zločin,“ trvala na svojom a zaujala postoj, ktorý vypovedal o tom, že už nie je ochotná ohľadne tejto témy debatovať.

Lujza iba mlčala, pretože vedela, že s kamarátkou nepohne. Na to ju až príliš dlho poznala. Nina bola tvrdohlavá a keď si zmyslela, že bude po jej, nič a nikto ju už nepresvedčil o opaku.

,,Mala by som už ísť. Zavoláme si a dohodneme sa na čaji. Môžeme niekam vybehnúť. Doma ma ešte čakajú nejaké povinnosti,“ odpovedala Lujza, ktorá sa necítila príjemne v spoločnosti svojej kamarátky, ktorá jej vylíčila, aké nepodarené vzťahy mala za sebou. Nebola nahnevaná, iba unavená a nechcela sa v tom ešte viac vŕtať. Túžila po tichu, pokoji, po šálke kávy a po svojej posteli. Už bola na odchode, keď ju Nina schmatla za rukáv bielej blúzky.

,,Dostala som fantastický nápad! Dám ti číslo, na svojho bývalého kolegu, ktorý so mnou pracoval v jednej personálnej agentúre. Je to presne tvoj typ! Urastený, charizmatický, elegantný, tajomný a taktiež neuveriteľný fešák. Zavoláš mu a dohodnete sa na stretnutí. Máš niekde pero a papier?“  

Lujza nemohla uveriť vlastným ušiam. ,,To myslíš vážne? Ja sa so žiadnym tvojim kolegom nebudem zoznamovať!“

,,Bývalým“, opravila ju. ,,Ale prečo?“

,,Určite si s ním spala!,“ vyhŕkla úprimne  

Nina prekrútila očami. ,,Jasné, dokopy štyrikrát.“  

,,Nie, ďakujem. Nemám záujem.“

Nina jej zabránila odísť a postavila sa pred ňu. ,,Neblázni. Nič medzi nami nebolo. Bol to len kolega, nič viac. Mal predsa ženu!“

Lujza po nej švihla pohľadom a jej orieškové oči zahoreli akoby gaštanovým plameňom. ,,Takže mi dohadzuješ ženatého?! Skutočne nemám záujem.“

,,On už nie je ženatý Lujza! Rozviedol sa. A aj keby bol, vôbec sme sa nepriťahovali. Čo si to o mne vôbec myslíš? Považuješ ma skutočne za ženu, ktorá s každým skončí po dvoch pohárikoch v posteli?

Lujza jej venovala previnilý pohľad. ,,Nie po jednom?“

,,Prestaň prosím! Myslím to dobre. Aspoň mu daj šancu. Je to sympatický chlapík. Je rozvedený, zabezpečený, má krásny byt, značkové auto, štýlové hodinky ....“

,,Och, Nina. Tak teraz som skutočne v rozpakoch. Už sa hneď hrniem za ním. Jednoznačne ho musím spoznať.“

Kamarátka v jej slovách pocítila výsmech a zvolala. ,,Tak dobre. Presvedč sa sama! Zavolaj mu. Tu máš číslo!“  

Lujza sledovala, ako jej podáva žltý papierik s úhľadne napísanými číslicami. ,,On vie aj písať?“

Nina sa rozhodla, že jej komentár opomenie a trvala na svojom. ,,Určite mu zavolaj. Vyskúšaj to. Je to fakt zlatý chlap.“

,,Ale prečo by som mu mala volať ja?! Veď, keď sa chce zoznámiť on, mal by sa ozvať sám.“

Nina sa zatvárila ako kacírka. ,,No, on už ženám neverí. Spálil sa a bojí sa ďalšieho sklamania. Ale ja som mu o tebe povedala a hovoril, že ťa rád spozná. Dokonca sa na teba teší!“

Lujza si prešla po spánku, akoby ju rozbolela hlava a odpovedala. ,,To odo mňa vážne čakáš, že mu zavolám prvá? Veď si o mne pomyslí, že som zúfalá!“

,,Ale, ty si zúfalá! Nemala si dva roky muža! To už je extrémny prípad a preto mu zavolaj!“

Kamarátka sa urazene ozvala. ,,Prosím?“

,,Lujza, neanalyzuj to. Jednoducho mu zavolaj na toto číslo. Volá sa Filip a uvidíš, že je to fajn chlapík. Verím, že si budete rozumieť.“

Lujza najprv mlčala, akoby prišla o všetky slová. Potom potichu zašepkala. ,,Mám to spraviť?“

,,Rozhodne!“, zvolala povzbudivo Nina a usmiala sa. ,,Budeš spokojná. Je super. Len my by sme sa k sebe nehodili. A prisahám, že som s ním nespala. Zavoláš mu teda?“

Lujza už nebola tak pevne rozhodnutá kamarátke oponovať a keď zvesila ramená, Nina pochopila, že vyhrala. ,,Možno. Ešte si to rozmyslím.“  

,,To je slovo do bitky! Tak sa mi to páči. A potom mi nezabudni všetko povedať,“ presvedčivo sa ozvala a potom dodala.  ,,Idem ešte pozrieť mamu. Sľúbila som jej, že sa za ňou zastavím, keď sa vrátim zo zahraničia do Bratislavy. Čoskoro sa znova uvidíme.

Lujza prikývla. ,,Rada som ťa videla, Nina. A nezabudni ju pozdravovať. Určite ti napíšem, ako to dopadlo. Ale ak to bude nejaký horenos, tak si ma neželaj!“  

Nina sa len rozosmiala. ,,Nie, neboj sa. Je to seriózny chlap. A nebuď na neho tvrdá. On sa skutočne so svojou bývalou manželkou len trápil.“

,,V poriadku“, odvetila a dodala s úškrnom. ,,Budem na neho nežná ako britva.“

Nina sa zamračila. ,,Buď milá. A sama sebou.“  

Lujza na ňu zažmurkala. ,,Ako inak. Iná byť ani neviem.“  

Keď sa jej Nina stratila z dohľadu a zmizla za veľkým bilboardom na druhej strane cesty, Lujza si len povzdychla. Čo má robiť? Má mu zavolať? Je pripravená opäť riskovať? Dokáže ešte vôbec ľúbiť? A kde má istotu, že sa z neho nevykľuje ďalší nepravý?!

