Krátke príbehy zo života

9. bře, 2017

Zo vzduchu na zem dopadali nepriateľské kvapky dažďa. Nad starými budovami sa temne zmrákalo. Ulica bola odetá do šedivej róby a povetrím kvílila zúfalá meluzína. Atmosféra sa niesla v melancholickom odtieni. Obyvatelia, ktorí sa v tejto chvíli stali pozorovateľmi vlastných príbehov, pripomínali stvorenia vytiahnuté zo záhrobia. Samotná existencia chutila trpko ako korenie.

Stela cítila, že niečo nie je v poriadku. Dokonca ani jej dlhoročná priateľka, sa netvárila práve najšťastnejšie. Akoby to  ani nebola, tá istá Diana, ktorá sa s ňou o takomto čase pred pár dňami smiala. To úžasné a energické dievča, ktoré každému navôkol rozdávalo pozitívnu energiu a vlievalo svetlo do života.

 V tejto chvíli, bola jej drahá Diana vernou kópiou Anny Kareniny, z diela ruského spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstoja. Pohľad mala neprítomný ako vosková figurína a v očiach vpísaný zármutok. Stela netušila, čo to znamená, no cítila ako sa jej duše začínajú zmocňovať obavy. Napokon sa predsa len rozhodla prelomiť to ťaživé ticho, ktoré sa okolo nej obtočilo ako zákerný a mocný had.

,,Nechceš mi niečo povedať? Už päť minút mlčíš a ešte si sa ani raz neusmiala. To sa na teba vôbec nepodobá, Diana,“ vytýkala jej vážnym hlasom a zadívala sa na ňu svojimi machovo zelenými očami. Dievčina jej však venovala len prázdny pohľad a bez slov pokrútila hlavou. To Stelu dokonale rozladilo, pretože po celé roky čo sa poznali, pred sebou nemali žiadne tajomstvá a vždy boli za každých okolností k sebe úprimné. Avšak, ona nebola z cukru a mala dostatočne veľa odvahy, temperamentu a vytrvalosti na to, aby sa jej podarilo kamarátku nakoniec zlomiť. Predsa sa nevzdá tak ľahko.

,,Z tvojho správania usudzujem, že sa niečo závažné stalo. A ja by som mala rešpektovať, že ti nie je do reči a ani mi o tom nechceš povedať,“ odvetila mäkkým hlasom plným porozumenia a pokoja. No po chvíle pokračovala naliehavejším tónom. ,,Ale, Diana. My dve sme predsa dlhoročné priateľky. Dobre vieš, že ak ťa niečo trápi, tak mi o tom môžeš kedykoľvek povedať. Ja ti vždy rada pomôžem,“ dokončila s láskou a z výrazu jej tváre bolo vidieť, že to myslí naozaj vážne. 

Diana jej venovala len letmý pohľad a jej oči toho prezradili podstatne viac než ústa. V krátkom intervale sa do dievčiny zabodli ako tŕne a celú ju ochromili svojim nepriateľským účinkom.

                ,,Poviem ti len toľko, že už mi na ňom nezáleží. Môžeš si ho pokojne nechať,“ skríkla rozhnevaným hlasom.

Stela sa na ňu nechápavo pozrela a snažila sa zistiť, ako to myslela. ,,Odpusť mi, ale nerozumiem tomu čo mi hovoríš. Koho si môžem nechať?.“

,,Myslela som Daniela! Nesnaž sa ma presviedčať, že medzi vami nič nie je! Veľmi dobre viem, že sa ti páči. A to už poriadne dlho!,“ nenávistne skríkla a odhodila si zlatú kučeru z tváre.

Stela po jej slovách ostala tak zarazená, že na malú chvíľu prestala aj dýchať a možno aj vnímať. Bola zmätená. Výčitky? Zlosť? Bolesť? To všetko v tom okamihu cítila a nedokázala racionálne uvažovať. Práve ona, ktorá bola známa svojou rozvahou a pokojom, prichádzala o argumenty rovnako, ako strom o zelené listy počas jesene. Náhle netušila, čo má svojej milovanej priateľke povedať. Pravdou bolo, že Daniel sa jej páčil už na základnej škole. Už ako malé dievča o ňom snívala a bola fascinovaná jeho šibalským úsmevom a hlbokými zemitými očami. Vždy jej pripomínal neporaziteľného rytiera, ktorý dokáže pobiť celý svet bez toho, aby ublížil jedinej živej a nevinnej bytosti. I napriek tomu, že bola do neho celé roky platonicky zamilovaná, tak mu nikdy predtým nenaznačila, že by sa jej nejako páčil alebo by ku nemu nebodaj cítila niečo viac než len priateľstvo. A to z jediného dôvodu. Nebola totiž jediná, ktorá túžila po získaní jeho chlapčenského srdca. Aj Diana ho vrúcne z celej duše v detstve zbožňovala. Až si nakoniec získala predsa len jeho lásku a vernosť. A to Stele zabránilo v tom, aby mu dala najavo svoje skutočné pocity. A tak naďalej ostávala po jeho boku ako spoľahlivá a ústretová kamarátka. Doteraz všetko fungovalo tak, ako aj malo. Lenže pred pár dňami nastal v jej živote obrovský zlom a  ju to do určitej miery nesmierne poznačilo. A na ten deň si pamätá, akoby sa stal len včera.

