1. dub, 2017

Kocky sú hodené (2017)

Filip. Krásny, úspešný, sebavedomý muž. Jedným slovom dokonalý. Človek, od ktorého nechcela nikdy odísť. S ktorým si priala žiť, ale aj zomrieť. Osoba, ktorú nadovšetko svojho času milovala a súčasne osoba, ktorá jej tak veľmi ublížila. Aspoň v tom čase si to myslela.  

Lujza sa zachvela pri pohľade na fotografiu, ktorú držala v rukách. Bola na nej so svojim priateľom a jej veľkou láskou. Tak dlhý čas verila, že sú si súdení. To obdobie, kedy boli spolu považovala za najkrajšie v živote. Samozrejme, že aj oni dvaja vo vzťahu prežívali aj tienisté stránky, kedy sa nad ich hlavami vzťahovali mračná. No napriek všetkému sa vždy vedeli podržať a stáť pri sebe v tých najťažších situáciách. Z celého srdca verila, že práve v ňom objaví svoju životnú lásku. Muža, na ktorého sa bude môcť kedykoľvek obrátiť a ktorý bude ideálnym vzorom pre jej budúce deti. Nie. Pre ich spoločné deti. Ktoré nikdy neprišli. A ktoré už neprídu. Žiadna nádherná budúcnosť ich nečaká. Už nie sú oni. Už kráčajú každý zvlášť. A to sa nezmení.

Všetko sa to odohralo v jeden deň, kedy čakala na autobusovej stanici na Ninu – svoju drahú priateľku, ktorá sa v tom čase vrátila z Talianska.

Nina bola jej spolužiačka na vysokej škole a od začiatku jej bola sympatická. Lujza si s ňou rozumela, hoci neboli úplne dvojčatá. Nina patrila k ženám, ktoré presne nevedeli čo od života chcú dostať a i keď nemala už dávno pätnásť rokov, budila dojem mladého dievčaťa na prahu osemnástky.

Odjakživa ju lákali nebezpečné a dlhé cesty, hriešne kluby a krátkodobé známosti. Pripomínala motýľa, ktorý poletoval vetrom stále iným smerom. Chcela ochutnať nektár zo všetkých kvetov a neuspokojila sa len s jedným druhom. Lujza bola v tomto smere jej pravým opakom. Uprednostňovala rodinnú pohodu, len občas zašla niekam do kaviarni a jej najkratší vzťah trval pol roka. Avšak i napriek odlišnostiam si vždy našli tému, o ktorej sa dokázali rozprávať dlhé hodiny. A vtedy si človek ani neuvedomil, ako ten čas letí.

,,Ach Lujza, vôbec si sa nezmenila. Vyzeráš rovnako dobre, ako keď som ťa naposledy videla! A nemáš žiadne vrásky, na rozdiel odo mňa! No poď ku mne, nech ťa vyobjímam,“ zvolala jej kamarátka a naťahovala ku nej ruky ako k malému dieťaťu jeho matka.

Lujza jej s radosťou vyšla v ústrety a spočinula v jej objatí na niekoľko sekúnd. ,,Ja som tiež veľmi rada, že ťa vidím! Prišlo mi to ako celú večnosť. Konečne si doma.“

Žena, ktorej odtieň vlasov pripomínal javorový sirup sa od nej po chvíle odtiahla. ,,Čo si celý ten čas robila? Určite si sa bezo mňa nudila. Alebo si si to poriadne užila?.“

,,Unudila som sa skoro k smrti,“ priznala úprimným tónom a zaškerila sa. ,,Ale ty sa pochváľ. Ako bolo v Taliansku? Určite si zažila nejedno dobrodružstvo. Musíš mi to všetko dopodrobna porozprávať.“

Kamarátka sa široko usmiala, pretože cítila, že sa stáva stredobodom pozornosti a ten pocit zbožňovala. ,,Bolo tam úplne fantasticky. Počasie bolo skvelé, more príjemné a muži sú tam neskutočne úchvatní. Zoznámila som sa tam s ..., chvíľu sa zamyslela, akoby si nevedela vybaviť hneď meno a pokračovala: ,,S Gustavom, Matteom, Silvanom, ale aj Ugom. Ten posledný stal skutočne za každý hriech, Lujza!“

Oslovená prikrčila nos. ,,Zobrala si to po poradí?“

,,Jasné, že nie. Zoradila som ich podľa výkonu. Ale zabudla som ešte na Enza, Lorenza ...“

Lujza zastavila tok jej myšlienok. ,,Chceš mi povedať, že si spala za týždeň s viac ako piatimi mužmi?.“

Nina sa uškrnula. ,,Popravde som spala s deviatimi. Ale nenechala si ma dohovoriť.“

Lujza pokrútila hlavou. ,,Myslím si, že to už preháňaš. Veď si sama nedávno hovorila, že si

s mužmi na jednu noc dáš pokoj. A nebudeš ich striedať ako kabelky,“ snažila sa jej žena

dohovoriť, ale akoby hovorila do vetra.

,,Ja viem Lujza. Máš pravdu, ale ja si nedokážem pomôcť. Zlákala ma atmosféra, čaro noci, lahodný pohár, príťažlivý muž .... A nejako sa tomu nedalo odolať,“ vyhovárala sa na všetky možné faktory a bezbranne pohadzovala rukami.

,,Nič ti predsa nevyčítam. Je to tvoje telo, ako s ním naložíš, je tvoja vec. Ale hovorila si, že by si už rada zakotvila. Vraj už máš na to vek. A za týchto okolností nemôžeš čakať, že ťa bude nejaký normálny muž chcieť do vážneho vzťahu,“ matersky jej dohovárala a snažila sa o to, aby jej tón neznel veľmi direktívne.