Lujza prekračovala ako nervózny tiger zavretý v klietke vo svojej izbe. Narátala hádam do sto, ale ani vtedy nenabrala odvahu, aby mu zavolala. Prečo by to vôbec mala robiť? Veď ona nie je zúfalá! Iba osamelá a to je teda poriadny rozdiel. Predsa nebude volať cudziemu mužovi. Až taká hlúpa nie je! Keď sa ocitla pred veľkým podlhovastým zrkadlom, ktorého rámy bol sfarbené do karmínovo červeného odtieňu, zamyslela sa nad tým čo v ňom vidí. Bola večerná hodina a ona bola upravená, akoby sa chystala na rande. Na tvári mala bezchybný make-up, jej orieškovo hnedé oči lemovali dlhé husté mihalnice, ktoré nepotrebovali ani špeciálnu úpravu. Od narodenia ich mala pôvabne vytočené. Pri spánkoch sa jej krútili vlasy farby ónyxu, ktoré jej siahali až po plecia. Boli prirodzene lesklé, ťažké a zvlnené. Nos mala vysoko postavený, až pôsobil hrdým dojmom a jej pery pripomínali malinový lekvár. Jej pokožka bola bledá, až priesvitná a zdobila jej útlu pomerne drobnú postavu, ktorá dosahovala tak nanajvýš meter šesťdesiat päť centimetrov. Na sebe mala oblečenú elegantnú blúzku belostnej farby s jemnými volánmi na konci, ktorú dopĺňala šedá sukňa so vzorom malých čiernych kvietkov. Ako zvyčajne pôsobila vyšším dojmom, pretože mala obuté vysoké opätky, bez ktorých nevytiahla ani päty z domu. Lujza sa doširoka usmiala. Veru, ešte je celkom obstojná. Nie je úplne na zahodenie. Ale i napriek tomu sa nechce bezhlavo vrhať do ďalšieho vzťahu. S chlapom, s ktorým ju nemusí čakať svetlá budúcnosť. A preto bude lepšie, keď mu nezavolá. Zahodí papierik do koša a zabudne, že nejaký taký muž existoval. Veď je to cudzinec, nemá dôvod na neho myslieť. Pri tej predstave sa v duchu zasmiala. Ale veď ona netuší ani ako vyzerá! Môže akurát tak myslieť na osobu bez tváre, hlasu, postavy? Definitívne sa rozhodla. Nebude nič skúšať.

Lujza podišla k oválnej posteli, otvorila najspodnejší šuplík, na ktorom v prítmí malej lampičky, svietil žltý papierik ako lampáš. 0kamžite ho schmatla s úmyslom ho zahodiť. Ešte predtým si pozerala číslo, ktoré na ňom bolo úhľadne zobrazené. Ani si neuvedomila koľkokrát sa v jej hlave prehrávalo, až ho vedela takmer naspamäť. Neváhala. Hodila ho do malého smetného koša pri posteli. Z nočného stolíka vzala podlhovastú Nokiu a naťukala do nej cudzie číslo. Jeho zvonenie pripomínalo večnosť, až sa rozhodla, že hovor zruší. No vtedy druhá strana zodvihla. Lujza bez rozmyslu do telefónu vyhŕkla. ,,Ahoj, to som ja. Je mi to ľúto, ale nejdem do toho. Nemyslím si, že je to dobrý nápad. Skús osloviť niekoho iného. Nie som predsa jediná žena. Dúfam, že sa nehneváš.“

V telefóne sa ozval mužský hlas, ktorý ju doslova vytrhol z reality. ,,Mal by som?“

Lujza si šokovane prikryla rukou ústa. Ticho zaúpela. ,,Kto je tam?“

,,Vy voláte mne. Nemal by som sa to pýtať skôr ja vás?“

Žena vôbec netušila, komu sa dovolala a tak si pomyslela, že sa jedná o omyl. Pokúsila sa o pokojný tón. ,,To bude zrejme omyl. Ja som chcela zavolať svojej kamarátke Nine.“

Na druhej strane nastalo na chvíľu ticho. ,,Lujza? Ste to vy?“

Oslovenej dlho netrvalo, kým pochopila, komu sa dovolala! Dočerta s Ninou! Aj s tým chlapom! Aj s celou touto situáciou! Cítila sa maximálne hlúpo a vôbec netušila, ako má reagovať. Keby kamarátka neprišla s tým smiešnym nápadom na zoznámenie a ona keby si nezobrala to číslo a keby sa nerozhodla, že Nine zavolá, že si to rozmyslela, toto by sa nestalo. Lenže už sa to deje a teraz musí nejako jednať. A vôbec netušila, čo má urobiť. Bola v pasci a nevedela ako sa z nej oslobodí. V hrdle pocítila hrču a v srdci jej splašene začalo biť na poplach.

Muž nečakane prelomil ticho. ,,Nina mi o vás rozprávala. Hovorila, že mi chcete zavolať. Len som nečakal, že mi budete volať o deviatej večer.“  

Lujza sa zatvárila, akoby schytala kŕč do nohy. O deviatej večer?! Panebože, už je toľko hodín! To nie je možné! Úplne zabudla na čas! Ako to teraz vysvetlí?! Čo má teraz robiť? Čo si len počne? Čo si o nej teraz pomyslí? Žiadna slušná žena nevolá o takom čase cudziemu mužovi. Iba taká, ktorá je zúfalá! Ale ty si zúfalá, vysmievala sa jej v myšlienkach Nina, ktorú v duchu posielala do samotných pekiel!

,,Nie som!“, vyhŕkla do mobilu a v tom sa zapýrila ako čerešňa na rozkvitnutom strome.

,,Vy nie ste Lujza? Nie ste Ninina kamarátka? Kto je tam potom?“

Žena začala prepadať panike a nemala ďaleko k zrúteniu. ,,Áno, volám sa Lujza, ale mala som volať Nine, no omylom som zavolala vám.“

Muž sa na chvíľu odmlčal. No o chvíľu sa znova ozval. ,,Volali ste mi na súkromné číslo, ktoré používajú moji priatelia a dobrí známi. A tak vám logicky musel dať niekto na mňa číslo. A tým človekom mohla byť jedine Nina,“ odpovedal bez jediného zaváhania, až ho Lujza začala obviňovať, že to má všetko nacvičené a používa iba predlohu.

Ona ani zďaleka nevedela zachovať tak vyrovnaný tón. ,,Máte pravdu, mám ho od Niny. Ona chcela, aby som vám zavolala“, priznala po pravde a dúfala, že to muž na druhej strane nebude brať ako pozvánku do jeho postele. To by asi neprežila. Nie je predsa Nina! A nie je ani zúfalá!

,,V tom prípade, vy budete Lujza. Teší ma. Ja som Filip. S Ninou som pracoval v bývalej robote. Mám tridsať päť rokov. Považujem sa za rozhodného muža, ktorý sa nebojí výziev a rád zdoláva akékoľvek prekážky. Ale to by sme mohli spolu prebrať osobne, ak súhlasíte,“ nadhodil sebavedomo a čakal na ženinu reakciu.

Lujzu mužov priamy prejav prekvapil. Vôbec ju nepozná, v živote ju nevidel, ale dokáže sa s ňou cez telefón otvorene rozprávať, ako keby sa poznali celé roky. Jednal na rovinu a sebavedomie ani odvaha mu rozhodne nechýbali. Skutočne ju pozval na rande? Alebo si to iba nahovárala?

