6. bře, 2017

Hazard srdca (2017)

            Cez šedé žalúzie prenikal ostrý lúč svetla, ktorý sa dobýjal do miestnosti ako nevítaný návštevník. V povetrí poletovali drozdy, lastovičky, škovránky a iné okrídlené vtáky, ktoré sa tešili zo začínajúcej jari. Na okno si prisadla malá lienka, ktorá sa snažila dostať dovnútra kancelárie, aby sa vyhla nebezpečným lovcom.

            Lívia spozornela vo chvíli, kedy si všimla, ako sa miniatúrnymi nožičkami pohybuje po skle a hľadá spôsob, ako sa prepašovať dnu. Mladá žena s ňou súcitila, pretože sa cítila neraz úplne rovnako ako ten drobný hmyz, ktorý si získal jej pozornosť. Aj ona mala pocit, že vôkol nej sú samí predátori, ktorí sa z nej snažia spraviť obetnú gazelu pre leopardov. Ako rada by sa vymanila z prostredia, ktoré ju zväzovala celým bytím a vytváralo z nej dielo, na ktorom sa podieľal netalentovaný maliar.

Keď pohľad uprela na hromadu papierov pred sebou, tak sa necítila o nič lepšie. Pripomínali jej lezúce mravce, ktoré sa každým jej nádychom rozrástli. Silou mocou sa snažila zbaviť úzkostlivej emócie, ktorá sa jej zmocnila. Očami sa zastavila na gaštanovom stole, ktorý už stihol poznačiť zub času. Mala na ňom položené suveníry, ktoré boli pre jej živote významné a dôležité. Oprela sa o sedadlo koženého kresla a natiahla ruku k rozkošnému sloníkovi. Štíhlymi prstami prechádzala po hladkom a precízne vyrezávanom dubovom dreve. Predstavoval pre ňu špeciálny amulet, ktorý jej nosil šťastie. Už v momente, kedy ho pred rokmi videla ležať na zemi v tráve vedela, že raz bude zdobiť jej budúcnosť. Položila ho na stôl a zadívala sa na porcelánovú vílu s ligotavými rúžovými krídlami. Dostala ju od svojej kamarátky na narodeniny v deň svojich osemnástich rokov. Lívia cítila, že tá víla ju pred všetkým zlým vždy ochráni a bude i naďalej bdieť nad jej životom.

Ako tak sledovala všetky možné položené figúrky na svojom stole, zrak jej náhle padol na jednoduché fialové pero. Opatrne ho stisla v dlani a v tom momente pocítila veľký prílev energie. K tomuto predmetu sa dostala veľmi zábavným spôsobom a jej sa pri tejto predstave rozlial úsmev na perách. Spolu so svojou kolegyňou Vandou sa stavili, že očaria nápadného krásavca Erika.

            Čiernovlasý urastený fešák menom Erik, patril k tým typom mužov, ktorí sa neopísateľne vryjú do mysle každej slobodnej i zadanej ženy. Obidve o ňom vedeli, že pracuje ako informatik v jednej prestížnej počítačovej firme, ktorej zakladateľkou bola jedna nemenovaná a príťažlivá Angličanka. Istý čas sa dokonca povrávalo, že obaja prepadli milostným avantúram, ktoré sa snažia udržať v súkromí. Lívia sa dodnes nedozvedela či to bola naozaj pravda, no aj keby, vôbec by ju to neprekvapilo. Erik by dokázal poblázniť každú ženu bez ohľadu na sociálne postavenie. Jeho azúrovému uhrančivému pohľadu a zmyselným perám by len máloktorá dokázala odolať. A ani ona s Vandou neboli výnimky.

Hoci sa im obom páčil rovnako, ich vysnívaný idol si vybral Líviu a práve jej kúpil fialové pero s vtipným názvom: ,,Vyberám si kvalitu.“ Vanda sa v tom čase na ňu smrteľne urazila, no nakoniec to bola práve ona, čo s ním strávila pár nocí vášne. I keď Lívia nedávno dovŕšila dvadsaťdva rokov, necítila sa byť dostatočne vyspelá na to, aby si začala románik s niekým, kto sa jej iba páčil. Áno, skutočne ho obdivovala a istý čas si myslela, že je do neho i zamilovaná, no nakoniec sa to všetko vyjasnilo a ona prekvapene dospela k záveru, že sa jednalo len o obyčajné poblúznenie. Keďže Vanda nemala žiadne zábrany, Erik jej vyšiel v ústrety a pár mesiacov bola pre neho jeho Venušou.