                ,,Čakáš na zmrzlinu? Veru, je poriadne horúco, treba sa osviežiť. Akú si kupuješ? Môžem sa ku tebe pripojiť?,“ opýtal sa chlapec so známym hlasom a postavil sa tesne za jej chrbát.

                Stela ostala v prvom momente zarazená, ale keď sa otočila, tak jej prekvapenie vystriedalo zahanbenie. Veľmi dobre vedela, ako vyzerá. Vôbec sa nezapodievala svojim vzhľadom, keďže sa vonku nemala v pláne zdržiavať. A tak nepredpokladala, že za tú chvíľu môže natrafiť na niekoho známeho. Na chalana, ktorý sa jej tak dlho páči. A teraz pred ním stála neupravená, nenalíčená v domácom tričku a v starých šortkách.

Čo to robíš? Nad čím to uvažuješ? Veď je to frajer tvojej najlepšej kamarátky. Tá detská zamilovanosť, ktorú si cítila keď si si myslela, že práve on je ti súdený, ťa už mala dávno prejsť! Je úplne jedno, ako pred ním vyzeráš. On má predsa Dianu! I napriek tomu, že samu seba vnútorne presviedčala, že je všetko tak, ako má byť, sa nemohla vzdať predstavy na to, ako veľmi by si priala vrátiť čas a stáť pred ním s dokonalým imidžom. Stálo ju skutočne veľké úsilie, aby sa tvárila prirodzene. Avšak v jednej veci naozaj nemusela klamať. Z jeho prítomnosti sa úprimne tešila.

                ,,Ahoj Daniel. Rada ťa vidím. Samozrejme, pokojne sa pripoj. Čo tu vlastne robíš?.“ Hoci sa snažila o pokojný tón, tak ju jeho prítomnosť predsa len rozptyľovala. A tak  dúfala, že si to nevšimne.

                Chlapec jej venoval široký úsmev a prehrabol si havranie vlasy prstami. Stelu ten pohyb celkom fascinoval a ani si neuvedomila, ako sa očarene na neho zadívala. ,,Akurát sa vraciam od Diany. Potreboval som sa s ňou porozprávať a povedať jej niečo dôležité. Niečo, čo som jej chcel povedať už dlhšie. Som presvedčený, že sa tým čoskoro všetko vyrieši a veci sa zmenia.“

                Dievčina prekvapene zažmurkala tmavými mihalnicami. ,,Aha, už ste naplánovali tú spoločnú dovolenku do Talianska? Diana sa veľmi teší. Už si dokonca kúpila aj nové plavky.“

                ,,Nie, tú dovolenku som zrušil. Za týchto okolností nie je možné, aby sme išli na spoločnú dovolenku do zahraničia,“ odpovedal vážnym hlasom, no naďalej sa očami na dievčinu usmieval.

                ,,Prepáč, bola som iba zvedavá. V podstate ma do toho nič nie je. Je to len medzi vami dvoma. Želám si, aby ste boli obaja šťastní.“ Stela sa v tej chvíli cítila ako pokrytec. Tvrdila, že si praje niečo, čo vôbec nebola pravda. Jediné, čo si naozaj priala bolo to, aby sa do nej Daniel zamiloval. Bezvýhradne. Beznádejne. Bezpodmienečne.

Ale, no tak Stela! Nebuď naivná! On predsa miluje Dianu! A vždy ju aj ľúbil. Nikdy by nemohol byť zamilovaný do teba!

,,A ty si šťastná?.“ nečakane sa opýtal Daniel a prerušil tok jej nekonečných a poletujúcich myšlienok. Stela najprv uvažovala nad tým čo sa jej pýta, ale nakoniec sa spamätala a vecne odpovedala. ,,Samozrejme.“

Daniel sa na ňu starostlivo zadíval a nežne dodal. ,,Tak, to som rád.“

Chvíľu len vedľa seba stáli a v tichosti sa na seba dívali ako dve mramorové sochy, ktoré vytesal zaľúbený básnik.  Ani jeden z nich si neuvedomil, že sa dostali na rad. Daniel si odkašlal a Diana od neho okamžite odvrátila tvár, aby si nevšimol, že sa červená ako cvikla.

,,Poprosím dať do dvoch kornútkov dva kopčeky pistáciovej a orieškovej zmrzliny,“ povedal chlapec a podal predavačovi peniaze.

,,Pistáciová je moja obľúbená,“ zašepkala. ,,Ďakujem, nabudúce pozývam ja.“

,,Ja viem. A moja zase oriešková.“

Stela sa medzitým pobrala smerom k domu a videla, ako ju chlapec nasleduje. ,,Ešte raz ti ďakujem, že si mi kúpil zmrzlinu. Ale mala by som ísť už domov. Musím sa pobaliť, lebo zajtra odchádzam k sesternici do Prahy. Budem tam až do nedele,“ ozvala sa dievčina a neušiel jej jeho sklamaný pohľad.  To  je predsa hlúposť! Prečo by ho malo vôbec zaujímať, že odchádza. Veď má predsa Dianu!

                ,,Rozumiem,“ povedal a ruky si zasunul do vreciek  na béžových rifliach. ,,Ale určite sa čoskoro uvidíme. Budem na teba myslieť, Stela,“ zašepkal a hlboko sa jej zadíval do očí. Dievčina tam iba bez pohnutia stála. Nápadne pripomínala zamrznutý lupeň ruže v snehu. Daniel jej venoval tajomný pohľad.

                ,,Opatruj sa,“ odvetil. 