,,Nuž, zmenila som názor,“ dopovedala a zatvárila sa ako školáčka, ktorú pristihli pri prvej cigarete. ,,Rozhodla som sa, že si predsa len ešte budem užívať. Som mladá a nie som na zahodenie. Veď ma je škoda, len pre jedného muža.“

Lujza musela dať kamarátke za pravdu, že ak sa jednalo o mužov, tak nikdy nemala Nina problém nejakého osloviť. Bola to predsa len atraktívna žena so zaujímavou tvárou, výbornou postavou a keď chcela, aj ženským vystupovaním. No mala jediný problém a to ten, že mala veľkú slabosť na opačné pohlavie. A časom sa prestala nechať dobýjať a stala sa lovkyňou sama. A ona jej nechcela nič vyčítať. Iba si myslela, že má na viac ako na jednorazové známosti.

Nina sa tvárila, akoby spolu preberali veľkosť trička, ktoré si vyhliadla v jednom nákupnom centre a keď sa ozvala, znova to bola tá večne bezstarostná a flegmatická Nina.

,,Nemala by si byť taká upätá. Mala by si sa zabávať. Veď si za roky mohla zistiť, že žiadny princ nepríde. A prečo by si mala čakať na princa, keď ho môže zastúpiť aj jeho páža? Veď si nemala ani jeden vášnivý vzťah!“

Lujza sa zamračila. ,,Moje vzťahy trvali niekoľko rokov. Len jeden bol kratší ako rok.“

,,Veď práve,“ zvolala kamarátka a odfrkla si ako nespokojná kobyla na pastvine. ,,To z teba prakticky robí pannu. Mala by si zažiť vzťah, ktorý ťa nespútava, nevlastní, neobmedzuje. Taký, od ktorého nemusíš nič čakať a nebudeš sa trápiť, keď si nenájdeš prijatú správu alebo zmeškaný hovor.“

Žena pokrútila hlavou, pričom sa jej z chvostu uvoľnili neposlušné kučierky uhľovej farby. ,,Ja o taký vzťah nestojím, Nina. To je tvoja predstava, akoby mal vzťah vyzerať. A vôbec. Môžeme sa baviť o vzťahu, keď tých mužov ani len nepoznáš? Čo o nich vôbec vieš? Stačí ti, že vyzerajú dobre? To rovnako aj môj šéf, no napriek tomu by som s ním žiť nechcela.“

Nina sa zatvárila znechutene. ,,To je tým, že ja od mužov vôbec nič nečakám. Verila som Adamovi, myslela som si, že ma ľúbi a ako som dopadla? Len čo som vypadla z domu ma podviedol so svojou bývalou. Ja už jednoducho mužom neverím, Lujza. A nikdy už nebudem,“ zvolala trpko, pričom jej tón pripomínal pílenie stromu.

,,Lenže existujú aj slušní muži, ktorí sa s tebou nebudú len zahrávať a dajú ti najavo, že si pre nich jediná. A budú ti to opakovať, dokým tomu sama neuveríš. A vtedy zabudneš na Arnolda, Alberta, Edmunda ....

,,Zobrala si to podľa abecedy?,“ uškŕňala sa Nina a neodolala možnosti použiť iróniu.

Lujza jej štipľavej poznámke nevenovala pozornosť a pokračovala vážnym hlasom. ,,Mala by si to aspoň vyskúšať Nina. Máš tridsať štyri rokov. Už nie je čas na hlúposti. Tie prenechaj mladším dievčatám.“

Nina našpúlila pery ako pubertiačka pri skúšaní rúžu pred zrkadlom a urazene zvolala. ,,Máš pocit, že vyzerám staro? Veď mi každý doteraz tipoval menej.“

Lujza len pokrútila hlavou. ,,Nie, Nina. Vyzeráš skutočne dobre. Si krásna žena. Naozaj. Ale už nemáš vek na takéto správanie. Ani ja som to nemala vo vzťahoch rúžové, ale napriek tomu chcem veriť, že existuje muž, ktorý dokáže opätovať moje city. A urobiť ma šťastnou. Len tomu ešte nechávam čas a nechcem sa do toho tlačiť.“

Nina jej zabodla nôž priamo do srdca. ,,Tak, ako sa o to pokúšal Roman?! Prežila si s ním tri roky a napriek tomu ťa opustil. A to isté ti spravil aj Karol. A mám menovať ďalších?“

Lujza urazene odsekla. ,,Áno, sklamali ma. Ale aspoň som nezatrpkla.“

,,Ja nie som zatrpknutá,“ bránila sa kamarátka ako postrelená medvedica. ,,Ja už len mužom neverím. A beriem ich ako pobavenie, spestrenie na voľné chvíle. To snáď nie je zločin,“ trvala na svojom a zaujala postoj, ktorý vypovedal o tom, že už nie je ochotná ohľadne tejto témy debatovať.

Lujza iba mlčala, pretože vedela, že s kamarátkou nepohne. Na to ju až príliš dlho poznala. Nina bola tvrdohlavá a keď si zmyslela, že bude po jej, nič a nikto ju už nepresvedčil o opaku.

,,Mala by som už ísť. Zavoláme si a dohodneme sa na čaji. Môžeme niekam vybehnúť. Doma ma ešte čakajú nejaké povinnosti,“ odpovedala Lujza, ktorá sa necítila príjemne v spoločnosti svojej kamarátky, ktorá jej vylíčila, aké nepodarené vzťahy mala za sebou. Nebola nahnevaná, iba unavená a nechcela sa v tom ešte viac vŕtať. Túžila po tichu, pokoji, po šálke kávy a po svojej posteli. Už bola na odchode, keď ju Nina schmatla za rukáv bielej blúzky.