Lívia bola úprimne vďačná za to, že sa s ním nezaplietla skôr než zistila, aké boli jeho skutočné pohnútky. Za nevinným úsmevom a hlbokým hlasom sa skrýval predátor, ktorý sa bez akýchkoľvek výčitiek zmocnil svojej obeti. Dalo by sa povedať, že mala nevýslovné šťastie, keď sa jej podarilo zachrániť pred takým prostopášnym záletníkom. Bolo nanajvýš hlúpe žiarliť na Vandu iba preto, že mala možnosť zakúsiť objatie muža, po ktorom túžila aj ona.

Mladá žena bola tak zaneprázdnená svojimi spomienkami, že si ani nevšimla ako do kancelárie niekto vošiel.

,,Počúvaš ma? Si pri zmysloch? Nad čím zase toľko uvažuješ?.“

Oslovená sa strhla tak prudko, akoby sa popálila o rozhorúčené železo a uprela pohľad k dverám. Keď zistila, že je to Vanda, trošku sa upokojila. Lívia si všimla, že kamarátka je dokonale upravená ako takmer vždy.  Odkedy sa poznali a to už je zopár rokov, tak sa ešte nestalo, aby nebola nalíčená alebo náležite vystrojená.

Vanda patrila k tým krajším ženám, ktoré mali štíhlu vysokú postavu a dlhé ukážkové nohy. Keďže si tejto devízy bola vedomá, tak uprednostňovala elegantné minisukne s tmavými pančuchami a lodičkami. Okrem toho disponovala naozaj pôvabnou tvárou, v ktorej sa vynímali jej veľké slivkovo modré oči s malým zašpicateným nosom a malinovými perami. Celkovú krásu živej bábiky dopĺňali pieskové vlasy s nápadnými vlnami. Aj v dnešný deň vyzerala naozaj nádherne. Smaragdovo zelená blúzka s volánmi a látková sukňa atramentovej farby jej nesmierne pristali.

,,Vyzeráš naozaj úžasne, Vanda.“ Prepáč, bola som iba zamyslená. Nečakala som, že prídeš. Nemala si mať dovolenku?.“

Žena si prehrabla vlasy pravou rukou a široko sa usmiala. ,,Ja viem, snažím sa vyzerať čím najlepšie, odkedy chodím s Romanom. Veď vieš, aký je náročný. A to v každej oblasti,“ dodala dvojzmyselne, až sa jej  rozšírili od vzrušenia zreničky. ,,Boli sme s Romanom mimo Bratislavy, preto som nebola v práci. Ale už sme sa obaja vrátili.“

Lívia sa na chvíľu zamyslela nad jej slovami a potom náhle prudko vstala.

,,Myslíš toho Romana, ktorého si stretla v tom nočnom podniku? S tetovaním čínskeho draka na zápästí?.“

Kamarátka bola zarazená z jej reakcie a zatvárila sa prekvapene. ,,Prečo sa tak vyľakane pýtaš? Samozrejme, presne toho. Je na tom niečo zlé?.“

Lívia sa opäť posadila a vážne sa zatvárila. ,,Prepáč Vanda, ale počula som, že je to nenapraviteľný  sukničkár. Myslela som si, že sa chceš usadiť s normálnym mužom. S niekým, kto si ťa bude vážiť a dá ti najavo, že ťa úprimne miluje.“

Blondínka sa zvesela zasmiala a založila si ruky v bok. ,,Ale no tak, Livi. Ja nie som ako ty. Nehľadám si žiadneho princa. Chcem mať po svojom boku prostého, ale súčasne príťažlivého muža, ktorý mi bude vyhovovať. Vieš dobre, že som nikdy nebola priveľmi romantická. Som viac-menej praktická. Nečakám od muža, že mi bude nosiť pestrofarebné  kvety a daruje mi amulet v tvare srdca.“

Lívia jej musela dať za pravdu. Skutočne Vanda nebola žena, ktorá by od muža vyžadovala chválospevy v podobe lyriky alebo prózy. V tomto boli veľmi rozdielne. A i napriek tomu sa stávalo, že sa im zapáčil úplne rovnaký muž.