,,Ďakujem. Aj ty sa opatruj,“ ozvala sa po chvíli a v duchu ďakovala všetkým anjelom za to, že sa zmohla na slová.

Stela so zatajeným dychom sledovala, ako sa kroky chlapca, ktorého ľúbila vzďaľujú rovnako, ako západ slnka nad údolím. Dievčina bola tak zahĺbená vo svojich myšlienkach, že si ani neuvedomila, že kamarátka netrpezlivo čaká na jej odpoveď. Až klopkanie jej topánok o chodník ju prebudil a uviedol znova do reality. Už bola pripravená, že niečo povie, ale kamarátka ju predbehla a prevzala na seba podobu rozzúrenej nymfy.

,,Takže, som mala pravdu, však? Tvoje mlčanie to jasne dokazuje! Celý ten čas si ma klamala, Stela!. A ja ti to do smrti neodpustím!“

Dievča malo v hlave úplný chaos a najprv netušilo, čo má povedať. Nikdy svojej kamarátke neklamalo a medzi ňou a Danielom nikdy k ničomu nedošlo.

,,Diana, pozorne ma počúvaj. Daniel sa mi síce naozaj páčil, ale ubezpečujem ťa, že medzi nami dvoma nie je nič viac ako len kamarátstvo. V tomto by som ti v živote neklamala. Ak sa ti niekto páči, to ešte neznamená, že s ním zákonite musíš chodiť.“

Dievčina ostro vykríkla a blysla po nej očami. ,,Ušetri ma prosím tých klamstiev. Ja už veľmi dobre viem, ako to medzi vami je. Hoci mi to trvalo, toľké roky pochopiť. Daniel sa mi ku všetkému priznal!.

Stela od prekvapenia otvorila ústa a zhrozene sa ozvala. ,,Lenže my sme spolu naozaj nič nemali. Neverím, že ti povedal niečo iné!.“

Jej kamarátka si založila ruky v bok a chvíľu prekračovala ako nepokojný sup, ktorému niekto odcudzil bohatú hostinu. ,,Povedal mi o tom, že ste boli spolu na zmrzline.“

,,Ale to bolo všetko. Nič iné sa medzi nami nestalo,“ presviedčala ju neoblomne a pevne dúfala v to, že si Diana uvedomí, že medzi nimi nedošlo k žiadnemu ľúbostnému incidentu.

Druhá dievčina však ďalej obviňujúco pokračovala a dodala s trpkosťou v hlase. ,,A zrušil našu spoločnú dovolenku.“

,,To je mi naozaj ľúto.“

Diana sa na ňu odmietala pozrieť a zadívala sa na vzťahujúce mračná. ,,A tiež mi povedal, že si ma nezaslúži, pretože ...,“ nedokončila myšlienku a hlasno si vzdychla.

                ,,Diana, ja ...“ začala kamarátka, no ona jej skočila do reči.

                ,,Pretože ma nedokáže ľúbiť tak, ako ja jeho! Pretože celé dva roky bol so mnou iba preto, lebo si nebol istý citmi dievčaťa, ktoré naozaj miloval! Vieš mi povedať, kto bolo to dievča?.“

                V tom okamihu mala Stela pocit, že sa nemôže nadýchnuť. Všetko v nej sa zastavilo a ona necítila prúdenie krvi v žilách. Čas sa zastavil na mieste a odmietol sa pohnúť čo len o piaď. Vietor sa jej hrozivo prihováral a stromy sa nebezpečne nakláňali nad jej hlavou. Dievčina videla, ako sa pôda pod jej nohami otvára a snaží sa ju pohltiť do svojho temného zákutia.

                ,,Si to ty, Stela! To teba tak veľmi ľúbi a ty si dôvodom, prečo my dvaja nemôžeme byť spolu! Nikdy! Vieš si vôbec predstaviť, aký je to pocit?.“

                Stela tak dlho čakala, že sa jedného dňa dozvie, ako ju Daniel potrebuje a ako veľmi ju miluje, lenže ako plynul čas, tak si čoraz väčšmi uvedomovala, že sa jej sen nestane nikdy realitou. A teraz tu stojí pred svojou najlepšou kamarátkou a zisťuje, že jej osudový chlapec ju nadovšetko zbožňuje rovnako ako ona jeho. A ona by mala cítiť obrovské výčitky a zahanbenie. Lenže napriek tomu všetkému, nedokáže zabrániť prameniacej radosti, ktorá jej zaliala vnútro teplom a láskou.

Neustále uvažovala nad tým, prečo ju Daniel vyhľadáva, prečo ju stále kontaktuje, prečo je ku nej taký pozorný a prečo bol miestami taký tajomný. Po celý ten čas mu na nej záležalo. Ale ona to nechcela vidieť, pretože to bol frajer Diany.

Hoci je to poznanie tak úžasné a nádherné, nemôže byť dokonale šťastná. Veď jej najlepšia kamarátka trpí a ona môže za jej nešťastie. Ako s tým dokáže žiť? Ako sa bude môcť na Dianu ešte niekedy usmiať? Stela bola jej priznaním tak šokovaná, že nenachádzala povzbudivé slová, ktoré by jej povedala. Nakoniec predstúpila tesne pred ňu a zašepkala. ,,Diana, veľmi ma to mrzí. Nechcela som ti zničiť vzťah. Netušila som, že Daniel cíti to isté ku mne. Myslela som si, že si to len nahováram alebo domýšľam. Vždy, keď ma napadlo, že by sme mohli byť spolu, tak som sa tej predstave vnútorne bránila zubami nechtami. Ja som ti vážne nechcela ublížiť.“ Dievčina chcela kamarátku chytiť za ruku, ale ona sa jej vytrhla.