Jeho mužný hlas ju nečakane vytrhol z myšlienok. V tom momente aj zabudla, že sa mu chystala dať príučku o jeho samoľúbosti. ,,Môžeme sa stretnúť pred Nininou bránou. Zabudla mi vrátiť knihu, ktorú som jej požičal. Takže sa za ňou musím zastaviť. A potom sa už budem venovať len vám. Čo na to poviete, Lujza?“

Od prekvapenia pootvorila ústa. Čo na to môže povedať? Má súhlasiť? Je až tak zúfalá? A ak prijme jeho návrh, bude si o nej myslieť, že je povoľná? Ak ju bude porovnávať s Ninou, tak určite áno. Stále nemôže uveriť, že spolu nespali. Veď jej kamarátka je presne ten typ, že nemá problém sa vyspať so žiadnym atraktívnym mužom. Tým ju samozrejme nechce uraziť, iba sa snaží sama sebe predostrieť argumenty, ktoré vypovedajú o jej nestálej a prelietavej náklonnosti. Lujza si uvedomila, že muž čaká na jej odpoveď a tak sa rýchlo spamätala. Netušila čo mu povie a bola prekvapená, keď z nej slová priamo bez uvažovania vyšli z úst.

,,Môžeme sa teda stretnúť pred Nininým panelákom. Aj ja sa za ňou musím zastaviť.“

,,Tak sme dohodnutí. Teším sa až vás spoznám osobne.“  

Žena na to nič nepovedala. Napokon sa priškrtene ozvala. ,,Pijete kávu alebo čaj?“

Muž sa akoby pousmial. ,,Oboje. Ale dám si zajtra to, čo aj vy.“  

Lujza sa zamračila. Aké ohľaduplné. Keď zašepkala dúfala, že nebude počuť, ako sa jej trasie hlas. ,,Pozvem vás teda na kávu.“

Skutočne pozve? Mohla to povedať? Nemôže uveriť, že mu to navrhla. A hneď na prvom stretnutí!

,,V poriadku, rád sa nechám pozvať. Aspoň vám to môžem oplatiť nabudúce dobrou večerou.“  

Lujza pokrútila hlavou. Žiadne nabudúce nebude!

,,Tak sa teda zajtra vidíme. A nenechajte ma dlho čakať. Preferujem ženy, ktoré sú dochvíľne.

A veľmi na mňa nemyslite počas noci. Lebo nerád štikútam.“  

Žena sa pohoršene pozerala do prázdna. Ten je, ale domýšľavý! Odkiaľ berie tú drzosť jej povedať niečo také! Nevidí jediný dôvod, prečo by na neho mala myslieť. Aj keď má zaujímavo sfarbený hlas. A pôsobí sexy. Zrejme, má dobré telo. Dosť! ohriakla sa v duchu.  Ona predsa nemá záujem byť ulovená predátorom.

On je šelma. Nebezpečná. Tajomná. Rýchla a ....

,,Dúfam, že ste v poriadku. Trošku ma znepokojilo, v telefóne stíchlo.“  

Lujza sa rýchlo spamätala, keď si uvedomila, že bola dobrých pár sekúnd nemá.

,,Samozrejme som. Tak teda zajtra. Som unavená, pôjdem si ľahnúť. Dobrú noc ...“

,,Som Filip,“ skočil jej do myšlienky a nepriamo trval na tom, aby ho tak oslovovala.

,,Filip,“ zopakovala po ňom ako v mrákotách a modlila sa, aby v ňom nebudila dojem, že je obeťou. A každý dravec chce bezbrannú obeť uloviť. Je to kolobeh života.

,,Dobrú noc, Lujza. Vidíme sa zajtra o pol desiatej.“

Keď muž zavesil, tak si prudko vydýchla. Bola tak napätá po celý ten čas, až si necítila končeky prstov na nohách. Celé telo ju brnelo. Hlava jej nepríjemne oťažela. A ona pocítila akúsi únavu. Jediné po čom túžila bola posteľ. A výdatný spánok. Nechcela myslieť na nežiadaný telefonát. Na svoju drahú priateľku, kvôli ktorej bola v tejto šlamastike. A najmä nechcela myslieť na muža, ktorý môže za to, že do rána nezaspí. Ale aspoň sa o to pokúsi.

*********************************************************************************

Lujza vstávala sťaby v omráčení a keď jej pípla sms správa na mobile, tak sa naklonila k stolíku, kde si nechala telefón a hlasno zívla. Kto ju môže budiť o deviatej ráno! Veď je predsa víkend! Znechutene otvorila správu, kde zasvietil text: Dobré ráno Lujza, snáď ste dobre spali. Dúfam, že dnešok platí. Pomaly budem pred Nininým panelákom. Ako ste na tom vy? Stíhate za mnou prísť? Ďakujem za odpoveď. Filip.

Lujza hlasno vypískla ako malé mača, ktorému niekto stúpne na chvost. Ona úplne zabudla na to stretnutie! Správa jej prišla o ôsmej ráno a už je dávno po deviatej! A majú sa stretnúť o pol desiatej! To nemá šancu stihnúť. Je neupravená, rozmazaná, rozospatá, strapatá a hladná! Ani Clark Kent by to v takom tempe nestihol. To sa jej nemôže podariť. A navyše vyzerá hrozne. Spala dlhšie ako pôvodne myslela, že bude. Potrebuje zavolať Nine. Stretnutie musí zrušiť. Ale čo s tým má Nina? Musí sa ozvať Filipovi! S ním sa má predsa stretnúť! Och bože. Čo len urobí?!

V prvom rade musí vstať. Nie, najprv sa mu ozve. Otvorila novú správu a začala rýchlo ťukať na display: Ospravedlňujem sa vám, ale necítim sa veľmi dobre. Som nejaká unavená. Bude lepšie, keď to prehodíme na iný čas. Prebehla očami text a odoslala správu. Ani nie o minútu jej prišla odpoveď. V poriadku, Lujza. Rozumiem vám. Môžeme sa teda dohodnúť aj na neskoršíčas. Nečakane som zistil, že musím odniesť ešte nejaké tlačivá do práce, pretože od budúceho týždňa pracovne odchádzam do zahraničia. Musím si tam niečo súrne vybaviť. Vyhovuje vám časovo sa stretnúť o piatej večer? Zájdeme do nejakej reštaurácie, kde si môžeme dať kávu a nejaký zákusok. Súhlasíte?

Keď si  prečítala správu, bola rozhodnutá, že odmietne. Srdce jej však našepkávalo, aby sa prestala báť a konečne otvorila tú závoru, ktorá ju chráni pred akýmkoľvek novým vzťahom. Stále mala v pamäti, ako v minulosti trpela. A ako by mohla trpieť znova, keby podľahla okúzleniu. Mohla by znova stratiť hlavu pre niekoho, kto by si z jej srdca spravil trhací kalendár. A to ona už za žiadnych okolností nechcela znova riskovať. No napriek tomu jej prsty robili niečo celkom iné, ako jej kázal rozum a nechali sa viesť jej neraz zlomeným srdcom. Ten čas mi vyhovuje, dovtedy to stihnem. Podnik navrhnite teda vy. Nechám sa prekvapiť. S pozdravom Lujza.

Hoci vedela, že môže túto skúsenosť oľutovať, predsa len neodolala pokušeniu. Zatúžila vyjsť z lastúry, do ktorej sa ukryla. Chcela opäť cítiť ten pocit, kedy bola milovaná. A hoci sa v láske toľkokrát sklamala a popálila, priala si opäť zažívať tie momenty, kedy boli pre ňu city dôležité a dokázala sa v nich kúpať celé hodiny, mesiace i roky.