,,Dostala som fantastický nápad! Dám ti číslo, na svojho bývalého kolegu, ktorý so mnou pracoval v jednej personálnej agentúre. Je to presne tvoj typ! Urastený, charizmatický, elegantný, tajomný a taktiež neuveriteľný fešák. Zavoláš mu a dohodnete sa na stretnutí. Máš niekde pero a papier?“  

Lujza nemohla uveriť vlastným ušiam. ,,To myslíš vážne? Ja sa so žiadnym tvojim kolegom nebudem zoznamovať!“

,,Bývalým“, opravila ju. ,,Ale prečo?“

,,Určite si s ním spala!,“ vyhŕkla úprimne  

Nina prekrútila očami. ,,Jasné, dokopy štyrikrát.“  

,,Nie, ďakujem. Nemám záujem.“

Nina jej zabránila odísť a postavila sa pred ňu. ,,Neblázni. Nič medzi nami nebolo. Bol to len kolega, nič viac. Mal predsa ženu!“

Lujza po nej švihla pohľadom a jej orieškové oči zahoreli akoby gaštanovým plameňom. ,,Takže mi dohadzuješ ženatého?! Skutočne nemám záujem.“

,,On už nie je ženatý Lujza! Rozviedol sa. A aj keby bol, vôbec sme sa nepriťahovali. Čo si to o mne vôbec myslíš? Považuješ ma skutočne za ženu, ktorá s každým skončí po dvoch pohárikoch v posteli?

Lujza jej venovala previnilý pohľad. ,,Nie po jednom?“

,,Prestaň prosím! Myslím to dobre. Aspoň mu daj šancu. Je to sympatický chlapík. Je rozvedený, zabezpečený, má krásny byt, značkové auto, štýlové hodinky ....“

,,Och, Nina. Tak teraz som skutočne v rozpakoch. Už sa hneď hrniem za ním. Jednoznačne ho musím spoznať.“

Kamarátka v jej slovách pocítila výsmech a zvolala. ,,Tak dobre. Presvedč sa sama! Zavolaj mu. Tu máš číslo!“  

Lujza sledovala, ako jej podáva žltý papierik s úhľadne napísanými číslicami. ,,On vie aj písať?“

Nina sa rozhodla, že jej komentár opomenie a trvala na svojom. ,,Určite mu zavolaj. Vyskúšaj to. Je to fakt zlatý chlap.“

,,Ale prečo by som mu mala volať ja?! Veď, keď sa chce zoznámiť on, mal by sa ozvať sám.“

Nina sa zatvárila ako kacírka. ,,No, on už ženám neverí. Spálil sa a bojí sa ďalšieho sklamania. Ale ja som mu o tebe povedala a hovoril, že ťa rád spozná. Dokonca sa na teba teší!“

Lujza si prešla po spánku, akoby ju rozbolela hlava a odpovedala. ,,To odo mňa vážne čakáš, že mu zavolám prvá? Veď si o mne pomyslí, že som zúfalá!“

,,Ale, ty si zúfalá! Nemala si dva roky muža! To už je extrémny prípad a preto mu zavolaj!“

Kamarátka sa urazene ozvala. ,,Prosím?“

,,Lujza, neanalyzuj to. Jednoducho mu zavolaj na toto číslo. Volá sa Filip a uvidíš, že je to fajn chlapík. Verím, že si budete rozumieť.“

Lujza najprv mlčala, akoby prišla o všetky slová. Potom potichu zašepkala. ,,Mám to spraviť?“

,,Rozhodne!“, zvolala povzbudivo Nina a usmiala sa. ,,Budeš spokojná. Je super. Len my by sme sa k sebe nehodili. A prisahám, že som s ním nespala. Zavoláš mu teda?“

Lujza už nebola tak pevne rozhodnutá kamarátke oponovať a keď zvesila ramená, Nina pochopila, že vyhrala. ,,Možno. Ešte si to rozmyslím.“  

,,To je slovo do bitky! Tak sa mi to páči. A potom mi nezabudni všetko povedať,“ presvedčivo sa ozvala a potom dodala.  ,,Idem ešte pozrieť mamu. Sľúbila som jej, že sa za ňou zastavím, keď sa vrátim zo zahraničia do Bratislavy. Čoskoro sa znova uvidíme.

Lujza prikývla. ,,Rada som ťa videla, Nina. A nezabudni ju pozdravovať. Určite ti napíšem, ako to dopadlo. Ale ak to bude nejaký horenos, tak si ma neželaj!“  

Nina sa len rozosmiala. ,,Nie, neboj sa. Je to seriózny chlap. A nebuď na neho tvrdá. On sa skutočne so svojou bývalou manželkou len trápil.“

,,V poriadku“, odvetila a dodala s úškrnom. ,,Budem na neho nežná ako britva.“

Nina sa zamračila. ,,Buď milá. A sama sebou.“  

Lujza na ňu zažmurkala. ,,Ako inak. Iná byť ani neviem.“  

Keď sa jej Nina stratila z dohľadu a zmizla za veľkým bilboardom na druhej strane cesty, Lujza si len povzdychla. Čo má robiť? Má mu zavolať? Je pripravená opäť riskovať? Dokáže ešte vôbec ľúbiť? A kde má istotu, že sa z neho nevykľuje ďalší nepravý?!

