7. kvě, 2017

Dvakrát a dosť! (2017)

Beáta sa s láskou pozrela na blonďavého chlapčeka. Bol hlavným dôvodom, prečo jej život dával skutočne zmysel. Milovala ho viac než čokoľvek na svete. Dokázala sa na neho dívať celú večnosť. Bol to jedinečný chlapec. A ona bola šťastná, že mala možnosť byť jeho mamou. Tak veľmi sa ponášal na svojho otca. Mal rovnako belasé oči mandľového tvaru a výrazné lícne kosti, ktoré dominovali jeho malej oválnej tvári. Keď jej o niečom so zanietením rozprával, tak sa často stávalo, že zdvíhal jedno obočie. Už vo svojom mladom veku bol veľký pedant a všetko si vopred plánoval. Aj to mal s jej exmanželom spoločné. Ako sa zamýšľala nad svojím synom, tak si uvedomila, že príliš veľa pozornosti venuje svojmu bývalému mužovi. Bol síce Romanov otec, ale oni dvaja si boli už prakticky takmer cudzí. Ich vzájomné súžitie bolo minulosťou a z lásky, ktorú v tom čase jeden k druhému cítili, dnes zostala už len zvädnutá kytica vo váze.

,,Mami, uvidím dnes otecka?.“ zvedavo sa opýtalo chlapča po jej boku, ktoré na ňu upriamilo svoje veľké modravé očká. ,,Mal prísť už minulú sobotu, ale nakoniec neprišiel,“ dopovedal a v jeho hlase cítila sklamanie.

Beáta uvažovala nad tým čo mu má povedať. Jeho otázka ju neprekvapovala, pretože veľmi dobre vedela, ako jej syn lipne na otcovi. Odjakživa mali spolu pekný vzťah a čím bol ich syn starší, tak tým väčšmi bol ku jednému z rodičov pripútaný. A toto privilégium získal práve Anton. A to ju úprimne trápilo, pretože hoci ich syna miloval minimálne tak ako ona, odkedy sa presťahoval ku svojej aktuálnej partnerke, nemal na Romana toľko času. Už sa nenachádzal na Slovensku, ale žil vo Francúzsku spolu aj s Camille.

Jej najbližší rozvedenej žene vyčítali, že na Antonovu partnerku žiarli. Vraj sa nevie zmieriť s tým, že ju a jej syna opustil kvôli atraktívnej modelke. No jej bolo úplne jedno, čo iní hovoria, ona predsa poznala pravdu. Nemala jej čo závidieť. Nikdy netúžila stáť na javisku, skúšať si stoviek kabátov denne a cestovať po celom svete. Vždy bola ženou, ktorá dávala prednosť rodinnému krbu, s menším okruhom priateľov, vo svojom skutočnom a jedinom domove.  A chcela, aby to tak aj ostalo. Lenže jej bývalý manžel sa cítil spútaný v byte, túžil po slobode a po obrovskom priestore. Náhle mu ich útulný domov prišiel príliš nepohodlný na to, aby v ňom dobrovoľne ostával a vyčítal jej, že ona je dôvodom, prečo nemôže žiť naplno. Hoci si spoločne zariaďovali s veľkou láskou každý i ten najmenší detail v ich trojizbovom byte, tak Anton zatúžil po väčšom štandarde, kde sa nebude cítiť ako lapený holub. A vtedy sa ich dovtedy stabilný vzťah začal rozpadať ako skladačky z lega a ona nemala dosť síl, aby ho postavila odznova. Komunikovali spolu čoraz menej, až sa prestali stretávať pri spoločných obedoch, vyhýbali sa jeden druhému, keď prišli z práce a napokon sa celkom odcudzili. Len zriedka jej vedel povedať niečo pekné, väčšinou jej neustále čosi vyčítal. A možno by to takto naťahovali donekonečna, keby si nevšimla, že to má veľmi negatívny dopad na ich vtedy päťročného syna.

Beáta sa začala zamýšľať nad ich vzťahom už skôr, ale konečná bodka za vetou prišla vtedy, keď sa rozprávala s učiteľkou v materskej škole, ktorá sa sťažovala na správanie jej syna. V jedno poobedie si ju učiteľka zavolala do triedy a porozprávala sa s ňou ako žena so ženou.