                ,,Prosím ťa, mlč. Iba to všetko zhoršuješ! Žila som v klamstve, chápeš? Milovala som niekoho, kto ku mne necítil to isté. A celú dobu som sa stretávala s osobou, ktorú ľúbil ten, ktorého som zbožňovala ja. Tak nečakaj, že ti to môžem, len tak ľahko odpustiť.“

                ,,Rozumiem. Ale som vďačná aj za to, že so mnou vôbec komunikuješ. Znamená to pre mňa veľa.“

Diana jej venovala tvrdý pohľad, v ktorom sa však ukrývali oči zranenej lane. ,,Nechcem, aby si ma ďalej kontaktovala. Nechcem byť v tvojej prítomnosti. Neustále by si mi pripomínala to, čo sa mi stalo.“

                Stela sa zadívala do zeme a snažila sa zadržať slzy, ktoré sa jej tlačili do očí. Poznali sa sedemnásť rokov. Za ten čas si hovorili všetko a nemali pred sebou žiadne tajomstvá. Diana vždy vedela, že sa jej Daniel páči, ale nevenovala tomu pozornosť. Pretože verila, že Danielove srdce bije iba pre ňu a ona je pre neho jediná. Boli nerozlučnými a dôvernými priateľkami. Odjakživa. A náhle sa táto osudová niť má navždy pretrhnúť a ich cesty neodvrátiteľné odlúčiť. A táto predstava ju bolela viac, než čokoľvek iné. No, navonok sa snažila zozbierať posledné úlomky síl a zašepkala. ,,Ak na tom budeš trvať.“

Jej kamarátka však neskončila a nešťastnej Stele zasadila ďalší úder. ,,Nechcem, aby si sa viac vídala s Danielom. Je potrebné, aby si na neho zabudla.“

                Stele sa z očí skotúľala zblúdila slza, ktorá pripomínala malý kryštálový talizman. Veľmi dobre vedela, že potom čoho sa dopustila, si jej kamarátka nebude želať, aby sa stretávala s chlapcom, s ktorým ona chodila niekoľko rokov. Avšak tá predstava, že má prísť o Daniela, bola jednoducho neuveriteľne bolestivá. Dievčina sa na to všetko snažila pozerať s nadhľadom, lenže nedokázala to. V jednom momente prišla o svoju tvár, najlepšiu kamarátku a chlapca, do ktorého bola zaľúbená. Môže sa stať človeku niečo horšie? Stratila všetko, čo jej bolo drahé a čo pre ňu malo nevyčísliteľnú hodnotu. I napriek tomu, že sa jej srdce trhalo na kusy, tak si bola vedomá toho, že to svojej kamarátke dlží.  Zaľúbila sa do jej frajera a musí za to preto pykať. Pre lásku človek musí niečo vedieť obetovať, pretože inak by sa nenaučil lietať. Stele navrela v hrdle veľká guča, no nakoniec povedala to, o čom si myslela, že to nikdy nedokáže vysloviť, nieto ešte dodržať. ,,Nebudem Daniela viac kontaktovať a ani ho vyhľadávať. Sľubujem.“

                Diana ku nej pomaly pristúpila a dievčina si všimla, že v jej očiach sa zračí sklamanie. ,,Ty vieš, že to takto musí byť, však? Vieš, že toto riešenie bude najlepšie zo všetkých.“

                ,,Viem,“ pripustila a snažila sa byť statočná.

Kamarátka niekoľko sekúnd mlčala, ale potom sa ozvala. ,,Bolo by to síce najlepšie riešenie, ale rozhodne nie správne.“

                ,,Teraz nerozumiem.“

                Diana jej venovala smutný úsmev a natiahla ku nej ruku. ,,Chcem, aby si si zobrala ešte túto obálku. Je to pre teba.“

                Dievčina ju prijala akoby v narkóze. Nerozumela tomu, prečo sa na ňu Diana usmieva. A už vôbec nechápala tomu, čo povedala. Čo nie je správne? Prinútila sa zadívať na hladkú obálku vo svojej dlani. Bola príjemne jemná a na ohmat ľahká. Čo sa v nej asi mohlo skrývať?

                ,,Bude lepšie, ak si jej obsah prečítaš, až keď odídem,“ ozvala sa kamarátka a otočila sa na odchod.

                ,,Počkaj, Diana! Čo to má znamenať? Od koho, je tá obálka?.“

                Diana sa neotočila a len prehodila cez plece. ,,Uvidíš, keď ju otvoríš. Nič ti k tomu nepoviem. Ale som presvedčená, že ťa to poteší“

                Stela vôbec ničomu nerozumela, ale neostávalo jej nič iné, ako rešpektovať kamarátkine rozhodnutie. Avšak predsa len to nevydržala a skríkla. ,,Uvidíme sa ešte niekedy?.“

Keď sa ku nej Diana otočila, bola to znova tá istá dievčina, akú si pamätala pred pár dňami. Z očí jej žiarilo svetlo a pôsobila ako éterická bytosť, ktorá zostúpila z jagavého neba. Opäť to bola jej drahá kamarátka a spriaznená duša. Nemusela jej odpovedať na otázku, z očí jej vyčítala, že sa určite ešte uvidia. Čoskoro.