,,Máš pravdu. Si úplne iný typ ako ja. Nehľadáš nehynúcu lásku až po večnosť.“

Vanda urobila niekoľko krokov smerom ku kamarátke a dvakrát zažmurkala. ,,A ty hádam áno? Myslela som si, že ťa to už prešlo.“

Lívia súhlasne prikývla. ,,Áno, do istej miery sa snažím držať pri zemi. Lenže isté veci človek nemôže prestať cítiť. Preto je to o to ťažšie,“ dodala a zadívala sa do monitora, kde svietil poobedný čas.

Vanda jej už chcela oponovať, keď jej do očí udrelo niečo, čo ju zaskočilo. ,,Ty máš ešte stále to fialové pero? Prečo si si ho nechala aj potom, čo ťa Erik odmietol?.“

Lívia po jej slovách mala pocit, že dostala poriadne tvrdú facku. Dodnes jej nepovedala pravdu o tom, že ona vlastne odmietla jeho. Vanda bola presvedčená, že by muža ako je Erik nikdy nemohla odmietnuť a tak nemalo zmysel sa s ňou o tom prieť. Preto sa rozhodla kapitulovať. ,,Nechala som si ho len na pamiatku, vôbec nič pre mňa neznamená.“ Aby potvrdila svoje slová, tak otvorila vrchný šuplík stola a okamžite ho položila na dno zásuvky. Keď tak urobila, víťazoslávne na kamarátku pozrela. ,,Spokojná?.“

Vanda sa zazubila. ,,Myslela som, že sa ti už nepáči. Mýlila som sa?.“

,,Iste, že sa mi nepáči!,“ vyhŕkla možno prchkejšie, než mala v pláne. Uvelebila sa na stoličke a pozrela jej do očí. ,,Nepáči sa mi. Naozaj. Ak sa mi niekedy páčil, už ma to dávno prešlo.

Vande nedalo, aby do nej kamarátsky nerypla. ?,A prečo si si potom to pero nechala?.“

Žena pochopila, že s tým nedá pokoj a tak sa rozhodla pre polopravdu. ,,Z obyčajnej nostalgie. To pero sa mi vizuálne veľmi páči a výborne sa mi s ním píše. A tak mi nezáleží na tom, kto mi ho daroval.“

,,Aha,“ ozvala sa stručne. Bolo na nej vidieť, že Lívii neverí, no nakoniec do nej prestala vŕtať.

,,Aj tak si myslím, že by si si mala už niekoho nájsť. Vôbec nie je zdravé, aby žena v tvojom veku nemala nikoho k dispozícií, ak sa chce nezáväzne vyblázniť,“ trvala na svojom a odopla si gombík vo výstrihu blúzky.

Lívia pokrútila hlavou. ,,Vieš, že ja si na to nepotrpím. Navyše, už som raz bola zamilovaná, ale určite si pamätáš, ako to dopadlo,“ dodala mrzuto a zahryzla si do pery.

,,Panebože, Lívia! Ale, však to sa stalo pred dvoma rokmi! To mieniš trucovať ďalšie dva roky? Len preto, že ti to s jedným nevyšlo sa ukryješ do ulity a budeš sa tváriť, že si večné dieťa?:“

,,Lenže ja som sa naozaj v láske sklamala. A tak som veľmi opatrná, vo vzťahu k mužovi. Čo je na tom také nepochopiteľné?,“ ozvala sa urazene a dožadovala sa odpovede.