Lujza prekračovala ako nervózny tiger zavretý v klietke vo svojej izbe. Narátala hádam do sto, ale ani vtedy nenabrala odvahu, aby mu zavolala. Prečo by to vôbec mala robiť? Veď ona nie je zúfalá! Iba osamelá a to je teda poriadny rozdiel. Predsa nebude volať cudziemu mužovi. Až taká hlúpa nie je! Keď sa ocitla pred veľkým podlhovastým zrkadlom, ktorého rámy bol sfarbené do karmínovo červeného odtieňu, zamyslela sa nad tým čo v ňom vidí. Bola večerná hodina a ona bola upravená, akoby sa chystala na rande. Na tvári mala bezchybný make-up, jej orieškovo hnedé oči lemovali dlhé husté mihalnice, ktoré nepotrebovali ani špeciálnu úpravu. Od narodenia ich mala pôvabne vytočené. Pri spánkoch sa jej krútili vlasy farby ónyxu, ktoré jej siahali až po plecia. Boli prirodzene lesklé, ťažké a zvlnené. Nos mala vysoko postavený, až pôsobil hrdým dojmom a jej pery pripomínali malinový lekvár. Jej pokožka bola bledá, až priesvitná a zdobila jej útlu pomerne drobnú postavu, ktorá dosahovala tak nanajvýš meter šesťdesiat päť centimetrov. Na sebe mala oblečenú elegantnú blúzku belostnej farby s jemnými volánmi na konci, ktorú dopĺňala šedá sukňa so vzorom malých čiernych kvietkov. Ako zvyčajne pôsobila vyšším dojmom, pretože mala obuté vysoké opätky, bez ktorých nevytiahla ani päty z domu. Lujza sa doširoka usmiala. Veru, ešte je celkom obstojná. Nie je úplne na zahodenie. Ale i napriek tomu sa nechce bezhlavo vrhať do ďalšieho vzťahu. S chlapom, s ktorým ju nemusí čakať svetlá budúcnosť. A preto bude lepšie, keď mu nezavolá. Zahodí papierik do koša a zabudne, že nejaký taký muž existoval. Veď je to cudzinec, nemá dôvod na neho myslieť. Pri tej predstave sa v duchu zasmiala. Ale veď ona netuší ani ako vyzerá! Môže akurát tak myslieť na osobu bez tváre, hlasu, postavy? Definitívne sa rozhodla. Nebude nič skúšať.

Lujza podišla k oválnej posteli, otvorila najspodnejší šuplík, na ktorom v prítmí malej lampičky, svietil žltý papierik ako lampáš. 0kamžite ho schmatla s úmyslom ho zahodiť. Ešte predtým si pozerala číslo, ktoré na ňom bolo úhľadne zobrazené. Ani si neuvedomila koľkokrát sa v jej hlave prehrávalo, až ho vedela takmer naspamäť. Neváhala. Hodila ho do malého smetného koša pri posteli. Z nočného stolíka vzala podlhovastú Nokiu a naťukala do nej cudzie číslo. Jeho zvonenie pripomínalo večnosť, až sa rozhodla, že hovor zruší. No vtedy druhá strana zodvihla. Lujza bez rozmyslu do telefónu vyhŕkla. ,,Ahoj, to som ja. Je mi to ľúto, ale nejdem do toho. Nemyslím si, že je to dobrý nápad. Skús osloviť niekoho iného. Nie som predsa jediná žena. Dúfam, že sa nehneváš.“

V telefóne sa ozval mužský hlas, ktorý ju doslova vytrhol z reality. ,,Mal by som?“

Lujza si šokovane prikryla rukou ústa. Ticho zaúpela. ,,Kto je tam?“

,,Vy voláte mne. Nemal by som sa to pýtať skôr ja vás?“

Žena vôbec netušila, komu sa dovolala a tak si pomyslela, že sa jedná o omyl. Pokúsila sa o pokojný tón. ,,To bude zrejme omyl. Ja som chcela zavolať svojej kamarátke Nine.“

Na druhej strane nastalo na chvíľu ticho. ,,Lujza? Ste to vy?“

Oslovenej dlho netrvalo, kým pochopila, komu sa dovolala! Dočerta s Ninou! Aj s tým chlapom! Aj s celou touto situáciou! Cítila sa maximálne hlúpo a vôbec netušila, ako má reagovať. Keby kamarátka neprišla s tým smiešnym nápadom na zoznámenie a ona keby si nezobrala to číslo a keby sa nerozhodla, že Nine zavolá, že si to rozmyslela, toto by sa nestalo. Lenže už sa to deje a teraz musí nejako jednať. A vôbec netušila, čo má urobiť. Bola v pasci a nevedela ako sa z nej oslobodí. V hrdle pocítila hrču a v srdci jej splašene začalo biť na poplach.

Muž nečakane prelomil ticho. ,,Nina mi o vás rozprávala. Hovorila, že mi chcete zavolať. Len som nečakal, že mi budete volať o deviatej večer.“  

Lujza sa zatvárila, akoby schytala kŕč do nohy. O deviatej večer?! Panebože, už je toľko hodín! To nie je možné! Úplne zabudla na čas! Ako to teraz vysvetlí?! Čo má teraz robiť? Čo si len počne? Čo si o nej teraz pomyslí? Žiadna slušná žena nevolá o takom čase cudziemu mužovi. Iba taká, ktorá je zúfalá! Ale ty si zúfalá, vysmievala sa jej v myšlienkach Nina, ktorú v duchu posielala do samotných pekiel!

,,Nie som!“, vyhŕkla do mobilu a v tom sa zapýrila ako čerešňa na rozkvitnutom strome.