 

,,Ďakujem, že ste prišli. Je vidieť, že vám záleží na vašom dieťati,“ otočila ku nej tvár a rukou si nadvihla dioptrické okuliare, ktoré sa jej zosunuli z nosa. ,,Asi viete, prečo som si vás dala zavolať.“

Beáta sa potichu posadila na stoličku, položila si ruky do lona a prikývla. ,,Myslím, že áno. V telefóne ste spomínali, že sa Romanove správanie zmenilo a začal byť akoby duchom neprítomný.“

Učiteľka si sadla oproti nej a položila ruky na stôl. ,,Presne o to ide. Roman patril k najpozornejším deťom, nemal problém si čokoľvek zapamätať, dokonca prejavoval záujem o všetko nové. Ale posledné tri týždne je v kolektíve izolovaný, s nikým sa nechce rozprávať a začal ignorovať aj niektoré učiteľky. Akoby sa na seba snažil upútať pozornosť, pretože doma sa mu žiadnej nedostáva,“ kriticky skonštatovala a čakala na jej vyjadrenie.

Mladá žena vedela, že sa niečo deje, pretože syn sa začal správať inak aj doma a už necíti potrebu so svojimi rodičmi všetko preberať Ako keby sa do seba uzavrel. Avšak ona ho z toho viniť nemohla. Keď príde domov, bude sa musieť so svojím manželom porozprávať, pretože ona nedopustí, aby jej syn pykal za chyby dospelých. Za ich chyby. Ale najprv musí vysvetliť učiteľke, čo je dôvodom toho, že jej syn sa začal zvláštne správať.

,,Viete, ja a môj manžel máme posledný čas vo vzťahu krízu. Takmer vôbec sa nerozprávame a ak k tomu dôjde, tak sa väčšinou vždy pohádame. Škriepime sa už aj kvôli maličkostiam, ktoré sme predtým vôbec neriešili. A myslím si, že to súvisí s tým, prečo sa Roman tak začal správať. Je to ešte dieťa a všetko čo sa okolo neho deje, vníma, cíti a prežíva. Nabaľuje na seba naše problémy a preto sa nevie sústrediť na hodinách a už sa nezapája ani do detských aktivít s inými deťmi,“ dodala smutným hlasom a hlasno si povzdychla. ,,Je mi to ľúto, večer sa porozprávam so svojim mužom a dáme všetko do poriadku. Sľubujem.“

Učiteľka toho veľa nepotrebovala dodávať. Pochopila, že mamička je uzrozumená so situáciou a je ochotná napraviť chyby vo výchove jej syna, za ktoré nesie plnú zodpovednosť. Jej prístup ju potešil a tak iba povedala. ,,Verím vám, že to myslíte úprimne. Je vidieť, že ste dobrá mama a svojho syna nadovšetko ľúbite.“

Beáta precítene zašepkala. ,,Je pre mňa všetkým.“

Učiteľka vstala od stola. ,,Vy najlepšie viete čo je potrebné urobiť. A niekedy musíme spraviť aj rozhodnutia, ktorých sa bojíme, ak sa jedná o budúcnosť nášho dieťaťa.“

Mamička prikývla. ,,Áno, už som nad tým uvažovala.“

,,Ste múdra a silná žena. Držím vám palce.“

Beáta tiež vstala. ,,Ďakujem vám. Dnes to určite vyriešime s manželom.“

,,Veľa šťastia,“ povedala učiteľka keď zatvárala dvere za Beátou.

,,To budem dnes potrebovať,“ zašepkala a v začala horlivo uvažovať nad tým, čo všetko povie doma Antonovi. Musia sa porozprávať. Jej syn nebude trpieť za to, že oni si už ako manželia nemajú čo povedať. To nikdy nedopustí.