Vanda sa zadívala na svoje poodhalené prsia a rozopla si ešte jeden gombík. Keď bola s výsledkom spokojná, otočila sa ku kolegyni. ,,Nemôžeš to tak prežívať. Adrián predsa nie je jediný existujúci muž na planéte Zem. Určite ešte takých spoznáš viacero. Vzťahy sú aj o tom, že sa v nich človek sklame. Ale musí sa postaviť zo zeme, oprášiť svoje srdce od špiny a zase sa otvoriť novej známosti. Netreba lipnúť na stroskotaných zážitkoch.“

Lívia si len vzdychla a rukou si prešla po bledom čele. ,,Ty to vidíš príliš jednoducho. Nie každý to môže brať s takým nadhľadom ako ty. Ja to vnímať takto ani nedokážem.“

Vanda sa iba zasmiala. ,,Ale samozrejme, že dokážeš. Nezabúdaj, že ja som bola už raz vydatá. A v mojom živote sa vystriedalo viacero mužov rôzneho veku, vzhľadu, charakteru i povahy. A až teraz pri Romanovi cítim, že som dokonale šťastná. A to medzi nami nie je žiadna nebeská láska. Jednoducho si vyhovujeme ako dvaja ľudia, ktorí sa vedia porozprávať a dokonale sa vedia zladiť v posteli.“

Lívia jej rukou ukázala, aby zastavila prúd svojich slov. ,,Rozumiem, Vanda. Ale poprosím ťa, aby si ma ušetrila detailmi zo svojho milostného života. Pevne verím, že by si vďaka svojim skúsenostiam mohla písať šteklivé poviedky.“

Vanda sa zazubila a založila si ruky vbok. ,,Keby som mala dar písania a predstavivosť, tak rozhodne áno. Ale mňa veľmi nebaví písať o niečom, čo môžem aj zažiť. A ver mi, že je to všetko o kompromisoch a experimentovaní. Ak sa pri tebe muž nebude nudiť, tak ho od teba neodláka ani samotná Afrodita.“

Lívia prikývla, natiahla sa ako mačka a potom sa pozrela na kopu papierov na svojom stole. ,,Budem dnes musieť pretriediť všetky tie dokumenty, faktúry a zmluvy. Kedy ideme vlastne na ten obed?.“

Vanda sa pozrela na zápästie, kde sa jej blyšťali zlaté hodinky a venovala jej zamyslený pohľad. O pol hodinu môžeme vyraziť.“

,,To mi vyhovuje, dovtedy to tu dám aspoň do poriadku.“

Vanda prikývla a sadla si na stoličku s tizianovým poťahom oproti Lívii. ,,Asi by som sa ti mala k niečomu priznať.“

            Žena za stolom spozornela a zbystrela pohľad. ,,K čomu?.“

Vždy sebaistá Vanda sa tvárila ako kacírka, ktorá sa nevie rozhodnúť, či sa pred Bohom má spovedať zo svojich hriechov. ,,Asi sa ti to veľmi nebude páčiť,“ zašepkala a obtáčala si okolo prsta prameň svojich jačmeňových vlasov.

            Ak sa snažila jej kolegyňa o to, aby si získala Líviinu pozornosť, tak sa jej podarilo. ,,O čo sa teda jedná? Snáď si mi nedohodla nejaké rande?,“ popudene vykríkla a v duchu sa modlila, aby to nebola pravda.

            ,,No, vieš. O nič v podstate nejde. Len som dala jednému sympatickému mužovi na teba kontakt.“

            Lívia sa prudko nadýchla a postavila sa zo stoličky. ,,Ty si niekomu cudziemu dala moje mobilné číslo?. To nemyslíš vážne! To som skutočne nečakala!.“

            Vanda si pustila vlasy a previnilo sklopila oči. ,,Myslela som, že by ste si mohli rozumieť. Porozprávala som mu o tebe a on bol nadšený, že sa s tebou bude môcť zoznámiť. Určite to neoľutuješ.“

            ,,Lenže ja vážne nikoho nehľadám. Budeš mu musieť povedať, že ma to mrzí, ale nemám záujem,“ trvala na svojom neoblomne a založila si ruky pod prsia.

            ,,Ale ten chlapík je vážne príjemný. Okrem toho je zabezpečený, dobre situovaný, momentálne slobodný, bez akýchkoľvek záväzkov a  je navyše aj šarmantný. Čo viac by si chcela?.“ spýtala sa rozhorčene a prekvapene zažmurkala.