,,Vy nie ste Lujza? Nie ste Ninina kamarátka? Kto je tam potom?“

Žena začala prepadať panike a nemala ďaleko k zrúteniu. ,,Áno, volám sa Lujza, ale mala som volať Nine, no omylom som zavolala vám.“

Muž sa na chvíľu odmlčal. No o chvíľu sa znova ozval. ,,Volali ste mi na súkromné číslo, ktoré používajú moji priatelia a dobrí známi. A tak vám logicky musel dať niekto na mňa číslo. A tým človekom mohla byť jedine Nina,“ odpovedal bez jediného zaváhania, až ho Lujza začala obviňovať, že to má všetko nacvičené a používa iba predlohu.

Ona ani zďaleka nevedela zachovať tak vyrovnaný tón. ,,Máte pravdu, mám ho od Niny. Ona chcela, aby som vám zavolala“, priznala po pravde a dúfala, že to muž na druhej strane nebude brať ako pozvánku do jeho postele. To by asi neprežila. Nie je predsa Nina! A nie je ani zúfalá!

,,V tom prípade, vy budete Lujza. Teší ma. Ja som Filip. S Ninou som pracoval v bývalej robote. Mám tridsať päť rokov. Považujem sa za rozhodného muža, ktorý sa nebojí výziev a rád zdoláva akékoľvek prekážky. Ale to by sme mohli spolu prebrať osobne, ak súhlasíte,“ nadhodil sebavedomo a čakal na ženinu reakciu.

Lujzu mužov priamy prejav prekvapil. Vôbec ju nepozná, v živote ju nevidel, ale dokáže sa s ňou cez telefón otvorene rozprávať, ako keby sa poznali celé roky. Jednal na rovinu a sebavedomie ani odvaha mu rozhodne nechýbali. Skutočne ju pozval na rande? Alebo si to iba nahovárala?

Jeho mužný hlas ju nečakane vytrhol z myšlienok. V tom momente aj zabudla, že sa mu chystala dať príučku o jeho samoľúbosti. ,,Môžeme sa stretnúť pred Nininou bránou. Zabudla mi vrátiť knihu, ktorú som jej požičal. Takže sa za ňou musím zastaviť. A potom sa už budem venovať len vám. Čo na to poviete, Lujza?“

Od prekvapenia pootvorila ústa. Čo na to môže povedať? Má súhlasiť? Je až tak zúfalá? A ak prijme jeho návrh, bude si o nej myslieť, že je povoľná? Ak ju bude porovnávať s Ninou, tak určite áno. Stále nemôže uveriť, že spolu nespali. Veď jej kamarátka je presne ten typ, že nemá problém sa vyspať so žiadnym atraktívnym mužom. Tým ju samozrejme nechce uraziť, iba sa snaží sama sebe predostrieť argumenty, ktoré vypovedajú o jej nestálej a prelietavej náklonnosti. Lujza si uvedomila, že muž čaká na jej odpoveď a tak sa rýchlo spamätala. Netušila čo mu povie a bola prekvapená, keď z nej slová priamo bez uvažovania vyšli z úst.

,,Môžeme sa teda stretnúť pred Nininým panelákom. Aj ja sa za ňou musím zastaviť.“

,,Tak sme dohodnutí. Teším sa až vás spoznám osobne.“  

Žena na to nič nepovedala. Napokon sa priškrtene ozvala. ,,Pijete kávu alebo čaj?“

Muž sa akoby pousmial. ,,Oboje. Ale dám si zajtra to, čo aj vy.“  

Lujza sa zamračila. Aké ohľaduplné. Keď zašepkala dúfala, že nebude počuť, ako sa jej trasie hlas. ,,Pozvem vás teda na kávu.“

Skutočne pozve? Mohla to povedať? Nemôže uveriť, že mu to navrhla. A hneď na prvom stretnutí!

,,V poriadku, rád sa nechám pozvať. Aspoň vám to môžem oplatiť nabudúce dobrou večerou.“  

Lujza pokrútila hlavou. Žiadne nabudúce nebude!

,,Tak sa teda zajtra vidíme. A nenechajte ma dlho čakať. Preferujem ženy, ktoré sú dochvíľne.

A veľmi na mňa nemyslite počas noci. Lebo nerád štikútam.“  

Žena sa pohoršene pozerala do prázdna. Ten je, ale domýšľavý! Odkiaľ berie tú drzosť jej povedať niečo také! Nevidí jediný dôvod, prečo by na neho mala myslieť. Aj keď má zaujímavo sfarbený hlas. A pôsobí sexy. Zrejme, má dobré telo. Dosť! ohriakla sa v duchu.  Ona predsa nemá záujem byť ulovená predátorom.

On je šelma. Nebezpečná. Tajomná. Rýchla a ....

,,Dúfam, že ste v poriadku. Trošku ma znepokojilo, v telefóne stíchlo.“  

Lujza sa rýchlo spamätala, keď si uvedomila, že bola dobrých pár sekúnd nemá.

,,Samozrejme som. Tak teda zajtra. Som unavená, pôjdem si ľahnúť. Dobrú noc ...“

,,Som Filip,“ skočil jej do myšlienky a nepriamo trval na tom, aby ho tak oslovovala.

,,Filip,“ zopakovala po ňom ako v mrákotách a modlila sa, aby v ňom nebudila dojem, že je obeťou. A každý dravec chce bezbrannú obeť uloviť. Je to kolobeh života.