 

Keď Beáta prišla konečne domov, tak si stále nebola istá tým, ako začne. Nechcela svojho manžela nahnevať a ani sa podieľať na ďalších zbytočných konfliktoch, ale vo vnútri cítila, že to nemôže nechať tak. Už len kvôli ich synovi Romanovi. Musí sa zachovať statočne a povedať mu pravdu. Ešte pred príchodom, zaniesla svojho syna ku svojej najlepšej slobodnej kamarátke Magdaléne, ktorá sa o neho vždy vedela vzorne postarať. Beáta ho  chcela ušetriť hádky, ktorá by mohla dnes doma nastať a tak myslela aj na zadné vrátka. Už uplynul nejaký ten čas, ale jej manžel stále nechodil. A tak sa len prechádzala po byte hore dole a nedokázala upokojiť svoju myseľ, ktorá sa rozutekala na všetky smery ako splašené stádo koní.     Zúfalá žena si uvedomila, že bude najlepšie, ak sa niečím zamestná. Tak nebude mať čas stále pozerať na hodinky a vyčkávať na manželov príchod. Najprv umyla riad, potom navarila večeru, dala špinavé veci oprať, čisté veci vyžehlila, povysávala i umyla dlážky. Lenže Anton stále neprichádzal. Žena si sadla do fotelky zo zamatového poťahu a siahla po diaľkovom ovládači pred sebou. Chvíľu prepínala rôzne stanice, až napokon znechutene vypla televízor. Cítila sa doslovne pod psa, jej manžel meškal a ona vôbec netušila, ako tento večer dopadne. Vedela len jediné a to, že nastal čas sa prestať skrývať za záves argumentov, ktorý jej bráni v tom, aby sa prejavila ako skutočná žena a milujúca matka. Už si chcela ľahnúť, keď jej zazvonil telefón. Inštinktívne po ňom siahla a keď videla, že sa na ňom ukazuje číslo jej najlepšej priateľky, stlačila tlačidlo ,,prijať hovor.“

,,Ahoj Magdaléna. Deje sa niečo? Je Roman v poriadku?.“

,,Ahoj Bea,“ odpovedala žena na druhej strane. ,,Roman je v poriadku. Akurát spolu hráme pexeso. Volám ti preto, že si mi prišla nejaká sklesnutá. Robila som si starosti. Už prišiel Anton domov?.“

Žena si len povzdychla. ,,Nie, ešte sa nevrátil. Už mal byť doma, ale posledné týždne je mu ukradnuté, že zanedbáva mňa aj svojho syna,“ odvetila so zatrpknutým hlasom a zaťala ruky v päsť.

Magda sa súcitne ozvala. ,,Je mi to naozaj ľúto. On vôbec netuší, akú skvelú má rodinu. Mrzí ma, že si z toho nešťastná.“

,,Keď si predstavím, aký krásny vzťah sme mali na začiatku. Plný pochopenia, tolerancie a ústretovosti. Teraz je všetko iné. Ja som sa zmenila. On sa zmenil. Náš syn sa mení. A mne je to všetko tak veľmi ľúto. Neviem, kde som spravila chybu,“ hlasno vzdychla a prstami sa pohrávala so zlatým bavlneným vankúšom.

,,Ty si neurobila chybu. Niekedy sa však stane, že sa tí dvaja odcudzia. Bola to tvoja prvá láska a vtedy sa človeku všetko zdá rozprávkové. Ale keď uplynie nejaký čas, potom si už človek uvedomí, že žiadny vzťah nie je dokonalý,“ dohovárala jej kamarátka láskavým tónom a snažila sa ju povzbudiť.

..Dnes som bola kvôli Romanovi v škôlke, pretože sa začal izolovať od ľudí a prestal komunikovať s okolím. Chcem sa porozprávať s manželom, ale bojím sa, že keď budem pred ním stáť, tak mu nedokážem povedať čo cítim. Vôbec netuší, aké pocity sa vo mne bijú. A ak to tuší, tvári sa, že to nechce riešiť. Mám strach, že keď mu poviem pravdu, tak tresne dvermi a ....

Magdaléna jej skočila do reči. ,,Beáta, počúvaj ma. Ty sa s Antonom musíš porozprávať, pretože ak to neurobíš, tak sa budete trápiť všetci traja. Už sa to prejavuje na vašom synovi. Anton musí vedieť, čo cítiš a mal by ťa vypočuť. Si predsa jeho žena! Máš na to plné právo.“

,,Len ľahšie sa to hovorí a ťažšie robí. Ale máš pravdu. Musíme si to vysvetliť. Ide o nás dvoch a veľkú úlohu zohráva aj náš syn.“

Beáta chvíľu mlčala, až jej kamarátka prerušila ticho. ,,Už sa cítiš trošku lepšie?.“

,,Áno,“ priznala úprimne a naozaj sa cítila o niečo pokojnejšie než predtým. ,,Asi som len potrebovala trošku povzbudiť. Ďakujem.“

,,Veď na to som tu. Od toho sú priateľky.“

,,Tie najlepšie,“ dodala a pozrela sa na hodiny, ktoré viseli v obývačke na popolavej stene.