I keď sa na to stretnutie Lujza úprimne tešila, tak sa v ten osudový večer nestretli. Filip sa nakoniec ospravedlnil, že ho zahltili pracovné povinnosti, ktoré musí súrne riešiť. Keď sa o tom rozprávala s Ninou, tak tá o ničom nevedela a tvrdila, že je to pre ňu rovnaká novinka ako aj pre Lujzu. A Filip sa neukázal celý ďalší mesiac. Už ani nevolal. Ani nepísal. Ani sa neozýval po Nine. A tak postupom času na neho Lujza prestala myslieť a presvedčila samú seba o tom, že im nebolo súdené sa stretnúť. Spoznať sa a zistiť, či sú pre seba stvorení.

A vtedy sa to stalo. Nečakane ho stretla pri výťahu, kde bývala Nina. A v tom jedinom okamihu sa stal celým jej svetom. A to ju doslovne šokovalo. Pretože už neverila, že niečo také môže ešte niekedy cítiť. Filip bol skutočne okúzľujúci chlap, ktorý bol dosť vyzretý, aby vedel čo od života chce a bol ochotný investovať čas, energiu i sám seba do plnohodnotného vzťahu. Ako rozvedený muž vedel, že manželstvo nie je hypotéka, ktorú človek pár rokov spláca, ale je to záväzok na celý život. A s ním prichádza veľká zodpovednosť.

Pri ich oficiálnom zoznámení asistovala Nina. Mala Filipovi vrátiť nejaké dokumenty, ktoré medzičasom niekde založila a tak sa s ňou v to poobedie stretol. Lenže Lujze to vôbec nevadilo. A zdalo sa, že ani Filipovi. Vnímali len jeden druhého. Okolie sa vytratilo. Dych sa spomalil až napokon splynul v jeden. Nina cítila opäť ten pocit, čo dávno predtým. Opäť začala mať chuť niekomu patriť a tráviť s ním všetok voľný čas. Bolo to celkom nečakané. Ale nádherné. Filip ju neustále niečím prekvapoval. Bol to muž viacerých tvári v tom dobrom zmysle a to sa jej na ňom veľmi páčilo. Vždy sa chopil príležitosti a iniciatívu prevzal do vlastných rúk. Bolo to s ním celkom iné, ako s jej bývalými priateľmi. Oni vždy na niečo čakali. Filip bol aktívny. Nečakal, ale konal. Raz ju pozval do divadla, potom na prechádzku do parku, inokedy na koncert. Boli spolu pomerne často, no ani jeden z nich nemal pocit, že sa obmedzujú. Doprali si dostatočnú voľnosť. Obaja vedeli, že pre ich vzťah je dôležité, aby udržiavali dobré vzťahy s kamarátmi a rodinou. Tento prístup podporoval ich vzájomnú dôveru. A bez dôvery nemôže fungovať dlhodobo žiadny normálny vzťah. A preto si našli čas aj na svoje záľuby. Lujza sa rada venovala bytovému aranžovaniu a Filip sa chodil korčuľovať. Obidvaja sa rešpektovali a dávali jeden druhému priestor, na to, aby sa mohli realizovať v tom, čo ich robí šťastnými. A to jej predtým žiadny priateľ nedovolil. A tak netrvalo dlho a Lujza si už bez Filipa nevedela predstaviť svoj život. Bola presvedčená, že zmysel mu dal práve Filip. Muž, ktorého donedávna poznala len z textových správ a cez telefón.

Ich láska vášnivá, neohrozená, nespútaná, ale vedela byť aj nežná, romantická a vnímavá. V ničom sa neponáhľali. Nechali svoj vzťah voľne plynúť a dávali mu dostatočný priestor na to, aby sa rozrástol ako narcis v jari. Lujza prekvitala šťastím. Verila, že našla muža, ktorého už bude ľúbiť celý svoj život. Konečne našla svojho princa, ktorý jej dá všetko čo potrebuje k tomu, aby bola dokonale šťastná. A ona skutočne šťastná bola. Prežívala s ním najkrajšie obdobie vo svojom živote. Bol pre ňu všetkým. Jej kyslíkom, jej vánkom, jej dychom. Milovala jeho hlas, jeho chôdzu, zbožňovala ho celého. A on jej po celý ten čas, čo boli spolu nedal jedinú zámienku si myslieť, že by cítil niečo iné, ako ona ku nemu.

                Mesiac poznania sa zmenil na pol roka a ten čoskoro nahradil rok. Z roka sa stal po čase ďalší rok, až mali trojročné výročie. A ona už nemohla byť viac šťastnejšia. Našla to čo hľadala a vedela, že ďalej už hľadať nemusí. Filip bol skutočne perfektný muž. Mal úroveň, vedel sa vyjadrovať, bol kultivovaný, mal dôstojnosť, vedel byť zábavný, rýchlo dokázal očariť a mal kopec priateľov. Nemal žiadnu chybičku krásy a ani žiadne excesy v správaní. Nechodil piť do krčiem, nefajčil, nehýril, vracal sa načas domov z práce, brával ju na romantické večery, na prechádzku do parkov a zahŕňal ju každodennými radosťami, ktoré nikto nikde nekúpi. Mal však len jednu jedinú chybu. A tou bolo, že veľa cestoval. A jeho vášeň v cestovaní sa stupňovala. Až sa časom stala jeho posadnutosťou. A muž, ktorého Lujza tak milovala sa jej vzďaľoval rovnako ako slnko za obzorom. Diaľka ich rozdelila, zabránila tomu, aby spolu trávili viac času a odlúčila ich od seba. Aspoň to v tom čase pripisovala jeho túžbe cestovať do sveta. Ani vo sne by ju nenapadlo, že sa za tým skrýva niečo iné. Niečo, čo ju celkom odzbrojila. A čo ju donútilo prehodnotiť potrebu niekoho milovať.

 

Už je to vyše troch rokov a Lujza nezabudla na to, čo jej Filip urobil. Ako veľmi jej ublížilo, to že odišiel bez slova a nechal ju samú. Bez nádeje. Bez lásky. Bez viery. Doslovne od nej zutekal a vôbec mu nezáležalo na tom, čo to pre ňu bude znamenať. Nepovedal jej ani slovo. Nerozlúčil sa s ňou. Nepozrel jej do očí. Viac sa jej nedotkol. Viac nevolal. Ani nepísal. Nijako ju nekontaktoval. Na rozlúčku ju ani neobjal. Prežili spolu celé tri roky a on jej ani nepovedal, či pre neho znamenala viac ako pobavenie. Jediné čo jej zanechal bol list, ktorý dal Nine, aby jej ho odovzdala. List, ktorý držala v rukách za ten čas už toľkokrát, až sa na ňom urobili priehlbiny a pôsobil obnosene. Lujza ani nemusela pozerať do papiera. Naspamäť vedela jeho obsah a vždy, keď si spomenula na jeho riadky, ju zachvátila bezradnosť.