,,Dobrú noc, Lujza. Vidíme sa zajtra o pol desiatej.“

Keď muž zavesil, tak si prudko vydýchla. Bola tak napätá po celý ten čas, až si necítila končeky prstov na nohách. Celé telo ju brnelo. Hlava jej nepríjemne oťažela. A ona pocítila akúsi únavu. Jediné po čom túžila bola posteľ. A výdatný spánok. Nechcela myslieť na nežiadaný telefonát. Na svoju drahú priateľku, kvôli ktorej bola v tejto šlamastike. A najmä nechcela myslieť na muža, ktorý môže za to, že do rána nezaspí. Ale aspoň sa o to pokúsi.

*********************************************************************************

Lujza vstávala sťaby v omráčení a keď jej pípla sms správa na mobile, tak sa naklonila k stolíku, kde si nechala telefón a hlasno zívla. Kto ju môže budiť o deviatej ráno! Veď je predsa víkend! Znechutene otvorila správu, kde zasvietil text: Dobré ráno Lujza, snáď ste dobre spali. Dúfam, že dnešok platí. Pomaly budem pred Nininým panelákom. Ako ste na tom vy? Stíhate za mnou prísť? Ďakujem za odpoveď. Filip.

Lujza hlasno vypískla ako malé mača, ktorému niekto stúpne na chvost. Ona úplne zabudla na to stretnutie! Správa jej prišla o ôsmej ráno a už je dávno po deviatej! A majú sa stretnúť o pol desiatej! To nemá šancu stihnúť. Je neupravená, rozmazaná, rozospatá, strapatá a hladná! Ani Clark Kent by to v takom tempe nestihol. To sa jej nemôže podariť. A navyše vyzerá hrozne. Spala dlhšie ako pôvodne myslela, že bude. Potrebuje zavolať Nine. Stretnutie musí zrušiť. Ale čo s tým má Nina? Musí sa ozvať Filipovi! S ním sa má predsa stretnúť! Och bože. Čo len urobí?!

V prvom rade musí vstať. Nie, najprv sa mu ozve. Otvorila novú správu a začala rýchlo ťukať na display: Ospravedlňujem sa vám, ale necítim sa veľmi dobre. Som nejaká unavená. Bude lepšie, keď to prehodíme na iný čas. Prebehla očami text a odoslala správu. Ani nie o minútu jej prišla odpoveď. V poriadku, Lujza. Rozumiem vám. Môžeme sa teda dohodnúť aj na neskoršíčas. Nečakane som zistil, že musím odniesť ešte nejaké tlačivá do práce, pretože od budúceho týždňa pracovne odchádzam do zahraničia. Musím si tam niečo súrne vybaviť. Vyhovuje vám časovo sa stretnúť o piatej večer? Zájdeme do nejakej reštaurácie, kde si môžeme dať kávu a nejaký zákusok. Súhlasíte?

Keď si  prečítala správu, bola rozhodnutá, že odmietne. Srdce jej však našepkávalo, aby sa prestala báť a konečne otvorila tú závoru, ktorá ju chráni pred akýmkoľvek novým vzťahom. Stále mala v pamäti, ako v minulosti trpela. A ako by mohla trpieť znova, keby podľahla okúzleniu. Mohla by znova stratiť hlavu pre niekoho, kto by si z jej srdca spravil trhací kalendár. A to ona už za žiadnych okolností nechcela znova riskovať. No napriek tomu jej prsty robili niečo celkom iné, ako jej kázal rozum a nechali sa viesť jej neraz zlomeným srdcom. Ten čas mi vyhovuje, dovtedy to stihnem. Podnik navrhnite teda vy. Nechám sa prekvapiť. S pozdravom Lujza.

Hoci vedela, že môže túto skúsenosť oľutovať, predsa len neodolala pokušeniu. Zatúžila vyjsť z lastúry, do ktorej sa ukryla. Chcela opäť cítiť ten pocit, kedy bola milovaná. A hoci sa v láske toľkokrát sklamala a popálila, priala si opäť zažívať tie momenty, kedy boli pre ňu city dôležité a dokázala sa v nich kúpať celé hodiny, mesiace i roky.

I keď sa na to stretnutie Lujza úprimne tešila, tak sa v ten osudový večer nestretli. Filip sa nakoniec ospravedlnil, že ho zahltili pracovné povinnosti, ktoré musí súrne riešiť. Keď sa o tom rozprávala s Ninou, tak tá o ničom nevedela a tvrdila, že je to pre ňu rovnaká novinka ako aj pre Lujzu. A Filip sa neukázal celý ďalší mesiac. Už ani nevolal. Ani nepísal. Ani sa neozýval po Nine. A tak postupom času na neho Lujza prestala myslieť a presvedčila samú seba o tom, že im nebolo súdené sa stretnúť. Spoznať sa a zistiť, či sú pre seba stvorení.

A vtedy sa to stalo. Nečakane ho stretla pri výťahu, kde bývala Nina. A v tom jedinom okamihu sa stal celým jej svetom. A to ju doslovne šokovalo. Pretože už neverila, že niečo také môže ešte niekedy cítiť. Filip bol skutočne okúzľujúci chlap, ktorý bol dosť vyzretý, aby vedel čo od života chce a bol ochotný investovať čas, energiu i sám seba do plnohodnotného vzťahu. Ako rozvedený muž vedel, že manželstvo nie je hypotéka, ktorú človek pár rokov spláca, ale je to záväzok na celý život. A s ním prichádza veľká zodpovednosť.