,,Držím palce. Buď ku nemu úprimná. Všetci traja si to zaslúžite.“

,,Pousilujem sa,“ sľúbila a ukončila hovor. Už chcela vstať zo sedačky, keď si náhle všimla tieň, ktorý sa odrážal na parketách. Očami kĺzala vyššie, cez čierne mokasíny, bavlnené tmavé nohavice, bielu flanelovú košeľu, k pevnej brade, úzkym perám, k rovnému nosu, belasým očiam a svetlým vlasom. Bol to Anton. A podľa jeho prísnych pier, ktoré tvorili len tenkú čiarku pochopila, že si vypočul polovicu rozhovoru. Jeho manželka pootvorila ústa s tým, že niečo povie, ale on ju predbehol. ,,Zdravím ťa, Beáta. Čo také mi chceš povedať?.“

 

Beáta sa pozerala na svojho muža, ktorý si prisadol ku nej. Potom, ako prišiel sa iba pozdravili a on sa jej opýtal, čo sa s ním chystá preberať. Ani nečakal na jej odpoveď a vybral sa do kuchyne. Keď sa vrátil, tak si sadol oproti nej do fotelky a priniesol si so sebou kávu. Jeho manželka na neho upierala pohľad, ale nevedela z jeho tvári nič vyčítať. Anton bol známy tým, že málokedy prejavoval svoje emócie. Nebol to typ muža, ktorý vyznával žene nehynúcu lásku a už vôbec ju nezaplavoval komplimentmi. Také niečo zažívala pri ňom na samom začiatku ich vzťahu, ale aj to iba v obmedzenej miere. Boli len zriedkavé situácie, kedy jej povedal niečo také, čo túžila počuť. Väčšinou sa správal rezignovane, chladne a emocionálne vyrovnane. No to, čo nedokázal naplno prejaviť svojej žene, dával priehrštím ich synovi. A to jej stačilo k tomu, aby uverila, že je to ten pravý. Časom si zvykla, že nie je tak komunikatívny a veľa vecí nedáva úplne najavo. Aj teraz sedel pokojne, tajomne až nenútene. Jeho žena zbierala odvahu a horúčkovito premýšľala nad tým, ako začne. Nakoniec sa rozhodla pre úprimnosť. A hoci cítila, že jej v hrdle navrela hrča veľkosti slivky, donútila sa rozviazať svoj jazyk. Lenže začala úplne inak, ako pôvodne chcela.

,,Mal si v práci dobrý deň?.“

Manžel sa natiahol rukou po cukorničke a obrátil ju smerom dole, aby si mohol nasypať do kávy hnedý cukor. ,,Ako sa to vezme. Ale bol celkom dobrý.“

Beáta prikývla a hneď na to sa zvedavo opýtala. ,,A po práci si čo porábal?.“

Muž sa zatváril, akoby takú otázku nečakal a chvíľu držal cukorničku nad šálkou, akoby uvažoval či má pokračovať. ,,Dnes som iba pracoval. Zostal som v práci dlhšie.“

Jeho žena sa v duchu kárala za trúfalosť, ale niečo jej hovorilo, aby bola odvážnejšia a zistila toho čo najviac.