Stela sa zadívala na prelepený vrch obálky a vsunula prst pod jeho vnútro. Po chvíli obálku otvorila. V nej bol ukrytý ústrižok papiera. A na ňom bol napísaný text. Pri pohľade na jeho riadky sa dievčiny zmocnila obrovská radosť.

,,Odpusť, ak som bola na teba tvrdá! Verím, že i naďalej budeme kamarátky. Čo sa týka Daniela, už ťa čaká. Myslím, že ťa miluje! A odtrhnúť vás dvoch od seba, by bol neodpustiteľný hriech. Pretože patríte k sebe. A vždy budete. S láskou Diana.“

Stela mala pocit, že všetko stratila. Seba, kamarátku i svoju lásku. A náhle sa v jej živote opäť rozjasnilo. Cítila neuveriteľné šťastie a vďačnosť. Mala pocit, že  jej narástli krídla a ona môže opäť lietať v povetrí. Už nemusela závidieť krídla motýľom a ani slobodu vtákom. Konečne bola úplne slobodná. Vložila papier do obálky a rozbehla sa cez chodník. Po celý čas myslela na to, ako ju Daniel zovrie v náručí a zašepká do ucha, že ju miluje.

6. bře, 2017

            Cez šedé žalúzie prenikal ostrý lúč svetla, ktorý sa dobýjal do miestnosti ako nevítaný návštevník. V povetrí poletovali drozdy, lastovičky, škovránky a iné okrídlené vtáky, ktoré sa tešili zo začínajúcej jari. Na okno si prisadla malá lienka, ktorá sa snažila dostať dovnútra kancelárie, aby sa vyhla nebezpečným lovcom.

            Lívia spozornela vo chvíli, kedy si všimla, ako sa miniatúrnymi nožičkami pohybuje po skle a hľadá spôsob, ako sa prepašovať dnu. Mladá žena s ňou súcitila, pretože sa cítila neraz úplne rovnako ako ten drobný hmyz, ktorý si získal jej pozornosť. Aj ona mala pocit, že vôkol nej sú samí predátori, ktorí sa z nej snažia spraviť obetnú gazelu pre leopardov. Ako rada by sa vymanila z prostredia, ktoré ju zväzovala celým bytím a vytváralo z nej dielo, na ktorom sa podieľal netalentovaný maliar.

Keď pohľad uprela na hromadu papierov pred sebou, tak sa necítila o nič lepšie. Pripomínali jej lezúce mravce, ktoré sa každým jej nádychom rozrástli. Silou mocou sa snažila zbaviť úzkostlivej emócie, ktorá sa jej zmocnila. Očami sa zastavila na gaštanovom stole, ktorý už stihol poznačiť zub času. Mala na ňom položené suveníry, ktoré boli pre jej živote významné a dôležité. Oprela sa o sedadlo koženého kresla a natiahla ruku k rozkošnému sloníkovi. Štíhlymi prstami prechádzala po hladkom a precízne vyrezávanom dubovom dreve. Predstavoval pre ňu špeciálny amulet, ktorý jej nosil šťastie. Už v momente, kedy ho pred rokmi videla ležať na zemi v tráve vedela, že raz bude zdobiť jej budúcnosť. Položila ho na stôl a zadívala sa na porcelánovú vílu s ligotavými rúžovými krídlami. Dostala ju od svojej kamarátky na narodeniny v deň svojich osemnástich rokov. Lívia cítila, že tá víla ju pred všetkým zlým vždy ochráni a bude i naďalej bdieť nad jej životom.

Ako tak sledovala všetky možné položené figúrky na svojom stole, zrak jej náhle padol na jednoduché fialové pero. Opatrne ho stisla v dlani a v tom momente pocítila veľký prílev energie. K tomuto predmetu sa dostala veľmi zábavným spôsobom a jej sa pri tejto predstave rozlial úsmev na perách. Spolu so svojou kolegyňou Vandou sa stavili, že očaria nápadného krásavca Erika.

            Čiernovlasý urastený fešák menom Erik, patril k tým typom mužov, ktorí sa neopísateľne vryjú do mysle každej slobodnej i zadanej ženy. Obidve o ňom vedeli, že pracuje ako informatik v jednej prestížnej počítačovej firme, ktorej zakladateľkou bola jedna nemenovaná a príťažlivá Angličanka. Istý čas sa dokonca povrávalo, že obaja prepadli milostným avantúram, ktoré sa snažia udržať v súkromí. Lívia sa dodnes nedozvedela či to bola naozaj pravda, no aj keby, vôbec by ju to neprekvapilo. Erik by dokázal poblázniť každú ženu bez ohľadu na sociálne postavenie. Jeho azúrovému uhrančivému pohľadu a zmyselným perám by len máloktorá dokázala odolať. A ani ona s Vandou neboli výnimky.

Hoci sa im obom páčil rovnako, ich vysnívaný idol si vybral Líviu a práve jej kúpil fialové pero s vtipným názvom: ,,Vyberám si kvalitu.“ Vanda sa v tom čase na ňu smrteľne urazila, no nakoniec to bola práve ona, čo s ním strávila pár nocí vášne. I keď Lívia nedávno dovŕšila dvadsaťdva rokov, necítila sa byť dostatočne vyspelá na to, aby si začala románik s niekým, kto sa jej iba páčil. Áno, skutočne ho obdivovala a istý čas si myslela, že je do neho i zamilovaná, no nakoniec sa to všetko vyjasnilo a ona prekvapene dospela k záveru, že sa jednalo len o obyčajné poblúznenie. Keďže Vanda nemala žiadne zábrany, Erik jej vyšiel v ústrety a pár mesiacov bola pre neho jeho Venušou.