Pri ich oficiálnom zoznámení asistovala Nina. Mala Filipovi vrátiť nejaké dokumenty, ktoré medzičasom niekde založila a tak sa s ňou v to poobedie stretol. Lenže Lujze to vôbec nevadilo. A zdalo sa, že ani Filipovi. Vnímali len jeden druhého. Okolie sa vytratilo. Dych sa spomalil až napokon splynul v jeden. Nina cítila opäť ten pocit, čo dávno predtým. Opäť začala mať chuť niekomu patriť a tráviť s ním všetok voľný čas. Bolo to celkom nečakané. Ale nádherné. Filip ju neustále niečím prekvapoval. Bol to muž viacerých tvári v tom dobrom zmysle a to sa jej na ňom veľmi páčilo. Vždy sa chopil príležitosti a iniciatívu prevzal do vlastných rúk. Bolo to s ním celkom iné, ako s jej bývalými priateľmi. Oni vždy na niečo čakali. Filip bol aktívny. Nečakal, ale konal. Raz ju pozval do divadla, potom na prechádzku do parku, inokedy na koncert. Boli spolu pomerne často, no ani jeden z nich nemal pocit, že sa obmedzujú. Doprali si dostatočnú voľnosť. Obaja vedeli, že pre ich vzťah je dôležité, aby udržiavali dobré vzťahy s kamarátmi a rodinou. Tento prístup podporoval ich vzájomnú dôveru. A bez dôvery nemôže fungovať dlhodobo žiadny normálny vzťah. A preto si našli čas aj na svoje záľuby. Lujza sa rada venovala bytovému aranžovaniu a Filip sa chodil korčuľovať. Obidvaja sa rešpektovali a dávali jeden druhému priestor, na to, aby sa mohli realizovať v tom, čo ich robí šťastnými. A to jej predtým žiadny priateľ nedovolil. A tak netrvalo dlho a Lujza si už bez Filipa nevedela predstaviť svoj život. Bola presvedčená, že zmysel mu dal práve Filip. Muž, ktorého donedávna poznala len z textových správ a cez telefón.

Ich láska vášnivá, neohrozená, nespútaná, ale vedela byť aj nežná, romantická a vnímavá. V ničom sa neponáhľali. Nechali svoj vzťah voľne plynúť a dávali mu dostatočný priestor na to, aby sa rozrástol ako narcis v jari. Lujza prekvitala šťastím. Verila, že našla muža, ktorého už bude ľúbiť celý svoj život. Konečne našla svojho princa, ktorý jej dá všetko čo potrebuje k tomu, aby bola dokonale šťastná. A ona skutočne šťastná bola. Prežívala s ním najkrajšie obdobie vo svojom živote. Bol pre ňu všetkým. Jej kyslíkom, jej vánkom, jej dychom. Milovala jeho hlas, jeho chôdzu, zbožňovala ho celého. A on jej po celý ten čas, čo boli spolu nedal jedinú zámienku si myslieť, že by cítil niečo iné, ako ona ku nemu.

                Mesiac poznania sa zmenil na pol roka a ten čoskoro nahradil rok. Z roka sa stal po čase ďalší rok, až mali trojročné výročie. A ona už nemohla byť viac šťastnejšia. Našla to čo hľadala a vedela, že ďalej už hľadať nemusí. Filip bol skutočne perfektný muž. Mal úroveň, vedel sa vyjadrovať, bol kultivovaný, mal dôstojnosť, vedel byť zábavný, rýchlo dokázal očariť a mal kopec priateľov. Nemal žiadnu chybičku krásy a ani žiadne excesy v správaní. Nechodil piť do krčiem, nefajčil, nehýril, vracal sa načas domov z práce, brával ju na romantické večery, na prechádzku do parkov a zahŕňal ju každodennými radosťami, ktoré nikto nikde nekúpi. Mal však len jednu jedinú chybu. A tou bolo, že veľa cestoval. A jeho vášeň v cestovaní sa stupňovala. Až sa časom stala jeho posadnutosťou. A muž, ktorého Lujza tak milovala sa jej vzďaľoval rovnako ako slnko za obzorom. Diaľka ich rozdelila, zabránila tomu, aby spolu trávili viac času a odlúčila ich od seba. Aspoň to v tom čase pripisovala jeho túžbe cestovať do sveta. Ani vo sne by ju nenapadlo, že sa za tým skrýva niečo iné. Niečo, čo ju celkom odzbrojila. A čo ju donútilo prehodnotiť potrebu niekoho milovať.

 

Už je to vyše troch rokov a Lujza nezabudla na to, čo jej Filip urobil. Ako veľmi jej ublížilo, to že odišiel bez slova a nechal ju samú. Bez nádeje. Bez lásky. Bez viery. Doslovne od nej zutekal a vôbec mu nezáležalo na tom, čo to pre ňu bude znamenať. Nepovedal jej ani slovo. Nerozlúčil sa s ňou. Nepozrel jej do očí. Viac sa jej nedotkol. Viac nevolal. Ani nepísal. Nijako ju nekontaktoval. Na rozlúčku ju ani neobjal. Prežili spolu celé tri roky a on jej ani nepovedal, či pre neho znamenala viac ako pobavenie. Jediné čo jej zanechal bol list, ktorý dal Nine, aby jej ho odovzdala. List, ktorý držala v rukách za ten čas už toľkokrát, až sa na ňom urobili priehlbiny a pôsobil obnosene. Lujza ani nemusela pozerať do papiera. Naspamäť vedela jeho obsah a vždy, keď si spomenula na jeho riadky, ju zachvátila bezradnosť.