,,Niečo sa u teba zmenilo, čo sa týka práce?“

Manžel si pravou rukou zamiešal lyžičkou malé espresso a odpovedal. ,,Nijak zvlášť. Len som mal veľa roboty.“

Beáta prikývla a odvážila sa nadviazať na tému, o ktorej sa s ním chcela porozprávať. ,,Potrebovala by som sa s tebou o niečom porozprávať. Je to dôležité. Týka sa to nášho syna.“

Zatiaľ čo doteraz ani raz špeciálne neprejavil záujem, aby čo len zodvihol hlavu, tak pri zmienke o ich synovi sa prestal všetkému venovať a venoval jej uprený zrak. ,,Stalo sa niečo Romanovi?.“

Beátu pichlo pri srdci, keď zazrela jeho vyčítavý pohľad, ale snažila sa zachovať chladnú hlavu a pokračovala. ,,V podstate áno. Bývaš málokedy doma, už spolu nie sme ako rodina. Dosť sme sa za posledné týždne hádali. Už spolu nefungujeme ....,“ na chvíľu sa začervenala, ale potom dokončila myšlienku. ,,ako pár tak ako predtým a začalo sa to podpisovať na jeho psychike. Dnes som bola kvôli tomu v škôlke za jeho učiteľkou.“

Anton sa tváril, že ju pozorne počúva, no keď sa ozval, tak jej bolo jasné, že si z jej slov nič nerobil. Ak ju vôbec bral vážne. ,,A čo navrhuješ? Rozvod?.“

Jeho žena zarazene zažmurkala, pretože dúfala, že tomuto slovu sa im podarí vyhnúť. Vôbec nečakala, že ho spomenie on ako prvý a to na začiatku ich debaty. Hoci jej to prišlo ľúto a v duchu začala panikáriť, navonok sa tvárila odvážne. ,,To nie. Len som si myslela, že by sme mali zohľadniť to, ako sa k sebe správame pred našim synom, pretože je vo veku, kedy všetko vníma a má to na neho negatívny vplyv.“

Anton uchopil rukou malú porcelánovú šálku s kvietkovaným motívom a s úsmevom dodal. ,,Beáta, ty si bola vždy citlivá žena. Všetko si príliš prežívala, robila si z komára somára a zveličovala si. Aj teraz o nič nejde. Náš syn dospieva, hádam nečakáš, že sa bude celý život hrať s autíčkami a pozerať večerníček. Nič vážne za tým nehľadaj.“

Beátu mužova reakcia prekvapila. Tváril sa ako keby sa jednalo o termín stretávky na pijacké posedenie. Tu predsa išlo o ich syna, preboha! Od prekvapenia sa postavila v celej svojej meter šesťdesiat osem centimetrovej výške a založila si ruky vbok. ,,Ty mi nerozumieš. Ide o nášho syna. Má v škôlke problémy, lebo doma necíti dostatok zázemia, istoty, podpory a lásky. A ja nechcem, aby náš syn pykal za naše chyby.“

Anton si z kávy trochu odpil a krátko na ňu pozrel. ,,Preháňaš ako vždy. Kde je vlastne teraz?.“

Beáta si nervózne zahryzla do pery. Vôbec netušila, ako bude reagovať. On predsa Magdalénu nikdy nemal dvakrát v láske. A úprimne, ani ona jeho nezbožňovala.

,,Je u Magdy.“

Anton bol doteraz pokojný ako jogín pri meditácií, no tento fakt ho rozhneval tak, až razom opadla jeho vyrovnaná fasáda a prejavila sa prirodzená dominantná nátura. Tresol šálkou o stôl a vstal.

,,Ty si ho dala tej strašnej ženskej, ktorá nie je schopná si nájsť roky chlapa?,“ zaburácal až sa steny otriasali od jeho kriku.

Beáta sa urazene zatvárila a založila si ruky pod prsia. ,,Je to moja priateľka. Chcela, aby sme sa normálne porozprávali a aby nás nikto nerušil. Myslela to v dobrom.“

Anton len mávol rukou a zrúkol. ,,No samozrejme! Veď ma to mohlo napadnúť, že za týmito múdrosťami stojí ona. A čo také ti ešte povedala? Nebodaj, že sa máme rozviesť?.“

Jeho žena sa na neho s výčitkou pozrela. ,,To si o mne myslíš? Ja sa neriadim rečami iných. Ja som bola tá, čo sa chcela porozprávať. Magdaléna s tým nijako nesúvisí. Síce sme sa spolu rozprávali, ale ja som už predtým bola rozhodnutá.“

,,To ti tak verím,“ vysmial ju manžel a chystal sa odísť.