 

Drahá Lujza,

Keď si budeš čítať tento list, ja už tu nebudem. Určite si pomyslíš, že som zbabelec, ktorý ti nevedel povedať, že je koniec a nechal ti dopis po tvojej kamarátke. Nič ti nevysvetlil a odišiel bez slov. Bez rozlúčky. Bez toho, aby ťa objal a povedal, že ťa celý čas ľúbil. Ale práve to som nemohol urobiť. A teraz už vieš prečo. Pretože som mal v srdci inú ženu, o ktorej som bol presvedčený, že už pre mňa neexistuje.. V čase, keď som si s tebou písal, keď som sa s tebou spoznával, keď sme spolu prežili všetko krásne, čo dvaja dokážu prežiť, tak vtedy som chcel veriť, že ľúbim teba. Že si pre mňa jediná. A, že vždy budeš. A vtedy som skutočne na Miriam nemyslel. Ale, ako plynuli mesiace a ja som trávil čas v tvojej spoločnosti, tak mi začala moja bývalá manželka chýbať. A ja som túžil ísť za ňou. A milovať sa s ňou ešte v ten večer, ako som od teba odchádzal. Po noci plnej lásky, ktorá patrila iba nám. A to si neviem odpustiť. Nie, že som odišiel, ale že som ti nepovedal dôvod môjho odchodu. Lenže som mal strach. Zmietal som sa medzi láskou dvoch žien, pričom jednu som chcel mať rád, no druhú som neprestal v srdci milovať. A tak som sa stretával so svojou bývalou manželkou. Raz. Dvakrát. Až sa to stalo pravidlom. A po premilovanej noci s ňou som sa vracal k tebe a nič som ti nepovedal. A za to sa nenávidím. Pretože som sa vyhováral na prácu a nevedel ti na rovinu povedať, že je v tom iná žena. Preto som bol stále preč. Preto som ťa už toľko nevyhľadával. Preto som sa ti nečakane vzdialil. Chcem, aby si vedela, že to nie je tvoja chyba. Nie je na tebe nič zlé, svojim spôsobom ťa mám stále rád, ale neviem ťa ľúbiť tak, ako by si si zaslúžila. A to ma úprimne mrzí. Že si vo mňa verila a ja som ťa sklamal. A ešte ti aj klamal. Podvádzal ťa. A ty by si ma mala nenávidieť. A ja by som sa ti vôbec nečudoval. Lebo si to zaslúžim. Avšak teraz som tak šťastný! Miriam mi dala novú šancu! Budeme znova spolu bývať! Dokonca už čakáme syna! Je to fantastická správa. Budeme znova rodina. A moje srdce túži spievať, lebo je tak šťastné. Odpusť, ak som ti ublížil. Prepáč mi, že som ťa nedokázal milovať tak ako Miriam. A ak nie teraz, tak časom. Ak to však nedokážeš, tak to pochopím. Nie je v tom iná žena. Len jediná. Moja bývalá manželka, ktorú som nikdy neprestal úplne milovať. A prosím na Ninu sa nehnevaj. Ona o tom nevedela. Myslela si, že sa už k svojej bývalej žene nechcem vrátiť. A ja som nemal odvahu jej povedať pravdu. Prajem ti, aby si našla muža, ktorý ťa dokáže ľúbiť, ako si zaslúžiš. Lebo ty si zaslúžiš, aby ťa niekto miloval. Ešte raz prepáč. Navždy s láskou Filip

Lujza pokrčila papier a vyformovala ho do guľky. A ako aj inokedy, tak ani teraz nevedela zabrániť slzám. Lenže tento krát to boli slzy radosti. Cítila obrovské oslobodenie. Bola roky väznená ako holubica v klietke a konečne mohla odletieť. Bez pút. Bez okov na svojich nohách. Bez závažia na svojom srdci.

Vtedy to zabolelo. Veľmi ju to ranilo. Skutočnosť, že ju nedokázal milovať muž, ktorého tak veľmi ľúbila ona. Súčasne ju mrzelo, že ľúbil inú a jej o tom nevedel skôr povedať. Tiež ju trápilo, že sa musel trápiť aj on, keď nemohol byť s tou, ktorú skutočne ľúbil. Prežili spolu rozprávkové tri roky. To je tri krát tristošesťdesiatpäť dní. I napriek všetkému, že cítila na srdci samú jazvu, sa nedokázala na Filipa hnevať. Vedela, že by nebolo správne, keby ho držala nasilu pri sebe. On chcel byť s niekým iným. Túžil po Miriam. Po svojej bývalej žene, s ktorou čaká dieťa. A ktorú spoznal oveľa skôr ako Lujzu. Rozhodoval sa srdcom, nie rozumom. Nechal sa ním viesť a ona sa za to na neho nemôže hnevať. Vybral si ozajstnú lásku pred láskou, ktorá nemohla byť dlhodobo opätovaná a bola len dočasnou záplatou, aby ukryla tú skutočnú podobu lásky. I napriek všetkému bola vďačná, že Filipa spoznala. A že jej pomohol prekonať obavy zo vzťahu a mohla s ním zotrvať krásne a jedinečné tri roky. Roky, ktoré jej nikto nevezme. Prežila ich s mužom, o ktorom bola presvedčená, že s ním prežije celý život. Tešila sa na ich spoločnú budúcnosť. Na ich vlastné deti.

 

No teraz už vie, že tá ju čaká s niekým iným. Niekým nepoznaným, dosiaľ neobjaveným a neodhaleným. Osud má s ňou určite ešte plány. Lenže ona už vie, že sa nebude lásky báť. Už pre ňou nebude utekať. Privíta ju s otvorenou náručou a poďakuje sa jej za to, že prišla.

A za to, že ju opäť môže cítiť pri niekom, koho bude ľúbiť.

A možno viac Filipa.

A už navždy.

31. bře, 2017

    ,,Podľa toho ako sa nešťastne tváriš, som dospela k záveru, že tvoj otec trvá na tom, aby sa svadba konala čím najskôr,“ odvetila pokojne vysoká brunetka a súcitne sa na svoju priateľku zadívala ametystovými očami.

     Alina, princezná z ríše Zenobia, nastávajúca manželka princa Targuinna z ríše Anvaris a budúca kráľovná Ontarie si zastrčila za ucho prameň svetlo plavých vlasov, ktorý jej neposlušne padal do tváre a bezradne vzdychla. ,,Svadba sa má konať už budúci týždeň. Dnes máme byť s princom Targuinnom oficiálne zasnúbení.“

     ,,Ale ty si ho nechceš vziať, nemám pravdu?“ nadhodila znalecky druhá dievčina a prekrížila si ruky na štíhlej hrudi.

Alina sa snažila o pokojný tón, ale keď odpovedala, z jej hlasu sa dala vycítiť bezradnosť a zlosť. ,,Isteže si ho nechcem vziať! Skús sa vžiť do mojej situácie. Môj otec odo mňa čaká, že spasím jeho ríšu, ak sa vydám z rozumu a nie z lásky. Je presvedčený, že je to moja povinnosť, len preto, že som jeho dcéra,“ rozhadzovala rozhorčene bledými rukami a trhla sebou, akoby sa popálila o horúci kov.