 

Drahá Lujza,

Keď si budeš čítať tento list, ja už tu nebudem. Určite si pomyslíš, že som zbabelec, ktorý ti nevedel povedať, že je koniec a nechal ti dopis po tvojej kamarátke. Nič ti nevysvetlil a odišiel bez slov. Bez rozlúčky. Bez toho, aby ťa objal a povedal, že ťa celý čas ľúbil. Ale práve to som nemohol urobiť. A teraz už vieš prečo. Pretože som mal v srdci inú ženu, o ktorej som bol presvedčený, že už pre mňa neexistuje.. V čase, keď som si s tebou písal, keď som sa s tebou spoznával, keď sme spolu prežili všetko krásne, čo dvaja dokážu prežiť, tak vtedy som chcel veriť, že ľúbim teba. Že si pre mňa jediná. A, že vždy budeš. A vtedy som skutočne na Miriam nemyslel. Ale, ako plynuli mesiace a ja som trávil čas v tvojej spoločnosti, tak mi začala moja bývalá manželka chýbať. A ja som túžil ísť za ňou. A milovať sa s ňou ešte v ten večer, ako som od teba odchádzal. Po noci plnej lásky, ktorá patrila iba nám. A to si neviem odpustiť. Nie, že som odišiel, ale že som ti nepovedal dôvod môjho odchodu. Lenže som mal strach. Zmietal som sa medzi láskou dvoch žien, pričom jednu som chcel mať rád, no druhú som neprestal v srdci milovať. A tak som sa stretával so svojou bývalou manželkou. Raz. Dvakrát. Až sa to stalo pravidlom. A po premilovanej noci s ňou som sa vracal k tebe a nič som ti nepovedal. A za to sa nenávidím. Pretože som sa vyhováral na prácu a nevedel ti na rovinu povedať, že je v tom iná žena. Preto som bol stále preč. Preto som ťa už toľko nevyhľadával. Preto som sa ti nečakane vzdialil. Chcem, aby si vedela, že to nie je tvoja chyba. Nie je na tebe nič zlé, svojim spôsobom ťa mám stále rád, ale neviem ťa ľúbiť tak, ako by si si zaslúžila. A to ma úprimne mrzí. Že si vo mňa verila a ja som ťa sklamal. A ešte ti aj klamal. Podvádzal ťa. A ty by si ma mala nenávidieť. A ja by som sa ti vôbec nečudoval. Lebo si to zaslúžim. Avšak teraz som tak šťastný! Miriam mi dala novú šancu! Budeme znova spolu bývať! Dokonca už čakáme syna! Je to fantastická správa. Budeme znova rodina. A moje srdce túži spievať, lebo je tak šťastné. Odpusť, ak som ti ublížil. Prepáč mi, že som ťa nedokázal milovať tak ako Miriam. A ak nie teraz, tak časom. Ak to však nedokážeš, tak to pochopím. Nie je v tom iná žena. Len jediná. Moja bývalá manželka, ktorú som nikdy neprestal úplne milovať. A prosím na Ninu sa nehnevaj. Ona o tom nevedela. Myslela si, že sa už k svojej bývalej žene nechcem vrátiť. A ja som nemal odvahu jej povedať pravdu. Prajem ti, aby si našla muža, ktorý ťa dokáže ľúbiť, ako si zaslúžiš. Lebo ty si zaslúžiš, aby ťa niekto miloval. Ešte raz prepáč. Navždy s láskou Filip

Lujza pokrčila papier a vyformovala ho do guľky. A ako aj inokedy, tak ani teraz nevedela zabrániť slzám. Lenže tento krát to boli slzy radosti. Cítila obrovské oslobodenie. Bola roky väznená ako holubica v klietke a konečne mohla odletieť. Bez pút. Bez okov na svojich nohách. Bez závažia na svojom srdci.

Vtedy to zabolelo. Veľmi ju to ranilo. Skutočnosť, že ju nedokázal milovať muž, ktorého tak veľmi ľúbila ona. Súčasne ju mrzelo, že ľúbil inú a jej o tom nevedel skôr povedať. Tiež ju trápilo, že sa musel trápiť aj on, keď nemohol byť s tou, ktorú skutočne ľúbil. Prežili spolu rozprávkové tri roky. To je tri krát tristošesťdesiatpäť dní. I napriek všetkému, že cítila na srdci samú jazvu, sa nedokázala na Filipa hnevať. Vedela, že by nebolo správne, keby ho držala nasilu pri sebe. On chcel byť s niekým iným. Túžil po Miriam. Po svojej bývalej žene, s ktorou čaká dieťa. A ktorú spoznal oveľa skôr ako Lujzu. Rozhodoval sa srdcom, nie rozumom. Nechal sa ním viesť a ona sa za to na neho nemôže hnevať. Vybral si ozajstnú lásku pred láskou, ktorá nemohla byť dlhodobo opätovaná a bola len dočasnou záplatou, aby ukryla tú skutočnú podobu lásky. I napriek všetkému bola vďačná, že Filipa spoznala. A že jej pomohol prekonať obavy zo vzťahu a mohla s ním zotrvať krásne a jedinečné tri roky. Roky, ktoré jej nikto nevezme. Prežila ich s mužom, o ktorom bola presvedčená, že s ním prežije celý život. Tešila sa na ich spoločnú budúcnosť. Na ich vlastné deti.

 

No teraz už vie, že tá ju čaká s niekým iným. Niekým nepoznaným, dosiaľ neobjaveným a neodhaleným. Osud má s ňou určite ešte plány. Lenže ona už vie, že sa nebude lásky báť. Už pre ňou nebude utekať. Privíta ju s otvorenou náručou a poďakuje sa jej za to, že prišla.

A za to, že ju opäť môže cítiť pri niekom, koho bude ľúbiť.

A možno viac Filipa.

A už navždy.