            Lívia sa snažila upokojiť a keď sa ozvala, už v jej hlase nebol cítiť hnev. ,,V prvom rade, by som si ho chcela nájsť sama. Nehnevaj sa Vanda, ale my máme diametrálne odlišný vkus, čo sa týka mužov. A tebe vyhovuje zväčša niekto, kto je pre mňa absolútne neprijateľný.“

            ,,V prípade Erika, si nemala námietky,“ oponovala jej kolegyňa a vrátila slovný úder.

            ,,Lenže s ním som nič nemala. A ani mať časom už nechcela. A to bol jediný prípad, kedy sa mi zapáčil rovnaký muž ako tebe.“

            Keď Vanda mlčala, druhá žena dodala. ,,Ja si vážim, že sa staráš o moje blaho, ale dovoľ mi prosím, aby som sa rozhodovala sama. Tým, že mi niekoho dohodíš, sa nič nezmení. Ja sa aj tak nebudem hrnúť strmhlav do nejakého plánovaného stretnutia.“

            ,,Tak prepáč. Nebudem ťa do toho stretnutia nútiť,“ zašepkala a myslela to úprimne.

            ,,Ďakujem.“ Lívia jej venovala priateľský úsmev. ,,Viem, že si to myslela dobre. Ale musíš ma pochopiť. Ja som jednoducho opatrná.“

            ,,Takže to stretnutie zruším. Poviem, že si si to rozmyslela,“ odvetila Vanda pripravená napísať sms správu na svojej nablýskanej cyklámenovej Nokii.

            Lívia súhlasne prikývla, no potom sa sústredene zadívala do monitora. Chvíľu očami prebehovala po zvislej rovnej ploche a potom zbledla podobne ako snehová vločka. Hnedé oči mandľového tvaru sa jej nečakane rozšírili a ona si prikryla ústa rukou v tichom vzdychu.

            Vande neušlo zvláštne správanie jej kolegyne a so záujmom sa opýtala. ,,Stalo sa niečo?.“

Lívia dokázala v tom momente vysloviť len jediné slovo. ,,Adrián.“

            ,,Čo sa s ním stalo?.“

            ,,Je zasnúbený,“ dostala Lívia zo seba, ale jej vyjadrenie pripomínalo detské nariekanie. ,,Uvádza to na svojom profile.“

            Vanda pregúlila očami. ,,Ty ho sleduješ? Niet potom divu, že každého muža odmietaš! Musíš na neho zabudnúť, Livi! A úplne ho dostať z hlavy! Pre tvoje dobro!.“

            Lívia hlasno prehltla, zničene sa oprela o kreslo a vzdychla. ,,Už sa stalo. Už na neho viac nebudem myslieť. Teraz viem, že už nie je šanca, aby sme boli niekedy spolu. Lenže do poslednej chvíle som verila, že je to možné,“ priznala a zadívala sa obrazovku pred sebou.

Vande prišlo síce kolegyni ľúto, ale veľmi dobre vedela, že by ju svojou ľútosťou len zbytočne deprimovala. ,,Ako som povedala. Mužov je dostatok, stačí nájsť len toho, ktorý ti bude vyhovovať. Hlavu hore, ten pravý sa raz nájde,“ povzbudivo sa ozvala a kývla hlavou smerom k dverám. ,,Už by sme sa mali pobrať na obed.“

            Lívia sa len ťažko dokázala zdvihnúť zo stoličke a pri pohybe mala pocit, že má na nohách ťažké železné okovy. Z jej srdca sa stal náhrobný kameň a jej láska sa zmenila na zrúcaninu o blahobyte. Každý krok ju bolel, ako keby sa jej do nôh zarezávali dýky nešťastia. No, navonok sa tvárila ako silná a nezávislá žena. Nemala na výber. Nechcela sa trápiť a ani plakať nad niečím, čo sa nedá zvrátiť. Prečo sa musel Adrián zasnúbiť? Prečo sa nemohol vrátiť k nej? Prečo nemôžu byť spolu šťastní? Prečo to muselo takto skončiť? Vanda vyšla na chodbu a Lívia ju nasledovala. Pred sebou zbadala Adriánovu mužnú tvár a jeho uhrančivé oči. Potlačila slzy a so zvesenou hlavou zavrela dvere.