     ,,Nerada ti to hovorím, ale ty vieš, že je to tvoja povinnosť. Nemusím ti určite pripomínať, že si ...“

Alina jej prudko skočila do reči a zdvihla ruku do vzduchu, aby na seba upútala priateľkinu pozornosť. ,,Ani mi to radšej nepripomínaj, Cléa,“ dodala výstražne a spustila ruku opatrne dolu, až jej klesla k boku. ,,Ak mám byť úprimná, tak si myslím, že som príliš mladá na to, aby som sa vydávala a viedla manželský život. Ideálne by bolo sa vydať za takých päť rokov.“ Spomínaná Cléa, pokrstená celým menom Cléandra Saphné, princeznina dlhoročná priateľka a jej druhá spriaznená duša nechápavo pokrútila hlavou. ,,Si princezná, a preto je tvojou povinnosťou sa vydať za muža urodzeného pôvodu. Táto úloha ti prináleží už od tvojho narodenia. Nie je iná možnosť, ako ju prijať, Alina. Myslela som si, že si uvedomuješ túto zodpovednosť.“

Kamarátka sa prudko nadýchla pripravená oponovať, ale Cléa jej nedala príležitosť a obratne pokračovala vo svojom brisknom monológu. ,,Viem, že keby ťa okolnosti nenútili k tomu, aby si sa vydávala, tak by si sa rozhodovala inak, ale v tvojom prípade nevidím skutočne iné riešenie. Nie je cesty späť. Je ti to predsa súdené.“ Alina, ktorá bola drobnej postavy a bola oveľa útlejšia ako jej drahá priateľka jej venovala znechutený pohľad. Keď videla, že sa ju opäť snaží presvedčiť o svojej pravde, neovládla sa a skríkla: ,,Cléa, počúvaj ma prosím. Áno, je to moja povinnosť, ale ty ako moja najdrahšia priateľka, ktorú poznám od detstva by si ma mala podporiť a chápať prečo som sa rozhodla zostať bez manžela. Niekedy, keď ťa počúvam, mám pocit, že mi prehovára do duše môj otec.

Dievčina si sfúkla prameň vlasov z čela a zdvihla obočie. ,,Asi by odo mňa bolo trúfalé povedať, že ma to teší, však?.“

Alina urazene našpúlila pery. ,,Teší? Malo by ťa to skôr mrzieť,“ odpovedala sklamane a podišla k miestu kde ležal veľký oválny kameň. Posadila sa na neho a nedbala, že sa jej zašpinia svetlo žlté saténové šaty. Kamarátka ku nej podišla, držiac si rukami zamatovú suknicu nevädzovej farby. Chcela ju povzbudiť, ale nenachádzala slová. Bolo jej smutno pri pohľade na posmutnené oči, ktoré za iných okolností zvykli žiariť ako fosfor.  ,,Možno pre teba manželský život pripraví niečo vzrušujúce a úžasné. Niečo, o čom sa ti nikdy ani nesnívalo. Mala by si tomu dať aspoň šancu.“ Alina sa predklonila, s upreným pohľadom do neba, akoby prosila imaginárne bohyne spravodlivosti, aby jej konečne naslúchali. ,,Tebe sa to ľahko hovorí. Ty sa nemusíš vydávať,“ s odporom zalamentovala, krátko na kamarátku pozrela a potom od nej odvrátila tvár.

     ,,Chceš mi povedať, že sa ti princ Targuinn, ani trošku nepáči?,“ začala si ju doberať s úsmevom na tvári. Alina sa na chvíľu nad mladým princom zamyslela. Vybavila si jeho uhľovo čierne vlasy a kobaltovo modré oči. Musela si v duchu pripustiť, že princ, jej budúci manžel je atraktívny. Ale ona sa za žiadnych okolností nechce vydávať. A keďže veľmi dobre vedela, že jej kamarátka bude do nej neustále dobiedzať, tak nevinne zaklamala. ,,Nie, mne sa ani trochu nepozdáva.“  Cléa sa nedala tak ľahko odbiť, obrátila sa ku nej a so zdvihnutým obočím začala vyzvedať. ,,Si si tým skutočne istá? Spomeň si na to, aké má ...“

     ,,Cléa!,“ nahnevane vykríkla a venovala jej pohľad prejedeného supa: ,,Prestaň s tým! Ty vieš, že sa mi nepáči.“

Dievčina si položila bradu o kolená. ,,Netvrdím, že ho musíš milovať, ale nemôžeš predsa tvrdiť, že nie je príťažlivý!.“

Alina využila kamarátkin záujem o princa a otočila ho v jej neprospech. ,,Nejako priveľmi sa o neho zaujímaš. Nepáči sa náhodou tebe? Vieš, že mne to môžeš povedať.“

     ,,Čože?,“ vyhŕkla, zdvihla hlavu a neveriaco ňou pokrútila. ,,Pane Bože! Samozrejme, že sa mi tvoj nastávajúci nepáči! Ako si niečo také môžeš vôbec myslieť?.“

Alina len pokrčila plecami. ,,Pokojne si ho môžeš vziať. Máte moje úprimné požehnanie. Ja ho nemilujem a ak ho ty ľúbiš ....“

     ,,Neľúbim!,“ vykríkla užasnuto a zovierala prstami chumáčiky trávy. ,,Ani keby som ho milovala, by som si ho nemohla vziať.“

,,Prečo by si nemohla? Veď si slobodná!. A nie si ani princezná! Máš možnosť sa sama rozhodnúť, koho si vezmeš.“

     ,,Nemôžem,“ dodala smutne a prstami sa naďalej pohrávala so sýto zelenými tenkými výhonkami klíčiacimi zo zeme. ,,Prednedávnom mi môj otec povedal, že je neslýchané, aby žena v mojom veku bola naďalej slobodná.“

      Dievčina sa na kamarátku pozorne zadívala. ,,Tebe otec vybral nastávajúceho? Prečo si mi nič nepovedala Cléa? Prečo si sa nezverila?!, vyčítavo sa ozvala a čakala na jej odpoveď.

    ,,Pretože, ty si to tak chcela vidieť. Nechcela som ti brať ilúzie o tom, aký je môj život dokonalý a ideálny. Myslela som si, že keď ti to nepoviem, tak ťa ušetrím od tej bezútešnosti, akú pociťujem vždy, keď na to pomyslím!,“ zvolala so sklamaným hlasom a zlomene sklopila zrak.

   Alina pocítila v duši obrovský zármutok. Vôbec netušila, že aj jej drahá priateľka, ktorá nie je urodzeného pôvodu bola vystavená nútenému sobášu a musí si vziať niekoho, koho nemiluje. Súcitne sa pozrela na kamarátku, nežne sa jej dotkla ramena. ,,Mrzí ma to.“

Cléa si len povzdychla. ,,Môj otec  ma chcel vydať už v trinástich rokoch, ale keďže o mňa ako o chudobnú nevestu nikto nejavil záujem, tak  mu neostávalo nič iné ako sa zmieriť s tým, že jeho jediná dcéra zostane na ocot.“

,,Vôbec som netušila, že si bola nežiaducou nevestou. Verím tomu, že sa páčiš mužom. Veď si pôvabná! Máš lepšiu postavu odo mňa a výraznejšie črty,“ vykríkla úprimne a dúfala, že kamarátke zdvihne aspoň trošku sebavedomie.