,,Počkaj,“ zaúpela jeho žena a postavila sa mu do cesty. Hoci ju prevyšoval o dobre dve hlavy, tak sa nenechala odbiť. ,,Čo teraz s nami dvoma bude? Náš vzťah ochladol, sme si takmer cudzí. Už sa mi vôbec s ničím nespovedáš. Rada by som vedela, čo naozaj ku mne cítiš.“

Anton sa na ňu chvíľu pozeral, ako keby nevedel, čo jej má odpovedať. No potom sa iba hlasno zasmial a položil jej ruky na ramená. ,,Preboha, Beáta. Kedy dospeješ? Stále chceš po mne, aby som ti hovoril, že k tebe niečo cítim. Myslel som, že ťa to jedného dňa prejde.“

Jeho žena zostala zarazená. Robil si z nej posmech. Pozeral sa jej do očí a očividne si z nej strieľal. Považoval ju za hlupaňu. Bolo to na ňom vidieť. A toto poznanie bolelo. Veľmi ju to ranilo ako človeka, ako ženu, ako matku a aj ako manželku. Miluje ju ešte vôbec? A miloval niekedy?

,,Anton, ty si mi za posledný čas nepovedal poriadne ani jedno pekné slovo. Z práce sa vraciaš oveľa neskôr, než predtým. Ak ideš mimo Slovenska, tak mi to ani nepovieš. Už spolu nechodíme na spoločné obedy, zaspávame vedľa seba ako cudzinci. Už sa takmer nerozprávame. Tak mi nehovor, že sa nič nedeje a všetko je v poriadku.“

Manžel zvesil ruky z jej pliec. ,,Beáta, žijeme spolu päť rokov. Snáď si nemyslíš, že to medzi nami bude ako na začiatku? To ti mám kupovať kytice, dávať bomboniéry so srdiečkami a nechávať na stole zamilované odkazy?.“

Nie!,“ skríkla tak silno, až samú seba prekvapila. Ale hovorila z nej zúfalá, ranená a bezradná žena, ktorá sa stala obeťou len nejakého omylu, kedy po piatich rokoch manželstva zisťuje, že svojho muža vlastne nepozná.

,,Chcem, aby si so mnou trávil čas aspoň tak ako predtým, venoval sa nášmu synovi, ktorého poriadne ani nevidíš a nevyhováral sa na služobné cesty vždy, keď sa domov nevrátiš aj niekoľko dní!.“

Anton sa zatváril tak, akoby ho pobavil manželkin výstup. Bez problémov ju obišiel so slovami. ,,Si len hysterická. Nič také sa nedeje.“

Beáta dupla nohou ako nahnevaná stredoškoláčka pred nečakanou písomkou z chémie a zvolala. ,,     Áno, deje! Vôbec nie si doma. Ja a môj syn ťa potrebujeme! Už ti na nás nezáleží? Už nás nemiluješ?.“ Jeho žena vedela, že použila nesprávny ťah, ktorý pôsobil detinsky, nevyspelo a zbabelo. Vôbec sa však neovládala, pretože cítila obrovskú beznádej. A ženy, ktoré sa cítia beznádejne, sa niekedy správajú aj hystericky, nerozvážne a výbušne.

Anton sa ku nej otočil tvárou v tvár. ,,Toto čo robíš, je dosť že nevyzreté. Citovo ma vydierať skrz nášho syna. Samozrejme, že svojho syna milujem! Je pre mňa všetkým! Je to môj syn!“, zreval.

,,A ja som tvoja žena!,“ zakričala tak, až samú seba prekvapila, že sa vie tak rozvášniť. Vždy pôsobila poslušne, ticho, mierumilovne. Ani sama netušila, že má v sebe toľko zápalu, ohňa a odvahy.

,,Tak sa tak láskavo správaj a nie ako malé dieťa!.“

Beáta sa odmietala vzdať a pokračovala vo svojom výstupe. ,,My máme vážny problém a ty ma vôbec nepočúvaš! Keby si ma miloval, tak by si počúval čo ti hovorím. Ale nepočúvaš ma. A je ti jedno, čo cítim!“

Jej manžel sa po jej slovách ku nej pomaly približoval. Jeho kroky pripomínali leva, ktorý sa zakráda k antilope na Savane. Beáta pomaly cúvala dozadu. Keď sa opäť ozval, jeho slová ju doslova zdrvili.