Lívia bola úprimne vďačná za to, že sa s ním nezaplietla skôr než zistila, aké boli jeho skutočné pohnútky. Za nevinným úsmevom a hlbokým hlasom sa skrýval predátor, ktorý sa bez akýchkoľvek výčitiek zmocnil svojej obeti. Dalo by sa povedať, že mala nevýslovné šťastie, keď sa jej podarilo zachrániť pred takým prostopášnym záletníkom. Bolo nanajvýš hlúpe žiarliť na Vandu iba preto, že mala možnosť zakúsiť objatie muža, po ktorom túžila aj ona.

Mladá žena bola tak zaneprázdnená svojimi spomienkami, že si ani nevšimla ako do kancelárie niekto vošiel.

,,Počúvaš ma? Si pri zmysloch? Nad čím zase toľko uvažuješ?.“

Oslovená sa strhla tak prudko, akoby sa popálila o rozhorúčené železo a uprela pohľad k dverám. Keď zistila, že je to Vanda, trošku sa upokojila. Lívia si všimla, že kamarátka je dokonale upravená ako takmer vždy.  Odkedy sa poznali a to už je zopár rokov, tak sa ešte nestalo, aby nebola nalíčená alebo náležite vystrojená.

Vanda patrila k tým krajším ženám, ktoré mali štíhlu vysokú postavu a dlhé ukážkové nohy. Keďže si tejto devízy bola vedomá, tak uprednostňovala elegantné minisukne s tmavými pančuchami a lodičkami. Okrem toho disponovala naozaj pôvabnou tvárou, v ktorej sa vynímali jej veľké slivkovo modré oči s malým zašpicateným nosom a malinovými perami. Celkovú krásu živej bábiky dopĺňali pieskové vlasy s nápadnými vlnami. Aj v dnešný deň vyzerala naozaj nádherne. Smaragdovo zelená blúzka s volánmi a látková sukňa atramentovej farby jej nesmierne pristali.

,,Vyzeráš naozaj úžasne, Vanda.“ Prepáč, bola som iba zamyslená. Nečakala som, že prídeš. Nemala si mať dovolenku?.“

Žena si prehrabla vlasy pravou rukou a široko sa usmiala. ,,Ja viem, snažím sa vyzerať čím najlepšie, odkedy chodím s Romanom. Veď vieš, aký je náročný. A to v každej oblasti,“ dodala dvojzmyselne, až sa jej  rozšírili od vzrušenia zreničky. ,,Boli sme s Romanom mimo Bratislavy, preto som nebola v práci. Ale už sme sa obaja vrátili.“

Lívia sa na chvíľu zamyslela nad jej slovami a potom náhle prudko vstala.

,,Myslíš toho Romana, ktorého si stretla v tom nočnom podniku? S tetovaním čínskeho draka na zápästí?.“

Kamarátka bola zarazená z jej reakcie a zatvárila sa prekvapene. ,,Prečo sa tak vyľakane pýtaš? Samozrejme, presne toho. Je na tom niečo zlé?.“

Lívia sa opäť posadila a vážne sa zatvárila. ,,Prepáč Vanda, ale počula som, že je to nenapraviteľný  sukničkár. Myslela som si, že sa chceš usadiť s normálnym mužom. S niekým, kto si ťa bude vážiť a dá ti najavo, že ťa úprimne miluje.“

Blondínka sa zvesela zasmiala a založila si ruky v bok. ,,Ale no tak, Livi. Ja nie som ako ty. Nehľadám si žiadneho princa. Chcem mať po svojom boku prostého, ale súčasne príťažlivého muža, ktorý mi bude vyhovovať. Vieš dobre, že som nikdy nebola priveľmi romantická. Som viac-menej praktická. Nečakám od muža, že mi bude nosiť pestrofarebné  kvety a daruje mi amulet v tvare srdca.“

Lívia jej musela dať za pravdu. Skutočne Vanda nebola žena, ktorá by od muža vyžadovala chválospevy v podobe lyriky alebo prózy. V tomto boli veľmi rozdielne. A i napriek tomu sa stávalo, že sa im zapáčil úplne rovnaký muž.

,,Máš pravdu. Si úplne iný typ ako ja. Nehľadáš nehynúcu lásku až po večnosť.“

Vanda urobila niekoľko krokov smerom ku kamarátke a dvakrát zažmurkala. ,,A ty hádam áno? Myslela som si, že ťa to už prešlo.“

Lívia súhlasne prikývla. ,,Áno, do istej miery sa snažím držať pri zemi. Lenže isté veci človek nemôže prestať cítiť. Preto je to o to ťažšie,“ dodala a zadívala sa do monitora, kde svietil poobedný čas.