Cléa sa pozrela smerom, kde sa pretínali slnečné lúče s pahorkami ďalekého pohoria, ktoré sa nad nebom týčilo ako vzdušní draci a dodala zlomeným hlasom. ,,Môj otec mi vybral za manžela jedného z vysokopostavených hodnostárov. Je ním Stepháne,“ priznala a pri tej predstave sa otriasla odporom. Alina sa na chvíľu zatvárila zamyslene, ale potom sa jej oči rozžiarili ako rozkvitnutý kvet vypínajúcej sa magnólie na lúke. ,,Nechceš mi hádam tvrdiť, že ti to prekáža! Veď je to príťažlivý muž! Nejedna dievčina by sa za neho rada vydala.“

Tmavovláska sa na kamarátku pozrela cez rameno: ,,Lenže ja ho neľúbim.“

,,Ale veď si sa mi minule priznala, že sa úžasne bozkáva. Prečo by si mi to inak hovorila, keby ....“

Cléa jej skočila do reči. ,,To nebol Stepháne, ale jeho mladší brat Aryien!. Okrem toho by si mala vedieť, že o takých veciach sa slušne vychovaná dáma nezmieňuje.“

Dievčina sa chytila rukami za ústa, potom sa doširoka usmiala. Nečakane do kamarátky štuchla. ,,Tak už tomu rozumiem! Ja som to vedela. Vždy to medzi vami iskrilo, aj keď si tvrdila opak. To je skvelé! Ako dlho to už trvá?,.“ zvedavo sa ozvala a rozplývala sa nad románikom svojej priateľky a jej tajného ctiteľa, akoby jej niekto oznámil, že sa dá cestovať v stroji času.

,.Nič ti radšej nepoviem. Si príliš roztržitá a ja nechcem mať problémy so svojim otcom,“ trvala na svojom a rozhodla sa pre diskrétnosť.

Tento postoj ju rozhneval. ,,Cléa, prestaň! Poznáme sa dosť dlho na to, aby sme pred sebou mali akékoľvek tajnosti! Veď ty sama si hovorila, že sa bozkáva neskutočne! Tak prečo sa o tom nechceš rozprávať?.“

Cléa si vystrela svoje dlhé nohy ukryté pod zamatovou suknicou a zamyslene sa zadívala na pestrofarebného návštevníka, ktorý sa usadil len niekoľko centimetrov od jej ruky. Fascinovane sa dívala na malého tvora. Keď do nej znova kamarátka štuchla, tak sa spamätala a namosúrene sa na ňu pozrela. ,,Nikdy som nepovedala, že sa výborne bozkáva,“ namietla a priblížila ruku bližšie k drobnému okrídlenému motýľu, akoby sa ho chcela dotknúť.

    ,,Máš pravdu, tak si to nepovedala. Tvrdila si, že sa bozkáva úžasne.“

Predsa len si získala kamarátkinu pozornosť. ,,Si otrasná Alina! Niekedy sa chováš skutočne nemožne!“

Plavovláska sa zachichotala, vstala z pieskovitého balvanu a provokujúco nadhodila. ,,Tak je to pravda?.“

Cléa na ňu prekvapene pozrela. ,,Čo?“

Alina sa nedala len tak ľahko odbiť. ,,To, že princ sa fantasticky bozkáva?.“

Dievčina sa fascinovane prizerala ďalšiemu motýľu, ktorý sa zmocnil jednej karmínovo červenej frézie a potom prižmúrila oči. ,,Ja sa o tom nechcem baviť.“

Kamarátka sa rozhodla, že neustúpi ani o piaď a provokujúco nadhodila. ,,Tvrdila si, že ti ten bozk pripomínal ....!

   ,,Bodnutie včelou?,“ opáčila brunetka zvesela a sledovala ako sa motýlie krídla pôsobením slnka blyštia sťa diamanty. 

Alina prudko pokrútila hlavou, až jej poskočili plavé kučery na chrbte. ,,To si nepovedala! Tvrdila si mi, že to bol ten ....“

Kamarátka už neudržala smiech. ,,Najhorší pocit?.“

Alina sa ňu prudko zamračila. ,,Cléa! Buď prosím vážna! Povedz mi niečo viac o tom, čo sa medzi vami odohralo,“ ozvala sa naliehavo a dúfala, že jej priateľka vyjde v ústrety. Horela zvedavosťou a nedočkavosťou. A vôbec netušila, čo je horšie. Mala pocit, že stojí blízko pri jazere, ale nemôže sa z neho napiť, lebo voda v ňom nie je pitná.

   ,,A čo také by si chcela počuť?,“ povzdychla si tmavovláska zmierená s tým, že kamarátka bude do nej dobiedzať dovtedy, dokým z nej nedostane uspokojivú odpoveď.

Alina sa zadívala na oblohu, ktorá pripomínala belasý ples tancujúcich dymových baránkov. Chvíľu trvalo, kým našla vhodné slová, ktoré by mohla sformulovať do ucelenej myšlienky. ,,Zaujímalo by ma, aké to vlastne je. Musí to byť úžasný pocit.“ ozvala sa tajomne sfarbeným hlasom.

,,No, ak to zažiješ s niekým, ku komu niečo cítiš, je to skutočne jedinečné. Ten zážitok si uchováš vo svojom srdci už naveky,“ priznala s úprimnosťou v hlase.

Kamarátka sa po jej priznaní usmiala a oči jej vzrušene zaiskrili. ,,Tak to musí byť nádhera. Je to asi podobné, ako keď stojíš pred zamknutou bránou, za ktorou nevieš čo sa ukrýva, no napriek tomu cítiš, že už si bola za tými dverami a odhalila jej tajomstvo.“

Cléa jej venovala prekvapený pohľad. ,,Ty si už niečo také zažila?.“

Dievčina pokrútila hlavou. ,,To nie. A práve preto sa spolieham na svoju fantáziu. Tá mi neraz napovie a ukáže správnu cestu. Aj keď pre iných možno neviditeľnú alebo neprijateľnú. Alina sa myšlienkami vrátila ku kamarátke, ktorá zažila niečo, čo ona možno nikdy už nezažije. ,,A kedy sa to vlastne stalo?.“

,,Pred štyrmi rokmi.“

,,Čože?! Veď to si bola mladšia ako ja! Pochybujem, že tvoj otec by to dovolil!.“

Cléa sa na ňu prísno pozrela. ,,Môj otec o tom vôbec nevie. Nevedel o tom doteraz nikto. Iba Aryien a ja. A teraz vieš o tom aj ty. A ja dúfam, že to tak zostane.“

Kamarátka z jej hlasu vycítila, že je pre dievčinu mimoriadne dôležité, aby sa o tomto jej prehrešku nikto nedozvedel. Prikývla. ,,Samozrejme, ostane to iba medzi nami ... ehm troma,“ dodala, keď v duchu narátala, koľko ľudí o tom vie.