,,Nie, Beáta. My nemáme problém. Ty si ten problém, ktorý máš sama so sebou. Keď som si ťa bral, tak si bola normálna žena, ktorá neriešila takéto malichernosti. Ale čím si staršia, tým si neznesiteľnejšia a máš pocit, že len ty máš pravdu. Hovoríš, že nie som doma? A čo ma tu drží? Hysterická ženská, ktorá mi každý deň robí zo života peklo.“ Anton sa vôbec nesnažil brať na svoju ženu ohľad a bez výčitiek prebodával jej srdce niekoľkými ostrými šípmi naraz. Avšak jeho monológ ešte pokračoval. ,,A či ťa milujem? Skôr si polož otázku. Dokážeš milovať samú seba?.“ Potom ako jej to všetko vykričal sa díval do jej veľkých sivých očí. Do očí ženy, ktorá ho tak veľmi celé roky ľúbila. Do tých očí, ktoré vídal, keď sa narodil ich syn Roman. Do očí svojej manželky, ktorá s ním prežila niekoľko jedinečných rokov. A napriek tomu mu vôbec nezáležalo na tom, ako jej ublížil a čo za sebou zanechal. Dlhými krokmi kráčal ku dverám obývačky, ktorá viedla na chodbu. ,,Na nejaký čas odchádzam preč. Chcel som ti to povedať, ale nedostal som sa k slovu. Cestujem do Francúzska. Pracovne. Neviem ako dlho sa zdržím. Pozdrav odo mňa Romana.“

Beáta sa dívala ako muž jej života opúšťa ich spoločný priestor a rozhodla sa ho zastaviť. Chytila ju panika. Odchádza navždy? A čo bude teraz s ich vzťahom? Nemôže predsa za týchto okolností len tak odísť! Do Francúzska? Preboha! Musí niečo urobiť! Rozbehla sa za ním ako malé dievčatko, ktoré vidí prvýkrát v zoologickej záhrade medveďa. Keď videla jeho rozhodný pohľad na chvíľu zmeravela. Stál na chodbe a obúval si topánky. Vedľa neho ležal malý čierny kufrík. A kúsok vedľa boli dve batožiny. A vtedy ju to napadlo! On už bol rozhodnutý odísť! Iba hľadal zámienku, aby mohol odísť bez výčitiek! Čakal na to, kým mu ona sama dá dôvod k odchodu! A presne takto sa ho to aj opýtala. Pokojne, bez emócií, chladne ako ľad na vrchu kokteilu.

,,Ty si bol rozhodnutý odísť už pred príchodom domov. Iba si hľadal dôvod, aby si mohol odísť ako obeť. A aby som ja bola tá, čo ťa vyhnala. A aby si to isté mohol povedať nášmu synovi. Že som ho pripravila o otca.“

Anton si obliekal sako a iba mlčal. Potom vzal do ruky malý kufrík a otočil sa ku nej.

,,Myslieť si to môžeš. Ale to na veci nemení, že svojho syna mám rád a záleží mi na ňom.“

Beáta cítila ako sa jej slzy derú do očí. Márne ich potláčala. Po chvíli začali tiecť voľne po jej okrúhlej tvári ako malé perly z náhrdelníku. Potiahla nosom a v tom momente bolo jedno, ako hlúpo to vyzerá. ,,A na mne? Záleží ti na mne?.“

Anton jej otázku odignoroval bez povšimnutia. Vzal do ruky batožiny, otočil sa ešte raz ku nej a dal jej pusu na čelo. ,,Zbohom Beáta. A snáď raz nájdeš, to čo hľadáš.“

Žena pri dotyku jeho perí zavrela oči. Vedela, že je to naposledy čo ho vidí v spoločnom priestore. Cítila, že už nebudú rodina. Bude kráčať životom bez neho. A jej syn príde o otca. A jej srdce? Beáta ho chcela zastaviť, túžila, aby sa vrátil, aj keď jej ublížil, ale on kráčal ku výťahu a ani raz sa nezastavil. Dokonca mu na očiach videla, že je rád, že už ju nebude musieť vídať. Bola tak paralyzovaná, že sa nevedela ani pohnúť. Jej životná láska a otec jej syna sa od nej vzďaľoval ako maják od súši a ona s tým nedokázala nič spraviť. Prišla o neho už navždy. Zronene zvesila hlavu, oprela sa o zárubňu bytových dverí a ešte dlho po jeho odchode presviedčala samú seba, že to bol len zlý sen z ktorého sa čoskoro zobudí.