Vanda jej už chcela oponovať, keď jej do očí udrelo niečo, čo ju zaskočilo. ,,Ty máš ešte stále to fialové pero? Prečo si si ho nechala aj potom, čo ťa Erik odmietol?.“

Lívia po jej slovách mala pocit, že dostala poriadne tvrdú facku. Dodnes jej nepovedala pravdu o tom, že ona vlastne odmietla jeho. Vanda bola presvedčená, že by muža ako je Erik nikdy nemohla odmietnuť a tak nemalo zmysel sa s ňou o tom prieť. Preto sa rozhodla kapitulovať. ,,Nechala som si ho len na pamiatku, vôbec nič pre mňa neznamená.“ Aby potvrdila svoje slová, tak otvorila vrchný šuplík stola a okamžite ho položila na dno zásuvky. Keď tak urobila, víťazoslávne na kamarátku pozrela. ,,Spokojná?.“

Vanda sa zazubila. ,,Myslela som, že sa ti už nepáči. Mýlila som sa?.“

,,Iste, že sa mi nepáči!,“ vyhŕkla možno prchkejšie, než mala v pláne. Uvelebila sa na stoličke a pozrela jej do očí. ,,Nepáči sa mi. Naozaj. Ak sa mi niekedy páčil, už ma to dávno prešlo.

Vande nedalo, aby do nej kamarátsky nerypla. ?,A prečo si si potom to pero nechala?.“

Žena pochopila, že s tým nedá pokoj a tak sa rozhodla pre polopravdu. ,,Z obyčajnej nostalgie. To pero sa mi vizuálne veľmi páči a výborne sa mi s ním píše. A tak mi nezáleží na tom, kto mi ho daroval.“

,,Aha,“ ozvala sa stručne. Bolo na nej vidieť, že Lívii neverí, no nakoniec do nej prestala vŕtať.

,,Aj tak si myslím, že by si si mala už niekoho nájsť. Vôbec nie je zdravé, aby žena v tvojom veku nemala nikoho k dispozícií, ak sa chce nezáväzne vyblázniť,“ trvala na svojom a odopla si gombík vo výstrihu blúzky.

Lívia pokrútila hlavou. ,,Vieš, že ja si na to nepotrpím. Navyše, už som raz bola zamilovaná, ale určite si pamätáš, ako to dopadlo,“ dodala mrzuto a zahryzla si do pery.

,,Panebože, Lívia! Ale, však to sa stalo pred dvoma rokmi! To mieniš trucovať ďalšie dva roky? Len preto, že ti to s jedným nevyšlo sa ukryješ do ulity a budeš sa tváriť, že si večné dieťa?:“

,,Lenže ja som sa naozaj v láske sklamala. A tak som veľmi opatrná, vo vzťahu k mužovi. Čo je na tom také nepochopiteľné?,“ ozvala sa urazene a dožadovala sa odpovede.

Vanda sa zadívala na svoje poodhalené prsia a rozopla si ešte jeden gombík. Keď bola s výsledkom spokojná, otočila sa ku kolegyni. ,,Nemôžeš to tak prežívať. Adrián predsa nie je jediný existujúci muž na planéte Zem. Určite ešte takých spoznáš viacero. Vzťahy sú aj o tom, že sa v nich človek sklame. Ale musí sa postaviť zo zeme, oprášiť svoje srdce od špiny a zase sa otvoriť novej známosti. Netreba lipnúť na stroskotaných zážitkoch.“

Lívia si len vzdychla a rukou si prešla po bledom čele. ,,Ty to vidíš príliš jednoducho. Nie každý to môže brať s takým nadhľadom ako ty. Ja to vnímať takto ani nedokážem.“

Vanda sa iba zasmiala. ,,Ale samozrejme, že dokážeš. Nezabúdaj, že ja som bola už raz vydatá. A v mojom živote sa vystriedalo viacero mužov rôzneho veku, vzhľadu, charakteru i povahy. A až teraz pri Romanovi cítim, že som dokonale šťastná. A to medzi nami nie je žiadna nebeská láska. Jednoducho si vyhovujeme ako dvaja ľudia, ktorí sa vedia porozprávať a dokonale sa vedia zladiť v posteli.“

Lívia jej rukou ukázala, aby zastavila prúd svojich slov. ,,Rozumiem, Vanda. Ale poprosím ťa, aby si ma ušetrila detailmi zo svojho milostného života. Pevne verím, že by si vďaka svojim skúsenostiam mohla písať šteklivé poviedky.“

Vanda sa zazubila a založila si ruky vbok. ,,Keby som mala dar písania a predstavivosť, tak rozhodne áno. Ale mňa veľmi nebaví písať o niečom, čo môžem aj zažiť. A ver mi, že je to všetko o kompromisoch a experimentovaní. Ak sa pri tebe muž nebude nudiť, tak ho od teba neodláka ani samotná Afrodita.“

Lívia prikývla, natiahla sa ako mačka a potom sa pozrela na kopu papierov na svojom stole. ,,Budem dnes musieť pretriediť všetky tie dokumenty, faktúry a zmluvy. Kedy ideme vlastne na ten obed?.“

Vanda sa pozrela na zápästie, kde sa jej blyšťali zlaté hodinky a venovala jej zamyslený pohľad. O pol hodinu môžeme vyraziť.“

,,To mi vyhovuje, dovtedy to tu dám aspoň do poriadku.“

Vanda prikývla a sadla si na stoličku s tizianovým poťahom oproti Lívii. ,,Asi by som sa ti mala k niečomu priznať.“

            Žena za stolom spozornela a zbystrela pohľad. ,,K čomu?.“

Vždy sebaistá Vanda sa tvárila ako kacírka, ktorá sa nevie rozhodnúť, či sa pred Bohom má spovedať zo svojich hriechov. ,,Asi sa ti to veľmi nebude páčiť,“ zašepkala a obtáčala si okolo prsta prameň svojich jačmeňových vlasov.

            Ak sa snažila jej kolegyňa o to, aby si získala Líviinu pozornosť, tak sa jej podarilo. ,,O čo sa teda jedná? Snáď si mi nedohodla nejaké rande?,“ popudene vykríkla a v duchu sa modlila, aby to nebola pravda.