Cléa sa zahanbene ozvala. ,,Nie je to tak celkom pravda,“ dodala a zadívala sa na zlatistú púpavu, ktorú sa chystala odtrhnúť. Alina, ktorá si medzitým ľahla do mäkkej trávy sa prevalila na pravý bok. ,,Počúvam.“

Kamarátka hľadala slová. ,,Vedia o tom dokopy štyria ľudia. Mňa totižto nepobozkal iba Aryien. Ako prvý ma pobozkal Even,“ priznala s rumencom na tvári a čakala na reakciu, ktorá prišla takmer okamžite.

,,Prosím?,“ zhíkla plavovláska a zatvárila sa akoby sa za chrbtom jej kamarátky zjavila nejaká desivá chiméra. ,,Nemôžem uveriť, že si dovolila, aby ťa pobozkal práve Even,“ neveriacky zamrkala dlhými svetlo popolavými riasami a pokrútila hlavou. ,,Veď je to Aryienov nepriateľ a protivník! To by ti predsa len tak neodpustil.“

Cléa zastavila jej zdĺhavý tok myšlienok: ,,On o tom už vie. Alina, mala by si vedieť, že ja.... ja ho ľúbim!.“ Dievčina sa po jej slovách na ňu pozerala ako na nejaké zjavenie, ktoré sa vynorilo z akejsi nočnej mory. Vôbec ju nespoznávala. Ničomu nerozumela. Zistila, že jej priateľka zažila svoj prvý bozk a jej nič nepovedala celé roky. Rovnako jej aj zatajila, že sa musí vydať z donútenia za muža, ktorým opovrhuje. A navyše ešte sa dozvedela, že Cléa miluje muža, ktorého by nemala ľúbiť. Even bol nezodpovedný proletársky záletník, ktorý nebol schopný sa oddať len jednej žene. Uprednostňoval záhrady s viacerými druhmi kvetov. Ale jej drahá priateľka ku nemu horí obrovskou láskou a ona nechce, aby sa trápila. Musí to prijať. Rozhodne sa nemôže vydať za niekoho, s kým bude celý život nešťastná. To ona nedovolí!

,,Neber si Stepháneho! Miluješ iného! Musíš sa vydať z lásky!, trvala na svojom, čím Cléu doslovne šokovala.

    ,,Môj otec je presvedčený, že s ním šťastná budem,“ rezignovane sa ozvala a sledovala ako jej malá bodkovaná lienka prechádza cez zápästie, pričom sa priblížila k ohybu lakťa.

,,Ale tvoj otec s ním nebude predsa žiť! Budeš s ním žiť ty a preto by si sa mala rozhodnúť sama za seba.“ Tmavovláska sa tak prudko mykla, až sa lienka zľakla, zatrepotala malými krídlami a odletela preč. Cléa sa nahnevane posadila. ,,Mám sa rozhodnúť sama? Kde si myslíš, že žiješ? Vo svete, kde sa nemusíš podriaďovať mocenským záujmom, alebo kde si môžeš povedať vlastný názor? Za koho sa vydám nerozhodnem ja, ale môj otec, ktorý je za mňa zodpovedný,“ dodala s trpkosťou v hlase.

Alina sa tiež posadila, uchopila kamarátku za ruku a zadívala sa jej do očí. ,,Mala by si sa rozhodovať sama. Si moja priateľka. Záleží mi na tebe. Ja chcem, aby si bola šťastná.“

Cléa si vytrhla ruku z jej dlaní a zaúpela. ,,Som presvedčená o tom, že budem so Stephánem

šťastná.“

      ,,Si o tom naozaj presvedčená, alebo sa snažíš samú seba o tom presvedčiť?.“ nedala sa odbiť plavovláska a hlasno si povzdychla.

    ,,Som o tom presvedčená,“ vyštekla a ani si nevšimla, že svojou hrubosťou Alinu ranila. Tá sa už odmietla o tom baviť. Mlčala. Napokon kamarátka prelomila ťaživé ticho. ,,Prečo mi to robíš? Veď vieš, že takto to bude ešte ťažšie! Čo sa tým zmení? Čo chceš ty zmeniť?,“

Alina sa razantne ozvala. ,,Mala by si sa vydať z lásky.“

Cléa prižmúrila oči a zaútočila. ,,A ty si vari neberieš princa Targuinna len z úcty k vlasti?.“

Dievčina vedela, že zaťala do živého a tak sa nečudovala, že jej priateľka sa tvári ohromene. Nakoniec sa tichým hlasom ozvala. ,,Beriem. Ale teba, neviaže žiadna povinnosť. Nenesieš bremeno budúcej kráľovnej. Ty máš na výber!.“

,,A koho by som si podľa teba mala vziať?.“

Alina jej venovala uprený pohľad. ,,Lásku svojho života. A ak je to práve Even ....“

,,Nemôžem, tvrdohlavo sa ozvala. ,,Otec by vyletel z kože. Nemá taký majetok, ako Stepháne a nie je ani tak významný. S tým môj otec nikdy nebude súhlasiť,“ namietala presvedčivo.

,,Aj keď ho miluješ?“

Cléa pokrútila hlavou. ,,Priťahuje ma, ale je to láska? Nie je to len akási túžba? Ja sa ešte nechcem vydávať. Chcem zostať slobodnou.“

Alina si povzdychla. ,,Rozumiem. Ja si prajem to isté. Nechcem manžela, ktorý ma bude držať nakrátko a nedovolí mi byť voľnou.“

,,Obidve sme spútané. Jedna povinnosťou, druhá chudým pôvodom. A naše srdcia sú umlčané. Ale taký je život. Nie vždy môžeme mať všetko čo chceme, Alina. Nie v tomto svete, ktorý je plný pravidiel a konvencií.“

,,Asi máš pravdu, „ priznala, hoci na nej bolo vidieť, že sama so sebou bojuje.

,,Neviň sa za to Alina, že tvoj život nie je rozprávka. Prijmi to čo je a nechci to vidieť inak. Bude sa ti ľahšie žiť. Nechci všetko meniť a pretvárať.“

Alina na to nepovedala nič. Nechcela byť kamarátke na príťaž. Vedela, že sa obidve čoskoro budú musieť vyrovnať so svojim osudom. S osudom, ktorý ani jedna z nich nechcela prijať.

,,Mali by sme ísť domov. Čoskoro sa rozprší. Teraz si nemôžeme dovoliť ochorieť.“

Dievčina prikývla a povedala tichým hlasom. ,,Choď napred, Cléa. Ja ťa doženiem.“

Kamarátka prikývla. ,,Nebuď dlho. Počkám ťa v pevnosti.“

Alina sa dívala, ako sa postava jej kamarátky vytráca z jej dohľadu. Bola princeznou. A vedela, čo je jej povinnosťou. No napriek tomu si priala byť slobodnou. Želala si to z celého svojho srdca. Len po tom jedinom túžila. Byť sama sebou a so sebou. Navždy.