 

Roman vedľa nej stál a čakal na jej odpoveď. Beáta premýšľala nad tým, ako dlho sa nechala ponoriť do zálivu spomienok. Cítila, že určité veci z minulosti sa jej stále držia a ona nedokáže rozumne uvažovať. Predsa len pri predstave, že už nie sú rodina sa jej srdce zovieralo stále novou bolesťou. Už sú to dva roky, odkedy sa rozviedla s Antonom. No napriek tomu sa jej ešte úplne na neho nepodarilo zabudnúť. Vedela, že by už mala minulosť hodiť za hlavu, ale zatiaľ ju to stále trápilo. Jej manžel s nimi už nie je a jej syn ho stále postrada. A ona ešte neprišla na to, ako šetrne povedať svojmu sedemročnému synovi, že ich otec žije život s niekým iným. Roman vedel len o tom, že spolu nežijú, zatiaľ mu nedokázala povedať, že dal prednosť inej žene.

,,Neviem, či ho dnes uvidíš miláčik. Otecko má veľa práce v robote. Nedávno ho povýšili a tak venuje svojej robote maximum času,“ zaklamala a verila, že jej to najvyšší odpustí. Nemala to srdce povedať svojmu malému synovi, že ich otec sa na nich vykašľal kvôli prestížnej modelke z Francúzska a všetku ich budúcnosť zahodil pri pohľade na odhalené telo z titulnej stránky časopisov.  Keď videla jeho nešťastný výraz tak dodala s úsmevom. ,,Ale otecko sa už na teba určite veľmi teší a čoskoro sa znova uvidíte. Vieš predsa, že ťa veľmi miluje,“ povedala a postrapatila ho rukou po plavých vláskoch.

,,Áno, otecko ma miluje. Ale teba tiež miluje, mami?.“ uprel na ňu oči belasej farby, akú mal aj jeho otec a roztvoril ich dokorán. Beáta vedela, že mu nemôže povedať celú pravdu a rozhodla sa pre kompromis. ,,Verím, že aj mňa otecko veľmi rád uvidí.“

Jej syn jej venoval jeden z najkrajších úsmevov. ,,A keď si budem silno priať, tak sa otecko ku nám vráti?.“

Beáta sa na svojho syna milo usmiala. ,,Želaj si to a uvidíš čo sa stane.“

Chlapec sa po jej slovách rozžiaril ako malé slniečko a chytil mamu za ruku. ,,Tak poďme mami domov. Možno tam už otecko na nás čaká.“

Žena dojato prikývla, potlačila slzy a vzala syna za malú rúčku. ,,To by bolo krásne.“

Z nich dvoch bola jediná, ktorá vedela, aká je pravda. Hoci svojmu synovi povedala, že je možné, aby raz tvorili znova rodinu, dobre vedela, že sa to nestane. Už nikdy z nich rodina nebude. Keď sa vrátia domov, tak nájdu prázdny byt. Žiadna milujúca náruč, žiadne láskavé slová a žiadna rodinná atmosféra tam na nich nečaká. Ich byt bude vyzerať tak isto, ako predtým než z neho odišli a bude rovnako prázdny. Lenže napriek všetkému bude vždy dôvod k tomu, aby sa do neho vracala s úsmevom. Hoci jej to s manželom nevyšlo, dal jej niečo, čo sa nedá len tak kúpiť. Má syna, ktorý je skvelý, úžasný a ona ho nadovšetko miluje. Ľúbi svojho syna a všetko čo ho obklopuje. A pokiaľ je s ním, má dôvod byť šťastná. Ona nie je sama! Má svojho syna! A jej syn má ju. A hoci už nie sú trojčlenná rodina, ostali dvaja. Ona  a jej syn. Dôvod, pre ktorý sa oplatí žiť a každé ráno ďakovať za každé otvorenie očí.

Jej syn je pre ňu všetkým.

Jej syn je jej život.

A život je krásny, lebo on je jeho súčasťou.

Bok po boku s úsmevom na tvári kráčali vedľa seba s vedomím, že už ich nič na svete nerozdelí.