            ,,No, vieš. O nič v podstate nejde. Len som dala jednému sympatickému mužovi na teba kontakt.“

            Lívia sa prudko nadýchla a postavila sa zo stoličky. ,,Ty si niekomu cudziemu dala moje mobilné číslo?. To nemyslíš vážne! To som skutočne nečakala!.“

            Vanda si pustila vlasy a previnilo sklopila oči. ,,Myslela som, že by ste si mohli rozumieť. Porozprávala som mu o tebe a on bol nadšený, že sa s tebou bude môcť zoznámiť. Určite to neoľutuješ.“

            ,,Lenže ja vážne nikoho nehľadám. Budeš mu musieť povedať, že ma to mrzí, ale nemám záujem,“ trvala na svojom neoblomne a založila si ruky pod prsia.

            ,,Ale ten chlapík je vážne príjemný. Okrem toho je zabezpečený, dobre situovaný, momentálne slobodný, bez akýchkoľvek záväzkov a  je navyše aj šarmantný. Čo viac by si chcela?.“ spýtala sa rozhorčene a prekvapene zažmurkala.

            Lívia sa snažila upokojiť a keď sa ozvala, už v jej hlase nebol cítiť hnev. ,,V prvom rade, by som si ho chcela nájsť sama. Nehnevaj sa Vanda, ale my máme diametrálne odlišný vkus, čo sa týka mužov. A tebe vyhovuje zväčša niekto, kto je pre mňa absolútne neprijateľný.“

            ,,V prípade Erika, si nemala námietky,“ oponovala jej kolegyňa a vrátila slovný úder.

            ,,Lenže s ním som nič nemala. A ani mať časom už nechcela. A to bol jediný prípad, kedy sa mi zapáčil rovnaký muž ako tebe.“

            Keď Vanda mlčala, druhá žena dodala. ,,Ja si vážim, že sa staráš o moje blaho, ale dovoľ mi prosím, aby som sa rozhodovala sama. Tým, že mi niekoho dohodíš, sa nič nezmení. Ja sa aj tak nebudem hrnúť strmhlav do nejakého plánovaného stretnutia.“

            ,,Tak prepáč. Nebudem ťa do toho stretnutia nútiť,“ zašepkala a myslela to úprimne.

            ,,Ďakujem.“ Lívia jej venovala priateľský úsmev. ,,Viem, že si to myslela dobre. Ale musíš ma pochopiť. Ja som jednoducho opatrná.“

            ,,Takže to stretnutie zruším. Poviem, že si si to rozmyslela,“ odvetila Vanda pripravená napísať sms správu na svojej nablýskanej cyklámenovej Nokii.

            Lívia súhlasne prikývla, no potom sa sústredene zadívala do monitora. Chvíľu očami prebehovala po zvislej rovnej ploche a potom zbledla podobne ako snehová vločka. Hnedé oči mandľového tvaru sa jej nečakane rozšírili a ona si prikryla ústa rukou v tichom vzdychu.

            Vande neušlo zvláštne správanie jej kolegyne a so záujmom sa opýtala. ,,Stalo sa niečo?.“

Lívia dokázala v tom momente vysloviť len jediné slovo. ,,Adrián.“

            ,,Čo sa s ním stalo?.“

            ,,Je zasnúbený,“ dostala Lívia zo seba, ale jej vyjadrenie pripomínalo detské nariekanie. ,,Uvádza to na svojom profile.“

            Vanda pregúlila očami. ,,Ty ho sleduješ? Niet potom divu, že každého muža odmietaš! Musíš na neho zabudnúť, Livi! A úplne ho dostať z hlavy! Pre tvoje dobro!.“

            Lívia hlasno prehltla, zničene sa oprela o kreslo a vzdychla. ,,Už sa stalo. Už na neho viac nebudem myslieť. Teraz viem, že už nie je šanca, aby sme boli niekedy spolu. Lenže do poslednej chvíle som verila, že je to možné,“ priznala a zadívala sa obrazovku pred sebou.

Vande prišlo síce kolegyni ľúto, ale veľmi dobre vedela, že by ju svojou ľútosťou len zbytočne deprimovala. ,,Ako som povedala. Mužov je dostatok, stačí nájsť len toho, ktorý ti bude vyhovovať. Hlavu hore, ten pravý sa raz nájde,“ povzbudivo sa ozvala a kývla hlavou smerom k dverám. ,,Už by sme sa mali pobrať na obed.“

            Lívia sa len ťažko dokázala zdvihnúť zo stoličke a pri pohybe mala pocit, že má na nohách ťažké železné okovy. Z jej srdca sa stal náhrobný kameň a jej láska sa zmenila na zrúcaninu o blahobyte. Každý krok ju bolel, ako keby sa jej do nôh zarezávali dýky nešťastia. No, navonok sa tvárila ako silná a nezávislá žena. Nemala na výber. Nechcela sa trápiť a ani plakať nad niečím, čo sa nedá zvrátiť. Prečo sa musel Adrián zasnúbiť? Prečo sa nemohol vrátiť k nej? Prečo nemôžu byť spolu šťastní? Prečo to muselo takto skončiť? Vanda vyšla na chodbu a Lívia ju nasledovala. Pred sebou zbadala Adriánovu mužnú tvár a jeho uhrančivé oči. Potlačila slzy a so zvesenou hlavou zavrela dvere.